Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a07/370746.649cf8.pdf
PDF · 128.37 KB
No categories available
5Cdo/18/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 18/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: I. L., bytom T.,
zastúpenej advokátom JUDr. T. V., so sídlom N., proti odporkyni: Mestskej časti B. – R., so
sídlom M., B., o určenie nájmu bytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 45
C 40/2005, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.
októbra 2007, č.k. 8 Co 284/06, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra
2007, sp.zn. 8 Co 284/06 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 15. mája 2006 č.k. 45 C 40/05-58 v spojení
s opravným uznesením z 2. apríla 2008 č.k. 45 C 40/2005-88 určil, že navrhovateľka je
od X. nájomcom obecného bytu č. X. nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu na T. ul.
č. X. v B., pozostávajúceho z jednej izby, kuchyne a príslušenstva. Odporkyni uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 8 602 Sk do rúk jej
právneho zástupcu do troch dní. Z vykonaného dokazovania dospel k záveru o splnení
všetkých hmotno-právnych predpokladov pre prechod nájmu bytu na navrhovateľku podľa
§ 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal preukázané spolužitie navrhovateľky v spoločnej
domácnosti s pôvodnou výlučnou nájomníčkou bytu M. K., o ktorú sa navrhovateľka starala
až do jej smrti X., ktoré spolužitie nebolo vopred obmedzené na určitý čas. Navrhovateľka sa
podieľala na spoločnom hospodárení, spoločnej úhrade nákladov na potreby ich domácnosti,
udržiavanie chodu domácnosti a žila s touto v spoločnej domácnosti viac ako 3 roky pred jej
smrťou, keď zároveň nemala vlastný byt. Skutočnosť, že nebola v predmetnom byte
prihlásená (zrejme na trvalý pobyt) nemalo podľa právneho názoru súdu prvého stupňa pre
posúdenie hmotno-právnych predpokladov prechodu nájmu žiadny význam. O náhrade trov
konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporkyne rozsudkom z 30. októbra 2007,
sp.zn. 8 Co 284/06 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľke nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. Za nespornú považoval skutočnosť, že pôvodnou
nájomníčkou bytu č. X. na T. ul. č. X. v B. (ďalej len predmetný byt) bola na základe dohody
o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 7.12.1977 M. K., narodená X. a že táto zomrela dňa X..
Za rovnako nespornú považoval skutočnosť, že navrhovateľka listom doručeným odporkyni
dňa 3.5.2004 oznámila, že došlo k prechodu nájmu predmetného bytu na ňu,
po predchádzajúcej nájomníčke M. K., ktorá zomrela v roku X., s ktorou žila v spoločnej
domácnosti od roku 1993, starala sa o spoločnú domácnosť a aj po jej smrti uhrádzala
nájomné a úhrady za služby spojené s nájmom tohto bytu vo svojom mene, na ktorých
úhradách nie sú žiadne nedoplatky. Zároveň požiadala odporkyňu o vyhotovenie novej
nájomnej zmluvy v záujme právnej istoty a prehľadnosti zmluvného vzťahu. V liste poukázala
na ustanovenie § 706 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to, že pokiaľ by odporkyňa nesúhlasila
a domnievala sa, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu, uplynula jej subjektívna
aj objektívna lehota na podanie žaloby v tejto veci. Odvolací súd poukázal na znenie § 706
ods. 2 Občianskeho zákonníka, účinného od 1.9.2001, v zmysle ktorého ak sa prenajímateľ
domnieva, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu podľa ods. 1, môže sa v lehote
troch mesiacov odo dňa, keď sa o nich dozvedel, najneskôr však v lehote troch rokov odo dňa
smrti nájomcu, domáhať na súde, aby určil, že k prechodu nájmu bytu nedošlo. Účelom
novely, resp. zavedenia citovaného ustanovenia do Občianskeho zákonníka a to v spojení
s ustanovením § 706 ods. 1, bolo prenesenie povinnosti domáhať sa na súde určenia, že neboli
splnené podmienky prechodu nájmu bytu v konkrétnom prípade na prenajímateľa, oproti
stavu pred 1.9.2001 (pred prijatím uvedenej novely), kedy mali povinnosť domáhať sa
na súde pozitívneho určenia prechodu nájmu tí, ktorí tvrdili, že na nich nájom bytu prešiel,
pokiaľ túto skutočnosť prenajímateľ neakceptoval mimosúdne. Odvolací súd poukázal na to,
že v ustanovení § 706 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení po 1.9.2001, je možnosť
prenajímateľa domáhať sa určenia, že u určitej osoby neboli splnené podmienky prechodu
nájmu, obmedzená tak subjektívnou (tri mesiace odo dňa, keď sa prenajímateľ dozvedel, že
neboli splnené podmienky prechodu nájmu) ako aj objektívnou lehotou (do troch rokov odo
dňa smrti nájomcu). Pokiaľ v posudzovanej veci navrhovateľka listom, doručeným odporkyni
3.5.2004 oznámila, že na ňu prešiel nájom predmetného bytu a za jeho užívanie vykonávala aj
úhrady nájomného a plnení spojených s jeho užívaním a to od smrti pôvodnej nájomníčky
(X.), tak sa odporkyňa najneskôr z uvedeného oznámenia nepochybne dozvedela, že niekto
iný, ako pôvodný nájomca (v tomto prípade navrhovateľka) tvrdí, že splnil podmienky
prechodu nájmu podľa § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka a preto dňom nasledujúcim po
doručení tohto oznámenia (od 4.5.2004) jej začala plynúť zákonom stanovená 3-mesačná
lehota na podanie žaloby podľa § 706 ods. 2 Občianskeho zákonníka a táto lehota jej márne
(keďže odporkyňa nepreukázala a ani netvrdila, že takúto žalobu na súde podala) uplynula
dňom 4.8.2004. V posudzovanej veci podľa právneho názoru odvolacieho súdu však neprišlo
len k márnemu uplynutiu subjektívnej lehoty na podanie uvedenej žaloby, ale aj k márnemu
uplynutiu objektívnej lehoty troch rokov odo dňa smrti pôvodného nájomcu, keď táto zomrela
X.. Obe uvedené lehoty považoval za lehoty prekluzívne a to znamená, že ich márnym
uplynutím zaniklo právo na podanie návrhu na začatie konania podľa § 706 ods. 2, pretože len
v konaní začatom na takýto návrh, by mohol súd na základe tvrdení odporkyne a ňou
predložených dôkazov po potrebnom dokazovaní určiť, či boli alebo neboli v konkrétnom
prípade splnené podmienky na prechod nájmu. Z uvedených dôvodov táto skutočnosť už
nemôže byť skúmaná, resp. posudzovaná v tomto konaní o návrhu navrhovateľky podanom
na súde 14.4.2005 a keďže odporkyni v tomto konaní uplynula tak objektívna ako aj
subjektívna lehota na podanie žaloby na súde, treba mať za to, že k prechodu nájmu v danom
prípade na navrhovateľku prišlo v súlade s ustanovením § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (aj keď
čiastočne z iných dôvodov) ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O.s.p. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
a úspešnej navrhovateľke ich náhradu nepriznal, keď táto pred odvolacím súdom vyslovene
uviedla, že si ich náhradu neuplatňuje.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa
s odôvodnením, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. a že rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Navrhla rozhodnutie ako odvolacieho, tak aj súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že v konaní pred súdom prvého
stupňa jej bolo odňaté právo predniesť záverečné vyjadrenia vo veci. Poukazovala na tú
skutočnosť, že ustanovenie § 706 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť až
1. septembra 2001 (zák.č. 261/2001 Z.z.) a preto bolo potrebné pre posúdenie nárokov
účastníkov konania vychádzať z hmotného práva platného a účinného v čase, kedy došlo
ku skutočnosti, ktorá je medzi účastníkmi konania sporná, pokiaľ v prechodných
ustanoveniach príslušného zákona nie je uvedené inak. V našom právnom poriadku sa totiž
uplatňuje zásada, že zákon nemá spätnú účinnosť a k definujúcim znakom právneho štátu
patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou
zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty.
Navrhovateľka sa k dovolaniu odporkyne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), právne zastúpená v zmysle
§ 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie odporkyne je prípustné
a dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa §
238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
Odporkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
niektorého z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci rozsudok
v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, a teda ani
nevyslovil svoj právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3
O.s.p.). So zreteľom na to je zrejmé, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť
Dovolanie odporkyne by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, len ak by v konaní
došlo k vade konania v zmysle § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa
preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal
aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Vzhľadom na námietky dovolateľky a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242
ods. 1, veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu
dovolateľka v dovolaní namietala (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával.
Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je
postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.; podľa dovolacieho súdu totiž postupom
odvolacieho súdu bola odporkyni odňatá možnosť konať pred súdom.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania dospel k záveru
o splnení všetkých hmotno-právnych predpokladov pre prechod nájmu bytu na navrhovateľku
podľa § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal preukázané spolužitie navrhovateľky
v spoločnej domácnosti s pôvodnou výlučnou nájomníčkou bytu M. K., o ktorú sa
navrhovateľka starala až do jej smrti. Navrhovateľka sa podieľala na spoločnom hospodárení,
spoločnej úhrade nákladov na potreby ich domácnosti, udržiavanie chodu domácnosti a žila
s touto v spoločnej domácnosti viac ako 3 roky pred jej smrťou, keď zároveň nemala vlastný
byt. Skutočnosť, že nebola v predmetnom byte prihlásená (zrejme na trvalý pobyt) nemalo
podľa právneho názoru súdu prvého stupňa pre posúdenie hmotno-právnych predpokladov
prechodu nájmu žiadny význam.
Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj potvrdzujúci rozsudok založil
na právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď konštatoval, že
došlo k márnemu uplynutiu subjektívnej lehoty 3 mesiacov na podanie uvedenej žaloby, ako
aj k márnemu uplynutiu objektívnej lehoty troch rokov odo dňa smrti pôvodného nájomcu
v zmysle ustanovenia § 706 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Obe uvedené lehoty považoval
odvolací súd za lehoty prekluzívne a konštatoval, že ich márnym uplynutím zaniklo právo
na podanie návrhu na začatie konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Preto dospel
k záveru, že táto skutočnosť už nemôže byť skúmaná, resp. posudzovaná v tomto konaní
o návrhu navrhovateľky podanom na súde 14.4.2005 a keďže odporkyni v tomto konaní
uplynula tak objektívna ako aj subjektívna lehota na podanie žaloby na súde, treba mať za to,
že k prechodu nájmu v danom prípade na navrhovateľku prišlo v súlade s ustanovením § 706
ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo
dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS
14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva
na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to
zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom porušil
právo odporkyne na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie „nečakane“ založil
na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti odporkyni odňal právo
namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. Až z rozhodnutia
odvolacieho súdu sa odporkyňa dozvedela, že odvolací súd vyvodil svoj iný právny záver
zo skutočností prvostupňovým súdom nehodnotenými. K novým právnym záverom
odvolacieho súdu sa účastníci konania nemali ani možnosť vyjadriť. Ak odvolací súd dospel k
iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal
správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (O.s.p.
platné a účinné ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu). Požiadavke dôsledného
rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolací
súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval,
znemožnil účastníkovi realizáciu jeho procesných práv, lebo mu odoprel možnosť prieskumu
správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ právne bezvýznamných,
avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom rozhodujúcich zistení. Svojím
postupom teda odporkyni odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami odporkyne
uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu
podľa § 243b ods. 2, 3, 4 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. júla 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková