Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
237/370370.76bc6b.pdf
PDF · 114.49 KB
No categories available
1Sžo/71/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžo/71/2008
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka
a z členov JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej PhD., v právnej veci
žalobcu: S.P., a.s., B., proti žalovanému: Poštový regulačný úrad, Ul. 1. mája č. 16, Žilina,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. 1149/001/07 zo dňa 5.10.2007,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/254/2007-
56 zo dňa 13.2.2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 23S/254/2007-56 zo dňa 13.2.2008 m e n í tak, že žalobu zamieta.
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2
písm. a/ OSP rozhodnutie žalovaného č. 1149/001/07 zo dňa 5.10.2007 aj rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa č. 926/001/07 zo dňa 8.8.2007, vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalovaným rozhodnutím
predseda Poštového regulačného úradu zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie o odňatí postavenia účastníka správneho konania žalobcovi v konaní začatom
podľa § 18 ods. 1 SP v spojení s § 39 ods. 2 písm. a/ zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových
službách (ďalej len zákona) voči Prvej Doručovacej, a. s., pod č.j. 63/112/2007, vo veci
neoprávneného poskytovania poštových služieb, ktoré sú predmetom poštovej výhrady,
Mestskému úradu v S.
Krajský súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko správne orgány
postavenie žalobcu ako účastníka správneho konania podľa § 39 ods. 2 písm. a/ zákona
nevyhodnotili správne. Krajský súd dôvodil tým, že v predmetnom správnom konaní je
rozhodnutie o uložení sankcie porušovateľovi zavŕšením konania, v ktorom sa preukazuje
neoprávnené poskytovanie poštových služieb spadajúcich pod poštovú výhradu, pričom
účastníkom takéhoto konania je evidentne porušovateľ ale aj poskytovateľ poštových služieb
na základe poštovej výhrady, pretože sa v predmetnom správnom konaní jedná v podstate
aj o jeho právach a právom chránených záujmoch. Krajský súd poukázal na § 14 ods. 1,
z ktorého vyplýva, že účastníkom konania je ten, o koho právach alebo právom chránených
záujmoch sa má konať. Ďalej uviedol, že žalobca môže byť účastníkom správneho konania
aj z toho dôvodu, že rozhodnutím v ňom vydaným môžu byť jeho práva a právom chránené
záujmy dotknuté vzhľadom na to, že výsledkom konania nemusí byť len rozhodnutie
o uložení sankcie ale prípadne aj o neuložení sankcie v dôsledku nepreukázania
neoprávneného poskytovania poštových služieb spadajúcich pod poštovú výhradu. Krajský
súd na záver konštatoval, že žalobca by mohol byť účastníkom správneho konania
aj z dôvodu, že tvrdí, že môže byť rozhodnutím priamo dotknutý. Poukázal na vyvrátiteľnú
domnienku tvrdenia subjektu, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom
chránených záujmoch či povinnostiach priamo dotknutý a to až do času, kým sa nepreukáže
opak. Dodal, že preukázanie opaku by malo vychádzať z inej právnej skutočnosti a nie
z rozhodnutia správneho orgánu rozhodujúceho v predmetnom správnom konaní.
Žalovaný sa včas podaným odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že žaloba sa zamieta. Dôvodil tým, že v správnom konaní vystupuje vždy
na jednej strane orgán verejnej správy a na druhej strane osoba, o ktorej právne postavenie
v konaní ide. Vyjadril názor, že pokiaľ sa posudzuje správny delikt podľa § 39 ods. 2 písm. a/
zákona, nemožno aplikovať § 14 ods. 1 veta prvá SP a nejde o postavenie účastníkov zmysle
„procesnej strany“, u ktorej správny orgán rozhoduje v súlade s hmotnoprávnymi predpismi
o jej právach a povinnostiach. Ďalej uviedol, že žalobca je poskytovateľom poštových služieb
patriacich pod poštovú výhradu na základe licencie a o toto právo by mohol prísť
len v prípade straty takéhoto postavenia a to najmä z dôvodu zániku platnosti alebo zrušenia
poštovej licencie.
Žalovaný vyjadril názor, že obsahom správneho deliktu podľa § 39 ods. 2 písm. a/
zákona je preukázať, či došlo k neoprávnenému poskytovaniu poštových služieb spadajúcich
pod poštovú výhradu a porušovateľovi za toto konanie uložiť sankciu, pričom rozhodnutie
o uložení sankcie nemá vplyv na právne postavenie žalobcu a nemožno stotožňovať zmenu
právneho postavenia s porušením právnej povinnosti a možným vznikom škody len z dôvodu
prípadného „oslabenia dôkazného bremena“, ak by si žalobca uplatnil, resp. neuplatnil
náhradu škody. Argumentoval, že by mohla teoreticky nastať situácia, kedy by v konaní
o delikte bol účastníkom konania okrem porušovateľa i poskytovateľ univerzálnej služby,
ktorý by sa bez zákonného oprávnenia mohol účastniť, vyjadrovať, navrhovať alebo aj využiť
opravné prostriedky v procese správneho konania voči inému účastníkovi pôsobiacemu
na relevantnom trhu.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok krajského súdu
potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že vylúčením poskytovateľa univerzálnej poštovej
služby z konania, predmetom ktorého je posúdenie právnej otázky, či k porušeniu poštovej
výhrady konaním tretieho subjektu došlo alebo nie, sa priamo oslabuje právo poskytovateľa
univerzálnych poštových služieb, nakoľko týmto okamihom nemá vedomosť o tom,
na základe akých podkladov správny orgán rozhodol a k akým záverom dospel a táto
nevedomosť výrazne oslabuje jeho právne postavenie, pretože takto vylúčený účastník
konania nedisponuje rozhodnutím správneho orgánu, v ktorom bola deklarovaná skutočnosť,
že do poštovej výhrady žalobcu bolo zo strany tretej osoby zasiahnuté. Nesúhlasil s názorom
žalovaného, že pre kvalifikáciu žalobcu ako účastníka predmetného konania neexistuje žiadne
zákonné oprávnenie, pretože zo samotného výlučného zákonného oprávnenia žalobcu
na poskytovanie poštových služieb spadajúcich pod poštovú výhradu vyplýva zákonné
oprávnenie, ktoré dáva žalobcovi procesné postavenie účastníka v správnom konaní v rozsahu
porušovania poštovej výhrady.
Žalobca argumentoval ústavným princípom zakotveným v čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého má právo domáhať sa ochrany práva priznaného mu zákonným
ustanovením. Vyjadril názor, že odňatím postavenia účastníka v predmetnom konaní
sa mu zároveň odníma právo realizovať ochranu tohto práva, čím sa mu sťažuje aj jeho ďalšie
právo n náhradu škody vzniknutej neoprávneným zásahom do jeho práva. Na záver uviedol,
že žiadne zákonné ustanovenie správnemu orgánu nezakladá výluku viesť správne konanie
s účastníkmi, o právach a povinnostiach ktorých sa koná, pokiaľ predmetom tohto konania je
zásah do týchto práv alebo nevykonávanie ich povinností.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v intenciách dôvodov
uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania (§250ja ods. 2 OSP) s tým, že rozsudok verejne
vyhlásil dňa 23. júna 2009, po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky najmenej päť dní
vopred (§156 ods. 1 a 3 OSP).
Podľa § 7 zákona poštová výhrada sú poštové služby vyhradené len pre poskytovateľa
univerzálnej služby (ods. 1).
Obsahom poštovej výhrady je vyberanie a distribúcia
a) korešpondencie a reklamných adresovaných zásielok s hmotnosťou najviac 50 g,
b) korešpondencie určenej do vlastných rúk účastníkom súdnych konaní a konaní
pred správnymi orgánmi (ďalej len "úradná zásielka") (ods. 2).
Podľa § 39 ods. 2 písm. a/ zákona poštový regulačný úrad uloží pokutu do 1000000 Sk
(33 193,92 €) tomu, kto neoprávnene poskytuje poštové služby, ktoré sú predmetom poštovej
výhrady.
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca
je na základe poštovej licencie č. 1223/020/2002 zo dňa 27.12.2002 zmenenej rozhodnutím
č. 589/001/2004 zo dňa 28.4.2004 poskytovateľom univerzálnej služby. Mesto S.
ako správca dane zabezpečoval doručovanie platobných výmerov na daň z nehnuteľnosti
prostredníctvom P.D. a. s., napriek faktu, že platobné výmery sú korešpondenciou určenou do
vlastných rúk účastníkom konaní pred správnymi orgánmi v zmysle § 7 ods. 2 písm. b/
zákona.
V súvislosti s uvedeným konaním Mesta S. podal Výbor Rady pošty Odborového
zväzu Spoje, B., žalovanému žiadosť o prešetrenie, ktorá mu bola predložená dňa 24.4.2007.
Taktiež žalobca podal pod č. 2624/20075-P-RPS zo dňa 25.4.2007 žalovanému podnet na
prešetrenie správnosti postupu Mestského úradu S. pri zabezpečovaní doručovania miestnych
zásielok prostredníctvom uvedenej spoločnosti; podnet bol žalovanému doručený dňa
27.4.2007.
Z odpovede žalovaného na oba podnety na prešetrenie zo dňa 11.6.2007 vyplýva,
že žalovaný nie je oprávnený posudzovať správnosť postupu Mestského úradu S.
pri doručovaní jeho zásielok, pretože Mesto S. ako odosielateľ zásielok má právo slobodnej
voľby poskytovateľa služby, ktorý najlepšie vyhovuje jeho potrebám, avšak žalovaný zároveň
zistil skutočnosti svedčiace tomu, že P.D. a.s. poskytuje poštové služby pre Mestský úrad S.
spôsobom porušujúcim poštovú výhradu podľa § 7 zákona.
Na základe uvedených zistení začal žalovaný z vlastného podnetu správne konanie
vo veci neoprávneného poskytovania poštových služieb, ktoré sú predmetom poštovej
výhrady.
Žalovaný rozhodnutím č. 926/001/07 zo dňa 8.8.2007 odňal žalobcovi postavenie
účastníka konania. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalovaný pôvodne rozšíril okruh
účastníkov správneho konania a pribral do začatého konania žalobcu z dôvodu, že prvotný
podnet predložil práve žalobca, pričom žalovaný vychádzal z § 14 ods. 1 SP. Žalovaný
argumentoval, že správny orgán je povinný počas celého konania skúmať, či všetky subjekty
spĺňajú podmienky na priznanie postavenia účastníka konania a že po preskúmaní námietky
voči postaveniu žalobcu ako účastníka konania, vznesenej na ústnom pojednávaní P. D. a.s.,
dospel k názoru, že nie sú splnené procesné predpoklady pre priznanie postavenia účastníka
konania podľa § 14 ods. 1 SP, pretože rozhodnutím vo veci nebudú práva, právom chránené
záujmy alebo povinnosti žalobcu priamo dotknuté, nakoľko rozhodnutím nebude vyvolaná
žiadna priama zmena právnej situácie žalobcu.
O odvolaní žalobcu rozhodol predseda žalovaného rozhodnutím č. 1149/001/07 zo dňa
5.10.2007 tak, že ho zamietol a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.
Na správne konanie vo veciach správnych deliktov v zmysle zákona sa podľa § 41
ods. 1 zákona vzťahuje všeobecný predpis, teda Správny poriadok, ak zákon neustanovuje
inak.
V zmysle § 14 SP je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí,
že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak (ods. 1).
Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva (ods. 2).
Kto má byť účastníkom predmetného správneho konania osobitný zákon neupravuje,
preto je potrebné vychádzať zo všeobecných ustanovení SP. V konaní nebola sporná
skutočnosť, že žalobca je na základe udelenej licencie nositeľom práva poskytovať poštové
služby spadajúce pod poštovú výhradu. Predovšetkým je však potrebné vychádzať z toho,
že v predmetnom konaní sa rozhodovalo o deliktuálnej zodpovednosti P.D. a.s. t.j. iného
subjektu ako žalobcu a teda predmetom tohto konania bolo zisťovanie, či Prvá doručovacia
a.s. skutočne neoprávnene poskytovala poštové služby, ktoré sú predmetom poštovej výhrady,
teda či jej konaním došlo k porušeniu ustanovenia § 7 zákona vzhľadom na to, že sama nie je
držiteľom licencie oprávňujúcej ju poskytovať takéto služby a v prípade preukázania
deliktuálnej zodpovednosti aj o uložení príslušnej sankcie. Nekonalo sa a ani sa
nerozhodovalo o práve alebo povinnosti žalobcu, ktorého právo na poskytovanie služby
v rozsahu poštovej výhrady na základe udelenej licencie ostalo konaním a rozhodnutím
o prípadnej deliktuálnej zodpovednosti P.D. a.s. nedotknuté. Neobstojí teda tvrdenie, že po
vydaní rozhodnutia (smerujúceho vo výroku proti uvedenému subjektu) by bolo postavenie
žalobcu iné ako pred jeho vydaním. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v správnom konaní
správny orgán svojím rozhodnutím vrchnostenským, autoritatívnym spôsobom druhej strane
právneho vzťahu určuje, čo je právom a povinnosťou pričom účastníci tohto vzťahu (správny
orgán/právnická resp. fyzická osoba) nemajú rovnaké postavenie, ale nerieši vzájomné vzťahy
medzi viacerými takýmito subjektmi, z čoho následne vyplýva, že takéto konanie nemožno
zamieňať za sporové konanie o náhradu škody pred súdom, v ktorom je procesné postavenie
účastníkov rovnaké, v ktorom nezávislý súd rozhoduje o splnení povinnosti vyplývajúcej
z porušenia práva. Nemožno opomenúť, že v takomto sporovom konaní je súd viazaný len
rozhodnutím o tom, že bol spáchaný správny delikt a kto ho spáchal zmysle § 135 OSP (nie
prípadným rozhodnutím o zastavení konania začatého z úradnej povinnosti), preto
argumentáciu žalobcu odôvodňujúcu nárok na účastníctvo v konaní o správnom delikte iného
subjektu poukazovaním na „oslabenie“ jeho práva na náhradu škody, v prípade ak sa mu
takéto oprávnenie neprizná, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Takýto nárok nemožno
odvodiť ani z ustanovenia § 33 ods. 1 zákona, na ktorý poukazoval žalobca a žalovanému
nemožno vyčítať, že sa v tejto súvislosti výkladom citovaného ustanovenia nezaoberal, keď
v správnom konaní takáto námietka ani vznesená nebola.
Podľa názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci aj s poukazom na hore uvedené
nejde ani o prípad, v ktorom by samotným rozhodnutím o deliktuálnej zodpovednosti iného
subjektu ako žalobcu (nielen prípadne vlastným správnym konaním) mohli byť práva resp.
právom chránené záujmy žalobcu priamo dotknuté, pričom naviac právny záujem
(subjektívne oprávnenie - právo) je potrebné starostlivo odlišovať od ekonomického záujmu
nepochybne existujúceho v prostredí konkurenčného súťaženia na relevantnom trhu
poštových služieb, ktorý by prostredníctvom výkonu procesných práv znevýhodnil postavenie
účastníka konania, o ktorého právach a povinnostiach sa v predmetnom konaní rozhodovalo.
Správnym orgánom v predmetnej veci nemožno vytýkať, že v súlade so zásadami
správneho konania počas celého konania skúmali splnenie podmienok odôvodňujúcich
postavenie žalobcu ako účastníka konania a po zistení, že tieto neexistujú, z procesného
hľadiska správne formou rozhodnutia rozhodli o odňatí takéhoto postavenia. V takom prípade
treba vychádzať z prezumpcie správnosti takéhoto rozhodnutia až do prípadného preukázania
opaku (napr. v súdnom preskúmavacom konaní), preto postup dotknutých správnych orgánov
v tomto smere nemožno považovať za nesúladný so zákonom. Vzhľadom na tento záver
možno konštatovať, že uvedený postup neodporoval ani princípom zakotveným v čl. 46
Ústavy, keďže právo žalobcu domáhať sa svojich práv na prípadnú náhradu škody zákonom
stanoveným postupom obmedzené nebolo.
Podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaný uvedené skutočnosti správne zohľadnil,
o postavení žalobcu v konaní rozhodol v súlade s ustanovením § 14 ods. 1 SP, preto nebol
dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí súdom prvého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto jeho rozsudok postupom podľa § 220 OSP zmenil tak, že žalobu podľa § 250j
ods. 1 OSP zamietol.
Vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní odvolací súd mu v zmysle § 224 ods. 2 OSP
v spojení s § 250k ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. júna 2009
JUDr. Igor Belko, v .r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová