Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/337/2004

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v právnej veci navrhovateľa: X. B., B. F.. B. Č.. XX/X, XXX XX O. proti odporcovi v prvom rade: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta č. 10, 813 63 Bratislava zastúpeného: JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Námestie Biely kríž č. 3, Bratislava proti odporcovi v druhom rade: Zentiva, a.s. Nitrianska č. 100, 920 27 Hlohovec zastúpeného: Allen & Overy Bratislava, s.r.o. so sídlom Eurovea Central 1, Pribinova č. 4, 811 09 Bratislava o určenie výšky straty na zárobku z pracovného úrazu ku dňu 31.12.2003 takto

rozhodol:

Súd návrh z a m i e t a .

O náhrade trov konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

odôvodnenie:

Navrhovateľ návrhom doručeným súdu dňa 22.09.2004 žiadal, aby súd určil, že ku dňu 31.12.2003 mu voči odporcovi v druhom rade patrila náhrada za stratu na zárobku vo výške 5.350 Sk.

Odporcovia v prvom a druhom rade žiadali návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť.

Súd vo veci na základe vykonaného dokazovania rozhodol rozsudkom č.k. -88 zo dňa 10.05.2006 tak, že návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel s odôvodnením, že navrhovateľovi ako poberateľovi dôchodku a poberateľovi úrazovej renty patrí výška náhrady straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 v sume 5.350 Sk. Súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z ustanovenia , o sociálnom poistení a z ustanovenia /ďalej / účinného ku dňu 31.12.2003/. Súd poukázal na ustanovenie a z ktorého nevyplýva, že pri výpočte výšky straty na zárobku sa má prihliadať na priznanú valorizáciu dôchodku. Pri svojom rozhodnutí súd zastával názor, že opačný výklad by bol diskriminačným výkladom, poškodzujúcim nárok navrhovateľa smerujúcim k zníženiu jeho životnej úrovne. Ak by súd akceptoval výklad odporcov v prvom a druhom rade, ktorí tvrdili, že sa pri výpočte výšky straty na zárobku po skončení práceneschopnosti prihliada na valorizovanú časť dôchodku, mohla by nastať situácia, že valorizovaný dôchodok by mohol úplne "skonzumovať" náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom /úrazovú rentu/. Náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom/ t.č. úrazová renta/ je samostatná dávka patriaca navrhovateľovi súbežne s dôchodkom, je valorizovaná samostatným opatreniami Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Voči predmetnému rozsudku podali riadny opravný prostriedok obidvaja odporcovia.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. -121 zo dňa 12.03.2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol na tom skutkovom základe, že na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy sa pri výpočte straty na zárobku po skončení

práceneschopnosti prihliada na valorizovanú časť dôchodku. Pri určovaní náhrady straty na zárobku sa započítavajú čiastočné invalidné dôchodky a invalidné dôchodky v skutočnej sume valorizované podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia. Odvolací súd uviedol, že bol zrušený limit 5.700 Sk, ako aj percentuálna limitácia pri vypočítaní výšky náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. Poukázal aj na tú skutočnosť, že výšku percenta a obdobie, za ktoré sa má náhrada za stratu na zárobku upravovať, ustanovuje osobitný predpis , platného a účinného v rozhodnom období 01.04.2002/. Valorizáciu priemerného zárobku rozhodujúceho pre výpočet náhrady straty na zárobku upravoval o úprave náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania a opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. , č. 151/1996 Z.z, č. 98/1997 Z.z, č. , č. , č. , č. 235/2001 Z.z, č. , č. V prejednávanej veci výška predchádzajúceho hrubého príjmu navrhovateľa v sume 4.215 Sk nebola medzi účastníkmi sporná, však spornou bola otázka valorizácie tohto príjmu a prihliadanie na valorizovaný invalidný dôchodok. Valorizácia tohto príjmu v zmysle citovaných predpisov odvolacím súdom pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa za zažalované obdobie vrátane posledného opatrenia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR č. predstavovala 184%, preto valorizovaný príjem navrhovateľa činil sumu 11.987 Sk. Od tohto valorizovaného príjmu bolo potrebné odpočítať v zmysle platnej právnej úpravy valorizovaný dôchodok navrhovateľa vo výške 5.047 Sk, pričom bolo treba zohľadniť 50% mieru zavinenia navrhovateľa pri vzniku úrazu - potom výška straty na zárobku činila sumu 2.524 Sk brutto, po odpočítaní dane sumu 2.272 Sk, čiže vo výške určenej odporcom v druhom rade, preto nárok navrhovateľa na určenie vyššej straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 nebol podľa názoru odvolacieho súdu dôvodný a návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Voči rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením číslo -141 zo dňa 01. júla 2009 zrušil a rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že bolo potrebné prisvedčiť námietke navrhovateľa, že pri výpočte jeho priemerného zárobku rozhodujúceho pre výpočet náhrady za stratu na jeho zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom bolo treba vychádzať z ust. v znení účinnom od 01. júla 2003 a teda jeho priemerný zárobok upraviť o výšku priznaných percent postupne, zvyšovaním naposledy percentuálne upraveného priemerného zárobku. Prechodné ustanovenie a ods. 1 k úpravám vykonaným účinným od 01. júla 2003 je vzhľadom na čas vzniku nároku upravenej náhrady za stratu na zárobku poľa názoru NS SR nepoužiteľné. Uznesením č.k. -158 Krajský súd v Bratislave následne rozsudok súdu prvého stupňa -88 zo dňa 10.05.2006 zrušil a zaviazal súd prvého stupňa konanie prerušiť v zmysle ustanovenia písmeno b/ za účelom rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky či právne predpisy týkajúce sa prejednávanej veci predovšetkým ustanovenie v spojení s prechodným ustanovením a sú v súlade resp. v rozpore s a až po rozhodnutí Ústavného súdu bude úlohou súdu prvého stupňa vo veci rozhodnúť. Súd prvého stupňa uznesením č.k. -173zo dňa 25.11.2010, právoplatným dňa 17.12.2010 konanie prerušil a dňa 23.02.2011 podal návrh podľa Ústavnému súdu Slovenskej republiky, podľa , a o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, podľa veta druhá na zaujatie stanoviska o súlade právnych predpisov a to konkrétne ustanovenia v spojení s prechodným ustanovením a s . Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením -19 zo dňa 21.03.2012 návrh Okresného súdu Bratislava I spolu s návrhom niektorých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky odmietol ako zjavne neopodstatnený. Ústavný súd vo svojom uznesením uviedol, že s návrhom Okresného súdu Bratislava I sa zaoberal aj napriek tomu, že ustanovenie bolo zrušené ustanovením bodom 27 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 01. januára 2004. Ústavný súd rozhodol o návrhu Okresného súdu Bratislava I a odklonil sa od svojej doterajšej judikatúry s tým, že sa priklonil k dôslednejšiemu uplatňovaniu zásady materiálnej ochrany ústavnosti. Zastavenie konania by totiž poprelo zmysel a účelnosť konania o súlade právnych predpisov iniciovaného všeobecnými súdmi v súvislosti s ich rozhodovacou činnosťou podľa článku 144 ods. 2 a bolo by aj v rozpore s koncepciou špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti právnych

predpisov, z ktorého vychádza , a napokon aj výrazom neprimeraného príklonu k formalistickému chápaniu ochrany ústavnosti. K ustanoveniu , ústavný súd uviedol, že toto ustanovenie formálne platnosť nestratilo, naďalej je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, svojím obsahom však ide o prechodné ustanovenie upravujúce rozsah priznávaných náhrad straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a ostatných súvisiacich nárokov, ktorého funkciou bolo zabezpečiť prechod z právneho režimu vedeného v až skoršieho do nového právneho režimu upraveného v neskoršom . Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že následnou legislatívnu činnosť zákonodarcu bola navyše aj právna úprava obsiahnutá až neskoršieho podstatne zmenená prijatím zákona o sociálnom poistení v tom smere, že po 01.01.2004 jediným nárokom upraveným v z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda. Nárok za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedá nároku na úrazový príplatok, na úrazovú rentu alebo na pozostalostnú úrazovú rentu podľa ustanovení zákona sociálnom poistení. K namietanému nesúladu ustanovenia v spojení s , . . z článkom 1. , Ústavný súd vo svojom náleze uviedol, že okresný súd namietal nesúlad týchto ustanovení s z dôvodu, že uvedená právna úprava vniesla do minulých a existujúcich právnych vzťahov právnu neistotu spočívajúcu v obmedzení už raz priznaných práv, a s prihliadnutím na to bolo potrebné rozhodnúť, či označené ustanovenia sú v súlade s princípom právnej úpravy ako aj základným princípom právneho štátu vyvodeným z . Ústavný súd konštatoval, že okresný súd namietol, že aplikáciou malo od 01.04.2002 dôjsť k zníženiu náhrady straty na zárobku spôsobenej pracovným úrazom , a preto má byť označené ustanovenie "priamo retroaktívne" a v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd uviedol s poukazom na čl. 1. ods. 1 , že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Ústavný súd poukázal na svoju judikatúru, z ktorej vychádzal pri rozhodovaní o predloženom návrhu Okresného súdu Bratislava I a poukázal, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ústavný súd vyslovil, že všeobecný princíp právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý systém fungovania štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti skonštatoval, že je povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota v rátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní a tiež trvácnosť a stabilita právnych noriem a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho nevynímajúc. V dôsledku posunu v nazeraní na ústavné princípy podľa názoru ústavného súdu nastal posun aj v smere od formálneho chápania právneho štátu k jeho materiálnemu chápaniu, ku ktorému sa ústavný súd svojou judikatúrou zreteľne prihlásil. Takýto prístup znamená, že ak ústavný text napr. výslovne neustanovuje, že určité nároky sú neodňateľné, t.j. sú zaručené akoby "len" zákonnými zárukami, možno potom "legalizovať" akékoľvek zásahy štátu. Materiálne chápanie právneho štátu takýto prístup vylučuje. Ústavný súd preskúmal napadnuté zákony z hľadiska ich súladu s označenými článkami v intenciách materiálneho chápania právneho štátu. Ústavný súd, aby vo veci mohol rozhodnúť, musel sa zaoberať aj otázkou retroaktivity právnych predpisov, ktorú vymedzil v prejednávanej veci tak, že pravú retroaktivitu vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov. Za nepravú retroaktivitu ústavný súd považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti zákona, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím. O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti staršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali. Ústavný súd taktiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových, resp. existujúcich právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať, alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu. Ústavný súd pri skúmaní retroaktivity uviedol, že určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojom rozhodnutí Mellacher v. Austria v rozsudku zo dňa 19.12.1989 uviedol, že "legislatívne musí

byť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia, ktorými sa zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv, aby sa dosiahol požadovaný cieľ". Ústavný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že podľa jeho názoru ustanovenie , . je síce ustanovením retroaktívnym, ale v danom prípade, ide o retroaktivitu nepravú, keďže zo znenia tohto ustanovenia nevyplývajú žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia ich účinnosti, ustanoveniam sa však priznáva aplikovateľnosť aj na pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli ešte za účinnosti skoršieho . Z rozhodnutia Ústavného súdu vyplýva, že je evidentné, že ust. zaviedlo úpravu náhrady straty na zárobku podľa kritérií ustanovených v aj u zamestnancov, ktorým do dňa účinnosti patrila náhrada straty na zárobku v sume vypočítanej podľa ustanovení skoršieho , a to dokonca aj v tých prípadoch, v ktorým bolo do 31.03.2002 právoplatne rozhodnuté, alebo ktorých výška bola dohodnutá. Ústavný súd SR uviedol, že nepravú retroaktivitu je v právnom štáte potrebné považovať za prípustnú, pokiaľ existujú na jej zavedenie závažné dôvody všeobecného záujmu. Takéto dôvody podľa názoru ústavného súdu možno vidieť v zavedení jednotných kritérií pre určenie výšky náhrady straty na zárobku po pracovnom úraze, alebo po zistení z choroby z povolania vo všetkých prípadoch, ktorým náhrada straty na zárobku prichádza do úvahy a to bez ohľadu na čas, v ktorom nárok na túto náhradu oprávnenej osobe vznikol. Z hľadiska posúdenia súladu namietaných ustanovení s a z neho vyplývajúcich princípov právneho štátu je teda kľúčovým posúdenie intenzity zásahu právnej úpravy obsiahnutej v v spojení s . do princípu právnej istoty, s ktorým sa spájajú požiadavky všeobecnosti, trvácnosti a stability právnych noriem, ale aj požiadavky racionálnosti a spravodlivosti obsahu týchto právnych noriem a zásady proporcionality a ochrany legálne nadobudnutých práv. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na znenie ust. , v znení účinnom do 31.03.2002, zároveň však poukázal, že podľa ust. v znení účinnom od 01.04.2002 do 31.12.2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo pri čiastočnej invalidity sa poskytuje zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. Podľa . Ods. 2 v znení účinnom od 01.04.2002 do 31.06.2003 (01.07.2003 nadobudol účinnosť zákon 210/3 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov) výšku percenta a obdobie, za ktoré sa bude náhrada za stratu na zárobku upravovať ustanovuje osobitný predpis. Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že prijatím neskoršieho došlo prostredníctvom ust. k zmene kritérií rozhodujúcich pre určenie výšky náhrady straty na zárobku po pracovnom úraze alebo po zistení choroby s povolania tým, že na jednej strane sa pri jej výpočte, resp. pri neskorších úpravách výšky poskytovaných náhrad, malo začať prihliadať aj na zvýšenie dôchodkov priznaných podľa predpisov o sociálnom zabezpečení (neskoršom období predpise o sociálnom poistení), na druhej stane však bolo odstránené obmedzenie výšky poskytovanej náhrady v období po uplynutí doby 12 po sebe idúcich mesiacov od vzniku nároku podľa ust. skoršieho . Ústavný súd podotkol, že zmyslom prijatia zmeny v obsiahnutej v zákone /ktorým bol novelizovaný / bolo zaviesť jednotné pravidlá pre úpravu všetkých veličín rozhodných pri výpočte resp. úpravách náhrady straty na zárobku. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že preskúmavaná legislatívna úprava svojim účelom a zmyslom striktnejšie naplňuje zásadu náhrady skutočnej škody vzniknutej zamestnancovi na jeho zárobku pracovným úrazom, resp. chorobou z povolania. Prihliadanie na výšku skutočne vyplácaného invalidného dôchodku, resp. čiastočného invalidného dôchodku podľa názoru ústavného súdu nemôže byť svojou podstatou v rozpore s uvedenou zásadou, keďže podstatou vyplácania náhrady straty na zárobku je dorovnávať príjem poškodeného zamestnanca na úroveň jeho priemerného zárobku pred vznikom škody. Ústavný súd v tomto kontexte posudzoval aj legitímnosť a dôsledky zásahov spôsobených uplatňovaním účinného do 01.04.2002 do práv osôb, ktorým patrila strata náhrady na zárobku podľa skoršieho účinného do 31.03.2002. Ústavný súd uviedol, že v prerokovávanom prípade úpravou náhrady straty na zárobku podľa v spojení s . nedošlo k zániku vyplácania náhrad poskytovaných navrhovateľovi podľa , ., pri úprave týchto náhrad sa však začalo prihliadať aj na zvýšenia dôchodkov vyplácaných oprávneným osobám, teda aj navrhovateľovi. Súčasne došlo k vyváženiu tohto zásahu v tom smere, že novou právnou úpravou bolo zrušené obmedzenie výšky poskytovaných náhrad vyplývajúcich z ods.

2 skoršieho . Ústavný súd súhlasil s tým, že postup zavedený je potrebné považovať za zásah do práv nadobudnutých oprávnenými osobami podľa skoršej právnej úpravy, avšak ústavný súd konštatoval, že je potrebné prihliadať na účel a zmysel takéhoto zásahu, ktorým cieľom bolo dosiahnuť vyplácanie náhrady straty na zárobku na základe jednotných kritérií. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že uvedený zásah do práv oprávnených osôb nemá spätné účinky, ale smeruje do budúcnosti. Označenie akýchkoľvek zmien v právnych vzťahoch neskoršie prijatými právnymi predpismi, resp. označenie úprav právnych následkov skôr vzniknutých právnych vzťahov, ktoré nastanú až po nadobudnutí účinnosti neskoršej právnej úpravy za rozporné s princípmi právneho štátu a zvlášť s princípom právnej istoty, a to len z dôvodu, že na základe neskoršej právnej úpravy dochádza ku kvantitatívnej zmene poskytovaných nárokov, by podľa názoru ústavného súdu mohlo viesť až k neželanej nemennosti právneho poriadku, ktorej dôsledkom by v extrémnom prípade mohla byť strata reálnej možnosti napraviť nedostatky prijatých právnych predpisov. Ústavný súd dospel k záveru, že znenie napadnutého síce zasahuje do legálne nadobudnutých práv osôb oprávnených poberať náhradu straty na zárobku podľa , skoršieho a narúša ich právnu istotu, avšak svojimi dôsledkami nejde o zásah neprimeraný, pričom právna úprava s prihliadnutím na znenie . Ods. 2 v znení dostatočne vyvažuje zásah spôsobený aplikáciou napadnutých ustanovení na právne vzťahy vzniknuté do 31.03.2002. Vyslovenie nesúladu v spojení s s článkom 1 ods. 1 by bolo v rozpore s princípom rovnosti vo vzťahu k osobám oprávneným na náhradu straty na zárobku, pretože pri určení týchto náhrad by zavádzal dva rozdielne právne režimy ich výpočtu - iný pre osoby oprávnené na tieto náhrady podľa právneho predpisu účinného do 31.03.2002 a iný pre osoby oprávnené na tieto náhrady podľa právneho predpisu účinného od 01.04.2002. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sa taktiež zaoberal namietaným rozporom uvedených ustanovení s a skonštatoval, že . v spojitosti s . nepovažuje za spôsobilé zasiahnuť do základného práva občanov garantovaného v , preto návrh skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu s vyhodnotil ako zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná []. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; 14) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní. Navrhovateľ po rozhodnutí Ústavného súdu SR na pojednávaní konanom dňa 14.01.2013 požiadal súd o pripustenie zmeny pôvodného petitu žalobného návrhu tak, že súd určuje , že navrhovateľovi patrila ku dňu 31.12.2003 voči odporcovi v druhom rade náhrada za stratu na zárobku vo výške 177,59 € /5.350 Sk/ brutto alebo 117,17 € /3.529,90 Sk/ netto alternatívne žiadal, aby súd určil, že navrhovateľovi patrila ku dňu 23.12.2003 voči odporcovi v druhom rade náhrada za stratu na zárobku vypočítaná z priemerného zárobku 420,69 € /12.673,80 Sk/. Na pojednávaní konanom dňa 12.06.2013 súd opäť na návrh navrhovateľa pripustil zmenu petitu návrhu, ktorým navrhovateľ žiadal, aby súd určil, že navrhovateľovi patrila ku dňu 31.12.2003 voči odporcovi v druhom rade náhrada za stratu na zárobku vo výške 5.350 Sk t.j. 177,59 € brutto, resp. 4.815 Sk t.j. 159,83 € netto alternatívne , aby súd určil, že navrhovateľovi patrila ku dňu 31.12.2003 voči odporcovi v druhom rade náhrada za stratu na zárobku vo výške 3.529,9 Sk t.j. 117,17 € brutto, resp. 3.176,91 Sk t.j. 105,45 € netto alternatívne, aby súd určil, že výška priemerného zárobku navrhovateľa rozhodujúca pre výpočet straty na zárobku ku dňu 31.12.2003 je 12.673,80 Sk, t.j. 420,69 € brutto. Súd uznesenia o pripustení zmien petitu návrhu písomne nevypracoval, nakoľko účastníci konania, resp. právni zástupcovia účastníkov konania na pojednávaní boli prítomní. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ ako zamestnanec odporcu v druhom rade dňa 02.06.1985 utrpel pracovný úraz. V konaní vedenom Okresným súdom v Trnave spisovou značkou bola ustálená zodpovednosť odporcu za pracovný úraz a navrhovateľova spoluzodpovednosť vo výške 50%.Rozhodnutím Úradu dôchodkového zabezpečenia bol navrhovateľovi priznaný invalidný dôchodok vo výške 1.974 Sk od 05.03.1986. Okresným súdom v Trnave pod sp.zn. bol odporca v druhom rade zaviazaný vyplácať navrhovateľovi stratu na zárobku vo 50% rozdielu medzi predchádzajúcim zárobkom a priznaným invalidným dôchodkom. Priznanú stratu na zárobku

odporca v druhom rade navrhovateľovi vyplácal valorizovanú v súlade s opatreniami Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. V konaní uvedenom vyššie bola ustálená výška čistého predchádzajúceho prímu navrhovateľa na sumu 3.531 Sk /hrubý zárobok na sumu 4.215 Sk/

Medzi účastníkmi konania je sporná výška náhrady straty na zárobku ku dňu 31.12.2003, nakoľko od 01.01.2004 prijatím o sociálnom poistení, prevzal vyplácanie straty na zárobku odporca v prvom rade. V zmysle ustanovenia náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 01. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí primerane.

Podľa ustanovenia /platného a účinného v rozhodnom období/ náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. Podľa ustanovenia priemerný zárobok rozhodujúci na výpočet predmetnej náhrady sa upravuje o výšku priznávaných percent postupne, zvyšovaním posledne percentuálne upravených priemerných zárobkov, počnúc dňom skončenia pracovnej neschopnosti, alebo pri uznaní invalidity, alebo čiastočnej invalidity. Výšku percenta, ktorým sa bude náhrada za stratu na zárobku upravovať, ustanovuje osobitný predpis. Podľa ustanovenia stanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 01. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 01. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Podľa ustanovenia úprava náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity () a úprava náhrady nákladov na výživu pozostalých () sa uskutoční aj u zamestnancov a pozostalých, ktorým náhrada patrila do 31. marca 2002; to platí aj pre náhrady, o ktorých bolo do 31. marca 2002 právoplatne rozhodnuté alebo ktorých výška bola dohodnutá. Súd návrh navrhovateľa aj po pripustení poslednej zmeny petitu návrhu v celom rozsahu zamietol, nakoľko súd podľa ustanovenia je viazaný rozhodnutím ústavného súdu, ktorý svojim uznesením zamietol návrh konajúceho súdu, ktorým žiadal, aby ústavný súd zaujal stanovisko o súlade právnych predpisov a to v spojení s prechodným ustanovením , s článkom 1 . Ústavný súd jednoznačne vo svojom rozhodnutí uviedol, že ustanovenie v spojení s ustanovením unesú limit ústavnosti vyplývajúci z princípov právneho štátu odvodeného z obsahu článku 1 , v dôsledku čoho sa ústavný súd priklonil k záveru o zjavnej neopodstatnenosti návrhu okresného súdu na vyslovenie nesúladu označených ustanovení s článkom 1 . Súd preto vyvodil záver, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Pri výpočte výšky straty na zárobku odporca v prvom rade ako aj odporca v druhom rade postupovali správne . Museli pri jej výpočte vychádzať z platného znenia tak, že pri výpočte výšky straty na zárobku museli zohľadniť aj valorizáciu priznaného invalidného dôchodku navrhovateľovi. Ústavný súd jednoznačne zaujal záver, že podstatou vyplácania náhrady straty na zárobku je dorovnávať príjem poškodeného zamestnanca na úroveň jeho priemerného zárobku pred vznikom úrazu. Ak by súd návrhu navrhovateľa vyhovel, narušil by tým zákonný rámec ustanovený platným znením v rozhodnom období. Podľa ustanovenia pôvodného sa náhrada za stratu na zárobku určovala ako rozdiel medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody a sumou priznaného invalidného dôchodku. Na zvýšenie invalidného dôchodku podľa prepisov o sociálnom zabezpečení sa neprihliadalo. Zohľadňoval sa však limit pre priemerný zárobok pred vznikom škody. Tak ako súd uviedol vyššie - navrhovateľ utrpel dňa 02.06.1985 u odporcu v druhom rade pracovný úraz, v dôsledku ktorého sa stal v roku 1986 invalidným dôchodcom. V konaní vedenom Okresným súdom Trnava bol odporca v druhom rade zaviazaný vyplácať navrhovateľovi stratu na zárobku vo výške 50% rozdielu medzi predchádzajúcim zárobkom a priznaným invalidným dôchodkom. Priznanú stratu na zárobku odporca v druhom rade navrhovateľovi vyplácal valorizovanú v súlade s opatreniami Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. V konaní uvedenom vyššie bola ustálená výška čistého predchádzajúceho prímu navrhovateľa na sumu 117,20 € /3.531 Sk/ netto, brutto na

sumu 139,91 € /4.215 Sk/. Priemerný zárobok bol upravený podľa a podľa opatrení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Posledná úprava priemerného zárobku navrhovateľa pred vznikom škody bola realizovaná v zmysle opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 199/2003. V súhrne bol priemerný zárobok navrhovateľa pred vznikom škody zvýšený ku dňu 01.07.2003 o 184% čím dosiahol sumu 397,92 € /11.987 Sk/ brutto. Náhrada za stratu na zárobku patrila navrhovateľovi vo výške rovnajúcej sa rozdielu medzi priemerným zárobkom / valorizovaným/ pred vznikom škody a invalidným dôchodkom. Do dňa 31.03.2002 sa pri výpočte náhrady postupovalo podľa dovtedy účinného znenia tak, že sa zohľadňoval limit určený pre priemerný zárobok pred vznikom škody v sume 5.700 Sk a 75% zo sumy prekračujúcej tento limit a zohľadňovala sa suma pôvodne priznaného invalidného dôchodku. Od 01.04.2002 je účinný , ktorý v ustanovení , upravil spôsob výpočtu náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti tak, že priemerný zárobok pred vznikom škody už nie je obmedzený limitom a zohľadňuje sa suma skutočne vyplácaného invalidného dôchodku

- dôchodku zvýšeného podľa predpisov o sociálnom zabezpečení. Podľa ustanovenia účinného v rozhodnom období sa úprava náhrady straty na zárobku podľa spôsobu ustanoveného v ustanovení vykonala aj u tých poškodených, ktorým patrila náhrada za stratu na zárobku pred účinnosťou nového do 31.03.2002 a to aj v prípadoch , o ktorých bolo do 31.03.2002 právoplatne rozhodnuté alebo u ktorých bola výška dohodnutá. Z tohto dôvodu bolo potrebné aj u navrhovateľa od 01.04.2002 zohľadniť pri výpočte náhrady straty na zárobku invalidný dôchodok v sume aktuálnej po jeho valorizácií. Valorizovaný invalidný dôchodok navrhovateľa v druhom polroku roku 2003 predstavoval sumu 230,36 € /6.940 Sk/, ktorého výška medzi účastníkmi konania sporná nebola. Zo sumy valorizovaného priemerného zárobku pred vznikom škody 397,90 € /11.987 Sk/ bola odpočítaná aktuálna suma invalidného dôchodku 230,36 € /6.940 Sk/. Hrubá suma náhrady straty na zárobku pri 100% rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa by bola 167,52 € /5.047 Sk/ (11.987 Sk - 6.940 Sk = 5.047 Sk). Navrhovateľ však pracovný úraz zavinil v 50% miere, ktorej zodpovedá aj miera krátenia náhrady straty na zárobku. Zo sumy 167,52 € /5.047 Sk/ je náhrada straty na zárobku v sume 83,78 € /2.524 Sk/, po odpočítaní dane z príjmu 252 Sk je náhrada straty na zárobku v sume 75,41€ /2.272 Sk/. Táto suma je sumou úrazovej renty ku dňu 31.12.2003, ktorú odporca v prvom rade od 01.01.2004 vo valorizovanej sume podľa ustanovenia o sociálnom zabezpečení vypláca navrhovateľovi. Podľa ustanovenia v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

O náhrade trov konania súd rozhodne v zmysle citovaného ustanovenia do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej vzhľadom na právnu zložitosť prejednávanej veci.

Poučenie:

proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach na Okresný súd Bratislava I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach () uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha / /. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci / /