Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/33/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Milana Deáka, v právnej veci

žalobcu PaedDr. J. L., bývajúceho v H., zastúpeného Mgr. P. B., advokátom v B., proti

žalovanému C., a.s., S., o určenie, že pracovný pomer trvá a o náhradu mzdy s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. ,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 17. októbra 2007 sp.zn.

, rozhodol

t a k t o :

Dovolanie žalobcu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresný súd Trnava sa žalobca (po úprave žalobného petitu)

domáhal určenia, že jeho pracovný pomer uzavretý so žalovaným odo dňa 5. mája 2000 trvá

a zároveň si uplatňoval náhradu mzdy 1 112 931,-- Sk (36 942,54 EUR), náhradu poplatkov –

odvodov vo výške 4 957,-- Sk (164,54 EUR), trovy konania 500,-- Sk (16,60 EUR) a náhradu

poplatku za právnu pomoc 1 500,-- Sk (49,79 EUR), ako aj príslušné (nešpecifikované) úroky

z omeškania.

Okresný súd Trnava (v poradí druhým rozhodnutím) medzitýmnym rozsudkom

z 30. júna 2005 č.k. -317 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 4. decembra 2006

č.k. -392 určil, že pracovný pomer uzavretý medzi žalobcom a žalovaným

odo dňa 5. mája 2000 trval, a trval do 16. októbra 2000. Vo zvyšku čo do dlhšieho trvania

pracovného pomeru žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného

dokazovania mal preukázané, že prechádzajúci pracovný pomer žalobcu bol skončený

výpoveďou zo strany žalovaného, avšak zo strany žalobcu táto výpoveď z pracovného

pomeru nebola napadnutá žalobou na súde. Výpovedná lehota mala žalobcovi uplynúť

31. marca 2000, avšak v tom čase bol žalobca práceneschopný a keďže práceneschopnosť

u žalobcu trvala jeden mesiac, tak sa výpovedná lehota predĺžila do 5. mája 2000. V dôsledku

zlého výpočtu plynutia výpovednej lehoty žalovaným, tento umožnil žalobcovi pracovať

až do 16. októbra 2000. Žalovaný umožnil žalobcovi od 5. mája 2000 do 16. októbra 2000

pracovať, ale nie s úmyslom naďalej ho zamestnávať, ale s úmyslom zamestnať ho len

do uplynutia zle vypočítanej výpovednej doby, t.j. do 16. októbra 2000.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 17. októbra 2007 sp.zn.

napadnuté rozsudky súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v časti o určenie

vzniku nového pracovného pomeru medzi účastníkmi dňom 5. mája 2000 a jeho trvania

zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že po zopakovaní a doplnení dokazovania vykonaného

súdom prvého stupňa, na rozdiel od tohto pri riešení spornej otázky medzi účastníkmi, či

medzi nimi vznikol konkludentne 5. mája 2000 nový pracovný pomer, prípadne dokedy trval,

dospel k odlišnému právnemu záveru vysloviac názor, že v súvislosti so vznikom a trvaním

tohto pracovného pomeru žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal jasný

a zrozumiteľný prejav vôle na strane žalovaného po dátume 5. mája 2000 nepretržite žalobcu

zamestnávať v riadnom pracovnom pomere. Poukázal na to, že aj keď pracovná zmluva má

mať v zmysle písomnú formu, nedostatok písomnej formy nespôsobuje jej

neplatnosť a v zmysle právnej praxe sa pripúšťa uzavrieť pracovný pomer aj konkludentne.

V takom prípade však musí byť právny úkon jasný, jednoznačný a zrozumiteľný a musí byť

z neho zrejmá vôľa oboch zúčastnených strán uzavrieť pracovný pomer. V konkrétnom

prípade absentuje náležitosť vôle (sloboda a vážnosť), kde vôľa je vážna a konajúci chcel

vyvolať právne následky spojené s jeho úkonom. Takáto vôľa zo strany žalovaného zistená

nebola a chýbajú aj náležitosti prejavu vôle, ktorými sú zrozumiteľnosť a určitosť, ktorá

po 5. máji 2000 v danom prípade zjavne absentuje, lebo žalobca bol odvolaný z funkcie

personálneho riaditeľa, funkciu referenta neprijal, následne mu bola daná výpoveď pre

nadbytočnosť, jeho predchádzajúca funkcia bola obsadená a preto nie je ani zrejmé, na akú

funkciu mal vzniknúť žalobcovi pracovný pomer a s akým obsahom pracovnej náplne. Takáto

vôľa absentovala aj na strane samotného žalobcu, ktorý len využil inú interpretáciu

žalovaného pri posudzovaní započítania ochrannej doby do plynutia výpovednej lehoty

a omyl žalovaného interpretuje ako konkludentný prejav žalovaného so vznikom nového

pracovného pomeru. Omyl žalovaného, ktorým bolo umožnené žalobcovi pracovať

do 16. októbra 2000 išiel na ťarchu žalovaného, ktorý vyplácal žalobcu až do tohto dňa, avšak

úmysel žalovaného zamestnať žalobcu od 5. mája 2000 v novom pracovnom pomere

v žiadnom prípade preukázaný nebol.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm.c/

dovolanie žalobca a navrhol ho zrušiť. V odôvodnení dovolania odvolaciemu súdu

vytkol, že jednostranne a v prospech žalovaného argumentuje nedostatkom vôle zo strany

žalovaného pokračovať v pracovnom pomere, odvolávajúc sa na § 240 a § 244 Zákonníka

práce, pričom však opomenul , ktorý je modifikovaný

v prospech zamestnanca, a takisto úplne opomenul vôľu žalobcu v pracovnom pomere

pokračovať, čo preukazoval počas celej doby jeho trvania od 5. mája 2000. Omyl

zamestnávateľa pri výpočte plynutia výpovednej doby nemôže byť na ujmu zamestnanca.

Žalobca konal v dobrej viere, že nový pracovný pomer vznikol od 6. mája 2000 na dobu

neurčitú. Poukázal aj na nesprávnosť argumentácie odvolacieho súdu ustanovením § 32 ods. 1

.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie bolo podané účastníkom konania v zákonnej lehote ( ) proti

právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému je prípustné ( ),

preskúmal rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel

k záveru, že dovolanie dovolateľa nie je dôvodné.

V zmysle ustanovenia môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z vád vymenovaných v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či

konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád uvedených v až g/

Dovolateľ žiadnu z týchto vád v dovolaní nenamietal a ani existencia tejto vady nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V preskúmavanej veci skutkové zistenia, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal

odvolací súd, a sú opísané v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, sú postačujúce aj pre

rozhodnutie dovolacieho súdu. Z obsahu spisu tak potom vyplýva, že medzi účastníkmi

spornou zostala otázka, či medzi nimi vznikol 5. mája 2000 konkludentne nový pracovný

pomer na dobu neurčitú, pričom pri riešení tejto otázky odvolací súd dospel k záveru,

že žalobcovi 5. mája 2000 nový pracovný pomer nevznikol, ani netrvá. S takýmto právnym

záverom odvolacieho súdu sa stotožňuje aj dovolací súd.

Podľa (v znení platnom v rozhodnom čase) právny úkon

(pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav vôle smerujúci

k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým

prejavom spájajú.

Prejav vôle môže sa urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo

iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť (§ 240 ods. 2

veta prvá ).

Podľa prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom

na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia.

Zmluva (dohoda) dojednaná podľa príslušných ustanovení pracovnoprávnych

predpisov je uzavretá, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu (§ 244 ods. 1 Zákonníka

práce).

Ako uvádza aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, nedodržanie písomnej

formy pracovnej zmluvy v zmysle nie je sankcionované jej neplatnosťou;

nie je vylúčená možnosť uzavrieť pracovný pomer i konkludentne. Aj konkludentný právny

úkon však musí spĺňať zákonom ustanovené náležitosti, ktoré determinujú platnosť prejavu

vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností, ktoré právne predpisy

s takýmto prejavom spájajú.

Neplatný je právny úkon, ktorý sa neurobil slobodne, vážne, určite alebo zrozumiteľne

( citovaného ). Významovo je toto ustanovenie zhodné

s ustanovením , podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť

slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle, pričom musí jestvovať

jednota vôle a jej prejavu. Existencia vôle (ako psychického vzťahu konajúcej fyzickej osoby

k zamýšľanému následku tohto konania) sa musí skúmať (bez ohľadu na konajúcu osobu)

vždy konkrétne, pričom východiskom sú objektívne okolnosti, za ktorých došlo k prejavu

vôle. Základnými náležitosťami vôle sú sloboda a vážnosť, pričom vážnosť vôle súvisí s tým,

že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej

kvalite, než to ukazuje jej prejav. V takomto prípade dôkazné bremeno, pokiaľ ide

o nevážnosť vôle, zaťažuje toho, kto konal bez atribútu vážnosti. Dôkazná povinnosť

a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho

úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba vážnosť ako základná náležitosť

vôle.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozboru to potom v prejednávanej veci znamená, že

ku konkludentnému vzniku nového pracovného pomeru na dobu neurčitú medzi účastníkmi

konania by došlo len za predpokladu, že by prejav vôle oboch účastníkov skutočne smeroval

k vzniku nového pracovného pomeru od 5. mája 2000. V danom prípade však možno

s určitosťou konštatovať, že (minimálne) na strane žalovaného absentovala vôľa uzavrieť

so žalobcom nový pracovný pomer. Nesporne totiž konanie žalovaného viedlo výlučne

ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom na základe platnej výpovede podľa § 46 ods. 1

písm.c/ , doručenej mu 17. decembra 1999, uplynutím výpovednej doby.

Táto by bola žalobcovi uplynula 31. marca 2000, no v dôsledku opakovanej

práceneschopnosti žalobcu počas plynutia výpovednej doby jej koniec pripadol na 4. mája

2000. Fakt, že žalovaný aj po tomto (posledne uvedenom) dátume umožnil žalobcovi vstup

na pracovisko (s tým, že mal žalobca pracovať na formálne pridelenej pracovnej úlohe –

vypracovať katalóg pracovných miest), a to až do 16. októbra 2000, bol ovplyvnený výhradne

mylným zápočtom ochrannej doby do plynutia výpovednej doby, ktorú skutočnosť sa

v podstate snažil využiť žalobca vo svoj prospech, hoci ako bývalý zamestnanec žalovaného,

dlhoročne pôsobiaci vo funkcii personálneho riaditeľa, zo sledu jemu adresovaných

jednotlivých úkonov žalovaného tesne predchádzajúcich tak doručeniu mu výpovede

z pracovného pomeru ako aj po jej doručení (bližšie opísaných v odôvodnení napadnutého

rozsudku), minimálne mohol vedieť, že po skončení pracovného pomeru na základe vyššie

uvedenej výpovede žalovaný nemá záujem uzavrieť s ním vzápätí nový pracovný pomer, čo

sa v konečnom dôsledku (mimo iného) prejavilo i v konaní samotného žalobcu (na čo správne

poukázal aj odvolací súd), ktorý si pred skončením pracovného pomeru (počas výpovednej

doby) u žalovaného aktívne hľadal nové zamestnanie, za účelom čoho čerpal aj pracovné

voľno s náhradou mzdy, ktorá skutočnosť v konaní bola preukázaná. Za takejto situácie teda

žalovaný svojím konaním vo vzťahu k žalobcovi v období od 5. mája 2000 do 16. októbra

2000 žalobcovi nespôsobil žiadnu ujmu a v tejto súvislosti poukázanie žalobcu v dovolaní

na je v danom prípade bez právneho významu.

Preto dovolací súd dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu zamietol

( ).

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Nakoľko však úspešnému žalovanému v tomto konaní žiadne trovy

nevznikli, dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2009

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová