Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b03/369699.78f907.pdf
PDF · 112.45 KB
No categories available
5Obo/142/2008
Najvyšší súd 5Obo/142/2008 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov JUDr. Š. Šatku a JUDr. Heleny Haukvitzovej, v právnej
veci žalobcu: J. C. L., X., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., L., X. Bratislava,
proti žalovanému: F., D.,
X.1 Bratislava, IČO: X., zastúpenému advokátom JUDr. Š. D.,
A., s. r. o., S., X. Bratislava, o zaplatenie 3 269,20 Eur (98 488 Sk), na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2008 č. k. 2 Cb 119/03-363, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2008 č. k. 2 Cb 119/03-363
p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi 98 488 Sk istiny a 38 121 Sk na náhradu trov konania žalobcu k rukám
jeho právneho zástupcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa
tak rozhodol na základe zisteného skutkového stavu s prihliadnutím na závery vyslovené
v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2006 č. k.
1 ObdoV 108/2005. Predmet sporu predstavuje súčet úrokov z omeškania s plnením
peňažných dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám oprávneným na vyplatenie menovitých
hodnôt a výnosov dlhopisov, ktoré boli emitované F. SR podľa § 24 ods. 4 zákona
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších
predpisov. Vlastníci dlhopisov žalovaného v počte 65 (v odôvodnení vymenovaní) zmluvami
o postúpení pohľadávok v zmysle § 524 až § 530 Občianskeho zákonníka postúpili žalobcovi
svoje pohľadávky v celkovej výške 98 488 Sk. Tieto pozostávajú z úrokov z omeškania
vzniknutých na základe omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu voči bývalým
majiteľom dlhopisov. Je nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane ich výnosov po odpočítaní
príslušných poplatkov, bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj zákonný záväzok
vyplatiť menovité hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje pohľadávky previedli na
žalobcu, splnil v priebehu roku 2001. Žalovaný namietal, že oprávnení neposkytli dostatočnú
súčinnosť žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku, t. j.
vyplatenie dlhopisu. Žalovaný mal však relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa „technicky“
pripravil na plnenie povinností, ktoré mu vyplývajú z § 24 zákona č. 92/1991 Zb. v znení
jeho zmien a doplnkov. Dôkazom toho je zmluva o poskytnutí osobitnej služby pre emitenta
cenných papierov, ktorú žalovaný uzatvoril s R. - S. S., a. s. Bratislava
4. mája 2000. Žalovaný súdu oznámil, že, ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu
zo strany žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku úrokov, ani spôsob ich výpočtu.
Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS 13/97 z 19. júna
1998, zverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v čiastke 84, pod číslom
221/1998, dlhopis F. SR v zmysle § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991 Zb. sa stal splatným dňom 31.
decembra 2000, a nie v lehote do 31. decembra 2001, ako to tvrdí žalovaný. Súd prvého
stupňa dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty a výnosov
dotknutým osobám, bývalým majiteľom dlhopisov, nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote
do 31. decembra 2000. Počnúc dňom 1. januára 2001 sa žalovaný dostal do omeškania
v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., pretože pohľadávky veriteľov
nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné, a to
aj s úrokmi z omeškania. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal
nárok žalobcu za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 98 488 Sk z titulu
úrokov z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisu a jeho výnosu splatného
do 31. decembra 2000. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142
ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v prvostupňovom konaní úspešný, preto mu súd priznal plnú
náhradu trov konania, celkom vo výške 38 121 Sk.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O. s. p.). Uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia použitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. 8/1995 sp. zn. PL. ÚS. 13/97 z 19. júna 1998 nie je na mieste, lebo v uvedenom
konaní sa ústavný súd nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike času
stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Ďalej namietal, že v rozhodnutí
nebola zohľadnená námietka neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti veriteľmi na splnenie
záväzku so splatením dlhopisov fondu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu
ako veritelia sa dňa 31. decembra 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka
s poukazom na ustanovenie § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani neposkytli údaje
umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie
dlhopisov fondu v mieste plnenia. Dotknutým veriteľom neodňal právo domáhať sa splatenia
dlhopisov v sídle žalovaného ako v zákonnom mieste plnenia už 31. decembra 2000. Žiaden
z veriteľov, ktorí mali na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v konaní, neuplatnil právo
na splatenie dlhopisov fondu pred 1. januárom 2001 alebo neskôr, bez námietok akceptovali
doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu prostredníctvom spoločnosti R. - S. S., a. s.
a pobočiek S., a. s. Ďalej poukázal na to, že so splácaním dlhopisov počas celého roku 2001,
teda od splatnosti dňa 31. decembra 2000, počítali usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie
nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky
ešte pred 31. decembrom 2000. Za uvedeného stavu pokladal žalovaný uplatňovanie nárokov
na úroky z omeškania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol, aby odvolací
súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy
konania.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť. Nesúhlasil s námietkou žalovaného o omeškaní veriteľov s prevzatím plnenia
záväzkov žalovaného. Uviedol, že žalovaný pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred
31. decembrom 2000 zverejnil spôsob vyplácania dlhopisu F., konkrétne prostredníctvom R.
- S. S., a. s., s tým, že na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a. s.,
Bratislava. Žalovaný nemal nikdy v úmysle a ani nebol pripravený na vyplácanie dlhopisov
v hotovosti vo svojom sídle k 31. decembru 2000.
Za rozpor s dobrými mravmi pokladal konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne
z pozície štátnej moci prezentuje, ako, kde a kedy je ochotný a schopný plniť svoje záväzky
voči veriteľom, občanom a na strane druhej mu takáto verejná prezentácia a prísľub nie je
prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za osoby, ktoré sú v omeškaní vo vzťahu
voči nemu. Podotkol, že otázky splatnosti dlhopisov sa Ústavný súd SR dotkol v náleze
č. 8/95 sp. zn. PL.ÚS 13/97 z 19. júna 1998, v ktorom uviedol, že majiteľ dlhopisu má právo
na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu v zákonom stanovenej dobe splatnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie žalovaného v súlade s § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že jeho odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania
s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov F. SR voči svojim veriteľom, majiteľom
dlhopisov. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám
hodnotu dlhopisov, vrátane ich výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť,
či žalovaný ich mal splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo do 31. decembra
2001, ako tvrdí žalovaný, a či jeho prípadné omeškanie nevylučuje neposkytnutie potrebnej
súčinnosti zo strany oprávnených..
Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal relevantnými námietkami
žalovaného. Odvolací súd ich odôvodnenie pokladal za vecne správne a v celom rozsahu
sa s nimi stotožnil. K dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa odvolací súd
už iba dopĺňa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.
Podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov
fondu a ich výnosov je 31. decembra 2000. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn.
ÚS 235/08-21 (KP8/09-5) zo 17. decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci.
Stotožnil sa s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným
v rozhodnutí sp. zn. 1 Obdo V 108/2005, podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru,
že základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom
dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho
platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom,
ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení,
potom je logické, že zákon túto otázku nemôže riešiť, a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom
ustanovení, a to v § 24 ods.11 cit. zákona. Teda, ak je v tomto ustanovení (t. j. § 24 ods. 6
zákona č. 92/1991 Zb.) uvedené, že dlhopis je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne
zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje
aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred
uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred 31. decembrom 2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo
zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné.
V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou
a aj praxou takto chápaný.» Ústavný súd v uvedenom náleze napokon vyslovil záver, že podľa
§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto,
ak fond splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc
1. januárom 2001 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo
právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca
roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy
privatizácie.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného
bol splatný, resp. zročný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť
31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľovi a majiteľovi dlhopisu vzniklo
právo požadovať splnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne
potom veriteľovi právo na majetkové sankcie (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu úroku
z omeškania.
Žalovaný ďalej namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu
na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť
včas.
Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka, k omeškaniu dlžníka nedôjde,
ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť
potrebnú na splnenie dlhu.
V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka.
Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok
z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne
a včas, t. j., ak bolo urobené v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť
aj predčasne.
Odvolací súd sa v tejto otázke plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa.
Poznamenáva, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že veritelia mu neposkytli
potrebnú súčinnosť, nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy. Nepreukázal, že v dobe
splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť, t. j., že mal dostatok peňažných prostriedkov,
aby svoj záväzok k 31. decembru 2000 splnil. Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí
postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto, ani
odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520 Občianskeho zákonníka
nemohol prihliadnuť.
Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené
na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa 31. 12. 2000 nedostavili do sídla žalovaného
ako dlžníka a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov fondu
v zákonnom mieste plnenia v zmysle § 567 ods. 1 OZ. Podľa tohto ustanovenia, dlh sa plní
na mieste určenom dohodou účastníkov, a ak miesto plnenia nie je takto určené, je ním
bydlisko alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte pred splatnosťou
dlhopisov, t. j. pred 31. 12. 2000 zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy fondu vyplácané.
Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali (a zrejme ani inú možnosť nemali), možno
žalovaným určené miesto plnenia považovať za dohodnuté, a preto sa miestom plnenia
nestalo sídlo žalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, na základe vyššie uvedeného, rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho
konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca
bol v odvolacom konaní úspešný, mal by preto právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Podľa obsahu spisu, žalobcovi vznikli trovy len za právne zastupovanie advokátom, avšak
v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia trovy konania nevyčíslil, a preto
mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1. ods. 2 O. s. p.).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28. mája 2009
JUDr. Zuzana Ď u r i š o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.