Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/18/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: I. L., bytom T.,

zastúpenej advokátom JUDr. T. V., so sídlom N., proti odporkyni: Mestskej časti B. – R., so

sídlom M., B., o určenie nájmu bytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 45

C 40/2005, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.

októbra 2007, č.k. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra

2007, sp.zn. z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 15. mája 2006 č.k. -58 v spojení

s opravným uznesením z 2. apríla 2008 č.k. -88 určil, že navrhovateľka je

od X. nájomcom obecného bytu č. X. nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu na T. ul.

č. X. v B., pozostávajúceho z jednej izby, kuchyne a príslušenstva. Odporkyni uložil

povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 8 602 Sk do rúk jej

právneho zástupcu do troch dní. Z vykonaného dokazovania dospel k záveru o splnení

všetkých hmotno-právnych predpokladov pre prechod nájmu bytu na navrhovateľku podľa

. Mal preukázané spolužitie navrhovateľky v spoločnej

domácnosti s pôvodnou výlučnou nájomníčkou bytu M. K., o ktorú sa navrhovateľka starala

až do jej smrti X., ktoré spolužitie nebolo vopred obmedzené na určitý čas. Navrhovateľka sa

podieľala na spoločnom hospodárení, spoločnej úhrade nákladov na potreby ich domácnosti,

udržiavanie chodu domácnosti a žila s touto v spoločnej domácnosti viac ako 3 roky pred jej

smrťou, keď zároveň nemala vlastný byt. Skutočnosť, že nebola v predmetnom byte

prihlásená (zrejme na trvalý pobyt) nemalo podľa právneho názoru súdu prvého stupňa pre

posúdenie hmotno-právnych predpokladov prechodu nájmu žiadny význam. O náhrade trov

konania rozhodol súd prvého stupňa podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporkyne rozsudkom z 30. októbra 2007,

sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľke nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania. Za nespornú považoval skutočnosť, že pôvodnou

nájomníčkou bytu č. X. na T. ul. č. X. v B. (ďalej len predmetný byt) bola na základe dohody

o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 7.12.1977 M. K., narodená X. a že táto zomrela dňa X..

Za rovnako nespornú považoval skutočnosť, že navrhovateľka listom doručeným odporkyni

dňa 3.5.2004 oznámila, že došlo k prechodu nájmu predmetného bytu na ňu,

po predchádzajúcej nájomníčke M. K., ktorá zomrela v roku X., s ktorou žila v spoločnej

domácnosti od roku 1993, starala sa o spoločnú domácnosť a aj po jej smrti uhrádzala

nájomné a úhrady za služby spojené s nájmom tohto bytu vo svojom mene, na ktorých

úhradách nie sú žiadne nedoplatky. Zároveň požiadala odporkyňu o vyhotovenie novej

nájomnej zmluvy v záujme právnej istoty a prehľadnosti zmluvného vzťahu. V liste poukázala

na ustanovenie a to, že pokiaľ by odporkyňa nesúhlasila

a domnievala sa, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu, uplynula jej subjektívna

aj objektívna lehota na podanie žaloby v tejto veci. Odvolací súd poukázal na znenie § 706

ods. 2 , účinného od 1.9.2001, v zmysle ktorého ak sa prenajímateľ

domnieva, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu podľa ods. 1, môže sa v lehote

troch mesiacov odo dňa, keď sa o nich dozvedel, najneskôr však v lehote troch rokov odo dňa

smrti nájomcu, domáhať na súde, aby určil, že k prechodu nájmu bytu nedošlo. Účelom

novely, resp. zavedenia citovaného ustanovenia do a to v spojení

s ustanovením § 706 ods. 1, bolo prenesenie povinnosti domáhať sa na súde určenia, že neboli

splnené podmienky prechodu nájmu bytu v konkrétnom prípade na prenajímateľa, oproti

stavu pred 1.9.2001 (pred prijatím uvedenej novely), kedy mali povinnosť domáhať sa

na súde pozitívneho určenia prechodu nájmu tí, ktorí tvrdili, že na nich nájom bytu prešiel,

pokiaľ túto skutočnosť prenajímateľ neakceptoval mimosúdne. Odvolací súd poukázal na to,

že v ustanovení v znení po 1.9.2001, je možnosť

prenajímateľa domáhať sa určenia, že u určitej osoby neboli splnené podmienky prechodu

nájmu, obmedzená tak subjektívnou (tri mesiace odo dňa, keď sa prenajímateľ dozvedel, že

neboli splnené podmienky prechodu nájmu) ako aj objektívnou lehotou (do troch rokov odo

dňa smrti nájomcu). Pokiaľ v posudzovanej veci navrhovateľka listom, doručeným odporkyni

3.5.2004 oznámila, že na ňu prešiel nájom predmetného bytu a za jeho užívanie vykonávala aj

úhrady nájomného a plnení spojených s jeho užívaním a to od smrti pôvodnej nájomníčky

(X.), tak sa odporkyňa najneskôr z uvedeného oznámenia nepochybne dozvedela, že niekto

iný, ako pôvodný nájomca (v tomto prípade navrhovateľka) tvrdí, že splnil podmienky

prechodu nájmu podľa a preto dňom nasledujúcim po

doručení tohto oznámenia (od 4.5.2004) jej začala plynúť zákonom stanovená 3-mesačná

lehota na podanie žaloby podľa a táto lehota jej márne

(keďže odporkyňa nepreukázala a ani netvrdila, že takúto žalobu na súde podala) uplynula

dňom 4.8.2004. V posudzovanej veci podľa právneho názoru odvolacieho súdu však neprišlo

len k márnemu uplynutiu subjektívnej lehoty na podanie uvedenej žaloby, ale aj k márnemu

uplynutiu objektívnej lehoty troch rokov odo dňa smrti pôvodného nájomcu, keď táto zomrela

X.. Obe uvedené lehoty považoval za lehoty prekluzívne a to znamená, že ich márnym

uplynutím zaniklo právo na podanie návrhu na začatie konania podľa § 706 ods. 2, pretože len

v konaní začatom na takýto návrh, by mohol súd na základe tvrdení odporkyne a ňou

predložených dôkazov po potrebnom dokazovaní určiť, či boli alebo neboli v konkrétnom

prípade splnené podmienky na prechod nájmu. Z uvedených dôvodov táto skutočnosť už

nemôže byť skúmaná, resp. posudzovaná v tomto konaní o návrhu navrhovateľky podanom

na súde 14.4.2005 a keďže odporkyni v tomto konaní uplynula tak objektívna ako aj

subjektívna lehota na podanie žaloby na súde, treba mať za to, že k prechodu nájmu v danom

prípade na navrhovateľku prišlo v súlade s ustanovením .

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (aj keď

čiastočne z iných dôvodov) ako vecne správny potvrdil podľa O náhrade trov

odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a

a úspešnej navrhovateľke ich náhradu nepriznal, keď táto pred odvolacím súdom vyslovene

uviedla, že si ich náhradu neuplatňuje.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa

s odôvodnením, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ a že rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci ( ). Navrhla rozhodnutie ako odvolacieho, tak aj súdu prvého

stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že v konaní pred súdom prvého

stupňa jej bolo odňaté právo predniesť záverečné vyjadrenia vo veci. Poukazovala na tú

skutočnosť, že ustanovenie nadobudlo účinnosť až

1. septembra 2001 () a preto bolo potrebné pre posúdenie nárokov

účastníkov konania vychádzať z hmotného práva platného a účinného v čase, kedy došlo

ku skutočnosti, ktorá je medzi účastníkmi konania sporná, pokiaľ v prechodných

ustanoveniach príslušného zákona nie je uvedené inak. V našom právnom poriadku sa totiž

uplatňuje zásada, že zákon nemá spätnú účinnosť a k definujúcim znakom právneho štátu

patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou

zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty.

Navrhovateľka sa k dovolaniu odporkyne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), právne zastúpená v zmysle

, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ) a dospel k záveru, že dovolanie odporkyne je prípustné

a dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa §

238 ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

Odporkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

niektorého z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci rozsudok

v zmysle Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, a teda ani

nevyslovil svoj právny názor ( ). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu

rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3

). So zreteľom na to je zrejmé, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť

z ustanovenia

Dovolanie odporkyne by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, len ak by v konaní

došlo k vade konania v zmysle Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené

niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa

preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal

aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

Vzhľadom na námietky dovolateľky a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242

ods. 1, veta druhá , dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu

dovolateľka v dovolaní namietala ( ).

Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa , je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával.

Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je

postihnuté vadou podľa ; podľa dovolacieho súdu totiž postupom

odvolacieho súdu bola odporkyni odňatá možnosť konať pred súdom.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania dospel k záveru

o splnení všetkých hmotno-právnych predpokladov pre prechod nájmu bytu na navrhovateľku

podľa . Mal preukázané spolužitie navrhovateľky

v spoločnej domácnosti s pôvodnou výlučnou nájomníčkou bytu M. K., o ktorú sa

navrhovateľka starala až do jej smrti. Navrhovateľka sa podieľala na spoločnom hospodárení,

spoločnej úhrade nákladov na potreby ich domácnosti, udržiavanie chodu domácnosti a žila

s touto v spoločnej domácnosti viac ako 3 roky pred jej smrťou, keď zároveň nemala vlastný

byt. Skutočnosť, že nebola v predmetnom byte prihlásená (zrejme na trvalý pobyt) nemalo

podľa právneho názoru súdu prvého stupňa pre posúdenie hmotno-právnych predpokladov

prechodu nájmu žiadny význam.

Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj potvrdzujúci rozsudok založil

na právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď konštatoval, že

došlo k márnemu uplynutiu subjektívnej lehoty 3 mesiacov na podanie uvedenej žaloby, ako

aj k márnemu uplynutiu objektívnej lehoty troch rokov odo dňa smrti pôvodného nájomcu

v zmysle ustanovenia . Obe uvedené lehoty považoval

odvolací súd za lehoty prekluzívne a konštatoval, že ich márnym uplynutím zaniklo právo

na podanie návrhu na začatie konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Preto dospel

k záveru, že táto skutočnosť už nemôže byť skúmaná, resp. posudzovaná v tomto konaní

o návrhu navrhovateľky podanom na súde 14.4.2005 a keďže odporkyni v tomto konaní

uplynula tak objektívna ako aj subjektívna lehota na podanie žaloby na súde, treba mať za to,

že k prechodu nájmu v danom prípade na navrhovateľku prišlo v súlade s ustanovením § 706

ods. 1 .

Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo

dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS

14/2001, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

Právo na súdnu ochranu, okrem (), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (napr. , , a pod.). Obsahom práva

na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to

zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom porušil

právo odporkyne na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie „nečakane“ založil

na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti odporkyni odňal právo

namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. Až z rozhodnutia

odvolacieho súdu sa odporkyňa dozvedela, že odvolací súd vyvodil svoj iný právny záver

zo skutočností prvostupňovým súdom nehodnotenými. K novým právnym záverom

odvolacieho súdu sa účastníci konania nemali ani možnosť vyjadriť. Ak odvolací súd dospel k

iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal

správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (

platné a účinné ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu). Požiadavke dôsledného

rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolací

súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval,

znemožnil účastníkovi realizáciu jeho procesných práv, lebo mu odoprel možnosť prieskumu

správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ právne bezvýznamných,

avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom rozhodujúcich zistení. Svojím

postupom teda odporkyni odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami odporkyne

uvedenými v dovolaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

podľa , , zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. júla 2009

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková