Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/98/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu E., bývajúceho v S.,

zastúpeného JUDr. F., advokátom so sídlom v S., proti žalovanej Ž., a.s. so sídlom v B., IČO:

X., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.

, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 11. novembra 2008 sp. zn. , , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom zo 4. októbra 2007 č.k. -116

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody. V odôvodnení uviedol, že žalobu

zamietol z dôvodu premlčania uplatnených práv a z dôvodu nesplnenia kritérií pre vznik

žalobou uplatnených práv. Žalobcovi nemohlo byť priznané právo na vyplatenie odmeny pri

odchode do invalidného dôchodku v roku 1996 pre nesplnenie podmienky skončenia

pracovného pomeru; v súvislosti s tým poukázal na článok 4 bod 46 písm. b/ Kolektívnej

zmluvy Ž. na rok 1996 a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová ves z 30. septembra 1997

č.k. -35, ktorým bolo určené, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou

trvá. Pokiaľ sa žalobca domáhal vyplatenia odmeny pri 30-ročnom pracovnom výročí, súd

prvého stupňa uzavrel, že v zmysle Kolektívnej zmluvy Ž. na rok 1997 sa táto odmena

poskytuje len v príslušnom roku (v ktorom vzniklo právo na ňu). Žalobca uplatnil právo na

ňu až po uplynutí premlčacej doby a žalovaná uplatnila námietku premlčania; navyše

nepreukázal, že by o poskytnutie tejto odmeny vôbec požiadal. Právo na vyplatenie odmeny

pri životnom jubileu 50 rokov nepriznal súd žalobcovi s poukazom na Kolektívnu zmluvu Ž.

na rok 1998 a Súbornú smernicu pre odmeňovanie zamestnancov Ž. č. 1/1997, v zmysle

-2-3 Cdo 98/2009

ktorých na túto odmenu nie je právny nárok a poskytuje sa fakultatívne a jednorazovo

v príslušnom roku; dodatočné vyplatenie tejto odmeny po uplynutí príslušného roka nie je

možné. Ani v tomto prípade nie je v osobnom spise žalobcu evidovaná jeho žiadosť

o poskytnutie tejto odmeny. Žalobcovi nevzniklo ani právo na doplatenie platby

z vymeriavacieho základu na účely doplnkového dôchodkového poistenia vo výške 3 % podľa

Kolektívnej zmluvy Ž. na rok 1998 a do budúcna, lebo nesplnil kritériá na vyplácame platieb

pre tieto účely. Žalobca totiž nebol zúčastnený na doplnkovom dôchodkovom poistení (nemal

uzatvorenú platnú dohodu o zrážkach zo mzdy na príspevky platené na doplnkové

dôchodkové poistenie). Vo vzťahu k tej časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal vyplatenia

rozdielu medzi nemocenskými dávkami a rozhodným priemerným zárobkom za obdobie od

29. júla 1995 do 14. júna 1996 a od 24. júna 1996 do 10. októbra 1996 súd prvého stupňa

poukázal na to, že v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 30.

marca 2006 č.k. -213 poškodenie zdravia žalobcu, ku ktorému došlo 29. júla

1995, nie je pracovným úrazom a nie je daná príčinná súvislosť medzi plnením pracovných

úloh a poškodením zdravia žalobcu. Súd prvého stupňa obdobne nepriznal žalobcovi ani

náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti ako rozdiel medzi invalidným

dôchodkom a rozhodným priemerným zárobkom od 10. októbra 1996 do budúcna. Pokiaľ sa

žalobca domáhal nahradenia cestovných výdavkov, poštových výdavkov a výdavkov za

kopírovanie, súd prvého stupňa zamietol jeho žalobu z dôvodu absencie príčinnej súvislosti

medzi škodnou udalosťou a vznikom škody. Ďalej uviedol, že žalobcovi nepriznal právo na

zaplatenie sumy 600 Sk titulom neoprávnene krátených prémií za február 1994, lebo žalovaná

vzniesla námietku premlčania. Náhradu za nevyčerpané rekondičné pobyty za roky

1996,1998, 2000, 2002, 2004 a 2006 súd prvého stupňa nepriznal žalobcovi z dôvodu, že

v zmysle Predpisu OK 4 o poskytovaní rekondičných pobytov pre zamestnancov vybraných

profesií, je podmienkou pre účasť zamestnanca na rekondičnom pobyte výkon vybranej

profesie v čase nástupu na rekondičný pobyt; rekondičný pobyt je ale poskytovaný len činným

zamestnancom vybraných profesií (žalobcovi bolo od 10. októbra 1996 poskytované pracovné

voľno, preto v jeho prípade nebola splnená táto podmienka). Súd prvého stupňa poukázal tiež

na skutočnosť, že citovaný interný predpis žalovanej neumožňuje poskytnúť finančnú náhradu

za nevyčerpaný rekondičný pobyt. Žalobcovi nepriznal ani právo na vyplatenie peňažného

daru v sume 7 000 Sk za udelenie Jánskeho plakety, a to s poukazom na ustanovenia

Kolektívnej zmluvy Ž. a.s. pre rok 2003; uviedol, že predmetný peňažný dar sa vypláca

z prostriedkov sociálneho fondu len zamestnancom, ktorí sa podieľajú na jeho tvorbe (žalobca

je na invalidnom dôchodku a nepodieľa sa na tvorbe sociálneho fondu). Návrh žalobcu, aby

-3-3 Cdo 98/2009

súd vypočul 13 svedkov, zamietol súd prvého stupňa s odôvodnením, že títo svedkovia mali

byť vypočutí za účelom preukázania zodpovednosti vedúcich zamestnancov žalovanej za

fyzickú a pracovnú likvidáciu žalobcu; navrhované dôkazy ale nesúvisia s preukázaním

opodstatnenosti žaloby a nemajú žiadnu vecnú súvislosť s predmetom konania. O náhrade

trov konania rozhodol súd prvého stupňa s poukazom na

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním žalobca, ktorý tiež namietol, že

v prípade vec prejednávajúcej sudkyne sú dané okolnosti, ktoré ju vylučujú z prejednávania

a rozhodovania veci.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. novembra 2008 sp. zn. ,

rozhodol, že sudkyňa JUDr. V. nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi pod sp. zn.

; zároveň potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Na odôvodnenie v poradí

prvého výroku rozsudku krajský súd uviedol, že v prípade namietanej sudkyne nie je daný

právne relevantný vzťah v zmysle , či už k veci, k účastníkom konania alebo

k ich zástupcom, ktorý by odôvodňoval záver o zaujatosti tejto sudkyne a o jej vylúčení

z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Skutočnosť, že sudkyňa odmietla predvolať

žalobcom navrhovaných svedkov, nie je dôvodom pre vznik pochybností o jej nezaujatosti.

Súd totiž nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi; v zmysle § 120 ods. 1

rozhoduje súd o tom, ktorý z účastníkmi označených dôkazov vykoná. Na odôvodnenie

potvrdzujúceho výroku odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol v celom rozsahu

vecne správne, keď žalobu zamietol. Z tohto dôvodu napadnutý rozsudok vo veci samej

potvrdil ( ). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa

v spojení s

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, ktoré odôvodnil tým, že v konaní

mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Uviedol, že navrhol vypočuť viacero svedkov,

ktorých výpoveď by potvrdila oprávnenosť jeho žaloby. Súd bol povinný rozhodnúť o jeho

návrhoch na dokazovanie a prípadne vysvetliť, prečo im nevyhovel. I keď z práva na

spravodlivý proces vyplýva, že súd nemal povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy,

z hľadiska ústavnoprávnych garancií spravodlivého procesu bol povinný vysvetliť dôvody,

ktoré viedli k nevykonaniu dôkazov. Dokazovanie by pri tom malo zodpovedať zásade

-4-3 Cdo 98/2009

rovnosti strán v konaní. Takto mali byť vypočutí najmä svedkovia Ing. S.,JUDr. O., B., B.

a Č.. Podľa názoru dovolateľa súd nevysvetlil, prečo a z akých dôvodov nevykonal

dokazovanie výpoveďou ním navrhovaných svedkov. V dôsledku toho je konanie zaťažené

vadou v zmysle Procesne vadný bol aj postup súdu po vznesení námietky

zaujatosti sudkyne súdu prvého stupňa. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal zrušiť nielen

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale tiež ním potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol ako

procesne neprípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie (len) odvolacieho súdu, a to len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď ).

1. Pokiaľ ide o časť dovolania žalobcu smerujúcu proti výroku rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 11. novembra 2008 sp. zn. , , ktorým bolo

rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. V. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, je

potrebné si uvedomiť, že pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti vznesenej žalobcom

Krajský súd v Košiciach konal a rozhodoval nie ako súd odvolací ( ), ale ako

súd nadriadený Okresnému súdu Spišská Nová Ves (viď ). Uvedenou časťou

dovolania napadnutý výrok rozsudku Krajského súdu v Košiciach je teda výrokom

rozhodnutia nadriadeného súdu, a nie odvolacieho súdu. Prípustnosť tejto časti dovolania

žalobcu (smerujúcej proti rozhodnutiu iného než odvolacieho súdu) nemožno vyvodiť zo

žiadneho ustanovenia .

2. K časti dovolania, ktorou žalobca napadol potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho

súdu, dovolací súd uvádza, že podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

-5-3 Cdo 98/2009

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval,

preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až

3 procesne prípustné.

Žalobcom podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,

v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené

niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa

preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa (aj so

zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

-6-3 Cdo 98/2009

Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle až e/ netvrdil

a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký procesne

vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred

súdom malo podľa názoru dovolateľa dôjsť predovšetkým dostatočným neuvedením

podrobných dôvodov nevykonania navrhovaných dôkazov, ďalej samotným nevykonaním

ním navrhovaného dokazovania a nevysvetlením jednotlivých dôvodov rozhodnutia.

Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre

prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia

byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Slovenskej

republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony,

spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú

otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie ().

Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované

dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú

v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ), a nie účastníkov

konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za

následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie

však procesnú vadu v zmysle K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

-7-3 Cdo 98/2009

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd

v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na

zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/

nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.

V prejednávanej veci teda nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania nemohlo dôjsť

k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

Dovolateľ tiež namieta, že dovolaním napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný (okrem

iného z dôvodu nevysvetlenia, prečo nebolo vykonané žalobcom navrhované dokazovanie).

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania

v zmysle , ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Pre prípad, že dovolateľ zastáva názor o odňatí možnosti pred súdmi konať tiež

nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že

odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu,

a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym

posúdením veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu

na zistený skutkový stav, sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho

procesných práv v zmysle (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod

č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ), nesprávne právne

posúdenie veci ale nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania

v zmysle , so zreteľom na ktorú by bolo dovolanie prípustné.

Pokiaľ dovolateľ naznačuje, že v danej veci na súde prvého stupňa konala a rozhodovala

vylúčená sudkyňa a že procesný postup súdu po vznesení námietky zaujatosti bol v rozpore so

zákonom, dovolací súd uvádza, že otázku existencie dôvodov vylučujúcich sudkyňu súdu

prvého stupňa z prejednávania a rozhodovania veci riešil samostatne, nezávisle od záverov,

ku ktorým dospel Krajský súd v Košiciach v rozsudku napadnutom dovolaním (viď

-8-3 Cdo 98/2009

R 59/1997). Dovolací súd poukazuje na to, že v spise sa na str. 114 nachádza podanie žalobcu

z 3. októbra 2007 doručené v ten istý deň Okresnému súdu Spišská Nová Ves, ktoré je

označené ako „vylúčenie sudkyne“. I keď toto podanie bolo v dôsledku nesprávneho postupu

súdu organizačnej povahy založené do spisu oneskorene – až po vyhlásení rozsudku súdu

prvého stupňa, treba pri posudzovaní prípustnosti dovolania vziať na zreteľ materiálne

hľadisko (či tento postup mal negatívny dopad na práva žalobcu). V súvislosti s tým je

potrebné si uvedomiť, že žalobca v predmetnom podaní uviedol (len to), že „týmto žiada

o vylúčenie samosudkyne JUDr. V. pre zaujatosť vo veci v prebiehajúcom spore“. Až po

vyhlásení rozsudku (4. októbra 2007) žalobca v podaní z 15. októbra 2007 (č.l. 115 spisu)

spresnil, že namietaná sudkyňa odmietla vykonať ním navrhované dokazovanie výpoveďami

svedkov, že žiadal vykonať kontrolný znalecký posudok, sudkyňa odmietla vykonať ním

navrhované dokazovanie, skutkové zistenia súdu sú úplné a namietaná sudkyňa

nerešpektovala právny názor zaujatý odvolacím súdom (v skoršom) zrušujúcom rozhodnutí.

V zmysle účastníci majú právo z dôvodov podľa

uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa § 15a

ods. 3 v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý

má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode

vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd

neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa § 15a ods. 5

(v znení do účinnosti novely danej zákonom č. 3284/2008 Z.z.) platí, že ak sa námietka

zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci

( ), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec

nadriadenému súdu nepredkladá.

Z už uvedeného materiálneho hľadiska nemohol mať postup súdu po vznesení námietky

zaujatosti žalobcu negatívny dopad na jeho procesné oprávnenia, lebo námietka zaujatosti

sudkyne JUDr. V. podaná 3. októbra 2007 neobsahovala zákonom predpísané náležitosti

v zmysle (nebol v nej uvedený dôvod, pre ktorý má byť sudkyňa vylúčená,

a kedy sa žalobca dozvedel o dôvode jej vylúčenia). I keby toto podanie bolo založené do

súdneho spisu do vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa, súd by nemal povinnosť

prihliadnuť naň (nespĺňalo zákonom stanovené náležitosti námietky zaujatosti). Aj v prípade

včasného založenia tejto námietky do súdneho spisu by teda súd prvého stupňa mohol 4.

októbra 2007 vyhlásiť rozsudok. Treba dodať, že o termíne verejného vyhlásenia rozsudku

-9-3 Cdo 98/2009

bol žalobca riadne upovedomený súdom prvého stupňa na pojednávaní 1. októbra 2007, ktoré

sa konalo za osobnej účasti žalobcu (viď č.l. 110 spisu).

Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že ani dôvody, ktoré žalobca uviedol v spresnení

námietky zaujatosti, nesvedčia o existencii právne relevantného vzťahu sudcu k prejednávanej

veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom (viď ), ale o tom, že

žalobca zaujatosť sudkyne vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní. Opakovane preto

treba uviesť, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3), súd na námietku zaujatosti vôbec neprihliada

a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. Argumentácia žalobcu, že

v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa, je preto neopodstatnená. Nedôvodná je

tiež jeho námietka, že konanie je v dôsledku toho zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237

písm. g/

Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania

žalobcu proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nemožno

vyvodiť ani z

Žalobca navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním napadol

výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje jeho dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je

síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter

nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do

neho pojaté ( ). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu

o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa

ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu ( ).

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné proti uzneseniam uvedeným v § 239

ods. 1 a 2 Ako je ale výslovne uvedené v , ustanovenia odsekov 1 a

neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie

vylučuje prípustnosť dovolania žalobcu proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách

konania. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada zakladajúca

zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z

Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

, odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky tento jeho

opravný prostriedok podľa v spojení s ako

-10-3 Cdo 98/2009

smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na

odmietnutie dovolania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho konania

vzniklo žalovanej ( v spojení s a ).

Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní

nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5

v spojení s a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. júna 2009

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková