Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/178/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej

veci navrhovateľky: M., bytom Č., zastúpená advokátom Mgr. M., Advokátska kancelária

v Ž., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Čadci, ul. Palárikova č. 95, Čadca,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 22. marca 2007 č. 2007/00346-

002/A02, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

č. k. -41 zo dňa 7. mája 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

č. k. -41 zo dňa 7. mája 2008 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu uvedené v záhlaví

tohto rozhodnutia potvrdil. Obvodnému pozemkovému úradu v Čadci trovy konania

nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že v danej

veci žalovaný správny orgán rozhodol tak, že navrhovateľka ako oprávnená osoba spĺňa

podmienky podľa v spojení s ,

o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len reštitučný zákon) a priznal jej právo na náhradu za pozemky, ktoré prešli

do vlastníctva štátu na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Rady MsNV v Čadci, odbor

výstavby a vodného hospodárstva č. Výst. 9087/1960 zo dňa 15.3.1961 a rozhodnutia č. Výst.

4875/1962 zo dňa 15.10.1962 pod výstavbu vodovodu v Čadci kat. úz. Č., nakoľko pozemky

nie je možné navrátiť z dôvodu existencie zákonnej prekážky v zmysle § 6 ods. 1, písm. a/

reštitučného zákona, t. j. pozemky sú v súčasnosti na LV č. 251 v prospech S.a. s., Ž. Podľa

názoru krajského súdu správny orgán v danej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom

rozsahu, riadne zistil skutkový stav a vyporiadal sa so všetkými námietkami navrhovateľky.

Konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žiadané nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat.

úz. Č., zapísané v pozemkovej knihe vl. č. 10, 634, 638, 650, 636 parc. č. 4090/1, 4104/2,

4108, 4109/2, 4145/2, 4111/19 a 4122 boli vyvlastnené pôvodným vlastníkom F. a V., rod.

O., rodičom navrhovateľky, rozhodnutiami Mestského národného výboru v Čadci, pričom

finančná náhrada uvedená vo vyvlastňovacích rozhodnutiach nebola pôvodným vlastníkom

vyplatená. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že uplatnený nárok navrhovateľky spĺňa

podmienku § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona, t. j., že navrhovateľka preukázala

naplnenie reštitučného titulu – vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady. Ďalej uviedol, že správny

orgán z identifikácie parciel správne zistil, že pôvodné pozemkovoknižné parcely, uvedené

vo vyvlastňovacích rozhodnutiach sú identické s C KN parcelami zapísanými na LV č. 251

v prospech vlastníka S., a. s. Ž. Stotožnil sa s názorom správneho orgánu, že vzhľadom

k tomu, že predmetné pozemky prešli na LV č. 251 v prospech súčasného vlastníka na

základe rozhodnutia o povolení vkladu č. V 955/2003 zo dňa 27.7.2003, teda pred účinnosťou

reštitučného zákona, S.a. s. Ž.a nie je možné považovať za povinnú osobu podľa § 4 ods. 1

reštitučného zákona a nevzniká jej povinnosť vydať navrhovateľke pozemky, na ktoré

si uplatnila reštitučný nárok. Aj podľa názoru krajského súdu nebolo možné vyhovieť nároku

navrhovateľky a prinavrátiť jej vlastníctvo k pôvodným vyvlastneným pozemkom v zmysle

s § 6 ods. 1, písm. a/ reštitučného zákona, pretože vlastníctvo právnickej osoby, ktorá nie je

povinnou osobou, je zákonnou prekážkou podľa § 5 ods. 2 reštitučného zákona, avšak

navrhovateľke prináleží právo na náhradu podľa § 6 ods. 2. Preskúmavané rozhodnutie

správneho orgánu považoval za skutkovo a právne správne, a z ktorých dôvodov ho potvrdil.

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa .

Odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu v konaní trovy nevznikli.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolala

navrhovateľka žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu a vec vrátil správnemu orgánu

na ďalšie konanie. Vytýkala súdu prvého stupňa, že vo veci neúplne zistil skutkový stav,

nevykonal riadne dokazovanie, nevyporiadal sa s námietkami žalobkyne a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že súd prvého stupňa

sa nezaoberal ani tým, že povinná osoba nemohla veci, ktoré držala, previesť do vlastníctva

iného, pretože takýto právny úkon je neplatný s poukazom na

Poukázala na to, že privatizácia spoločnosti Severoslovenské vodárne a kanalizácie š. p.

Žilina prebiehala v rokoch 2002 a 2003 v zmysle a podľa

tohto zákona možno s majetkom, na ktorý vznikol nárok fyzickej osobe podľa osobitných

predpisov, teda podľa , , nakladať podľa privatizačného

zákona, avšak nadobúdateľ privatizačného majetku alebo jeho právny nástupca sa stáva

povinnou osobou podľa uvedených osobitných reštitučných predpisov. Uviedla,

že S. a. s. ani účinnosťou zákona v nadväznosti na status

povinnej osoby nestratila., pretože ide o právneho nástupcu štátneho podniku, ktorý vstúpil do

práv a záväzkov súvisiacich s privatizovaným majetkom, a preto sa na túto spoločnosť

vzťahujú povinnosti uvedené v a zákona č.

Ďalej namietala, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že

žiadané pozemky ako súčasť majetku nepoužiteľného, ktorý nebolo možné z akýchkoľvek

dôvodov privatizovať, ostal v správe ministerstva a teda tým aj predmetné pozemky ako

neprivatizovateľný majetok zostal vo vlastníctve štátu v správe ministerstva. Rozhodnutie

správneho orgánu vo vymedzení pozemkov, na ktoré sa oprávnenej osobe priznáva právo na

náhradu, považovala za neurčité a nepreskúmateľné. Súčasne namietala, že v reštitučnom

spise chýba verejná listina, ktorá podľa správneho orgánu bola dôvodom len pre priznanie

práva na náhradu. Dôvodila, že správny orgán tým, že sa nezaoberal privatizačným projektom

štátneho podniku a a ani tým, že zariadenia na predmetných

pozemkoch nie sú v stave, ktorý by umožňoval užívanie pozemkov na účel, na ktorý boli

vyvlastnené nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodol nesprávne.

Odporca navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa v plnom rozsahu potvrdiť.

S dôvodmi uvádzanými v odvolaní navrhovateľky nesúhlasil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce

v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel k názoru, že odvolanie nie je

dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu na základe opravného

prostriedku navrhovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho

orgánu, ktorým správny orgán jej nepriznal navrátenie vlastníctva k pôvodným

nehnuteľnostiam, avšak jej priznal právo na náhradu k žiadaným pozemkom v zmysle

ustanovení reštitučného zákona, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie, ktoré tomuto rozhodnutiu

prechádzalo, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vyporiadal so všetkými

námietkami uvedenými v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo posúdenie reštitučného nároku

navrhovateľky na navrátenie vlastníctva k žiadanému pozemku v intenciách ustanovení

reštitučného zákona.

Medzi účastníkmi konania v danom štádiu preskúmavacieho konania ostala sporná

aplikácia ustanovenia § 4 reštitučného zákona.

Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva

k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom

pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti

podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva

k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný

pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom

konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať

opravný prostriedok na súde.

Podľa § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona oprávneným osobám sa navráti

vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.

Podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona povinnými osobami sú právnické osoby,

ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve Slovenskej

republiky právo hospodárenia alebo právo správy, a poľnohospodárske družstvá.

Podľa § 6 ods. 1, písm. a/ reštitučného zákona vlastníctvo k pozemkom alebo k

jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby

a právnickej osoby okrem povinnej osoby (§ 4 ods. 1).

Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady

za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si oprávnená

osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného

zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených

v § 2 ods. 1, 2 tohoto zákona, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe

(od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností

taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 reštitučného zákona, právo na navrátenie

vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5

ods. 1 označeného zákona (do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali

charakter pôdy podľa § 1 ods. 1 tohto zákona ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli

vydané podľa zákona o pôde ().

Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné

pozemkové úrady podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5, písm. g/

o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom

znení.

Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie

o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné

predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia v platnom znení

o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom

si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov

konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov

konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe

správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov

pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány

územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré

majú význam pre konanie a rozhodnutie. (§ 32 Správneho poriadku).

Správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem,

pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný

stav, a preto jeho právny názor bol skutkovo a právne správny, z ktorých dôvodov boli

splnené zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa podľa

Z predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, ktorého súčasť tvoril

administratívny spis žalovaného správneho orgánu, odvolací súd zistil, že navrhovateľka,

ako oprávnená osoba si dňa 22.12.2004 uplatnila na Pozemkovom úrade v Čadci v zmysle

reštitučného zákona nárok na navrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom vedených

kat. úz. Č., ktoré boli odňaté pôvodným vlastníkom F., zomrelom dňa 20.1.1981 a V. rod. O.,

zomrelej dňa 14.2.1992, na základe rozhodnutí Mestského národného výboru v Č. č. Výst.

9087/1960 zo dňa 15.3.1961 a č. Vyst. 4875/1962 zo dňa 15.10.1962, pričom finančná

náhrada nebola pôvodným vlastníkom vyplatená. Obvodný pozemkový úrad v Čadci

preskúmavaným rozhodnutím vyslovil, že navrhovateľka spĺňa podmienky uvedené v § 3 ods.

1, písm. m/, reštitučného zákona a priznal jej právo na náhradu za pozemky špecifikované vo

výroku svojho rozhodnutia. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že správny orgán

na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľka splnila zákonné

podmienky ustanovené v § 3 reštitučného zákona, z ktorých dôvodov jej bolo možné priznať

právo na náhradu za žiadané pozemky v zmysle § 6 ods. 2. Na základe vykonaného

dokazovania identifikáciou parciel a listom vlastníctva č. 251 kat. úz. Č. mal preukázané, že

žiadané nehnuteľnosti sú vo vlastníctve právnickej osoby – obchodnej spoločnosti S.a. s.,

ktorú skutočnosť považoval za zákonnú prekážku na navrátenie vlastníctva k pôvodným

pozemkom podľa § 6 ods. 1 písm. a/ reštitučného zákona, a preto oprávnenej osobe podľa § 6

ods.2 priznal právo na náhradu. Poukázal na to, že S.a. s. Ž. nie je možné považovať za

účastníka správneho konania podľa § 14 Správneho poriadku, pretože týmto konaním jej

práva, právom chránené záujmy a povinnosti neboli dotknuté.

Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa správny orgán

v danej veci si pre svoje rozhodnutie zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil

skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Z vykonaného

dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľka si uplatnila reštitučný nárok na žiadané

pozemky v zákonnej lehote podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, avšak nepredložila

a ani nenavrhla vykonanie takých dôkazov, ktoré by preukazovali dôvodnosť jej nároku

na navrátenie vlastníctva k pôvodným pozemkom.

Záver správneho orgánu, ako aj súdu prvého stupňa, že navrhovateľka v danej veci

preukázala splnenie zákonných podmienok podľa § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona,

aj odvolací súd považoval za skutkovo a právne správny.

Pokiaľ však navrhovateľka v konaní tvrdila, že splnila zákonné podmienky v zmysle

ustanovení reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k pôvodným pozemkom, bolo aj jej

povinnosťou podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku predložiť správnemu orgánu alebo

mu navrhnúť také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti tieto

tvrdenia potvrdzovali. Nesplnenie si tejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného

bremena spôsobujúce neprihliadnutie na takéto tvrdenia.

Správny orgán postupujúc podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správne zisťoval

skutočný stav vo veci. Listinné dôkazy a to identifikácia parciel zo dňa 23.3.2005

vyhotovená Správou katastra v Čadci a list vlastníctva č. 251 kat. úz. Č., tvoriace súčasť

administratívneho spisu, jednoznačne preukazujú, že žiadané nehnuteľnosti v čase účinnosti

reštitučného zákona boli vedené správou katastra vo vlastníctve S.a. s. Ž.

Vzhľadom na uvedené bol správny právny záver správneho orgánu, že navrhovateľke

nemožno navrátiť vlastnícke právo k žiadaným nehnuteľnostiam podľa § 6 ods. 1, písm. a/

reštitučného zákona, avšak je možné jej priznať právo na náhradu za tieto nehnuteľnosti podľa

§ 6 ods. 2, keďže v čase účinnosti reštitučného zákona žiadané nehnuteľnosti boli

vo vlastníctve právnickej osoby, ktorá podľa § 4 ods. 1 nebola povinnou osobou.

Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky navrhovateľky, že S. a. s. Žilina, ako

právny nástupca štátneho podniku nestratila status povinnej osoby s poukazom na ustanovenia

, ako aj že pozemky žiadané navrhovateľkou ako časť majetku, ktorý

nepodliehal privatizácii pre jeho neupotrebiteľnosť, zostal vo vlastníctve štátu v správe

ministerstva.

Podľa o podmienkach prevodu majetku štátu na iné

osoby v znení neskorších predpisov s majetkom, na ktorý vznikol nárok fyzickej osobe podľa

osobitných predpisov, (napr. o zmiernení následkov niektorých

majetkových krívd v znení neskorších predpisov, o mimosúdnych

rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov) možno

nakladať podľa tohto zákona. Nadobúdateľ tohto majetku alebo jeho právny nástupca sa stáva

povinnou osobou podľa osobitných predpisov.

Z uvedenej právnej normy vyplýva, že vôľou zákonodarcu pri úprave podmienok

prevodu majetku štátu na iné osoby bola právna úprava týkajúca sa nakladania s majetkom

privatizovaného štátneho podniku, na ktorý vznikol nárok fyzickej osobe podľa osobitných

predpisov, pričom pod čiarou citovaného ustanovenia zákonodarca uvádza právne predpisy

a to , č. a č. . Odkazom na uvedené právne

predpisy sa nadobúdateľ privatizovaného majetku štátneho podniku ako povinná osoba stal

účastníkom konaní, ktorých predmetom bol uplatnený reštitučný nárok podľa uvedených

reštitučných zákonov.

Podľa § 1 reštitučného zákona tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva

k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu (

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku) vlastnícke

právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho

patria, lesný pôdny fond.

Zákonodarca v právnej norme §1 reštitučného zákona ustanovuje účel tohto zákona

tak, že tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa

Reštitučný zákon je právny predpis, ktorý špeciálnym spôsobom

ustanovuje zákonné podmienky, za splnenia ktorých je možné navrátiť vlastníctvo

k pozemkom oprávnenej osobe alebo jej priznať právo na náhradu. Skutkové a právne

skutočnosti vzťahujúce sa k predmetu uplatneného reštitučného nároku podľa tohto zákona

bolo možné posudzovať až nadobudnutím účinnosti tohto zákona.

Z uvedených dôvodov správny orgán správne posudzoval postavenie spoločnosti -

Severoslovenská vodárenská spoločnosť a. s. Žilina, v intenciách ustanovení reštitučného

zákona a keďže z listinných dôkazov mal preukázané, že v čase účinnosti tohto zákona bola

táto obchodná spoločnosť vedená správou katastra ako vlastník nehnuteľností žiadaných

navrhovateľku, pričom ide o právnickú osobu, ktorá nie je ustanovená v § 4 ods. 1

reštitučného zákona, dospel k správnemu záveru, že v preskúmavanom konaní nemá status

povinnej osoby podľa § 4 ods. 1. Nesprávny je preto názor navrhovateľky, že uvedená

spoločnosť s poukazom na zákona nestratila status povinnej osoby aj podľa

, pretože v čase privatizácie Severoslovenské vodárne a kanalizácie

š.p. Žilina nebol účinný reštitučný zákon, z ktorých dôvodov zákonodarca naň ani nemohol

odkazovať pod čiarou k ustanoveniu § 3 a spoločnosť – S. a.s. Ž. ako nadobúdateľ

privatizovaného majetku uvedeného štátneho podniku mohol mať status povinnej osoby len

v konaniach podľa , č. alebo č. , teda

právnych predpisov účinných v čase privatizácie štátneho podniku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol ani na námietku navrhovateľky,

že súd prvého stupňa sa nezaoberal ani tým, že povinná osoba nemohla veci, ktoré držala,

previesť na iného, keďže S.a.s. Ž. nebola povinnou osobou v preskúmavanom reštitučnom

konaní podľa § 4 ods. 1, a preto jej ani nevyplývala povinnosť ustanovená v § 4 ods. 2,

z ktorých dôvodov nebolo povinnosťou správneho orgánu a ani súdu prvého stupňa sa

zaoberať, či uvedená obchodná spoločnosť previedla vlastníctvo k predmetným

nehnuteľnostiam na iného.

Žalovaný správny orgán v konaní podľa ustanovení reštitučného zákona a ani súdy

v preskúmavacom konaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu správneho orgánu

neboli oprávnené preskúmavať privatizačný projekt a ani proces privatizácie štátneho podniku

podľa , z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán ako aj súd prvého

stupňa neboli oprávnení na posúdenie, či nehnuteľnosti žiadané navrhovateľkou, ako súčasť

privatizovaného majetku S. v. a k. š.p. Ž., boli majetkom nepoužiteľným na podnikateľské

účely, ktorý mal byť v privatizačnom projekte osobitne vymedzený a predmetné pozemky ako

neprivatizovateľný majetok mali zostať vo vlastníctve štátu v správe ministerstva.

Dôkazom o tom, že predmetné pozemky ku dňu účinnosti reštitučného zákona boli

vo vlastníctve S.a.s. Ž., sú identifikácia parciel a list vlastníctva č. 251 kat. úz. Č., ktoré

listiny boli pre správny orgán ako aj súd prvého stupňa záväzné podľa § 70 v spojení s § 71

ods. 1 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (ďalej len katastrálny zákon).

Odvolací súd neprihliadol ani na ďalšiu námietku navrhovateľky, že v reštitučnom

spise chýba verejná listina, ktorá podľa správneho orgánu bola dôvodom len pre priznanie

práva na náhradu, pretože z administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán si zabezpečil

list vlastníctva spôsobom, ktorý nevylučuje ustanovenie § 115 ods. 2 katastrálneho zákona.

Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní namietala, že neexistuje prekážka navrátenia

vlastníctva k žiadaným pozemkom, pretože z rozhodnutia Obvodného úradu životného

prostredia v Č. zo dňa 2.5.2005 č. 1263/F04/2003/530/BB1/2005 vyplýva, že na predmetných

pozemkoch bol daný iný účel využitia, ako bol uvedený vo vyvlastňovacích rozhodnutiach,

odvolací súd na túto námietku neprihliadol, pretože navrhovateľka ju vzniesla po uplynutí

lehoty na podanie opravného prostriedku podľa m ods. 2 V tejto súvislosti

odvolací súd však dáva do pozornosti, že vznesenou námietkou navrhovateľka odporuje

svojmu tvrdeniu, že žiadané nehnuteľnosti boli vyvlastnené bez vyplatenia náhrady, keďže

uplatnenou námietkou žiada prinavrátiť vlastníctvo k pozemkom z dôvodu ustanoveného v §

3 ods. 1, písm. l/ reštitučného zákona, podľa ktorého oprávneným osobám sa navráti

vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola

vyvlastnená.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že keď Krajský súd v Žiline

napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo

správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu

ako vecne správny podľa v spojení s a s

potvrdil.

Odvolací súd navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle

§ 246c ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože jej nevzniklo

právo na ich náhradu v dôsledku jej neúspechu v tomto konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. apríla 2009

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

Ľubica Kavivanovová predseda senátu