Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
63a/371360.411d51.pdf
PDF · 117.93 KB
No categories available
3Cdo/98/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 98/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu E., bývajúceho v S.,
zastúpeného JUDr. F., advokátom so sídlom v S., proti žalovanej Ž., a.s. so sídlom v B., IČO:
X., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.
2 C 105/2006, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 11. novembra 2008 sp. zn. 6 Co 360/2007, 6 NcC 40/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom zo 4. októbra 2007 č.k. 2 C 105/2006-116
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody. V odôvodnení uviedol, že žalobu
zamietol z dôvodu premlčania uplatnených práv a z dôvodu nesplnenia kritérií pre vznik
žalobou uplatnených práv. Žalobcovi nemohlo byť priznané právo na vyplatenie odmeny pri
odchode do invalidného dôchodku v roku 1996 pre nesplnenie podmienky skončenia
pracovného pomeru; v súvislosti s tým poukázal na článok 4 bod 46 písm. b/ Kolektívnej
zmluvy Ž. na rok 1996 a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová ves z 30. septembra 1997
č.k. 2 C 1088/1997-35, ktorým bolo určené, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou
trvá. Pokiaľ sa žalobca domáhal vyplatenia odmeny pri 30-ročnom pracovnom výročí, súd
prvého stupňa uzavrel, že v zmysle Kolektívnej zmluvy Ž. na rok 1997 sa táto odmena
poskytuje len v príslušnom roku (v ktorom vzniklo právo na ňu). Žalobca uplatnil právo na
ňu až po uplynutí premlčacej doby a žalovaná uplatnila námietku premlčania; navyše
nepreukázal, že by o poskytnutie tejto odmeny vôbec požiadal. Právo na vyplatenie odmeny
pri životnom jubileu 50 rokov nepriznal súd žalobcovi s poukazom na Kolektívnu zmluvu Ž.
na rok 1998 a Súbornú smernicu pre odmeňovanie zamestnancov Ž. č. 1/1997, v zmysle
-2-3 Cdo 98/2009
ktorých na túto odmenu nie je právny nárok a poskytuje sa fakultatívne a jednorazovo
v príslušnom roku; dodatočné vyplatenie tejto odmeny po uplynutí príslušného roka nie je
možné. Ani v tomto prípade nie je v osobnom spise žalobcu evidovaná jeho žiadosť
o poskytnutie tejto odmeny. Žalobcovi nevzniklo ani právo na doplatenie platby
z vymeriavacieho základu na účely doplnkového dôchodkového poistenia vo výške 3 % podľa
Kolektívnej zmluvy Ž. na rok 1998 a do budúcna, lebo nesplnil kritériá na vyplácame platieb
pre tieto účely. Žalobca totiž nebol zúčastnený na doplnkovom dôchodkovom poistení (nemal
uzatvorenú platnú dohodu o zrážkach zo mzdy na príspevky platené na doplnkové
dôchodkové poistenie). Vo vzťahu k tej časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal vyplatenia
rozdielu medzi nemocenskými dávkami a rozhodným priemerným zárobkom za obdobie od
29. júla 1995 do 14. júna 1996 a od 24. júna 1996 do 10. októbra 1996 súd prvého stupňa
poukázal na to, že v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 30.
marca 2006 č.k. 2 C 207/2002-213 poškodenie zdravia žalobcu, ku ktorému došlo 29. júla
1995, nie je pracovným úrazom a nie je daná príčinná súvislosť medzi plnením pracovných
úloh a poškodením zdravia žalobcu. Súd prvého stupňa obdobne nepriznal žalobcovi ani
náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti ako rozdiel medzi invalidným
dôchodkom a rozhodným priemerným zárobkom od 10. októbra 1996 do budúcna. Pokiaľ sa
žalobca domáhal nahradenia cestovných výdavkov, poštových výdavkov a výdavkov za
kopírovanie, súd prvého stupňa zamietol jeho žalobu z dôvodu absencie príčinnej súvislosti
medzi škodnou udalosťou a vznikom škody. Ďalej uviedol, že žalobcovi nepriznal právo na
zaplatenie sumy 600 Sk titulom neoprávnene krátených prémií za február 1994, lebo žalovaná
vzniesla námietku premlčania. Náhradu za nevyčerpané rekondičné pobyty za roky
1996,1998, 2000, 2002, 2004 a 2006 súd prvého stupňa nepriznal žalobcovi z dôvodu, že
v zmysle Predpisu OK 4 o poskytovaní rekondičných pobytov pre zamestnancov vybraných
profesií, je podmienkou pre účasť zamestnanca na rekondičnom pobyte výkon vybranej
profesie v čase nástupu na rekondičný pobyt; rekondičný pobyt je ale poskytovaný len činným
zamestnancom vybraných profesií (žalobcovi bolo od 10. októbra 1996 poskytované pracovné
voľno, preto v jeho prípade nebola splnená táto podmienka). Súd prvého stupňa poukázal tiež
na skutočnosť, že citovaný interný predpis žalovanej neumožňuje poskytnúť finančnú náhradu
za nevyčerpaný rekondičný pobyt. Žalobcovi nepriznal ani právo na vyplatenie peňažného
daru v sume 7 000 Sk za udelenie Jánskeho plakety, a to s poukazom na ustanovenia
Kolektívnej zmluvy Ž. a.s. pre rok 2003; uviedol, že predmetný peňažný dar sa vypláca
z prostriedkov sociálneho fondu len zamestnancom, ktorí sa podieľajú na jeho tvorbe (žalobca
je na invalidnom dôchodku a nepodieľa sa na tvorbe sociálneho fondu). Návrh žalobcu, aby
-3-3 Cdo 98/2009
súd vypočul 13 svedkov, zamietol súd prvého stupňa s odôvodnením, že títo svedkovia mali
byť vypočutí za účelom preukázania zodpovednosti vedúcich zamestnancov žalovanej za
fyzickú a pracovnú likvidáciu žalobcu; navrhované dôkazy ale nesúvisia s preukázaním
opodstatnenosti žaloby a nemajú žiadnu vecnú súvislosť s predmetom konania. O náhrade
trov konania rozhodol súd prvého stupňa s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním žalobca, ktorý tiež namietol, že
v prípade vec prejednávajúcej sudkyne sú dané okolnosti, ktoré ju vylučujú z prejednávania
a rozhodovania veci.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. novembra 2008 sp. zn. 6 Co 360/2007,
6 NcC 40/2008 rozhodol, že sudkyňa JUDr. V. nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi pod sp. zn.
2 C 105/2006; zároveň potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Na odôvodnenie v poradí
prvého výroku rozsudku krajský súd uviedol, že v prípade namietanej sudkyne nie je daný
právne relevantný vzťah v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p., či už k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom, ktorý by odôvodňoval záver o zaujatosti tejto sudkyne a o jej vylúčení
z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Skutočnosť, že sudkyňa odmietla predvolať
žalobcom navrhovaných svedkov, nie je dôvodom pre vznik pochybností o jej nezaujatosti.
Súd totiž nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi; v zmysle § 120 ods. 1
O.s.p. rozhoduje súd o tom, ktorý z účastníkmi označených dôkazov vykoná. Na odôvodnenie
potvrdzujúceho výroku odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol v celom rozsahu
vecne správne, keď žalobu zamietol. Z tohto dôvodu napadnutý rozsudok vo veci samej
potvrdil (§ 219 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, ktoré odôvodnil tým, že v konaní
mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Uviedol, že navrhol vypočuť viacero svedkov,
ktorých výpoveď by potvrdila oprávnenosť jeho žaloby. Súd bol povinný rozhodnúť o jeho
návrhoch na dokazovanie a prípadne vysvetliť, prečo im nevyhovel. I keď z práva na
spravodlivý proces vyplýva, že súd nemal povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy,
z hľadiska ústavnoprávnych garancií spravodlivého procesu bol povinný vysvetliť dôvody,
ktoré viedli k nevykonaniu dôkazov. Dokazovanie by pri tom malo zodpovedať zásade
-4-3 Cdo 98/2009
rovnosti strán v konaní. Takto mali byť vypočutí najmä svedkovia Ing. S.,JUDr. O., B., B.
a Č.. Podľa názoru dovolateľa súd nevysvetlil, prečo a z akých dôvodov nevykonal
dokazovanie výpoveďou ním navrhovaných svedkov. V dôsledku toho je konanie zaťažené
vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Procesne vadný bol aj postup súdu po vznesení námietky
zaujatosti sudkyne súdu prvého stupňa. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal zrušiť nielen
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale tiež ním potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol ako
procesne neprípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie (len) odvolacieho súdu, a to len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
1. Pokiaľ ide o časť dovolania žalobcu smerujúcu proti výroku rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 11. novembra 2008 sp. zn. 6 Co 360/2006, 6 NcC 40/2008, ktorým bolo
rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. V. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, je
potrebné si uvedomiť, že pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti vznesenej žalobcom
Krajský súd v Košiciach konal a rozhodoval nie ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ale ako
súd nadriadený Okresnému súdu Spišská Nová Ves (viď § 16 ods. 1 O.s.p.). Uvedenou časťou
dovolania napadnutý výrok rozsudku Krajského súdu v Košiciach je teda výrokom
rozhodnutia nadriadeného súdu, a nie odvolacieho súdu. Prípustnosť tejto časti dovolania
žalobcu (smerujúcej proti rozhodnutiu iného než odvolacieho súdu) nemožno vyvodiť zo
žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
2. K časti dovolania, ktorou žalobca napadol potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho
súdu, dovolací súd uvádza, že podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle
-5-3 Cdo 98/2009
§ 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval,
preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až
3 O.s.p. procesne prípustné.
Žalobcom podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa
preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so
zreteľom na obsah dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád
ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
-6-3 Cdo 98/2009
Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. netvrdil
a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký procesne
vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred
súdom malo podľa názoru dovolateľa dôjsť predovšetkým dostatočným neuvedením
podrobných dôvodov nevykonania navrhovaných dôkazov, ďalej samotným nevykonaním
ním navrhovaného dokazovania a nevysvetlením jednotlivých dôvodov rozhodnutia.
Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre
prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia
byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej
republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony,
spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú
otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite
návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované
dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú
v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za
následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie
však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
-7-3 Cdo 98/2009
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd
v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na
zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/
O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
V prejednávanej veci teda nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania nemohlo dôjsť
k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
Dovolateľ tiež namieta, že dovolaním napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný (okrem
iného z dôvodu nevysvetlenia, prečo nebolo vykonané žalobcom navrhované dokazovanie).
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Pre prípad, že dovolateľ zastáva názor o odňatí možnosti pred súdmi konať tiež
nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f/ O.s.p.
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu,
a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym
posúdením veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu
na zistený skutkový stav, sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho
procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod
č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne
posúdenie veci ale nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., so zreteľom na ktorú by bolo dovolanie prípustné.
Pokiaľ dovolateľ naznačuje, že v danej veci na súde prvého stupňa konala a rozhodovala
vylúčená sudkyňa a že procesný postup súdu po vznesení námietky zaujatosti bol v rozpore so
zákonom, dovolací súd uvádza, že otázku existencie dôvodov vylučujúcich sudkyňu súdu
prvého stupňa z prejednávania a rozhodovania veci riešil samostatne, nezávisle od záverov,
ku ktorým dospel Krajský súd v Košiciach v rozsudku napadnutom dovolaním (viď
-8-3 Cdo 98/2009
R 59/1997). Dovolací súd poukazuje na to, že v spise sa na str. 114 nachádza podanie žalobcu
z 3. októbra 2007 doručené v ten istý deň Okresnému súdu Spišská Nová Ves, ktoré je
označené ako „vylúčenie sudkyne“. I keď toto podanie bolo v dôsledku nesprávneho postupu
súdu organizačnej povahy založené do spisu oneskorene – až po vyhlásení rozsudku súdu
prvého stupňa, treba pri posudzovaní prípustnosti dovolania vziať na zreteľ materiálne
hľadisko (či tento postup mal negatívny dopad na práva žalobcu). V súvislosti s tým je
potrebné si uvedomiť, že žalobca v predmetnom podaní uviedol (len to), že „týmto žiada
o vylúčenie samosudkyne JUDr. V. pre zaujatosť vo veci v prebiehajúcom spore“. Až po
vyhlásení rozsudku (4. októbra 2007) žalobca v podaní z 15. októbra 2007 (č.l. 115 spisu)
spresnil, že namietaná sudkyňa odmietla vykonať ním navrhované dokazovanie výpoveďami
svedkov, že žiadal vykonať kontrolný znalecký posudok, sudkyňa odmietla vykonať ním
navrhované dokazovanie, skutkové zistenia súdu sú úplné a namietaná sudkyňa
nerešpektovala právny názor zaujatý odvolacím súdom (v skoršom) zrušujúcom rozhodnutí.
V zmysle § 15a ods. 1 O.s.p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 O.s.p.
uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa § 15a
ods. 3 O.s.p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý
má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode
vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd
neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa § 15a ods. 5
O.s.p. (v znení do účinnosti novely danej zákonom č. 3284/2008 Z.z.) platí, že ak sa námietka
zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci
(§ 14 ods. 3 O.s.p.), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec
nadriadenému súdu nepredkladá.
Z už uvedeného materiálneho hľadiska nemohol mať postup súdu po vznesení námietky
zaujatosti žalobcu negatívny dopad na jeho procesné oprávnenia, lebo námietka zaujatosti
sudkyne JUDr. V. podaná 3. októbra 2007 neobsahovala zákonom predpísané náležitosti
v zmysle § 15a ods. 3 O.s.p. (nebol v nej uvedený dôvod, pre ktorý má byť sudkyňa vylúčená,
a kedy sa žalobca dozvedel o dôvode jej vylúčenia). I keby toto podanie bolo založené do
súdneho spisu do vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa, súd by nemal povinnosť
prihliadnuť naň (nespĺňalo zákonom stanovené náležitosti námietky zaujatosti). Aj v prípade
včasného založenia tejto námietky do súdneho spisu by teda súd prvého stupňa mohol 4.
októbra 2007 vyhlásiť rozsudok. Treba dodať, že o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
-9-3 Cdo 98/2009
bol žalobca riadne upovedomený súdom prvého stupňa na pojednávaní 1. októbra 2007, ktoré
sa konalo za osobnej účasti žalobcu (viď č.l. 110 spisu).
Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že ani dôvody, ktoré žalobca uviedol v spresnení
námietky zaujatosti, nesvedčia o existencii právne relevantného vzťahu sudcu k prejednávanej
veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom (viď § 14 ods. 1 O.s.p.), ale o tom, že
žalobca zaujatosť sudkyne vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní. Opakovane preto
treba uviesť, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3), súd na námietku zaujatosti vôbec neprihliada
a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. Argumentácia žalobcu, že
v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa, je preto neopodstatnená. Nedôvodná je
tiež jeho námietka, že konanie je v dôsledku toho zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237
písm. g/ O.s.p.
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania
žalobcu proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nemožno
Žalobca navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním napadol
výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje jeho dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je
síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter
nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do
neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu
o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa
ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.).
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné proti uzneseniam uvedeným v § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2
neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p.
vylučuje prípustnosť dovolania žalobcu proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách
konania. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada zakladajúca
zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p.
Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky tento jeho
opravný prostriedok podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
-10-3 Cdo 98/2009
smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na
odmietnutie dovolania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho konania
vzniklo žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní
nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. júna 2009
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková