Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d7c/369682.3df0ed.pdf
PDF · 115.18 KB
No categories available
5Obo/16/2009
Najvyšší súd 5Obo/16/2009 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Š. Šatku v právnej veci
žalobcu: J. C. L., X. D. S., D., Í., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., L., 811 08 Bratislava,
proti žalovanému: F., D.,
X. Bratislava, IČO: X., zastúpenému advokátom JUDr. Š. D.,
AK D., s. r. o., S., X. Bratislava, o zaplatenie
3 294,26 Eur (99 243 Sk), na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 26. novembra 2008 č. k. 2 Cb 7/04-209, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. novembra 2008 č. k. 2 Cb 7/04 – 209
v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 152,46 Eur na náhradu trov odvolacieho
konania na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom v časti na zaplatenie 4 094 Sk
konanie zastavil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 95 149 Sk istiny
a 32 295 Sk na náhradu trov konania k rukám právneho zástupcu žalobcu, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak na základe zisteného skutkového stavu
a s prihliadnutím na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31. mája 2007 sp. zn. 1 Obo 166/2005. Predmet sporu predstavuje súčet úrokov
z omeškania s plnením peňažných záväzkov, ktoré mal žalovaný voči osobám oprávneným
na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov, ktoré boli emitované F. S. podľa § 24
ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení
neskorších predpisov. Žalobca ako postupník nadobudol v januári 2003 na základe zmlúv
o postúpení pohľadávok od postupcov – bývalých vlastníkov dlhopisov F. S. – ISIN:
880950000526, vydaných v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby – pohľadávky voči žalovanému. Každá
pohľadávka predstavuje úrok z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka z titulu omeškania dlžníka s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu F.
splatného podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dňa 31. decembra 2000. Uplatnený úrok
z omeškania je v zmysle nariadenia vlády S. č. 87/1995 Z. z. 17,6% ročne, počnúc
01. 01. 2001 zo sumy 13 740 Sk, čo predstavuje menovitú hodnotu a výnos dlhopisu.
Účastníci konania na pojednávaní dňa 25. 06. 2008 zhodne prehlásili, že nespornými
skutočnosťami v tomto konaní sú zoznamy veriteľov vlastniacich dlhopis F. ku dňu
31. 12. 2000 a spôsob výpočtu úroku z omeškania, t. j. výška úrokovej sadzby a doba trvania
omeškania. Týmto prehlásením boli odstránené výhrady žalovaného k aktívnej legitimácii
postupcov na podpísanie zmlúv o postúpení pohľadávok, ako aj výške uplatnených nárokov.
V rozsahu, v ktorom zmluvy o postúpení pohľadávok a výška žalobcom uplatneného nároku
neboli zhodné s údajmi žalovaného, žalobca zobral svoj návrh so súhlasom žalovaného späť.
Je nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane jeho výnosu po odpočítaní príslušných
poplatkov, bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj zákonný záväzok vyplatiť
menovité hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje pohľadávky previedli na žalobcu,
splnil v priebehu roku 2001. Žalovaný namietal, že oprávnení neposkytli dostatočnú
súčinnosť žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku,
t. j. vyplatenie dlhopisu. Žalovaný mal však relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa
„technicky“ pripravil na plnenie povinností, ktoré mu vyplývajú z § 24 zákona č. 92/1991
Zb. v znení neskorších predpisov. Dôkazom toho je zmluva o poskytnutí osobitnej služby
pre emitenta cenných papierov, ktorú žalovaný uzatvoril s R. - S. S., a. s., Bratislava 4. mája
2000. Žalovaný súdu oznámil, že, ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany
žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku úrokov, ani spôsob ich výpočtu. Podľa nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS 13/97 z 19. júna 1998,
zverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, v čiastke 84
pod číslom 221/1998, dlhopis F. S. v zmysle § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. sa stal
splatným dňom 31. decembra 2000, a nie v lehote do 31. decembra 2001, ako to tvrdí
žalovaný. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie
hodnoty a výnosov dlhopisov dotknutým osobám, ich bývalým majiteľom, nesplnil riadne
a včas v zákonnej lehote do 31. decembra 2000. Počnúc dňom 1. januára 2001 sa žalovaný
dostal do omeškania v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., pretože
pohľadávky veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo
žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania. Na základe podkladov žalovaného žalobca zobral
žalobu v časti o zaplatenie 4 094 Sk späť. Súd v súlade s ust. § 95 ods. 1 a 3 O. s. p. konanie
v tejto časti zastavil. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal
nárok žalobcu za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 95 149 Sk z titulu
úrokov z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisov a ich výnosov splatných
do 31. decembra 2000. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie
§ 142 ods. 3 O. s. p. Nakoľko žalobca mal vo veci neúspech v pomerne nepatrnej časti,
súd mu priznal plnú náhradu trov konania, celkom vo výške 32 295 Sk.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O. s. p.). Uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia použitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. 8/1995 sp. zn. PL. ÚS. 13/97 z 19. júna 1998 nie je na mieste, lebo v uvedenom
konaní sa ústavný súd nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike času
stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Ďalej namietal, že v rozhodnutí
nebola zohľadnená námietka neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti veriteľmi na splnenie
záväzku so splatením dlhopisov fondu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu
ako veritelia sa dňa 31. decembra 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka
s poukazom na ustanovenie § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani neposkytli údaje
umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie
dlhopisov fondu v mieste plnenia. Dotknutým veriteľom neodňal právo domáhať sa splatenia
dlhopisov v sídle žalovaného ako v zákonnom mieste plnenia už 31. decembra 2000. Žiaden
z veriteľov, ktorí mali na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v konaní, neuplatnil právo
na splatenie dlhopisov fondu pred 1. januárom 2001 alebo neskôr, bez námietok akceptovali
doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu prostredníctvom spoločnosti R. – S. S., a. s.,
a pobočiek S., a. s. Ďalej poukázal na to, že so splácaním dlhopisov počas celého roku 2001,
teda od splatnosti dňa 31. decembra 2000, počítali usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie
nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky
ešte pred 31. decembrom 2000. Za uvedeného stavu pokladal žalovaný uplatňovanie nárokov
na úroky z omeškania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol, aby odvolací
súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy
konania.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť. Nesúhlasil s námietkou žalovaného o omeškaní veriteľov s prevzatím plnenia
záväzkov žalovaného. Uviedol, že žalovaný pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred
31. decembrom 2000 zverejnil spôsob vyplácania dlhopisu F., konkrétne prostredníctvom R.
– S. S., a. s., s tým, že na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a. s.,
Bratislava. Žalovaný nemal nikdy v úmysle a ani nebol pripravený na vyplácanie dlhopisov
v hotovosti vo svojom sídle k 31. decembru 2000.
Za rozpor s dobrými mravmi pokladal konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne
z pozície štátnej moci prezentuje, ako, kde a kedy je ochotný a schopný plniť svoje záväzky
voči veriteľom, občanom a na strane druhej mu takáto verejná prezentácia a prísľub nie je
prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za osoby, ktoré sú v omeškaní vo vzťahu
voči nemu. Podotkol, že otázky splatnosti dlhopisov sa Ústavný súd S. dotkol v náleze
č. 8/95 sp. zn. PL.ÚS 13/97 z 19. júna 1998, v ktorom uviedol, že majiteľ dlhopisu má právo
na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu v zákonom stanovenej dobe splatnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie žalovaného v súlade s § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že jeho odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania
s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov F. S. voči svojim veriteľom, vlastníkom
dlhopisov. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám
dlhopis, vrátane ich výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť, či žalovaný
ich mal splatiť do 31. decembra 2000 ako tvrdí žalobca, alebo
do 31. decembra 2001 ako tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú
zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení
neskorších predpisov. Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal relevantnými
námietkami žalovaného. Odvolací súd ním uvedené dôvody považuje za vecne správne
a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil. K dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa
odvolací súd iba dopĺňa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. nasledovné:
Podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu
a ich výnosov je 31. decembra 2000. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn.
ÚS 235/08-21 (KP8/09-5) zo 17. decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci.
Stotožnil sa s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku
sp. zn. 1 Obdo V 103/2005, podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, že základnú
otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť,
rieši citované ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho platnom znení. Ak otázka
splatnosti (zročnosti) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne
naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon
túto otázku nemôže riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24
ods. 11 cit. zákona. Teda, ak je v tomto ustanovení (t. j. § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb.)
uvedené, že dlhopis je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil
deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10
cit. zákona, podľa ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou
splatnosti, t. j. pred 31. decembrom 2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené,
že dlhopisy sú splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem
„splatnosť“ je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto
chápaný.»
Ústavný súd v uvedenom náleze napokon vyslovil záver, že podľa § 24
ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto, ak fond
splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc
1. januárom 2001 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo
právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca
roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy
privatizácie.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného
bol splatný, resp. zročný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť
31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľom a majiteľom dlhopisu vzniklo
právo požadovať splnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne
potom veriteľovi právo na majetkové sankcie (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu úroku
z omeškania. Žalovaný namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu
na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol
splniť včas.
Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka, k omeškaniu dlžníka nedôjde,
ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť
potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza
k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne
poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť
ponúknuté riadne a včas, t. j., ak bolo urobené v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník
oprávnený plniť aj predčasne. Odvolací súd sa v tejto otázke plne stotožnil s názorom súdu
prvého stupňa. Poznamenáva ďalej, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že veritelia
mu neposkytli potrebnú súčinnosť, nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy. Nepreukázal,
že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť, t. j., že mal dostatok peňažných
prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000 splnil. Tiež nepreukázal, že každému
z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi, peňažné plnenie riadne
a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520
Občianskeho zákonníka nemohol prihliadnuť.
Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené
na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa 31. 12. 2000 nedostavili do sídla žalovaného
ako dlžníka a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov fondu
v zákonnom mieste plnenia v zmysle § 567 ods. 1 OZ. Podľa tohto ustanovenia dlh sa plní
na mieste určenom dohodou účastníkov, a ak miesto plnenia nie je takto určené, je ním
bydlisko alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte pred splatnosťou
dlhopisov, t. j. pred 31. 12. 2000 zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy fondu vyplácané.
Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali (a zrejme ani inú možnosť nemali),
možno žalovaným určené miesto plnenia považovať za dohodnuté, a preto sa miestom plnenia
nestalo sídlo žalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, na základe vyššie uvedeného, rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, má preto právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa obsahu spisu žalobcovi vznikli trovy
len za právne zastupovanie advokátom, ktoré si vyčíslil na 152,46 Eur, a to za jeden úkon
právnej služby – vyjadrenie k odvolaniu z 27. januára 2009 – 121,17 Eur, režijný paušál
6,95 Eur a s poukazom na ustanovenie § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 aj daň z pridanej
hodnoty 19 % k priznanej náhrade trov odvolacieho konania, nakoľko právny zástupca
preukázal, že je platiteľom tejto dane.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. júla 2009
JUDr. Zuzana Ď u r i š o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.