Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Obo/158/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Anny Markovej a členiek JUDr. Dariny Ličkovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci

žalobcu: J., X.D.I., zastúpeného advokátom JUDr. I., L.B.

proti žalovanému: F.D.B., IČO: X., zastúpeného advokátom JUDr. Š., AK D., s.r.o., M.B.,

o zaplatenie 98 576,-- Sk istiny (3 272,15 eur), na odvolanie žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 28. augusta 2008, č.k. -177, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. augusta 2008, č.k. -177

sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi istinu 95 411,-- Sk a 26 981,-- Sk na náhradu trov konania.

V časti o zaplatenie 3 165,-- Sk konanie zastavil.

Súd prvého stupňa rozhodol tak s odôvodnením, že predmet sporu predstavuje súčet

úrokov z omeškania s plnením peňažných dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám

oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov, ktoré boli emitované F.

podľa o podmienkach prevodu majetku štátu

na iné osoby, v znení neskorších predpisov. Vlastníci dlhopisov žalovaného v počte 70

(v odôvodnení vymenovaní) zmluvami o postúpení pohľadávok v zmysle § 524 až 530

postúpili žalobcovi svoje pohľadávky voči žalovanému v celkovej

výške 98 576,-- Sk. Tieto pozostávajú z úrokov z omeškania vzniknutých na základe

omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu voči bývalým majiteľom dlhopisov.

Je nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane jeho výnosu po odpočítaní príslušných poplatkov,

bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj zákonný záväzok vyplatiť menovité

hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje pohľadávky previedli na žalobcu, splnil

v priebehu roku 2001. Z dokazovania súdu vyplýva, že oprávnení neposkytli dostatočnú

súčinnosť žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku,

t.j. vyplatenie dlhopisu. Žalovaný mal však relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa

„technicky“ pripravil na plnenie povinností, ktoré mu vyplývajú z

v znení jeho zmien a doplnkov. Dôkazom toho je zmluva o poskytnutí osobitnej služby

pre emitenta cenných papierov, ktorú žalovaný uzatvoril s R., a.s. Bratislava 4. mája 2000.

Žalovaný súdu oznámil, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany

žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku úrokov, ani spôsob ich výpočtu. Podľa nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995, sp.zn. z 19. júna 1998,

zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 84, pod číslom 221/1998,

dlhopis F. v zmysle sa stal splatným dňom 31. decembra

2000 a nie v lehote do 21. decembra 2001, ako to tvrdí žalovaný.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty

a výnosov dotknutým osobám, bývalým majiteľom dlhopisov, nesplnil riadne a včas

v zákonnej lehote do 31. decembra 2000. Počnúc dňom 1. januára 2001 sa žalovaný dostal

do omeškania v zmysle ustanovenia , pretože pohľadávky

veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné,

a to aj s úrokmi z omeškania.

Krajský súd podľa a konanie v časti o zaplatenie 3 165,-- Sk

zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby. Za oprávnený uznal nárok žalobcu v sume 95 411,-- Sk.

O náhrade trov konania v časti o zaplatenie 3 165,-- Sk rozhodol s poukazom

na ustanovenie , a v časti o zaplatenie 95 411,-- Sk s poukazom

na s tým, že žalobca mal vo veci neúspech v pomerne nepatrnej časti.

Preto žalobcovi priznal plnú náhrada trov konania.

Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný na peňažné plnenie,

podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia použitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. 8/1995, sp. zn. PL. ÚS. 13/97 z 19. júna 1998 nie je na mieste, lebo v uvedenom

konaní sa ústavný súd nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike času

stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Ďalej namietal, že v rozhodnutí

nebola zohľadnená námietka neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti veriteľmi na splnenie

záväzku so splatením dlhopisov fondu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu

ako veritelia sa dňa 31. decembra 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka

s poukazom na ustanovenie , ani neposkytli údaje

umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie

dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia. Dotknutým veriteľom neodňal právo domáhať

sa splatenia dlhopisov v sídle žalovaného ako v zákonnom mieste plnenia už 31. decembra

2000. Žiaden z veriteľov, ktorí mali na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v konaní,

neuplatnili právo na splatenie dlhopisov fondu pred 1. januárom 2001 alebo neskôr,

bez námietok akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu prostredníctvom

spoločnosti R., a.s. a pobočiek S., a.s. Ďalej poukázal na to, že so splácaním dlhopisov počas

celého roku 2001, teda od splatnosti dňa 31. decembra 2000, počítali usmernenia a pokyny

upravujúce zdanenie nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo Ministerstvo financií

Slovenskej republiky ešte pred 31. decembrom 2000. Za uvedeného stavu pokladal žalovaný

uplatňovanie nárokov na úroky z omeškania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne

potvrdiť. Nesúhlasil s námietkou žalovaného o omeškaní veriteľov s prevzatím plnenia

záväzkov žalovaného. Uviedol, že žalovaný pred splatnosťou dlhopisov, t.j. pred

31. decembrom 2000 zverejnil spôsob vyplácania dlhopisu F., konkrétne prostredníctvom R.,

a.s., pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a.s. B.. Žalovaný nemal

nikdy v úmysle a ani nebol pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle

k 31. decembru 2000. Za rozpor s dobrými mravmi pokladal konanie žalovaného, ktorý na

jednej strane verejne z pozície štátnej moci prezentuje ako, kde a kedy je ochotný a schopný

plniť svoje záväzky voči veriteľom, občanom a na strane druhej mu takáto verejná prezentácia

a prísľub nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za osoby, ktoré sú

v omeškaní vo vzťahu voči nemu. Podotkol, že k otázke splatnosti dlhopisov sa Ústavný súd

dotkol v náleze č. 8/95, sp. zn. z 19. júna 1998 v znení, že majiteľ dlhopisu má

právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu v zákonom stanovenej dobe splatnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

odvolanie žalovaného v súlade s a a dospel k názoru, že jeho

odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Na základe odvolania žalovaného predmetom odvolacieho konania je posúdenie,

či žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov F.

voči svojim veriteľom, vlastníkom dlhopisov.

Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám

dlhopis, vrátane ich výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť, či žalovaný

ich mal splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo do 31. decembra 2001,

ako tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov.

Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal relevantnými námietkami

žalovaného. Odvolací súd ich odôvodnenie pokladal za vecne správne a v celom rozsahu

sa s nimi stotožnil. K dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa odvolací súd

ďalej dopĺňa v zmysle

Podľa splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu

a ich výnosov je 31. decembra 2000.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze, sp.zn. -21 (KP 8/09-5)

zo 17. decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku, sp. zn. V 103/2005,

podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov

s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie

v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti)

s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje

žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže

riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona.

Teda ak je v tomto ustanovení ( , pozn.) uvedené, že dlhopis

je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia

byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého

žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t.j. pred 31. decembrom

2000. Teda ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom

nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný

už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný.»

Ústavný súd v uvedenom náleze napokon zhrnul a vyslovil záver, že podľa § 24

ods. 6 dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto ak fond

splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc 1. januárom

2001 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok

z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001

(§ 24 ods. 11 cit. zákona), zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného

je splatný, resp. zročný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť

31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľovi, majiteľovi dlhopisu vzniklo

právo požadovať plnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom, vznikne

potom veriteľovi právo na majetkové sankcie ( ).

Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu

úroku z omeškania.

Žalovaný ďalej namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu

na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť

včas.

Podľa vety prvej k omeškaniu dlžníka nedôjde,

ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť

potrebnú na splnenie dlhu.

V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka.

Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok

z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne

a včas, t.j. ak bolo urobené v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť

aj predčasne.

Odvolací súd, pokiaľ ide o liberáciu dlžníka, sa plne stotožnil s názorom súdu prvého

stupňa. Poznamenáva ďalej, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že mu veritelia

neposkytli potrebnú súčinnosť, nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy. Nepreukázal,

že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť, t.j. že mal dostatok peňažných

prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000 splnil. Tiež nepreukázal, že každému

z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas

ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520

nemohol prihliadnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení

s Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, mal by preto právo na náhradu

trov odvolacieho konania. Podľa obsahu spisu žalobcovi vznikli trovy len za právne

zastupovanie advokátom. Žalobca v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia

trovy konania nevyčíslil, a preto odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal

(. ods. 2 ).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 20. apríla 2009

JUDr. Anna Marková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.