Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/71/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka

a z členov JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Poláčkovej PhD., v právnej veci

žalobcu: S.P., a.s., B., proti žalovanému: Poštový regulačný úrad, Ul. 1. mája č. 16, Žilina,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. zo dňa 5.10.2007,

o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -

56 zo dňa 13.2.2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -56 zo dňa 13.2.2008 m e n í tak, že žalobu zamieta.

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2

písm. a/ rozhodnutie žalovaného č. zo dňa 5.10.2007 aj rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa č. 926/001/07 zo dňa 8.8.2007, vec vrátil žalovanému

na ďalšie konanie a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalovaným rozhodnutím

predseda Poštového regulačného úradu zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové

rozhodnutie o odňatí postavenia účastníka správneho konania žalobcovi v konaní začatom

podľa SP v spojení s o poštových

službách (ďalej len zákona) voči Prvej Doručovacej, a. s., pod č.j. 63/112/2007, vo veci

neoprávneného poskytovania poštových služieb, ktoré sú predmetom poštovej výhrady,

Mestskému úradu v S.

Krajský súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko správne orgány

postavenie žalobcu ako účastníka správneho konania podľa § 39 ods. 2 písm. a/ zákona

nevyhodnotili správne. Krajský súd dôvodil tým, že v predmetnom správnom konaní je

rozhodnutie o uložení sankcie porušovateľovi zavŕšením konania, v ktorom sa preukazuje

neoprávnené poskytovanie poštových služieb spadajúcich pod poštovú výhradu, pričom

účastníkom takéhoto konania je evidentne porušovateľ ale aj poskytovateľ poštových služieb

na základe poštovej výhrady, pretože sa v predmetnom správnom konaní jedná v podstate

aj o jeho právach a právom chránených záujmoch. Krajský súd poukázal na § 14 ods. 1,

z ktorého vyplýva, že účastníkom konania je ten, o koho právach alebo právom chránených

záujmoch sa má konať. Ďalej uviedol, že žalobca môže byť účastníkom správneho konania

aj z toho dôvodu, že rozhodnutím v ňom vydaným môžu byť jeho práva a právom chránené

záujmy dotknuté vzhľadom na to, že výsledkom konania nemusí byť len rozhodnutie

o uložení sankcie ale prípadne aj o neuložení sankcie v dôsledku nepreukázania

neoprávneného poskytovania poštových služieb spadajúcich pod poštovú výhradu. Krajský

súd na záver konštatoval, že žalobca by mohol byť účastníkom správneho konania

aj z dôvodu, že tvrdí, že môže byť rozhodnutím priamo dotknutý. Poukázal na vyvrátiteľnú

domnienku tvrdenia subjektu, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom

chránených záujmoch či povinnostiach priamo dotknutý a to až do času, kým sa nepreukáže

opak. Dodal, že preukázanie opaku by malo vychádzať z inej právnej skutočnosti a nie

z rozhodnutia správneho orgánu rozhodujúceho v predmetnom správnom konaní.

Žalovaný sa včas podaným odvolaním domáhal, aby odvolací súd rozsudok krajského

súdu zmenil tak, že žaloba sa zamieta. Dôvodil tým, že v správnom konaní vystupuje vždy

na jednej strane orgán verejnej správy a na druhej strane osoba, o ktorej právne postavenie

v konaní ide. Vyjadril názor, že pokiaľ sa posudzuje správny delikt podľa § 39 ods. 2 písm. a/

zákona, nemožno aplikovať § 14 ods. 1 veta prvá SP a nejde o postavenie účastníkov zmysle

„procesnej strany“, u ktorej správny orgán rozhoduje v súlade s hmotnoprávnymi predpismi

o jej právach a povinnostiach. Ďalej uviedol, že žalobca je poskytovateľom poštových služieb

patriacich pod poštovú výhradu na základe licencie a o toto právo by mohol prísť

len v prípade straty takéhoto postavenia a to najmä z dôvodu zániku platnosti alebo zrušenia

poštovej licencie.

Žalovaný vyjadril názor, že obsahom správneho deliktu podľa § 39 ods. 2 písm. a/

zákona je preukázať, či došlo k neoprávnenému poskytovaniu poštových služieb spadajúcich

pod poštovú výhradu a porušovateľovi za toto konanie uložiť sankciu, pričom rozhodnutie

o uložení sankcie nemá vplyv na právne postavenie žalobcu a nemožno stotožňovať zmenu

právneho postavenia s porušením právnej povinnosti a možným vznikom škody len z dôvodu

prípadného „oslabenia dôkazného bremena“, ak by si žalobca uplatnil, resp. neuplatnil

náhradu škody. Argumentoval, že by mohla teoreticky nastať situácia, kedy by v konaní

o delikte bol účastníkom konania okrem porušovateľa i poskytovateľ univerzálnej služby,

ktorý by sa bez zákonného oprávnenia mohol účastniť, vyjadrovať, navrhovať alebo aj využiť

opravné prostriedky v procese správneho konania voči inému účastníkovi pôsobiacemu

na relevantnom trhu.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok krajského súdu

potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že vylúčením poskytovateľa univerzálnej poštovej

služby z konania, predmetom ktorého je posúdenie právnej otázky, či k porušeniu poštovej

výhrady konaním tretieho subjektu došlo alebo nie, sa priamo oslabuje právo poskytovateľa

univerzálnych poštových služieb, nakoľko týmto okamihom nemá vedomosť o tom,

na základe akých podkladov správny orgán rozhodol a k akým záverom dospel a táto

nevedomosť výrazne oslabuje jeho právne postavenie, pretože takto vylúčený účastník

konania nedisponuje rozhodnutím správneho orgánu, v ktorom bola deklarovaná skutočnosť,

že do poštovej výhrady žalobcu bolo zo strany tretej osoby zasiahnuté. Nesúhlasil s názorom

žalovaného, že pre kvalifikáciu žalobcu ako účastníka predmetného konania neexistuje žiadne

zákonné oprávnenie, pretože zo samotného výlučného zákonného oprávnenia žalobcu

na poskytovanie poštových služieb spadajúcich pod poštovú výhradu vyplýva zákonné

oprávnenie, ktoré dáva žalobcovi procesné postavenie účastníka v správnom konaní v rozsahu

porušovania poštovej výhrady.

Žalobca argumentoval ústavným princípom zakotveným v Slovenskej

republiky, podľa ktorého má právo domáhať sa ochrany práva priznaného mu zákonným

ustanovením. Vyjadril názor, že odňatím postavenia účastníka v predmetnom konaní

sa mu zároveň odníma právo realizovať ochranu tohto práva, čím sa mu sťažuje aj jeho ďalšie

právo n náhradu škody vzniknutej neoprávneným zásahom do jeho práva. Na záver uviedol,

že žiadne zákonné ustanovenie správnemu orgánu nezakladá výluku viesť správne konanie

s účastníkmi, o právach a povinnostiach ktorých sa koná, pokiaľ predmetom tohto konania je

zásah do týchto práv alebo nevykonávanie ich povinností.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v intenciách dôvodov

uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Vo veci

rozhodol bez nariadenia pojednávania ( ) s tým, že rozsudok verejne

vyhlásil dňa 23. júna 2009, po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky najmenej päť dní

vopred ( a ).

Podľa § 7 zákona poštová výhrada sú poštové služby vyhradené len pre poskytovateľa

univerzálnej služby (ods. 1).

Obsahom poštovej výhrady je vyberanie a distribúcia

a) korešpondencie a reklamných adresovaných zásielok s hmotnosťou najviac 50 g,

b) korešpondencie určenej do vlastných rúk účastníkom súdnych konaní a konaní

pred správnymi orgánmi (ďalej len "úradná zásielka") (ods. 2).

Podľa § 39 ods. 2 písm. a/ zákona poštový regulačný úrad uloží pokutu do 1000000 Sk

(33 193,92 €) tomu, kto neoprávnene poskytuje poštové služby, ktoré sú predmetom poštovej

výhrady.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca

je na základe poštovej licencie č. 1223/020/2002 zo dňa 27.12.2002 zmenenej rozhodnutím

č. zo dňa 28.4.2004 poskytovateľom univerzálnej služby. Mesto S.

ako správca dane zabezpečoval doručovanie platobných výmerov na daň z nehnuteľnosti

prostredníctvom P.D. a. s., napriek faktu, že platobné výmery sú korešpondenciou určenou do

vlastných rúk účastníkom konaní pred správnymi orgánmi v zmysle § 7 ods. 2 písm. b/

zákona.

V súvislosti s uvedeným konaním Mesta S. podal Výbor Rady pošty Odborového

zväzu Spoje, B., žalovanému žiadosť o prešetrenie, ktorá mu bola predložená dňa 24.4.2007.

Taktiež žalobca podal pod č. 2624/20075-P-RPS zo dňa 25.4.2007 žalovanému podnet na

prešetrenie správnosti postupu Mestského úradu S. pri zabezpečovaní doručovania miestnych

zásielok prostredníctvom uvedenej spoločnosti; podnet bol žalovanému doručený dňa

27.4.2007.

Z odpovede žalovaného na oba podnety na prešetrenie zo dňa 11.6.2007 vyplýva,

že žalovaný nie je oprávnený posudzovať správnosť postupu Mestského úradu S.

pri doručovaní jeho zásielok, pretože Mesto S. ako odosielateľ zásielok má právo slobodnej

voľby poskytovateľa služby, ktorý najlepšie vyhovuje jeho potrebám, avšak žalovaný zároveň

zistil skutočnosti svedčiace tomu, že P.D. a.s. poskytuje poštové služby pre Mestský úrad S.

spôsobom porušujúcim poštovú výhradu podľa § 7 zákona.

Na základe uvedených zistení začal žalovaný z vlastného podnetu správne konanie

vo veci neoprávneného poskytovania poštových služieb, ktoré sú predmetom poštovej

výhrady.

Žalovaný rozhodnutím č. 926/001/07 zo dňa 8.8.2007 odňal žalobcovi postavenie

účastníka konania. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalovaný pôvodne rozšíril okruh

účastníkov správneho konania a pribral do začatého konania žalobcu z dôvodu, že prvotný

podnet predložil práve žalobca, pričom žalovaný vychádzal z § 14 ods. 1 SP. Žalovaný

argumentoval, že správny orgán je povinný počas celého konania skúmať, či všetky subjekty

spĺňajú podmienky na priznanie postavenia účastníka konania a že po preskúmaní námietky

voči postaveniu žalobcu ako účastníka konania, vznesenej na ústnom pojednávaní P. D. a.s.,

dospel k názoru, že nie sú splnené procesné predpoklady pre priznanie postavenia účastníka

konania podľa § 14 ods. 1 SP, pretože rozhodnutím vo veci nebudú práva, právom chránené

záujmy alebo povinnosti žalobcu priamo dotknuté, nakoľko rozhodnutím nebude vyvolaná

žiadna priama zmena právnej situácie žalobcu.

O odvolaní žalobcu rozhodol predseda žalovaného rozhodnutím č. zo dňa

5.10.2007 tak, že ho zamietol a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.

Na správne konanie vo veciach správnych deliktov v zmysle zákona sa podľa § 41

ods. 1 zákona vzťahuje všeobecný predpis, teda Správny poriadok, ak zákon neustanovuje

inak.

V zmysle § 14 SP je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených

záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí,

že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo

povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak (ods. 1).

Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva (ods. 2).

Kto má byť účastníkom predmetného správneho konania osobitný zákon neupravuje,

preto je potrebné vychádzať zo všeobecných ustanovení SP. V konaní nebola sporná

skutočnosť, že žalobca je na základe udelenej licencie nositeľom práva poskytovať poštové

služby spadajúce pod poštovú výhradu. Predovšetkým je však potrebné vychádzať z toho,

že v predmetnom konaní sa rozhodovalo o deliktuálnej zodpovednosti P.D. a.s. t.j. iného

subjektu ako žalobcu a teda predmetom tohto konania bolo zisťovanie, či Prvá doručovacia

a.s. skutočne neoprávnene poskytovala poštové služby, ktoré sú predmetom poštovej výhrady,

teda či jej konaním došlo k porušeniu ustanovenia § 7 zákona vzhľadom na to, že sama nie je

držiteľom licencie oprávňujúcej ju poskytovať takéto služby a v prípade preukázania

deliktuálnej zodpovednosti aj o uložení príslušnej sankcie. Nekonalo sa a ani sa

nerozhodovalo o práve alebo povinnosti žalobcu, ktorého právo na poskytovanie služby

v rozsahu poštovej výhrady na základe udelenej licencie ostalo konaním a rozhodnutím

o prípadnej deliktuálnej zodpovednosti P.D. a.s. nedotknuté. Neobstojí teda tvrdenie, že po

vydaní rozhodnutia (smerujúceho vo výroku proti uvedenému subjektu) by bolo postavenie

žalobcu iné ako pred jeho vydaním. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v správnom konaní

správny orgán svojím rozhodnutím vrchnostenským, autoritatívnym spôsobom druhej strane

právneho vzťahu určuje, čo je právom a povinnosťou pričom účastníci tohto vzťahu (správny

orgán/právnická resp. fyzická osoba) nemajú rovnaké postavenie, ale nerieši vzájomné vzťahy

medzi viacerými takýmito subjektmi, z čoho následne vyplýva, že takéto konanie nemožno

zamieňať za sporové konanie o náhradu škody pred súdom, v ktorom je procesné postavenie

účastníkov rovnaké, v ktorom nezávislý súd rozhoduje o splnení povinnosti vyplývajúcej

z porušenia práva. Nemožno opomenúť, že v takomto sporovom konaní je súd viazaný len

rozhodnutím o tom, že bol spáchaný správny delikt a kto ho spáchal zmysle (nie

prípadným rozhodnutím o zastavení konania začatého z úradnej povinnosti), preto

argumentáciu žalobcu odôvodňujúcu nárok na účastníctvo v konaní o správnom delikte iného

subjektu poukazovaním na „oslabenie“ jeho práva na náhradu škody, v prípade ak sa mu

takéto oprávnenie neprizná, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Takýto nárok nemožno

odvodiť ani z ustanovenia § 33 ods. 1 zákona, na ktorý poukazoval žalobca a žalovanému

nemožno vyčítať, že sa v tejto súvislosti výkladom citovaného ustanovenia nezaoberal, keď

v správnom konaní takáto námietka ani vznesená nebola.

Podľa názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci aj s poukazom na hore uvedené

nejde ani o prípad, v ktorom by samotným rozhodnutím o deliktuálnej zodpovednosti iného

subjektu ako žalobcu (nielen prípadne vlastným správnym konaním) mohli byť práva resp.

právom chránené záujmy žalobcu priamo dotknuté, pričom naviac právny záujem

(subjektívne oprávnenie - právo) je potrebné starostlivo odlišovať od ekonomického záujmu

nepochybne existujúceho v prostredí konkurenčného súťaženia na relevantnom trhu

poštových služieb, ktorý by prostredníctvom výkonu procesných práv znevýhodnil postavenie

účastníka konania, o ktorého právach a povinnostiach sa v predmetnom konaní rozhodovalo.

Správnym orgánom v predmetnej veci nemožno vytýkať, že v súlade so zásadami

správneho konania počas celého konania skúmali splnenie podmienok odôvodňujúcich

postavenie žalobcu ako účastníka konania a po zistení, že tieto neexistujú, z procesného

hľadiska správne formou rozhodnutia rozhodli o odňatí takéhoto postavenia. V takom prípade

treba vychádzať z prezumpcie správnosti takéhoto rozhodnutia až do prípadného preukázania

opaku (napr. v súdnom preskúmavacom konaní), preto postup dotknutých správnych orgánov

v tomto smere nemožno považovať za nesúladný so zákonom. Vzhľadom na tento záver

možno konštatovať, že uvedený postup neodporoval ani princípom zakotveným v čl. 46

, keďže právo žalobcu domáhať sa svojich práv na prípadnú náhradu škody zákonom

stanoveným postupom obmedzené nebolo.

Podľa názoru odvolacieho súdu, žalovaný uvedené skutočnosti správne zohľadnil,

o postavení žalobcu v konaní rozhodol v súlade s ustanovením § 14 ods. 1 SP, preto nebol

dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí súdom prvého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej

republiky preto jeho rozsudok postupom podľa zmenil tak, že žalobu podľa

ods. 1 zamietol.

Vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní odvolací súd mu v zmysle

v spojení s náhradu trov konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júna 2009

JUDr. Igor Belko, v .r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová