Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b6a/371288.6c8b6e.pdf
PDF · 128.7 KB
No categories available
1Sžo/178/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Sžo 178/2008
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej
veci navrhovateľky: M., bytom Č., zastúpená advokátom Mgr. M., Advokátska kancelária
v Ž., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Čadci, ul. Palárikova č. 95, Čadca,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 22. marca 2007 č. 2007/00346-
002/A02, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
č. k. 22Sp 20/2007-41 zo dňa 7. mája 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
č. k. 22Sp 20/2007-41 zo dňa 7. mája 2008 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu uvedené v záhlaví
tohto rozhodnutia potvrdil. Obvodnému pozemkovému úradu v Čadci trovy konania
nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že v danej
veci žalovaný správny orgán rozhodol tak, že navrhovateľka ako oprávnená osoba spĺňa
podmienky podľa § 2 ods. 2 písm. c/ v spojení s § 3 ods. 1, písm. m/ zákona č. 503/2003 Z.z.
o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len reštitučný zákon) a priznal jej právo na náhradu za pozemky, ktoré prešli
do vlastníctva štátu na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Rady MsNV v Čadci, odbor
výstavby a vodného hospodárstva č. Výst. 9087/1960 zo dňa 15.3.1961 a rozhodnutia č. Výst.
4875/1962 zo dňa 15.10.1962 pod výstavbu vodovodu v Čadci kat. úz. Č., nakoľko pozemky
nie je možné navrátiť z dôvodu existencie zákonnej prekážky v zmysle § 6 ods. 1, písm. a/
reštitučného zákona, t. j. pozemky sú v súčasnosti na LV č. 251 v prospech S.a. s., Ž. Podľa
názoru krajského súdu správny orgán v danej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, riadne zistil skutkový stav a vyporiadal sa so všetkými námietkami navrhovateľky.
Konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žiadané nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat.
úz. Č., zapísané v pozemkovej knihe vl. č. 10, 634, 638, 650, 636 parc. č. 4090/1, 4104/2,
4108, 4109/2, 4145/2, 4111/19 a 4122 boli vyvlastnené pôvodným vlastníkom F. a V., rod.
O., rodičom navrhovateľky, rozhodnutiami Mestského národného výboru v Čadci, pričom
finančná náhrada uvedená vo vyvlastňovacích rozhodnutiach nebola pôvodným vlastníkom
vyplatená. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že uplatnený nárok navrhovateľky spĺňa
podmienku § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona, t. j., že navrhovateľka preukázala
naplnenie reštitučného titulu – vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady. Ďalej uviedol, že správny
orgán z identifikácie parciel správne zistil, že pôvodné pozemkovoknižné parcely, uvedené
vo vyvlastňovacích rozhodnutiach sú identické s C KN parcelami zapísanými na LV č. 251
v prospech vlastníka S., a. s. Ž. Stotožnil sa s názorom správneho orgánu, že vzhľadom
k tomu, že predmetné pozemky prešli na LV č. 251 v prospech súčasného vlastníka na
základe rozhodnutia o povolení vkladu č. V 955/2003 zo dňa 27.7.2003, teda pred účinnosťou
reštitučného zákona, S.a. s. Ž.a nie je možné považovať za povinnú osobu podľa § 4 ods. 1
reštitučného zákona a nevzniká jej povinnosť vydať navrhovateľke pozemky, na ktoré
si uplatnila reštitučný nárok. Aj podľa názoru krajského súdu nebolo možné vyhovieť nároku
navrhovateľky a prinavrátiť jej vlastníctvo k pôvodným vyvlastneným pozemkom v zmysle
s § 6 ods. 1, písm. a/ reštitučného zákona, pretože vlastníctvo právnickej osoby, ktorá nie je
povinnou osobou, je zákonnou prekážkou podľa § 5 ods. 2 reštitučného zákona, avšak
navrhovateľke prináleží právo na náhradu podľa § 6 ods. 2. Preskúmavané rozhodnutie
správneho orgánu považoval za skutkovo a právne správne, a z ktorých dôvodov ho potvrdil.
Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p..
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu v konaní trovy nevznikli.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolala
navrhovateľka žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok
krajského súdu a preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu a vec vrátil správnemu orgánu
na ďalšie konanie. Vytýkala súdu prvého stupňa, že vo veci neúplne zistil skutkový stav,
nevykonal riadne dokazovanie, nevyporiadal sa s námietkami žalobkyne a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že súd prvého stupňa
sa nezaoberal ani tým, že povinná osoba nemohla veci, ktoré držala, previesť do vlastníctva
iného, pretože takýto právny úkon je neplatný s poukazom na § 5 zákona č. 229/1991 Zb.
Poukázala na to, že privatizácia spoločnosti Severoslovenské vodárne a kanalizácie š. p.
Žilina prebiehala v rokoch 2002 a 2003 v zmysle zákona č. 92/1991 Zb. a podľa § 3 ods. 2
tohto zákona možno s majetkom, na ktorý vznikol nárok fyzickej osobe podľa osobitných
predpisov, teda podľa zákona č. 229/1991 Zb., 503/2003 Z.z., nakladať podľa privatizačného
zákona, avšak nadobúdateľ privatizačného majetku alebo jeho právny nástupca sa stáva
povinnou osobou podľa uvedených osobitných reštitučných predpisov. Uviedla,
že S. a. s. ani účinnosťou zákona 503/2003 Z.z. v nadväznosti na zákon č. 92/1991 Zb. status
povinnej osoby nestratila., pretože ide o právneho nástupcu štátneho podniku, ktorý vstúpil do
práv a záväzkov súvisiacich s privatizovaným majetkom, a preto sa na túto spoločnosť
vzťahujú povinnosti uvedené v § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. a § 4 ods. 2 zákona č.
503/2003 Z.z. Ďalej namietala, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že
žiadané pozemky ako súčasť majetku nepoužiteľného, ktorý nebolo možné z akýchkoľvek
dôvodov privatizovať, ostal v správe ministerstva a teda tým aj predmetné pozemky ako
neprivatizovateľný majetok zostal vo vlastníctve štátu v správe ministerstva. Rozhodnutie
správneho orgánu vo vymedzení pozemkov, na ktoré sa oprávnenej osobe priznáva právo na
náhradu, považovala za neurčité a nepreskúmateľné. Súčasne namietala, že v reštitučnom
spise chýba verejná listina, ktorá podľa správneho orgánu bola dôvodom len pre priznanie
práva na náhradu. Dôvodila, že správny orgán tým, že sa nezaoberal privatizačným projektom
štátneho podniku a zákonom č. 92/1991 Zb. a ani tým, že zariadenia na predmetných
pozemkoch nie sú v stave, ktorý by umožňoval užívanie pozemkov na účel, na ktorý boli
vyvlastnené nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodol nesprávne.
Odporca navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa v plnom rozsahu potvrdiť.
S dôvodmi uvádzanými v odvolaní navrhovateľky nesúhlasil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce
v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel k názoru, že odvolanie nie je
dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým
krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu na základe opravného
prostriedku navrhovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu, ktorým správny orgán jej nepriznal navrátenie vlastníctva k pôvodným
nehnuteľnostiam, avšak jej priznal právo na náhradu k žiadaným pozemkom v zmysle
ustanovení reštitučného zákona, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie, ktoré tomuto rozhodnutiu
prechádzalo, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vyporiadal so všetkými
námietkami uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo posúdenie reštitučného nároku
navrhovateľky na navrátenie vlastníctva k žiadanému pozemku v intenciách ustanovení
reštitučného zákona.
Medzi účastníkmi konania v danom štádiu preskúmavacieho konania ostala sporná
aplikácia ustanovenia § 4 reštitučného zákona.
Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva
k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom
pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti
podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva
k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný
pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať
opravný prostriedok na súde.
Podľa § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona oprávneným osobám sa navráti
vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku
vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.
Podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona povinnými osobami sú právnické osoby,
ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve Slovenskej
republiky právo hospodárenia alebo právo správy, a poľnohospodárske družstvá.
Podľa § 6 ods. 1, písm. a/ reštitučného zákona vlastníctvo k pozemkom alebo k
jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby
a právnickej osoby okrem povinnej osoby (§ 4 ods. 1).
Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady
za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si oprávnená
osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného
zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených
v § 2 ods. 1, 2 tohoto zákona, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe
(od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností
taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 reštitučného zákona, právo na navrátenie
vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5
ods. 1 označeného zákona (do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali
charakter pôdy podľa § 1 ods. 1 tohto zákona ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli
vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.).
Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné
pozemkové úrady podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5, písm. g/
zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom
znení.
Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné
predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení
o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.
Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom
si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov
konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány
územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre konanie a rozhodnutie. (§ 32 Správneho poriadku).
Správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem,
pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný
stav, a preto jeho právny názor bol skutkovo a právne správny, z ktorých dôvodov boli
splnené zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa podľa
Z predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, ktorého súčasť tvoril
administratívny spis žalovaného správneho orgánu, odvolací súd zistil, že navrhovateľka,
ako oprávnená osoba si dňa 22.12.2004 uplatnila na Pozemkovom úrade v Čadci v zmysle
reštitučného zákona nárok na navrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom vedených
kat. úz. Č., ktoré boli odňaté pôvodným vlastníkom F., zomrelom dňa 20.1.1981 a V. rod. O.,
zomrelej dňa 14.2.1992, na základe rozhodnutí Mestského národného výboru v Č. č. Výst.
9087/1960 zo dňa 15.3.1961 a č. Vyst. 4875/1962 zo dňa 15.10.1962, pričom finančná
náhrada nebola pôvodným vlastníkom vyplatená. Obvodný pozemkový úrad v Čadci
preskúmavaným rozhodnutím vyslovil, že navrhovateľka spĺňa podmienky uvedené v § 3 ods.
1, písm. m/, reštitučného zákona a priznal jej právo na náhradu za pozemky špecifikované vo
výroku svojho rozhodnutia. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že správny orgán
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľka splnila zákonné
podmienky ustanovené v § 3 reštitučného zákona, z ktorých dôvodov jej bolo možné priznať
právo na náhradu za žiadané pozemky v zmysle § 6 ods. 2. Na základe vykonaného
dokazovania identifikáciou parciel a listom vlastníctva č. 251 kat. úz. Č. mal preukázané, že
žiadané nehnuteľnosti sú vo vlastníctve právnickej osoby – obchodnej spoločnosti S.a. s.,
ktorú skutočnosť považoval za zákonnú prekážku na navrátenie vlastníctva k pôvodným
pozemkom podľa § 6 ods. 1 písm. a/ reštitučného zákona, a preto oprávnenej osobe podľa § 6
ods.2 priznal právo na náhradu. Poukázal na to, že S.a. s. Ž. nie je možné považovať za
účastníka správneho konania podľa § 14 Správneho poriadku, pretože týmto konaním jej
práva, právom chránené záujmy a povinnosti neboli dotknuté.
Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa správny orgán
v danej veci si pre svoje rozhodnutie zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil
skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Z vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľka si uplatnila reštitučný nárok na žiadané
pozemky v zákonnej lehote podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, avšak nepredložila
a ani nenavrhla vykonanie takých dôkazov, ktoré by preukazovali dôvodnosť jej nároku
na navrátenie vlastníctva k pôvodným pozemkom.
Záver správneho orgánu, ako aj súdu prvého stupňa, že navrhovateľka v danej veci
preukázala splnenie zákonných podmienok podľa § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona,
aj odvolací súd považoval za skutkovo a právne správny.
Pokiaľ však navrhovateľka v konaní tvrdila, že splnila zákonné podmienky v zmysle
ustanovení reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k pôvodným pozemkom, bolo aj jej
povinnosťou podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku predložiť správnemu orgánu alebo
mu navrhnúť také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti tieto
tvrdenia potvrdzovali. Nesplnenie si tejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného
bremena spôsobujúce neprihliadnutie na takéto tvrdenia.
Správny orgán postupujúc podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správne zisťoval
skutočný stav vo veci. Listinné dôkazy a to identifikácia parciel zo dňa 23.3.2005
vyhotovená Správou katastra v Čadci a list vlastníctva č. 251 kat. úz. Č., tvoriace súčasť
administratívneho spisu, jednoznačne preukazujú, že žiadané nehnuteľnosti v čase účinnosti
reštitučného zákona boli vedené správou katastra vo vlastníctve S.a. s. Ž.
Vzhľadom na uvedené bol správny právny záver správneho orgánu, že navrhovateľke
nemožno navrátiť vlastnícke právo k žiadaným nehnuteľnostiam podľa § 6 ods. 1, písm. a/
reštitučného zákona, avšak je možné jej priznať právo na náhradu za tieto nehnuteľnosti podľa
§ 6 ods. 2, keďže v čase účinnosti reštitučného zákona žiadané nehnuteľnosti boli
vo vlastníctve právnickej osoby, ktorá podľa § 4 ods. 1 nebola povinnou osobou.
Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky navrhovateľky, že S. a. s. Žilina, ako
právny nástupca štátneho podniku nestratila status povinnej osoby s poukazom na ustanovenia
zákona č. 92/1991 Zb., ako aj že pozemky žiadané navrhovateľkou ako časť majetku, ktorý
nepodliehal privatizácii pre jeho neupotrebiteľnosť, zostal vo vlastníctve štátu v správe
ministerstva.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby v znení neskorších predpisov s majetkom, na ktorý vznikol nárok fyzickej osobe podľa
osobitných predpisov, (napr. zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých
majetkových krívd v znení neskorších predpisov, zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov) možno
nakladať podľa tohto zákona. Nadobúdateľ tohto majetku alebo jeho právny nástupca sa stáva
povinnou osobou podľa osobitných predpisov.
Z uvedenej právnej normy vyplýva, že vôľou zákonodarcu pri úprave podmienok
prevodu majetku štátu na iné osoby bola právna úprava týkajúca sa nakladania s majetkom
privatizovaného štátneho podniku, na ktorý vznikol nárok fyzickej osobe podľa osobitných
predpisov, pričom pod čiarou citovaného ustanovenia zákonodarca uvádza právne predpisy
a to zákony č. 403/1991 Zb., č. 87/1991 Zb. a č. 229/1991 Zb.. Odkazom na uvedené právne
predpisy sa nadobúdateľ privatizovaného majetku štátneho podniku ako povinná osoba stal
účastníkom konaní, ktorých predmetom bol uplatnený reštitučný nárok podľa uvedených
reštitučných zákonov.
Podľa § 1 reštitučného zákona tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva
k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu (zákon č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku) vlastnícke
právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho
patria, lesný pôdny fond.
Zákonodarca v právnej norme §1 reštitučného zákona ustanovuje účel tohto zákona
tak, že tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa
zákona č. 229/1991 Zb. Reštitučný zákon je právny predpis, ktorý špeciálnym spôsobom
ustanovuje zákonné podmienky, za splnenia ktorých je možné navrátiť vlastníctvo
k pozemkom oprávnenej osobe alebo jej priznať právo na náhradu. Skutkové a právne
skutočnosti vzťahujúce sa k predmetu uplatneného reštitučného nároku podľa tohto zákona
bolo možné posudzovať až nadobudnutím účinnosti tohto zákona.
Z uvedených dôvodov správny orgán správne posudzoval postavenie spoločnosti -
Severoslovenská vodárenská spoločnosť a. s. Žilina, v intenciách ustanovení reštitučného
zákona a keďže z listinných dôkazov mal preukázané, že v čase účinnosti tohto zákona bola
táto obchodná spoločnosť vedená správou katastra ako vlastník nehnuteľností žiadaných
navrhovateľku, pričom ide o právnickú osobu, ktorá nie je ustanovená v § 4 ods. 1
reštitučného zákona, dospel k správnemu záveru, že v preskúmavanom konaní nemá status
povinnej osoby podľa § 4 ods. 1. Nesprávny je preto názor navrhovateľky, že uvedená
spoločnosť s poukazom na § 3 zákona 92/1991 Zb. nestratila status povinnej osoby aj podľa
zákona č. 503/2003 Z.z., pretože v čase privatizácie Severoslovenské vodárne a kanalizácie
š.p. Žilina nebol účinný reštitučný zákon, z ktorých dôvodov zákonodarca naň ani nemohol
odkazovať pod čiarou k ustanoveniu § 3 a spoločnosť – S. a.s. Ž. ako nadobúdateľ
privatizovaného majetku uvedeného štátneho podniku mohol mať status povinnej osoby len
v konaniach podľa zákonov č. 403/1991 Zb., č. 87/1991 Zb. alebo č. 229/1991 Zb., teda
právnych predpisov účinných v čase privatizácie štátneho podniku.
Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol ani na námietku navrhovateľky,
že súd prvého stupňa sa nezaoberal ani tým, že povinná osoba nemohla veci, ktoré držala,
previesť na iného, keďže S.a.s. Ž. nebola povinnou osobou v preskúmavanom reštitučnom
konaní podľa § 4 ods. 1, a preto jej ani nevyplývala povinnosť ustanovená v § 4 ods. 2,
z ktorých dôvodov nebolo povinnosťou správneho orgánu a ani súdu prvého stupňa sa
zaoberať, či uvedená obchodná spoločnosť previedla vlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam na iného.
Žalovaný správny orgán v konaní podľa ustanovení reštitučného zákona a ani súdy
v preskúmavacom konaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu správneho orgánu
neboli oprávnené preskúmavať privatizačný projekt a ani proces privatizácie štátneho podniku
podľa zákona č. 92/1991 Zb., z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán ako aj súd prvého
stupňa neboli oprávnení na posúdenie, či nehnuteľnosti žiadané navrhovateľkou, ako súčasť
privatizovaného majetku S. v. a k. š.p. Ž., boli majetkom nepoužiteľným na podnikateľské
účely, ktorý mal byť v privatizačnom projekte osobitne vymedzený a predmetné pozemky ako
neprivatizovateľný majetok mali zostať vo vlastníctve štátu v správe ministerstva.
Dôkazom o tom, že predmetné pozemky ku dňu účinnosti reštitučného zákona boli
vo vlastníctve S.a.s. Ž., sú identifikácia parciel a list vlastníctva č. 251 kat. úz. Č., ktoré
listiny boli pre správny orgán ako aj súd prvého stupňa záväzné podľa § 70 v spojení s § 71
ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (ďalej len katastrálny zákon).
Odvolací súd neprihliadol ani na ďalšiu námietku navrhovateľky, že v reštitučnom
spise chýba verejná listina, ktorá podľa správneho orgánu bola dôvodom len pre priznanie
práva na náhradu, pretože z administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán si zabezpečil
list vlastníctva spôsobom, ktorý nevylučuje ustanovenie § 115 ods. 2 katastrálneho zákona.
Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní namietala, že neexistuje prekážka navrátenia
vlastníctva k žiadaným pozemkom, pretože z rozhodnutia Obvodného úradu životného
prostredia v Č. zo dňa 2.5.2005 č. 1263/F04/2003/530/BB1/2005 vyplýva, že na predmetných
pozemkoch bol daný iný účel využitia, ako bol uvedený vo vyvlastňovacích rozhodnutiach,
odvolací súd na túto námietku neprihliadol, pretože navrhovateľka ju vzniesla po uplynutí
lehoty na podanie opravného prostriedku podľa § 250 m ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti
odvolací súd však dáva do pozornosti, že vznesenou námietkou navrhovateľka odporuje
svojmu tvrdeniu, že žiadané nehnuteľnosti boli vyvlastnené bez vyplatenia náhrady, keďže
uplatnenou námietkou žiada prinavrátiť vlastníctvo k pozemkom z dôvodu ustanoveného v §
3 ods. 1, písm. l/ reštitučného zákona, podľa ktorého oprávneným osobám sa navráti
vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku
vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola
vyvlastnená.
Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že keď Krajský súd v Žiline
napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo
správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1
potvrdil.
Odvolací súd navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle
§ 246c ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože jej nevzniklo
právo na ich náhradu v dôsledku jej neúspechu v tomto konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. apríla 2009
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
Ľubica Kavivanovová predseda senátu