Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e98/376840.75a6fd.pdf
PDF · 109.04 KB
No categories available
2Obo/175/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 2 Obo 175/08
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu; J. X. D. 2, Í., zastúpený:
JUDr. I. M. advokátom, L. X. B., proti žalovanému: F. D. X. B., IČO: X. zastúpený: JUDr. Š.
D. advokátom, Advokátska kancelária D.
& P. s. r. o., M. B., o zaplatenie 99 880 Sk,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 09. 2008
č. k. 3 Cb 117/03 -146, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
29. 09. 2008 č. k. 3 Cb 117/03-146 v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a súdu
l. stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom konanie o zaplatenie v časti
2 000 Sk zastavil a žalovaného zaviazal žalobcovi zaplatiť 97 880 Sk istiny a 23 284 Sk
náhrady trov konania na účet jeho právneho zástupcu.
Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II,
v Bratislave dňa 28. 08. 2003 sa žalobca ako vlastník postúpených pohľadávok voči
žalovanému domáhal ich zaplatenia celkom v sume 99 880 Sk. Tieto pohľadávky majú
predstavovať súčet úrokov z omeškania žalovaného s plnením peňažných dlhov, ktoré mal
žalovaný voči osobám oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov
emitovaných F. podľa § 24 ods. 4 zák. č.24/ 1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu
na iné osoby v znení neskorších predpisov.
Žalobca ako postupník nadobudol žalovanú sumu 70-timi zmluvami o postúpení
pohľadávok v zmysle § 524 až 530 Obč. zák., uzatvorenými s vlastníkmi dlhopisov
žalovaného v celkovej výške 99 880 Sk. Pohľadávka pozostáva z úrokov z omeškania
vzniknutých omeškaním žalovaného s plnením peňažného dlhu voči bývalým majiteľom
dlhopisov.
Svoj nárok opiera o názor, že v zmysle § 24 ods. 1 ( teraz 6 ) zák., č. 92/1991 Zb.
dlhopis vrátane výnosu bol splatný 31.12.2000, kedy hodnota dlhopisu bola 13 740 Sk
a tak sa dňom 01. 01. 2001 dlžník dostal do omeškania.
Žalovaný sa bránil tým, že podľa § 24 ods. 11 zák. č 92/1991 Zb. bol povinný dlhopis
vrátane výnosu splatiť osobám, ktoré ho nadobudli, do konca roka 2001 a túto lehotu dodržal,
keď v priebehu roka 2001 hodnotu dlhopisu vrátane výnosu splatil po odrátaní poplatkov
spojených s vyplatením prostredníctvom S. a. s. B.. Podľa
jeho názoru treba zohľadniť čas daný mu zákonom na splatenie dlhopisov a tvrdí, že nemohol
byť v zmysle §520 Obč. zák. v omeškaní, pretože mu veritelia neposkytli súčinnosť potrebnú
na zaplatenie ďalej, že sporné nároky sú spojené s dlhopismi, ktoré nebolo možné previesť
bez súčasného prevodu dlhopisu, a tiež, že nemal legálnu možnosť postupníkov zo zmlúv
o postúpení pohľadávky identifikovať, a následne zistiť, či v čase postúpenia pohľadávky
boli vlastníkmi dlhopisov.
Súd vychádzal zo záveru vyjadreného v náleze ÚS SR č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS 13/97
z 19. júna 1998, ktorý uvádza: Obsahom vlastníckeho práva k dlhopisom sú potom
oprávnenia a povinnosti upravené v ďalších odsekoch §24. Majiteľ dlhopisu ( občan )
má právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu v zákone stanovenej dobe
splatnosti( §24 ods. 4.6.7 ).Z toho vyplýva, že dlhopisy F. mali byť ich majiteľom
zo strany žalovaného splatené v dobe ich splatnosti do 31. 12. 2000 resp. 31. 12. 1997
a nie v lehote do 21. 12. 2001 ako to tvrdí žalovaný.
Súd preto dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty a výnosu
dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote. Žalovaný sa dostal do omeškania
s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu ich bývalým majiteľom, pretože dátumom
rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný splatiť dlhopisy, bol 31. 12. 2000
a nie 31. 12. 2001. Žalovaný bol teda povinný splatiť dlhopisy a výnos z nich v súlade
ustanovením § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu
na iné osoby v znení neskorších predpisov v deň ich splatnosti stanovenom na 31. 12. 2000.
Počnúc dňom 01. 01. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania ( v zmysle ustanovenia
§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. ), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli novú kvalitu,
uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania.
Na základe podkladov žalovaného zo dňa 18. 06. 2008 žalobca zobral žalobu v časti
o zaplatenie 2 000 Sk späť a súd v súlade s ust. § 96 ods. 1 a 3 O. s. p, konanie v tejto časti
zastavil.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal nárok žalobcu
vo zvyšku za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 97 880 Sk z titulu úrokov
z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisu a jeho výnosu splatného do 31. 12. 2000.
O náhrade trov konania v časti o zaplatenie 2 000 Sk rozhodol súd podľa ust. § 146
ods. 1, písm. c/ 0. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V časti o zaplatenie 97 880 Sk rozhodol súd podľa. § 142 ods. 3 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku v časti zaväzujúcej ho zaplatiť sumu 97 880 Sk sa odvolal
žalovaný a navrhol ho zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu
nahradiť mu trovy konania.
Považuje opretie rozsudku o Nález ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995
sp. zn. PL ÚS 13/97 z 19. 06. 1998 za neopodstatnené, pretože Ústavný súd Slovenskej
republiky sa v uvedenom konaní vôbec nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu
a k problematike času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Naopak
v náleze č. 11/95, sp. zn. PL. ÚS. 33/95 z 20. 12. 1995 sa Ústavný súd Slovenskej republiky
exaktne vyjadril, že „podľa § 24 ods. 12 ( pozn. aktuálne ods. 11 ) zákona č. 190/1995 Z. z.
( pozn. novela zákona č. 92/1991 Zb. ) je fond povinný splatiť dlhopis najneskôr do konca
roka 2001 osobám, ktorého ho získali ako majitelia kupónov podľa § 24 ods. 3 citovaného
zákona, ako aj osobám, ktoré nadobudli dlhopis do vlastníctva pred dobou jeho splatnosti
podľa § 24 ods. 7 písm. a) až e) zákona č. 190/1995 Z. z.“.
Uvádza, že okrem námietky, že sa nemohol dostať do omeškania s vyplácaním
dlhopisov fondu už uplynutím splatnosti stanovenej podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb.
na 31. 12. 2000, pretože na včasné splatenie dlhopisov fondu postačovalo splnenie tejto
povinnosti najneskôr do konca roku 2001, ako to určil § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb.,
uplatnil voči žalobou uplatnenému nároku žalobcu aj ďalšie námietky s ktorým sa súd
l. stupňa nevysporiadal. Veritelia oprávnení na výplatu dlhopisov fondu totiž dňa 31. 12. 2000
neposkytli žalovanému ako dlžníkovi súčinnosť nevyhnutú na splatenie dlhopisov fondu
v zákonnom mieste plnenia, preto sa žalovaný nemohol 01. 01. 2001 dostať do omeškania
so splatením uvedených dlhopisov. Poukazuje pritom na ust. §567 ods. 1 Obč. zák.
ako aj § 520 Obč. zák. Opätovne namieta, že osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu
ako veritelia sa však dňa 31. 12. 2000 nedostavili do jeho sídla, žalovanému ako dlžníkovi
ani neposkytli údaje umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli mu tak súčinnosť potrebnú
na splatenie dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia. Žalovaný sa preto nemohol
01. 01. 2001 dostať do omeškania so splatením dlhopisov fondu, dotknutí veritelia nemohli
mať nárok na úroky z omeškania voči žalovanému a nemohli tieto nároky ani postúpiť
na žalobcu, ktorý ich uplatnil v predmetom konaní.
Nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku‚ že žalovaný
mal relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa pripravil na plnenie predmetných povinností
a tento záver je podľa jeho názoru irelevantný. Dĺžka uvedenej lehoty totiž nemá podľa
zákona vplyv na dôsledky omeškania veriteľov podľa § 520 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný v priebehu roka 2001 vzhľadom na skutočnosť, že veľký počet veriteľov
oprávnených na splatenie dlhopisov fondu mal bydlisko vzdialené od sídla žalovaného,
splácal predmetné dlhopisy z hľadiska miesta plnenia nad rámec svojich zákonných
povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti R. a. s. a pobočiek S., a. s. zisťoval aktuálne
údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom doručoval. Veritelia, ktorí mali na žalobcu postúpiť
nároky uplatnené v predmetnom konaní, bez námietok akceptovali doručovanie príslušných
výplat dlhopisov fondu vyššie spomenutým spôsobom prostredníctvom pobočiek S., a. s.,
žiaden z nich si voči žalovanému neuplatnil právo na splatenie dlhopisu už 01. 01. 2001 alebo
pred týmto
či po tomto dátume.
Uvádza, že z hľadiska času plnenia sa opiera o logický výklad spomenutých
ustanovení § 24 ods. 6 a ods. 11 a súv. zákona č. 92/1991 Zb. v tom smere, že bol povinný
splatiť dlhopisy fondu najneskôr do konca roku 2001. Uvedený výklad príslušných zákonných
ustanovení nie je jeho záverom, on sa riadil skutočnosťou, že so splácaním predmetných
dlhopisov počas celého roku 2001, teda od „splatnosti“ dňa 31. 12. 2000 podľa
§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. až do konca roku 2001, teda do uplynutia „doby splatnosti“
podľa § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb., počítali usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie
nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo Ministerstvo financií Slovenskej
republiky ešte pred 31. 12. 2000. Na konkrétne uvedené usmernenia a pokyny v konaní
pred prvostupňovým súdom poukázal.
K odvolaniu zaujal rozsiahle písomné stanovisko žalobca, ktorý sa plne stotožnil
so závermi ako aj odôvodnením rozsudku súd prvého stupňa. Vo svojom stanovisku cituje
pasáže zo vyhovujúceho rozsudku NS SR 1 Obdo V 3/2006, ako aj z citovaného nálezu
č. 8/95 s. zn. 13/97.
Poukazuje predovšetkým na to, že všetci účastníci zmluvy o postúpení pohľadávky –
úrokov z omeškania – na strane postupcu, boli ku dňu splatnosti dlhopisu F.,
t.j. k 31. 12. 2000, veriteľmi F., teda vlastníkmi dlhopisu, s právom uzavrieť zmluvu
o postúpení pohľadávky.
Ďalej uvádza, že žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu oznámil
prvostupňovému súdu, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany
žalovaného, nenamieta výšku jednotlivých úrokov z omeškania, ani spôsob ich výpočtu.
Poukazuje na to, že žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31. 12. 2000
zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy F. vyplácané, konkrétne prostredníctvom
R. a.s., pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S. a. s.
Nakoniec tvrdí, že žalovaný nemal nikdy v úmysle, ani nebol vôbec pripravený
na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle k 31. 12. 2000, keďže ako vyplýva
z listu F. zo dňa 23. 07. 2008, F. disponoval k 31. 12. 2000 s hotovosťou 5 168 Sk, pričom na
účtoch v bankách mal k dispozícii cca. 2,3 miliardy Sk, čo bolo približne 10 % nominálnej
hodnoty všetkých splatných dlhopisov, vrátane ich garantovaného výnosu.
Na záver opätovne poukazuje na rozsudok dovolacieho súdu 1 Obdo V 3/2006,
ktorý ustálil právny záver, že počnúc dňom 01. 01. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania
a uvedeným dňom bolo splatenie dlhopisu žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania. Podľa
neho je v rozpore s dobrými mravmi konanie žalovaného, keď na jednej strane prezentuje
ako splní svoje záväzky a na strane druhej označuje veriteľov za vinníkov svojho omeškania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že je dôvodné.
Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobou došlou súdu dňa
28. 08. 2003 sa žalobca ako vlastník postúpených mu pohľadávok v sume 99 880 Sk voči
žalovanému domáhal ich zaplatenia. Tieto pohľadávky majú predstavovať súčet úrokov
z omeškania žalovaného s plnením dlhopisov, ktoré emitoval podľa § 24 ods. 4
zák. č. 24/1991 Zb. a bývalým ich majiteľom splatil s omeškaním. Súd žalobe vyhovel
do výšky 97 880 Sk, pretože na základe späťvzatia žaloby do sumy 2 000 Sk konanie zastavil.
Žalobe vyhovujúce rozhodnutie oprel o názor, vyslovený v náleze Ústavného súdu SR
č. 5/1995 sp.zn. PL ÚS 13/97 z 19.júna 1998, že dlhopisy boli splatné dňa 31.12.2000
a skutočnosť, že dňa 01. 01. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania.
Podľa zistenia odvolacieho súdu žalovaný v odvolaní dôvodne vytýka súdu 1. stupňa,
že sa nevysporiadal s jeho ďalšími námietkami, najmä skutočnosťou, že veritelia dlhopisov
oprávnení neposkytli žalovanému ako dlžníkovi súčinnosť nevyhnutnú na splatenie dlhu
v zmysle § 520 Obč. zák. a neposúdil, či uplatňovanie nároku na úroky z omeškania
v rozhodovanom prípade nie je v rozpore s dobrými mravmi.
V spise ( č. l. 100 ) je vyjadrenie žalovaného k veci zo dňa 22. 08. 2008 v ktorom
tento uvádza, že bol pripravený na alternatívu, že podľa zákona môžu osoby oprávnené
na výplatu menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov požadovať peňažné plnenie v mieste
sídla F. a to už 31. 12. 2000. Uvádza tiež, že ním oslovené osoby však bez námietok
akceptovali plnenie prostredníctvom pobočiek S. a. s.
Odvolací súd konštatoval, že súd l. stupňa sa s týmito námietkami nezaoberal a teda
ani nevysporiadal bez akéhokoľvek odôvodnenia rozsudku v tomto smere, v rozpore
s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. jednoducho, opierajúc sa o nález ústavného súdu I. 8/1995
sp. zn. PL ÚS 13/97 z 19. 06. 1998 uzavrel, že žalovaný nesplnil svoj záväzok riadne a včas
a žalobe vyhovel.
Pokiaľ ide o námietku žalovaného čo do neposkytnutia súčinnosti veriteľov –
majiteľov dlhopisov vonkoncom nevzal do úvahy, že veriteľov bolo cca 3,5, mil a boli
identifikovaní len tým, že boli občanmi SR s trvalým pobytom na území SR a dovŕšili
18 rokov. Nevzal do úvahy, že ak veritelia považovali plnenie z dlhopisov za dlh žalovaného
a nie za dar zo strany štátu, bolo ich povinnosťou buď dostaviť sa dňa 31. 12. 2000
resp. 01. 01. 2001 do sídla dlžníka, alebo mu v predstihu z vlastnej iniciatívy oznámiť svoju
nespochybniteľnú identifikáciu tak, aby presne vedel, že sú oprávnení a komu a kam
má plniť. Žalobca žiadny dôkaz o tomto smere neposkytol a súd l. stupňa si ho nevyžiadal.
Súd sa nevysporiadal ani s tým, či veritelia neposkytnutím súčinnosti v súlade
s § 520 Obč. zák. nevyslovili súhlas s neskorším splatením dlhopisov bez toho, že by si chceli
uplatniť nárok na úrok z omeškania, čomu by nasviedčala skutočnosť, že nárok na úrok
z omeškania si uplatnili len právnické osoby na základe postúpenia pohľadávok a nie samotní
veritelia - majitelia dlhopisov.
Aj s námietkou žalovaného týkajúcu sa nesúladu uplatnenia úroku z omeškania
s oneskorením výplaty dlhopisov s dobrými mravmi za daných podmienok sa súd l. stupňa
vôbec nezaoberal. Názor žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného podľa ktorého
žalovaný zrejme považoval za správne a spravodlivé, v súlade s dobrými mravmi, že každému
veriteľovi vyplatil rovnakú sumu a to aj napriek tomu, že niektorí veritelia dostali svoje
peniaze už v apríli 2001 a iní až v novembri 2001, je v tejto súvislosti irelevantný. Súd musí
k posúdeniu tejto námietky pristupovať z hľadiska celkovej situácie, nie zo zreteľa
jednotlivcov.
Po tomto konštatovaní, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu l. stupňa
nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., keďže sa v ňom súd nevysporiadal s námietkami,
ktoré vzniesol žalovaný, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu l. stupňa podľa
§ 221 ods. 1 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil v súlade s ust. § 221 ods. 2 na ďalšie konanie.
Podľa § 224 ods. 3 O. s. p. rozhodne súd l. stupňa o náhrade trov odvolacieho konania
v novom rozhodnutí vo veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. júla 2009
JUDr. Jozef Štefanko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: L.