Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
485/365276.0667f0.pdf
PDF · 121.53 KB
No categories available
6Tdo/16/2009
N a j v y š š í s ú d 6 Tdo 16/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Hatalu
a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Ing. Antona Jakubíka v trestnej veci proti
obvinenému des. v zál. J. G. , pre trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231
ods. 1 Tr. zák. (zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov účinných do 31. decembra
2005) a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom dňa 15. júla 2009 v Bratislave
dovolanie obvineného proti uzneseniu Vyššieho vojenského súdu z 18. septembra 2008, č.k.
2 To 23/2008-828, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného des. v zál. J. G.s a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Vojenský obvodový súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 13. júna 2008, č.k.
3 T 42/2007-757, uznal obvineného des. v zál. J. G. za vinného z trestného činu obmedzovania
osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. (v bode 1/) a zločinu znásilnenia podľa § 199 ods.
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/
tohto Tr. zák. (v bode 2/) na tom skutkovom základe, že
1/ v presne nezistenom čase niekedy vo februári 2005 v nočných hodinách po tom,
ako sa dohodol s E. G., narodenou X., trvale B., že pôjdu na jeho vozidle zn. V., vtedy
nezisteného evidenčného čísla, spolu na diskotéku, počas jazdy zmenil smer a odviezol ju
na opustené miesto za mestom Nová Baňa – koniec už zrušenej cestnej komunikácie smerom
na Žarnovicu, kde ju začal bozkávať, s čím ona nesúhlasila, niekoľkokrát ho požiadala,
že ak nejdú na diskotéku, nech ju zavezie domov, čo však neurobil, uzamkol vozidlo
z vnútornej strany, kázal jej, aby sa vyzliekla a keď na ňom zbadala agresívnejšie
vystupovanie, začala sa ho báť, rozhodla sa, že nebude klásť odpor a spoločne sa vyzliekli
donaha, došlo k sklopeniu sedadla spolujazdca, kde spoločne vykonali súlož najmenej dvakrát
za sebou v rôznej polohe a orálny sex, pričom došlo k jeho vyvrcholeniu, po oblečení oboch ju
odviezol na miesto, kde ju predtým vyzdvihol do obce Hronský Beňadik a povedal jej, že nemá
o tom nikomu nič vravieť, a že sa nepoznajú,
2/ v presne nezistenej dobe v mesiaci august 2006 asi o 16.15 hod. počas odvozu T. P.,
narodenej X., trvale bydliskom O., na jeho osobnom motorovom vozidle zn. V., vtedy
nezisteného evidenčného čísla, s ktorým ju mal zaviesť z Novej Bane domov do obce
Orovnica, na čom boli dohodnutí, pokračoval v jazde smerom na Hronský Beňadik, kde pred
Hronským Beňadikom odbočil na poľnú cestu, po asi minúte vo svojom vozidle zastal, auto
zamkol z vnútornej strany a začal T. P. bozkávať, pričom jej vravel, že sa nemá brániť, že to
bude pre ňu lepšie, ktorá mu povedala, že s ním nechce nič mať, snažila sa ho od seba odstrčiť,
po sklopení svojej sedačky vodiča ju stiahol k sebe na sedačku, pričom on ostal naboku, jednu
nohu si položil cez ňu, pričom ju držal oboma rukami, vyhrnul jej sukňu a stiahol nohavičky,
vyzliekol si rifle a boxerky, jedenkrát vnikol svojím penisom do jej vagíny,
pričom k vyvrcholeniu u obžalovaného nedošlo, po tomto sa poškodenej ho podarilo kopnúť,
na čo sa nahneval, odstrčil ju od seba, a ona sa presunula na sedačku spolujazdca, následne jej
povedal, aby o tom nikomu nehovorila, lebo si ju nájde a odviezol ju domov.
Za to mu bol podľa § 199 ods. 2, § 41 ods. 2, § 39 ods. 1, § 38 ods. 3 Tr. zák. účinného
od 1. januára 2006 s poukazom na § 36 písm. j/ tohto Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 5 (päť) rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ tohto
Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Vyšší vojenský súd uznesením z 18. septembra 2008, č.k. 2 To 23/2008–828,
odvolania obvineného a prokurátora proti citovanému rozsudku podľa § 319 Tr. por.
ako nedôvodné zamietol.
Proti tomuto uzneseniu Vyššieho vojenského súdu podal obvinený J. G.,
prostredníctvom obhajcu JUDr. O. Z., dovolanie.
Uplatnil v ňom dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., nakoľko podľa
neho konaním, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, bolo zásadným spôsobom porušené
jeho právo na obhajobu. Tento dovolací dôvod je podľa neho naplnený tým, že súdy
v pôvodnom konaní odmietli vykonať jeho návrhy na doplnenie dokazovania, resp. opakovanie
niektorých dôkazov, pričom ide o také dôkazy, ktoré prinajmenšom „spochybňujú právny
a skutkový záver, ktorý bol podkladom pre vydanie konečného rozhodnutia vo veci samej.“
Takýmto dôkazom sú podľa neho údaje o uskutočnenej telefonickej komunikácii medzi ním
a poškodenou P., ktoré možno získať od mobilného operátora, ktoré by mohli potvrdiť,
že pohlavný styk medzi nimi bol dobrovoľný a uskutočnil sa v mieste a čase v zhode s jeho
obhajobnými tvrdeniami. Taktiež sa neúspešne domáhal vykonania výsluchu jeho
aj menovanej poškodenej na polygrafe vysloviac pritom názor, že podľa § 119 ods. 2 Tr. por.
takýto dôkaz je možné použiť v trestnom konaní. Tento dôkaz by podľa neho taktiež mohol
podporiť pravdivosť jeho obhajobných tvrdení. Ďalej sa domáhal oboznámenia
sa s fotografiami menovanej poškodenej získanými z internetu, ktoré by mali vyvrátiť
výpovede svedkov obžaloby o traumatickom následku poškodenej. Napokon navrhoval
vykonanie rekonštrukcie vo vzťahu k skutku v bode 2/ prvostupňového rozsudku, ktorá by
mohla odstrániť rozpory ohľadne určenia miesta činu. V ďalšom poukázal na význam zásady
práva na obhajobu podporujúc svoju argumentáciu judikatúrou – rozhodnutím Najvyššieho
súdu Českej republiky pod sp. zn. 2 TZf 1/72, nálezom ústavného súdu z 12. júna 2008, sp. zn.
I. ÚS 114/08, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 170/2005.
Taktiež, nakoľko vytýkané pochybenia podľa neho neboli napravené v konaní o riadnom
opravnom prostriedku, uplatnil „ako dôvod svojho dovolania aj konanie na súde prvého stupňa
v súlade s § 374 ods. 3 Tr. por.“ Na základe toho žiadal, aby dovolací súd zrušil napadnuté
rozhodnutie a prikázal súdu, o ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.
Prvostupňový súd podľa § 376 Tr. por. doručil dovolanie na vyjadrenie Vojenskej
obvodnej prokuratúre v Banskej Bystrici a poškodeným T. P. a E. G.. Z nich sa k dovolaniu
vyjadrila poškodená T. P. v tom zmysle, že vykonanie obvineným navrhovaných dôkazov
považuje za neopodstatnené a napadnuté rozhodnutie za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že dovolanie
proti napadnutému uzneseniu je prípustné (§ 368 ods. 1 a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané
oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.) v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 2
Tr. por.) a na mieste na to určenom (§ 370 ods. 1 Tr. por.), pričom spĺňa podmienky uvedené
v § 372 až § 373 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por.
Po preskúmaní spisového materiálu však dospel k záveru, že dovolateľom namietaný
dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. v posudzovanom prípade naplnený
nebol.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom
na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú
aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti
svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch
smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 272 ods. 3 veta prvá Tr. por. súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka
okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr
navrhnutými dôkazmi.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,
bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že odmietnutím vykonania obvineným
navrhovaného dôkazu súdmi v pôvodnom konaní v zásade je možné naplniť dovolací dôvod
uvedený v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Súčasťou jednej zo základných (všeobecných) zásad
trestného konania, a síce zásady zabezpečenia práva na obhajobu, je aj právo obvineného
požadovať, aby v trestnom konaní boli zistené všetky okolnosti svedčiace v jeho prospech.
Súčasne je potrebné zdôrazniť, že toto jeho právo však neznamená povinnosť orgánov činných
v trestnom konaní a súdov vykonávať všetky ním navrhované dôkazy (§ 2 ods. 10 a § 272
ods. 3 Tr. por.).
Podľa dlhodobej ustálenej súdnej praxe (pozri napr. R 38/68-IV.) súhrn nepriamych
dôkazov k preukázaniu viny obvineného musí tvoriť logickú a ničím nenarušenú sústavu
vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky
okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne vylučuje
možnosť akéhokoľvek iného záveru.
V posudzovanom prípade je potrebné uviesť, že obvinený bol zo spáchania žalovaných
trestných činov (obmedzovania osobnej slobody a znásilnenia) usvedčovaný priamymi
dôkazmi – samotnými poškodenými E. G. (skutok 1/) a T. P. (skutok 2/), ktorých
hodnovernosť nebola žiadnymi inými dôkazmi spochybnená. Nebola totiž zistená žiadna
skutočnosť, ktorá by svedčila o ich zámere nepravdivo (krivo) obviňovať obvineného, ak by
tento žalované skutky nespáchal (žiadny konflikt z minulosti, vzájomný nepriateľský vzťah
a pod.). Tieto výpovede (ako priame dôkazy) boli navyše podporené dôkazmi nepriamymi,
a síce výpoveďami osôb, ktoré sa bezprostredne po útokoch na fyzickú integritu poškodených
s týmito stretli a opisovali ich správanie a sprostredkovane aj ich vyjadrenia k priebehu
inkriminovaných činov (napr. svedok J. V. k skutku 1/ a F. K. k skutku 2/, ako aj ďalší
svedkovia), ktoré korešpondujú s výpoveďami poškodených. Tieto priame a nepriame dôkazy
vo svojom súhrne vytvárajú už spomenutú uzavretú reťaz dôkazov neumožňujúcich iný záver
ani o priebehu žalovaných skutkov ani o osobe páchateľa než ten, ku ktorému dospeli oba súdy
v pôvodnom konaní.
Ak prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní odmietol postupom podľa § 272 ods. 3
Tr. por. (č.l. 427 a 745 spisu) vykonať obvineným navrhované dôkazy – zaistenie biologických
stôp v bunke vo Veľkej Lehote, vykonanie technickej kontroly predmetného motorového
vozidla, vykonanie rekonštrukcie, vyžiadanie záznamov telefonických hovorov poškodenej P.
a výsluch na polygrafe – tento súd nepochybil, nakoľko ide o dôkazy, ktoré vôbec neboli, resp.
v čase návrhu na ich vykonanie už neboli, spôsobilé prispieť k náležitému objasneniu veci.
Výsluch na polygrafe (tzv. detektore lži) navyše v zmysle ustálenej súdnej praxe (pozri
R 38/2003) nie je možné v trestnom konaní použiť ako dôkaz.
Vo vzťahu k dôkazom vykonaným súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd konštatuje,
že nimi bola obhajoba obvineného spoľahlivo vyvrátená. Skutkový stav bol náležite zistený
a dôkazy boli hodnotené v súlade s § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por.
Domáhanie sa vykonania uvedených dôkazov je preto neopodstatnené. S ohľadom
na oprávnenie súdu odmietnuť vykonať dôkaz za podmienok uvedených v § 272 ods. 3 Tr. por.
preto nevykonanie týchto dôkazov nie je možné považovať za porušenie (a teda ani zásadné
porušenie) práva obvineného na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Okolnosti,
ktoré by nimi bolo možné zistiť, totiž neboli podstatné pre rozhodnutie, resp. boli
bez dôvodných pochybností už zistené inými dôkazmi.
Vo vzťahu k dovolateľom uplatnenému „dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 374
ods. 3 Tr. por.“ dovolací súd konštatuje, že uvedené ustanovenie nepredstavuje samostatný
dovolací dôvod, i keď jeho dikcia (pri striktnom gramatickom výklade) by takémuto záveru
mohla nasvedčovať. Podľa nej „v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie
na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom
opravnom prostriedku." Nakoľko však existencia konania na súde prvého stupňa nie je sama
osebe pochybením (naopak vykonanie hlavného pojednávania je pravidlom), toto ustanovenie
je nevyhnutné vykladať tak, že jeho obsahom je zdôraznenie možnosti „uplatňovať v dovolaní
aj chyby, ktoré nastali v konaní na súde prvého stupňa, ak tieto neboli napravené
v konaní o riadnom opravnom prostriedku”, čoho zmyslom je zdôrazniť tú skutočnosť,
že i keď obvinený a generálny prokurátor môžu podať dovolanie len proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu (§ 369 ods. 2 Tr. por.), nevylučuje to, aby namietali aj chyby, ktoré nastali
v prvostupňovom konaní. Správnosti tohto záveru zodpovedá aj systematické nezačlenenie
uvedeného ustanovenia medzi ostatné dovolacie dôvody upravené v § 371 ods. 1, ods. 2
Tr. por. Z tohto dôvodu sa dovolací súd uvedenou dovolacou námietkou formulovanou
ako „dôvod dovolania“ bližšie nezaoberal a namietanie aj chýb prvostupňového konania
zo strany dovolateľa akceptoval.
Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí zistil,
že je zrejmé, že nie je splnený dôvod dovolania predpokladaný ustanovením § 371 ods. 1
písm. c/ Tr. por., podľa § 382 písm. c/ Tr. por. uznesením dovolanie obvineného odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 15. júla 2009
JUDr. Peter H a t a l a , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová