Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
8ee/367965.366d27.pdf
PDF · 118.15 KB
No categories available
6Obo/14/2009
Najvyšší súd 6 Obo 14/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Anny Markovej a členiek JUDr. Dariny Ličkovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci
žalobcu: J., X.D.D.I., zastúpeného advokátom JUDr. I.L.B. proti žalovanému: F.D.B., IČO:
X., zastúpeného advokátom JUDr. Š., AK D.M.B., o zaplatenie 98 545,-- Sk istiny
(3 271,09 eur), na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo 17. septembra 2008, č.k. 3 Cb 16/04-153, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. septembra 2008, č.k. 3 Cb 16/04-153
sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu 97 379,-- Sk a 18 236,-- Sk na náhradu trov konania.
V časti o zaplatenie 1 116,-- Sk konanie zastavil.
Súd prvého stupňa rozhodol tak s odôvodnením, že predmet sporu predstavuje súčet
úrokov z omeškania s plnením peňažných dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám
oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov, ktoré boli emitované F.
podľa § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu
na iné osoby, v znení neskorších predpisov. Vlastníci dlhopisov žalovaného v počte 59
(v odôvodnení vymenovaní) zmluvami o postúpení pohľadávok v zmysle § 524 až 530
Občianskeho zákonníka postúpili žalobcovi svoje pohľadávky voči žalovanému v celkovej
výške 99 285,-- Sk. Tieto pozostávajú z úrokov z omeškania, vzniknutých na základe
omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu voči bývalým majiteľom dlhopisov.
Je nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane jeho výnosu po odpočítaní príslušných poplatkov,
bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj zákonný záväzok vyplatiť menovité
hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje pohľadávky previedli na žalobcu, splnil
v priebehu roku 2001. Z dokazovania súdu vyplýva, že oprávnení neposkytli dostatočnú
súčinnosť žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku,
t.j. vyplatenie dlhopisu. Žalovaný mal však relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa
„technicky“ pripravil na plnenie povinností, ktoré mu vyplývajú z § 24 zákona č. 92/1991
Zb. v znení jeho zmien a doplnkov. Dôkazom toho je zmluva o poskytnutí osobitnej služby
pre emitenta cenných papierov, ktorú žalovaný uzatvoril s R. 4. mája 2000. Žalovaný súdu
oznámil, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany žalovaného, v takom
prípade nenamieta výšku úrokov, ani spôsob ich výpočtu. Podľa nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. 8/1995, sp. zn. PL.ÚS 13/97 z 19. júna 1998, zverejnený
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 84, pod číslom 221/1998, dlhopis F.
v zmysle § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991 Zb. sa stal splatným dňom 31. decembra 2000.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty
a výnosov dotknutým osobám, bývalým majiteľom dlhopisov, nesplnil riadne a včas
v zákonnej lehote do 31. decembra 2000. Počnúc dňom 1. januára 2001 sa žalovaný dostal
do omeškania v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., pretože pohľadávky
veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné,
a to aj s úrokmi z omeškania.
Krajský súd podľa § 96 ods. 1 a 3 O.s.p. konanie v časti o zaplatenie 3 119,-- Sk
zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby. Za oprávnený uznal nárok žalobcu v sume 96 166,-- Sk.
O náhrade trov konania v časti o zaplatenie 3 119,-- Sk rozhodol s poukazom
na ustanovenie § 146 ods. 1, písm. c/ O.s.p. a v časti o zaplatenie 96 166,-- Sk s poukazom
na § 142 ods. 3 O.s.p. s tým, že žalobca mal vo veci neúspech v pomerne nepatrnej časti.
Preto žalobcovi priznal plnú náhrada trov konania.
Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný na peňažné plnenie,
podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia použitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. 8/1995, sp. zn. PL. ÚS. 13/97 z 19. júna 1998 nie je na mieste, lebo v uvedenom
konaní sa ústavný súd nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike času
stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Ďalej namietal, že v rozhodnutí
nebola zohľadnená námietka neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti veriteľmi na splnenie
záväzku so splatením dlhopisov fondu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu
ako veritelia sa dňa 31. decembra 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka
s poukazom na ustanovenie § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani neposkytli údaje
umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie
dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia. Dotknutým veriteľom neodňal právo domáhať
sa splatenia dlhopisov v sídle žalovaného ako v zákonnom mieste plnenia už 31. decembra
2000. Žiaden z veriteľov, ktorí mali na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v konaní,
neuplatnili právo na splatenie dlhopisov fondu pred 1. januárom 2001 alebo neskôr,
bez námietok akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu prostredníctvom
spoločnosti R., a.s. a pobočiek S., a.s. Ďalej poukázal na to, že so splácaním dlhopisov počas
celého roku 2001, teda od splatnosti dňa 31. decembra 2000, počítali usmernenia a pokyny
upravujúce zdanenie nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo Ministerstvo financií
Slovenskej republiky ešte pred 31. decembrom 2000.
Za uvedeného stavu pokladal žalovaný uplatňovanie nárokov na úroky z omeškania za výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť. Nesúhlasil s námietkou žalovaného o omeškaní veriteľov s prevzatím plnenia
záväzkov žalovaného. Uviedol, že žalovaný pred splatnosťou dlhopisov,
t.j. pred 31. decembrom 2000, zverejnil spôsob vyplácania dlhopisu F., konkrétne
prostredníctvom R., a.s., pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a.s.
Bratislava. Žalovaný nemal nikdy v úmysle a ani nebol pripravený na vyplácanie dlhopisov
v hotovosti vo svojom sídle k 31. decembru 2000. Za rozpor s dobrými mravmi pokladal
konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne z pozície štátnej moci prezentuje ako, kde
a kedy je ochotný a schopný plniť svoje záväzky voči veriteľom, občanom a na strane druhej
mu takáto verejná prezentácia a prísľub nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo
označil za osoby, ktoré sú v omeškaní vo vzťahu voči nemu. Podotkol, že k otázke splatnosti
dlhopisov sa Ústavný súd dotkol v náleze č. 8/95, sp. zn. PL.ÚS 13/97 z 19. júna 1998
v znení, že majiteľ dlhopisu má právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu
v zákonom stanovenej dobe splatnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) prejednal
odvolanie žalovaného v súlade s § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k názoru, že jeho
odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Na základe odvolania žalovaného predmetom odvolacieho konania je posúdenie,
či žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov F.
voči svojim veriteľom, vlastníkom dlhopisov.
Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám
dlhopis, vrátane ich výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť, či žalovaný
ich mal splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo do 31. decembra 2001,
ako tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú zákonom č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov.
Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal relevantnými námietkami
žalovaného. Odvolací súd ich zdôvodnenie súdom prvého stupňa pokladal za vecne správne
a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil. K dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa
odvolací súd ďalej dopĺňa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu
a ich výnosov je 31. decembra 2000.
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze, sp. zn. ÚS 235/08-21 (KP 8/09-5)
zo 17. decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku, sp. zn. 1 Obdo V 103/2005,
podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov
s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie
§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti)
s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje
žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže
riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona.
Teda ak je v tomto ustanovení (§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., pozn.) uvedené, že dlhopis
je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia
byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého
žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t.j. pred 31. decembrom
2000. Teda ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom
nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný
už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný».
Ústavný súd v uvedenom náleze napokon zhrnul a vyslovil záver, že podľa § 24
ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto ak fond
splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc 1. januárom
2001 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok
z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001
(§ 24 ods. 11 cit. zákona), zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného
je splatný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť
31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľovi, majiteľovi dlhopisu vzniklo
právo požadovať plnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne
potom veriteľovi právo na majetkové sankcie (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu
úroku z omeškania.
Žalovaný ďalej namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu
na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť
včas.
Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlžníka nedôjde,
ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť
potrebnú na splnenie dlhu.
V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka.
Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok
z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne
a včas, t.j. ak bolo urobené v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť
aj predčasne.
Odvolací súd, pokiaľ ide o liberáciu dlžníka, sa plne stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa. Poznamenáva ďalej, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že veritelia
mu neposkytli potrebnú súčinnosť, nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy. Nepreukázal,
že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť, t.j. že mal dostatok peňažných
prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000 splnil. Tiež nepreukázal, že každému
z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas
ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520
Občianskeho zákonníka nemohol prihliadnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, mal by preto právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Podľa obsahu spisu žalobcovi vznikli trovy len za právne
zastupovanie advokátom. Žalobca v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia
trovy konania nevyčíslil, a preto odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
(§ 151 ods. 1. ods. 2 O.s.p.).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 20. apríla 2009
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.