Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)b68/370652.e99be9.pdf
PDF · 150.5 KB
No categories available
3Sžp/5/2008
Najvyšší súd 3 Sžp 5/2008
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jany Zemkovej, PhD.
v právnej veci žalobcu D., s.r.o., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., proti žalovanému
Slovenská inšpekcia životného prostredia – ústredie, o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného č. SIŽP-ÚÚIOV 1394002307/7206/33031/22/07/Kel zo dňa 11. októbra
2007, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
23S/267/2007-52 zo dňa 20. februára 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 23S/267/2007-52 zo dňa 20. februára 2008 p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v sume 64,21 eura na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. P. do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom č.k. 23S/267/2007-52 zo dňa
20. februára 2008 podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/, písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku zrušil rozhodnutie žalovaného č. SIŽP-ÚÚIOV 1394002307/7206/33031/22/07/Kel
zo dňa 11. októbra 2007 ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Slovenskej
inšpekcie životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Banská Bystrica č. 3929-
22008/1394304407/2007-Moj zo dňa 10. júla 2007 a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 7 552,-- Sk (250,68 eura).
Rozhodnutím žalovaného č. SIŽP-ÚÚIOV 1394002307/7206/33031/22/07/Kel zo dňa
11. októbra 2007 bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu č. 3929-22008/1394304407/2007-Moj zo dňa 10. júla 2007, ktorým bola
žalobcovi uložená pokuta podľa ustanovenia § 74 ods. 1 písm. j/ v spojení s § 75 ods. 9
zákona č. 364/204 Z.z. o vodách a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len vodný zákon) vo výške 30 000,-- Sk (995,81 eura)
za mimoriadne zhoršenie vôd spôsobené nedovoleným zaobchádzaním s nebezpečnými
látkami v rozpore s požiadavkami § 39 ods. 2 vodného zákona.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že správne orgány vyvodili voči
žalobcovi sankčnú zodpovednosť za správny delikt – porušenie ustanovenia § 39 ods. 2
písm. c/ vodného zákona. V rozhodnutiach správnych orgánov bolo síce uvedené
iba porušenie ustanovenia § 39 ods. 2 vodného zákona, ale z textu odôvodnenia rozhodnutia
bolo možné zistiť, že ide o porušenie ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c/ vodného zákona.
Krajský súd po preskúmaní spisu mal za preukázané, že v danom prípade bol správnymi
orgánmi zistený objektívny následok, a to skutočnosť, že došlo k mimoriadnemu zhoršeniu
vôd únikom nebezpečných látok v areáli žalobcu v Rimavskej Sobote do pôdy
aj do podzemných vôd a následne do rieky Rimava. Tento následok však nevznikol priamo
z dôvodu vykonávania podnikateľskej činnosti žalobcu pri úprave nebezpečného odpadu,
ale v dôsledku požiaru v sklade organických rozpúšťadiel spoločnosti žalobcu. Aj keď podľa
výsledkov šetrenia príčin požiaru (tak ako to vyplýva z listu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Požiarnotechnického a expertízneho ústavu zo dňa 16. apríla 2007 adresovaného
žalobcovi) požiar zapríčinilo porušenie miestneho prevádzkového predpisu zariadenia
EKODEST (technologického reglementu zariadenia pre zhodnocovanie odpadov),
a to porušením povinností pracovníka spoločnosti, ktorý mal obsluhovať zariadenia
EKODEST, s tým, že čerpadlo zariadenia bolo ponechané pri prečerpávaní znečisteného
toluénu bez dozoru, mal krajský súd za to, že iba na základe tohto listu nie je možné
považovať za dostatočne zistené preukázanie protiprávneho konania žalobcu.
Krajský súd uviedol, že list ministerstva vnútra bol jediným dôkazom o príčinách
vzniku požiaru, pričom uvedený záver vychádzal iba z informácií podaných technológom
žalobcu. Správny orgán pri určovaní príčin požiaru už ďalej nevypočúval žiadneho
pracovníka žalobcu a v protokole o vzniku požiaru sa zaoberal iba rozsahom mimoriadneho
zhoršenia vôd a opatreniami na odstránenie škodlivých následkov mimoriadneho zhoršenia
vôd. V danom prípade však s ohľadom na potreby preukázania existencie protiprávneho
konania žalobcu a príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a vznikom mimoriadneho
zhoršenia vôd mali orgány žalovaného u spoločnosti žalobcu zisťovať a preukázať porušenie
tých povinností, ktoré sú upravené v citovanom ustanovení zákona a zisťovať aj vlastným
dokazovaním na mieste samom príčiny požiaru, ako aj to, či k mimoriadnemu zhoršeniu vôd
mohlo prísť v súvislosti s požiarom. V ďalšom konaní mal podľa názoru krajského súdu
správny orgán vykonať dokazovanie aj na preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom
požiaru a mimoriadnym zhoršením vôd, a to najmä v súvislosti s tým, či bol vykonaný
správny postup pri hasení skladu, pri použití správnych hasiacich prostriedkov a či v prípade
použitia iných hasičských prostriedkov (nielen veľkého množstva vody) by tiež došlo k úniku
nebezpečných látok na ploche areálu žalobcu.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol
rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že žalobca
pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti zaobchádzal s nebezpečnými latkami v rozpore
s ustanovením § 39 ods. 2 písm. a/, písm. b/ a písm. f/ vodného zákona v spojení s § 2 ods. 2
písm. c/, písm. d/ a písm. f/ vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky
č. 100/2005 Z.z., v dôsledku čoho vznikol požiar v sklade organických rozpúšťadiel.
Tým, že v zariadení žalobcu vznikol požiar a že nebezpečné látky unikli do pôdy,
podzemných a povrchových vôd, bolo porušené ustanovenie § 39 vodného zákona. Príčinná
súvislosť medzi prevádzkovaním zariadenia (podnikateľskou činnosťou žalobcu) a vznikom
požiaru je uvedená v liste Požiarnotechnického a expertízneho ústavu Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky č. 185/A-2007 zo dňa 16. apríla 2007. Požiar teda zapríčinilo porušenie
Miestneho prevádzkového predpisu zariadenia EKODEST v časti Bezpečnosti upozornenia
výkonným pracovníkom žalobcu. Porušenie povinností pracovníka žalobcu spočívalo v tom,
že pri prečerpávaní znečisteného toluénu z plastového kontajnera do predzásobníka destilácie
ponechal čerpacie zariadenie v činnosti bez dozoru. Následne po prečerpaní kvapaliny
a prevádzke čerpadla naprázdno došlo k jeho prehriatiu, na čo po kontakte so zmesou pár
toluénu a vzduchu vo vnútri vyprázdneného kontajnera nastala situácia, ktorá bezprostredne
viedla k vznieteniu zmesi a ku vzniku požiaru.
Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že mimoriadne zhoršenie vôd riešila pracovná
skupina zložená zo zástupcov OIOV Banská Bystrica, SVP, š.p. závod povodia Slanej
a žalobcu. Je pravdou, že OIOV Banská Bystrica pri určovaní príčin požiaru nevypočúval
žiadneho pracovníka žalobcu, ale v rámci pracovnej skupiny v zmysle ustanovenia § 41
ods. 10 vodného zákona túto úlohu uložil pôvodcovi mimoriadneho znečistenia vôd –
žalobcovi – ktorý mal predložiť správu o príčinách vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd
a prijatých opatreniach na zneškodnenie mimoriadneho zhoršenia vôd a zamedzenie
jeho opakovaniu. OIOV Banská Bystrica nie je kompetentným orgánom na zisťovanie
a vlastné dokazovanie príčin vzniku požiaru ako aj priebehu jeho zneškodňovania. Vzhľadom
k tomu touto úlohou poveril člena pracovnej skupiny riešiacej mimoriadne zhoršenie vôd.
V závere žalovaný uviedol, že sa nemôže riadiť právnym názorom krajského súdu
vysloveným v napadnutom rozsudku, pretože dokazovanie a preukázanie príčinnej súvislosti
medzi vznikom požiaru a mimoriadnym zhoršením vôd bolo jednoznačne vykonané v rámci
riešenia mimoriadneho zhoršenia vôd. Na posúdenie správneho postupu pri hasení skladu
nie je odbor inšpekcie ochrany vôd Banská Bystrica ani ústav inšpekcie ochrany vôd
Slovenskej inšpekcie životného prostredia – ústredie kompetentná. Táto povinnosť jej nevyplýva
zo žiadnych zákonných predpisov.
Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že až v odvolaní
proti rozsudku krajského súdu žalovaný po prvýkrát uviedol konkrétne ustanovenia vodného
zákona, ktoré mal žaloba porušiť. Týmto žalovaný potvrdil, že námietky žalobcu voči tomu,
že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je neurčité a nepreskúmateľné z dôvodu
absencie uvedenia konkrétnych ustanovení vodného zákona, ktoré mal porušiť, boli
opodstatnené. Tvrdenia žalovaného, že žalobca porušil ustanovenia vodného zákona
a vykonávacej vyhlášky č. 100/2005 Z.z., nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní
a sú v rozpore so skutočným stavom veci. Žalobca poukázal na to, že svoju podnikateľskú
činnosť začal vykonávať až potom, ako mu bolo vydané integrované povolenie Slovenskou
inšpekciou životného prostredia, Inšpektorátom životného prostredia, odborom integrovaného
povoľovania kontroly, Banská Bystrica č. 3740/360/470580104Z1/OÍPK/2004/Ka zo dňa
30. júna 2005, ktorým mu bolo povolené vykonávanie činností v prevádzke „Centrum
fyzikálno-chemických úprav odpadu, závod Rimavská Sobota“. Žalovaný nevykonal
dokazovanie ohľadom porušenia ustanovení vodného zákona a žiadnym spôsobom
nepreukázal, že by žalobca porušil niektoré z opatrení a povinností uložených v integrovanom
povolení. Pokiaľ teda žalobca postupoval v súlade s vydaným integrovaným povolením,
nemohol sa dopustiť znečistenia povrchových vôd a ani podzemných vôd a neexistuje
príčinná súvislosť medzi konaním žalobcu a vznikom znečistenia vôd. Uplatnil si náhradu
trov konania v sume 1969,50 Sk (65,37 €).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského
súdu (§ 212 Občianskeho súdneho poriadku) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. júla 2009 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku).
V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy, a to na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku). V konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba
tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vodný zákon upravuje práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb k vodám
a nehnuteľnostiam, ktoré s nimi súvisia pri ich ochrane, účelnom a hospodárnom využívaní,
oprávnenia a povinnosti orgánov štátnej vodnej správy a zodpovednosť za porušenie
povinností podľa tohto zákona. Zároveň vytvára podmienky na všestrannú ochranu vôd
vrátane vodných ekosystémov a od vôd priamo závislých ekosystémov v krajine, zachovanie
alebo zlepšovanie stavu vôd, na účelné, hospodárne a trvalo udržateľné využívanie vôd,
manažment povodí a zlepšenie kvality životného prostredia a jeho zložiek, znižovanie
nepriaznivých účinkov povodní a sucha, zabezpečenie funkcií vodných tokov a bezpečnosť
vodných stavieb (§ 1 ods. 1 a ods. 2).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal materiálnymi náležitosťami
napadnutého rozhodnutia žalovaného aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa najmä
v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku ako aj postupom správnych orgánov
pri zisťovaní skutkového stavu veci.
V zmysle ustanovenia § 73 ods. 1 prvá veta vodného zákona sa na konanie orgánov
štátnej vodnej správy, t.j. ministerstva životného prostredia, krajských úradov životného
prostredia, obvodných úradov životného prostredia, Slovenskej inšpekcie životného prostredia
a obcí podľa tohto zákona vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní; ďalej len Správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje
inak. Z uvedeného vyplýva že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú ustanovenia
Správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie až po vydanie rozhodnutia.
Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti
zakotvené v ustanovení § 47 ods. 1 Správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní. Odvolací súd sa zaoberal výrokovou časťou rozhodnutia správneho orgánu prvého
stupňa, tak ako bola namietaná v žalobe a vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu žalovaného.
Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené
konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny,
aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. V zmysle
ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku z materiálneho hľadiska výrok obsahuje
rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,
prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá
účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie
byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
Z citovaného ustanovenia Správneho poriadku explicitne nevyplýva, že by výrok
rozhodnutia o správnom delikte musel obsahovať vecné, časové a miestne určenie konania,
z ktorého správny delikt vyplýva. Na druhej strane je však nespochybniteľné, že iba výroková
časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania
a iba ona môže nadobudnúť právoplatnosť. Bezchybne formulovaný výrok je nezastupiteľnou
časťou rozhodnutia; len z nej je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená,
iba porovnaním výroku je možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie
prekážky litispendencie, dvojakého postihu za totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu
dokazovania ako aj pre zaistenie riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia
(a nie odôvodnenie) môže byť vynútiteľný správnou exekúciou (napríklad rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 106/2007 zo dňa 13. marca 2008,
sp. zn. 8 Sžo 28/2007 zo dňa 06. marca 2008).
Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konania
rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, správne disciplinárne delikty
a správne delikty poriadkové. Správne delikty sú svojou povahou najbližšie priestupkom.
V oboch prípadoch ide o súčasť správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité
nedovolené konanie (alebo opomenutie). Formálne označenie určitého typu
protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy,
priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií (vrátane
správneho alebo súdneho trestania) je len vyjadrením reálnej politiky štátu, teda reflexia
názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov.
Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí
spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným
konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku.
V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne rozhodnutia o správnych
deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý.
To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta,
času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to,
aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé
sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu
za rovnaký skutok, pre vylúčenie otázky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania,
a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne
určí, čoho sa páchateľ správneho deliktu dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé
skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie
možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok. Výrok
rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času
a spôsobu jeho spáchania, prípadne iné skutočnosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol
byť zamenený s iným skutkom. Riadne formulovaný výrok a v ňom konkrétny popis skutku je
nezastupiteľnou časťou rozhodnutia správneho orgánu, z ktorého je možné zistiť,
ktorá konkrétna povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené.
Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou (napríklad
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8 Sžo 28/2007 zo dňa 06. marca 2008).
Vzhľadom ku skutočnosti, že vo výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa
č. 3929-22008/1394304407/2007-Moj zo dňa 10. júla 2007 absentuje popis skutku –
správneho deliktu – s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne
iné skutočnosti charakterizujúce skutok, ustanovenie hmotnoprávneho predpisu,
ktorého porušenia sa mal obvinený zo správneho deliktu (žalobca) dopustiť (nestačí len uviesť
ustanovenie § 39 ods. 2 vodného zákona bez uvedenia konkrétnej povinnosti, ktorú mal
žalobca porušiť), je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.
Vzhľadom na to, že vo výroku napadnutých rozhodnutí nebol sformulovaný skutok
a jeho právna kvalifikácia, sú vyslovené právne názory súdu prvého stupňa na skutkový stav
predčasné a nie sú súčasťou záväzného právneho názoru adresovaného žalovanému.
Marginálne Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že z rozhodovacej činnosti
Najvyššieho súdu SR (sp.zn. 3 Sžp 3/2008) je súdu známa skutočnosť, že v napadnutom
rozhodnutí Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia
Košice č.j. 43 965 005 07/756-8983/Vaľ zo dňa 23. marca 2007 skutok správneho deliktu
sformulovaný bol a súd poukazuje na správnu formálnu štruktúru výroku tohto rozhodnutia.
Z toho súd uzavrel, že ide o nejednotnú prax u žalovaného pri formálnej formulácii výrokov
rozhodnutí žalovaného o správnych deliktoch .
Úspešnému žalobcovi Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k
ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku priznal náhradu trov
odvolacieho konania v sume 64,21 eura. Základná sadzba tarifnej odmeny bola určená
v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška). Celková suma náhrady trov odvolacieho
konania vo výške 64,21 eura pozostáva z nasledovných úkonov právnej služby a dane
z pridanej hodnoty:
- vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo dňa 28. apríla 2008 – 48,63 eura (§ 14 ods. 1
písm. c/ vyhlášky),
- režijný paušál – 6,34 eura (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky),
- daň z pridanej hodnoty 19% zo sume 48,63 eura = 9,24 eura (§ 18 ods. 3 vyhlášky).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 23. júla 2009
JUDr. Ivan R u m a n a , v.r.
predseda senátu
za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková