Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/178/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu : P. B., bývajúci v H.,

v dovolacom konaní zastúpený JUDr. A. Š., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlo v B.,

proti žalovaným : 1/ S. P., B., IČO : X. a 2/ Z., a.s., H., IČO: X., v dovolacom konaní

zastúpený JUDr. P. P., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v H., o určenie výšky

náhrady za stratu na zárobku, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn.

, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. marca

2008 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. marca 2008 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 10. mája 2006 č.k.

-88 určil, že „žalobcovi patrila ku dňu 31. december 2003 voči žalovanému 2/

náhrada za stratu na zárobku vo výške 5 350,-- Sk“. Žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu trov konania v sume 5 527,-- Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal zo zistenia, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca, ako zamestnanec

žalovaného 2/, utrpel 2. júna 1985 pracovný úraz. V konaní vedenom na Okresnom súde

Trnava pod sp.zn. bol ustálený podiel zodpovednosti žalobcu a žalovaného 2/

na vzniknutej škode v rozsahu po 50 %. Mal za preukázané, že žalovaný 2/ vyplácal žalobcovi

náhradu za stratu na zárobku vo výške 50 % rozdielu medzi predchádzajúcim hrubým

zárobkom 4 215,-- Sk a priznaným invalidným dôchodkom 1 974,-- Sk a že medzi účastníkmi

zostala sporná výška náhrady za stratu na zárobku k 31. decembru 2003. Za správnu výšku

náhrady za stratu na zárobku k uvedenému dňu považoval sumu 5 350,-- Sk, vychádzajúc

z výšky predchádzajúceho hrubého zárobku žalobcu 4 215,-- Sk, ktorého percentuálny nárast

za obdobie od 1. januára 1994 do 31. decembra 2003 bol 184,4 %-ný (4 215,-- Sk + 175,1 % -

valorizácie do roku 2001 + 9,3 % - valorizácia v zmysle opatrenia č. ). Výšku

valorizovaného príjmu tak ustálil sumou 12 673,80 Sk, z ktorej odrátal nevalorizovaný

invalidný dôchodok 1 974,-- Sk. Náhradu za stratu na zárobku žalobcu potom, s prihliadnutím

na podiel žalobcu a žalovaného 2/ na vzniknutej škode, určil polovicou takto zistenej sumy

10 699,-- Sk vo výške 5 350,-- Sk. Uviedol, že z ustanovenia § 201 Zák. práce nevyplýva, že

pri výpočte výšky náhrady za stratu na zárobku sa má prihliadať na priznanú valorizáciu

dôchodku. Opačný výklad považoval za diskriminačný, poškodzujúci nárok žalobcu,

smerujúci k zníženiu jeho životnej úrovne; pokiaľ by sa prihliadlo na valorizovanú časť

dôchodku, mohla by nastať situácia, že valorizovaný dôchodok by mohol úplne skonzumovať

náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným

úrazom.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 12. marca 2008 sp.zn.

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol, žalovaným 1/ a 2/

nepriznal náhradu trov konania. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že v danom

prípade výška predchádzajúceho hrubého príjmu žalobcu v sume 4 215,-- Sk nebola medzi

účastníkmi sporná, spornou však zostala valorizácia tohto príjmu a otázka, či sa pri určení

náhrady má prihliadnuť na valorizovaný dôchodok žalobcu. Valorizácia príjmu žalobcu

za dané obdobie, vrátane posledného opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny

SR č. , predstavovala 184,4 %, nakoľko toto opatrenie nadobudlo účinnosť

11. júna 2003, teda pred nadobudnutím účinnosti dňom 1. júla 2003,

ktorého ustanovenie § 201 ods. 2 nebolo možné uplatniť, a to aj vzhľadom na ustanovenie

§ 252 a druhá veta tohto zákona, podľa ktorého vznik pracovnoprávnych vzťahov, ako aj

nároky, ktoré vznikli pred 1. júlom 2003, sa posudzujú podľa predpisov platných do 30. júna

2003. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd ustálil, že valorizovaný príjem žalobcu činil

11 987,-- Sk. Od tohto valorizovaného príjmu bolo potrebné odpočítať v zmysle vyššie

uvedenej právnej úpravy valorizovaný dôchodok žalobcu vo výške 5 047,-- Sk a zohľadniť

jeho 50 % - nú mieru zavinenia. Výška náhrady za stratu na zárobku tak činila 2 524,-- Sk

brutto, po odpočítaní dane 2 272,-- Sk, čiže vo výške určenej žalovaným 2/. Nárok žalobcu

na určenie vyššej náhrady za stratu na zárobku ku dňu 31. december 2003 nebol preto

dôvodný. Podľa odvolacieho súdu nebola dôvodná ani námietka žalobcu spočívajúca

v nerovnosti medzi valorizáciou príjmu a valorizáciou dôchodku.

Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie. Navrhol napadnuté

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, z dôvodu, že spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa ).

Podľa žalobcu odvolací súd nesprávne ustálil, že ostatná valorizácia náhrady za stratu

na zárobku za rok 2002 o 9,3 % mala byť vypočítaná z pôvodnej výšky priemerného zárobku

v sume 4 215,--Sk, a nie z ostatne upraveného priemerného zárobku vo výške 11 595,50 Sk.

Uvedený záver ignoruje ustanovenie § 2 Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí

a rodiny SR č. , podľa ktorého upravená náhrada za stratu na zárobku patrí

od prvého dňa kalendárneho mesiaca po kalendárnom mesiaci, v ktorom bolo toto opatrenie

uverejnené v Zbierke zákonov SR. Opatrenie bolo uverejnené 11. júna 2003, nárok

na zvýšenie o 9,3 % za rok 2002 vzniká od 1. júla 2003. Pretože nárok na toto zvýšenie

vznikol až 1. júla 2003, pri výpočte priemerného zárobku bolo potrebné vychádzať

z ustanovenia § 201 ods. 2 platného ku dňu 1. júla 2003, t.j. z úpravy po novele vykonanej

Podľa žalobcu nie je správny ani názor odvolacieho súdu, že

pri výpočte náhrady za stratu na zárobku je potrebné od valorizovaného priemerného zárobku

odpočítať skutočne vyplácaný dôchodok, t.j. dôchodok vo valorizovanej výške. Takéto

započítanie dôchodku by totiž znamenalo, že zvýhodnenie, benefit, ktorý štát poskytuje

poberateľovi dôchodku, zvýhodňuje zodpovednú osobu a nie poškodeného. Podľa žalobcu

ustanovenie umožňuje v celkovom kontexte taký výklad, že

na zvýšenie dôchodku sa neprihliada, keďže zákonodarca nedomyslel tieto ďalšie súvislosti:

1/ valorizácia príjmu a dôchodku nepostupovala rovnakým tempom; zárobky sa valorizovali

v menšom percentuálnom rozsahu ako dôchodky, pri valorizácii dôchodku sa uplatňovala

zásada, že sa valorizoval posledne priznaný dôchodok, 2/ za obdobie od dátumu úrazu 2. júna

1985 do 31. decembra 2003 dosiahla valorizácia zárobku iba 184,4 %, kým dôchodok bol

valorizovaný o 251,5 %, 3/ valorizáciou zárobku sa nedosiahla taká výška zárobku, akú by

žalobca dosiahol v pôvodnom pracovnom zaradení nebyť pracovného úrazu, 4/ prihliadanie

na valorizáciu dôchodku zvýhodňuje zodpovedný subjekt na úkor poškodeného a deformuje

jeho právo na odškodnenie skutočnej škody. Podľa žalobcu z ustanovenia § 251 ods. 2 Zák.

práce nevyplýva jednoznačne, že prehodnotenie vyplácaných strát na zárobku sa má vykonať

takým spôsobom, že už raz priznaná strata sa má znížiť. Ak by sa ustanovenie § 201 ods. 1

Zák. práce malo vykladať tak, že pri výpočte straty na zárobku sa odpočítava priznaný

dôchodok v plnej výške (vrátane neskôr priznaných valorizačných zvýšení) a prechodné

ustanovenie § 251 ods. 2 Zák. práce tak, že po 1. apríli 2002 sa by sa mali priznané straty

na zárobku prehodnotiť aj tak, že vyplácaná strata sa má znížiť, nepochybne by išlo

o ustanovenie retroaktívne, t.j. pôsobiace na v minulosti priznaný nárok takým spôsobom, že

ho znižuje podstatným spôsobom. Takéto ustanovenie je v rozpore s SR, a teda

zásadou právnej istoty. Ustanovenie § 251 ods. 2 Zák. práce zasiahlo do priznaných práv

žalobcu jednoznačne takým spôsobom, že k 1. aprílu 2002 vyplácaný nárok sa mal znížiť

zo sumy 3 856,-- Sk na 2 507,-- Sk (v skutočnosti ho odporca znížil na 1 669,-- Sk a iba

neskôr zase upravil ) a teda ani ku dňu 31. december 2003 nedosiahol výšku, akú žalovaný 2/

rade vyplácal žalobcovi do 31. marca 2002.

Žalovaní 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalobcu zamietnuť, pretože ním napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu je správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), postupujúc

podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie

k úpravám účinným od 15. októbra 2008 na základe ), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods.1 ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné, pretože ním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu nie je správny.

1. Rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza okrem iného z toho, že priemerný zárobok

žalobcu, rozhodujúci pre výpočet predmetnej náhrady za stratu na jeho zárobku, po úprave

(valorizácii) bol v sume 11 987,--Sk. K tejto sume dospel tak, že priemerný zárobok žalobcu

4 215,-- Sk, výška ktorého nebola medzi účastníkmi sporná, zvýšil podľa opatrení

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, včítane opatrenia z 3. júna

2003 č. , o 184,4 %. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd, na rozdiel od súdu

prvého stupňa, ostatné zvýšenie priemerného zárobku žalobcu o 184,4 % vykonal za celé

obdobie, včítane roka 2002 na základe opatrenia č. , a nie zvyšovaním

posledného percentuálne upravených priemerných zárobkov o 9,3 % za rok 2002. K tomuto

svojmu postupu uviedol, že „valorizácia tohto príjmu za dané obdobie, vrátane posledného

opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. , predstavovala

184,4 %, nakoľko toto opatrenie nadobudlo účinnosť 11. júna 2003, teda pred nadobudnutím

účinnosti dňom 1. júla 2003, ktorého ustanovenie nebolo

možné uplatniť, a to aj vzhľadom na ustanovenie § 252 a druhá veta tohto zákona, podľa

ktorého vznik pracovnoprávnych vzťahov, ako aj nároky, ktoré vznikli pred 1. júlom 2003, sa

posudzujú podľa predpisov platných do 30. júna 2003.“ Tento postup dovolací súd

nepovažuje za správny.

Podľa § 1 opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

z 3. júna 2003 č. , ktorým sa ustanovuje výška percenta a obdobie, za ktoré sa

upravuje náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, priemerný zárobok rozhodujúci na výpočet

náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným

1)

úrazom alebo chorobou z povolania, ktorá patrí zamestnancovi podľa osobitných predpisov,

sa podľa § 1 ods. 1 písm. g/ zákona zvyšuje o 9,3% za rok 2002. Takým osobitným predpisom

1)

sa podľa poznámky rozumie , a , zákona č.

o národnom poistení, o náhrade škody za pracovné

úrazy a o náhrade nákladov liečebnej starostlivosti a dávok nemocenského poistenia

a dôchodkového zabezpečenia, a o náhradách pri úrazoch

a chorobách z povolania, o odškodňovaní pracovných úrazov

a chorôb z povolania.

Podľa § 2 uvedeného opatrenia takto upravená náhrada za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou

z povolania patrí od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom

mesiaci, v ktorom bolo toto opatrenie uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Opatrenie nadobudlo účinnosť dňom jeho vyhlásenia (§ 3 opatrenia), t.j. 11. júna

2003, upravená náhrada za stratu na zárobku teda patrí odo dňa 1. júla 2003, v ktorý deň

nadobudol účinnosť aj , ktorým sa mení a dopĺňa

Z.z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorej novely

v § 201 ods. 2 znie takto: „Priemerný zárobok rozhodujúci na výpočet predmetnej náhrady sa

upravuje o výšku priznávaných percent postupne, zvyšovaním posledne percentuálne

upravených priemerných zárobkov, počnúc dňom skončenia pracovnej neschopnosti, alebo

pri uznaní invalidity, alebo čiastočnej invalidity. Výšku percenta, ktorým sa bude náhrada

za stratu na zárobku upravovať, ustanovuje osobitný predpis“.

Treba preto prisvedčiť námietke žalobcu, že pri výpočte jeho priemerného zárobku

rozhodujúceho pre výpočet náhrady za stratu na jeho zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom bolo treba vychádzať z ustanovenia § 201 ods. 2

Zákonníka práca v znení účinnom od 1. júla 2003 a teda jeho priemerný zárobok upraviť

o výšku priznaných percent postupne, zvyšovaním posledne percentuálne upraveného

priemerného zárobku, t.j. ako to urobil súd prvého stupňa. Prechodné ustanovenie § 252a

ods. 1 , účinným od 1. júla

2003, je vzhľadom na čas vzniku nároku upravenej náhrady za stratu na zárobku (1. júla

2003) nepoužiteľné.

2. Rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza aj z premisy, že od valorizovaného príjmu

žalobcu treba odpočítať dôchodok poskytovaný z toho istého dôvodu vo valorizovanej výške.

Tento čiastkový záver odvolacieho súdu ale nie je riadne odôvodnený a rozsudok odvolacieho

súdu v tejto časti nespĺňa atribúty zásad spravodlivého konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa Slovenskej

republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe

zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia

().

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ().

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Časť rozsudku odvolacieho súdu zaoberajúca sa otázkou, či sa pri výpočte straty

na zárobku po skončení práceneschopnosti prihliada na valorizovanú či nevalorizovanú časť

dôchodku, vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na rozhodnutie súdu o veci samej

nevyhovuje.

Odvolací súd, po citácii ustanovení upravujúcich určenie náhrady za stratu na zárobku

pre a po účinnosti , a bodu 1. vysvetliviek

z Komentára k (H. Barancová, , Komentár,

3. prepracované a doplnené vydanie, SPRINT, august 2003, str. 648), podľa ktorého

na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy sa pri výpočte straty na zárobku po skončení

práceneschopnosti prihliada na valorizovanú časť dôchodku a pri určovaní náhrady za stratu

na zárobku sa započítajú čiastočné invalidné dôchodky a invalidné dôchodky v skutočnej

sume valorizované podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia“, na odôvodnenie

svojho rozhodnutia iba uviedol, že „od tohto valorizovaného príjmu bolo potrebné odpočítať

v zmysle vyššie uvedenej právnej úpravy valorizovaný dôchodok navrhovateľa vo výške

5 047,-- Sk, ...“ K tomu už len uviedol, že „námietka navrhovateľa spočívajúca v poukazovaní

na nerovnosť medzi valorizáciou príjmu a valorizáciou dôchodku nebola dôvodná.“

Z takéhoto odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť, z čoho odvolací súd svoje

závery v skutočnosti vyvodil a akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol konkrétne okolnosti spochybňujúce právne úvahy

súdu prvého stupňa o ním priznanom nároku.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd sa zodpovedajúcim

spôsobom nevysporiadal s právnym záverom súdu prvého stupňa, z ktorého tento súd

vychádzal pri rozhodovaní o určení rozsahu náhrady za stratu na zárobku, t.j. že pri výpočte

náhrady za stratu na zárobku nemožno prihliadnuť na zvýšenie dôchodku podľa predpisov

o sociálnom zabezpečení, pretože iný výklad by poškodzoval práva žalobcu na riadne

odškodnenie jeho pracovného úrazu.

Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie sčasti nie je riadne odôvodnené má za následok,

že konanie a rozhodnutie odvolacieho je postihnuté vadou v zmysle ,

pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané

v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.

Vzhľadom na uvedené nedostatky v odôvodnení časti napadnutého rozhodnutia,

pre ktoré je toto rozhodnutie nepreskúmateľné, a pre nesprávne právne posúdenie otázky

uvedenej v bode 1., musel dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie ( ).

Pre ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia z vyššie uvedeného dôvodu odvolaciemu

súdu, dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd v ňom musí dôkladne posúdiť aplikáciu

ustanovenia v znení účinnom

do 31. decembra 2003 v spojení s prechodnými ustanoveniami § 251 ods. 1 a 2 Zákonníka

práce z aspektu princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a zvážiť prípadný

postup podľa Dovolací súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti

odvolacieho súdu nález Ústavného súdu Českej republiky uverejnený pod č. 164/1995 Sb.

a na neho nadväzujúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (napr.

) posudzujúce možnosť aplikácie predpisov obsahujúcich obdobnú úpravu.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného ako i dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. júla 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková