Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
54a/367956.0260a4.pdf
PDF · 111.01 KB
No categories available
6Obo/176/2008
Najvyšší súd 6 Obo 176/2008
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a členiek JUDr. Dariny Ličkovej a JUDr. Júlie Horskej v právnej
veci žalobcu: J., X.D.I., zastúpeného advokátom JUDr. I., L.B.
proti žalovanému: F., D., IČO: X., zastúpeného advokátom JUDr. Š.,
AK D., s.r.o., M.B., o zaplatenie 99 310,-- Sk istiny, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2008, č.k. 4 Cb 97/03-327, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2008, č.k. 4 Cb 97/03-327
p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu 99 310,-- Sk a 38 286,-- Sk na náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa tak rozhodol na základe nasledovne uvedeného skutkového stavu
a odôvodnenia s prihliadnutím na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 24. novembra 2006, č.k. 1 Obdo V 108/2005. Predmet sporu predstavuje súčet
úrokov z omeškania s plnením peňažných dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám
oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov, ktoré boli emitované F.
podľa § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu
na iné osoby, v znení neskorších predpisov. Vlastníci dlhopisov žalovaného v počte 69
(v odôvodnení vymenovaní) zmluvami o postúpení pohľadávok v zmysle § 524 až 530
Občianskeho zákonníka postúpili žalobcovi svoje pohľadávky v celkovej výške 99 703,-- Sk.
Tieto pozostávajú z úrokov z omeškania vzniknutých na základe omeškania žalovaného
s plnením peňažného dlhu voči bývalým majiteľom dlhopisov. Je nesporné, že hodnota
dlhopisov, vrátane jeho výnosu po odpočítaní príslušných poplatkov, bola menovaným
osobám vyplatená. Žalovaný svoj zákonný záväzok vyplatiť menovité hodnoty a výnosy
dotknutým osobám, ktoré svoje pohľadávky previedli na žalobcu, splnil v priebehu roku
2001. Žalovaný namietal, že oprávnení neposkytli dostatočnú súčinnosť žalovanému k tomu,
aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku, t.j. vyplatenie dlhopisu. Žalovaný mal
však relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa „technicky“ pripravil na plnenie povinností,
ktoré mu vyplývajú z § 24 zákona č. 92/1991 Zb. v znení jeho zmien a doplnkov. Dôkazom
toho je zmluva o poskytnutí osobitnej služby pre emitenta cenných papierov, ktorú žalovaný
uzatvoril s R., a.s., B. 4. mája 2000. Žalovaný súdu oznámil, že ak súd uzná skutočnosť, že
došlo k omeškaniu zo strany žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku úrokov, ani
spôsob ich výpočtu. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn.
PL.ÚS 13/97 z 19. júna 1998, zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 84,
pod číslom 221/1998, dlhopis F. v zmysle § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991 Zb. sa stal splatným
dňom 31. decembra 2000 a nie v lehote do 21. decembra 2001, ako to tvrdí žalovaný.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty
a výnosov dotknutým osobám, bývalým majiteľom dlhopisov, nesplnil riadne a včas
v zákonnej lehote do 31. decembra 2000. Počnúc dňom 1. januára 2001 sa žalovaný dostal
do omeškania v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., pretože pohľadávky
veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné,
a to aj s úrokmi z omeškania. Z uvedeného dôvodu za oprávnený uznal nárok žalobcu
v uplatnenej výške.
O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
a na úspech žalobcu v konaní.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p.).
Uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia použitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. 8/1995 sp. zn. PL. ÚS. 13/97 z 19. júna 1998 nie je na mieste, lebo v uvedenom
konaní sa ústavný súd nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike času
stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Ďalej namietal, že v rozhodnutí
nebola zohľadnená námietka neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti veriteľmi na splnenie
záväzku so splatením dlhopisov fondu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu
ako veritelia sa dňa 31. decembra 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka
s poukazom na ustanovenie § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani neposkytli údaje
umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie
dlhopisov fondu v mieste plnenia. Dotknutým veriteľom neodňal právo domáhať sa splatenia
dlhopisov v sídle žalovaného ako v zákonnom mieste plnenia už 31. decembra 2000. Žiaden
z veriteľov, ktorí mali na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v konaní, neuplatnil právo
na splatenie dlhopisov fondu pred 1. januárom 2001 alebo neskôr, bez námietok akceptovali
doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu prostredníctvom spoločnosti R., a.s.
a pobočiek S., a.s. Ďalej poukázal na to, že so splácaním dlhopisov počas celého roku 2001,
teda od splatnosti dňa 31. decembra 2000, počítali usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie
nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky
ešte pred 31. decembrom 2000. Za uvedeného stavu pokladal žalovaný uplatňovanie nárokov
na úroky z omeškania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť. Nesúhlasil s námietkou žalovaného o omeškaní veriteľov s prevzatím plnenia
záväzkov žalovaného. Uviedol, že žalovaný pred splatnosťou dlhopisov, t.j. pred
31. decembrom 2000 zverejnil spôsob vyplácania dlhopisu F., konkrétne prostredníctvom R.,
a.s. s tým, že na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S. a.s. Bratislava. Žalovaný
nemal nikdy v úmysle a ani nebol pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom
sídle k 31. decembru 2000. Za rozpor s dobrými mravmi pokladal konanie žalovaného, ktorý
na jednej strane verejne z pozície štátnej moci prezentuje, ako, kde a kedy je ochotný
a schopný plniť svoje záväzky voči veriteľom, občanom a na strane druhej mu takáto verejná
prezentácia a prísľub nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za osoby, ktoré
sú v omeškaní vo vzťahu voči nemu. Podotkol, že otázky splatnosti dlhopisov sa Ústavný súd
SR dotkol v náleze č. 8/95 sp. zn. PL.ÚS 13/97 z 19. júna 1998, v ktorom uviedol, že majiteľ
dlhopisu má právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu v zákonom stanovenej
dobe splatnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) prejednal
odvolanie žalovaného v súlade s § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že jeho odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania
s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov F. voči svojim veriteľom, vlastníkom
dlhopisov.
Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám
dlhopis, vrátane ich výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť, či žalovaný
ich mal splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo do 31. decembra 2001,
ako tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú zákonom č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov.
Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal relevantnými námietkami
žalovaného. Odvolací súd ich odôvodnenie pokladal za vecne správne a v celom rozsahu
sa s nimi stotožnil. K dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa odvolací súd
ďalej dopĺňa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p..
Podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu
a ich výnosov je 31. decembra 2000.
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. ÚS 235/08-21 (KP 8/09-5)
zo 17. decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 103/2005,
podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov
s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie
§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti)
s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje
žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže
riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona.
Teda ak je v tomto ustanovení (t.j. § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb.) uvedené, že dlhopis
je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia
byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého
žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t.j. pred 31. decembrom
2000. Teda ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom
nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný
už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný.»
Ústavný súd v uvedenom náleze napokon zhrnul a vyslovil záver, že podľa § 24
ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto ak fond
splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc 1. januárom
2001 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok
z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001
(§ 24 ods. 11 cit. zákona) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného
je splatný, resp. zročný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť
31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľovi, majiteľovi dlhopisu vzniklo
právo požadovať plnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne
potom veriteľovi právo na majetkové sankcie (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu
úroku z omeškania.
Žalovaný ďalej namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu
na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť
včas.
Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlžníka nedôjde,
ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť
potrebnú na splnenie dlhu.
V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka.
Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok
z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne
a včas, t.j. ak bolo urobené v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť
aj predčasne.
Odvolací súd v tomto sa plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa. Poznamenáva
ďalej, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že veritelia mu neposkytli potrebnú
súčinnosť, nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy. Nepreukázal, že v dobe splatnosti
svojho záväzku bol pripravený plniť, t.j. že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj
záväzok k 31. decembru 2000 splnil. Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí
postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani
odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520 Občianskeho zákonníka
nemohol prihliadnuť.
Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené
na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa 31.12.2000 nedostavili do sídla žalovaného
ako dlžníka a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov fondu
v zákonnom mieste plnenia v zmysle § 567 ods. 1 OZ. Podľa tohto ustanovenia dlh sa plní
na mieste určenom dohodou účastníkov a ak miesto plnenia nie je takto určené, je ním
bydlisko alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte pred splatnosťou
dlhopisov, t.j. pred 31.12.2000 zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy fondu vyplácané.
Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali (a zrejme ani inú možnosť nemali),
možno žalovaným určené miesto plnenia považovať za dohodnuté, a preto sa miestom plnenia
nestalo sídlo žalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, mal by preto právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa obsahu spisu žalovanému vznikli trovy
len za právne zastupovanie advokátom. Žalovaný v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia
rozhodnutia trovy konania nevyčíslil, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal (§ 151 ods. 1. ods. 2 O.s.p.).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 29. apríla 2009
JUDr. Zuzana Ďurišová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.