Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f6c/376617.fd4eaa.pdf
PDF · 102.48 KB
No categories available
2Obo/173/2008
Najvyšší súd 2 Obo 173/2008
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J.D.D.I., zast. JUDr. I.M.,
advokátom, L.B. proti žalovanému: F.,D.B., IČO: X., zast. JUDr. Š.D., advokátom,
Advokátska kancelária D.M.B., o zaplatenie 98 032 Sk, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.9.2008, č. k. 2 Cb 101/03-317, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
29.9.2008, č. k. 2 Cb 101/03-317 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi 98 032 Sk istiny a 38 041 Sk na náhradu trov konania žalobcu na účet jeho
právneho zástupcu.
Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II.
v Bratislave dňa 15.4.2003 sa žalobca ako údajný vlastník pohľadávok voči žalovanému
domáhal ich zaplatenia celkom v sume 99 032 Sk. Tieto pohľadávky majú predstavovať súčet
úrokov z omeškania žalovaného s plnením peňažných dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám
oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov emitovaných F. podľa §
24 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení
neskorších predpisov.
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný žalobu zamietol
s odôvodnením, že žalovaný nebol s vyplatením dlhopisov v omeškaní. Odvolací súd
odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok súdu l. stupňa potvrdil a pripustil dovolanie
s odôvodnením, že je potrebné posúdiť, či sa vzhľadom na znenie ustanovenia § 24 ods. 6
a 11 zák. č. 92/1991 Zb. v platnom znení dostal žalovaný do omeškania, keď svoj dlh splnil
do konca roku 2001.
Odvolací súd dovolaciu otázku v zmysle ust. § 239 ods. 3 písm. a/ O.s.p. vymedzil tak,
že je potrebné posúdiť, či sa vzhľadom na znenie ustanovenia § 24 ods. 6 a 11 zák. č. 92/1991
Zb. v platnom znení dostal žalovaný do omeškania, keď svoj dlh splnil do konca roku 2001.
Dovolací súd dospel k záveru, že počnúc dňom 1.1.2001 žalovaný sa dostal
do omeškania (v zmysle odseku 6), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli novú kvalitu.
Totiž do doby, kým sa veriteľove pohľadávky stanú splatné, nemôžu veritelia požadovať
na dlžníkovi ich splnenie. Akonáhle sa ale pohľadávka stane splatnou, dlžník je povinný
ju hradiť a ak tak neurobí, tak veriteľ je oprávnený domáhať sa jej splnenia na súde,
a to podaním príslušnej žaloby na plnenie. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo teda
žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania (je tu actio nata).
Na základe tohto rozhodnutia dovolacieho súdu vydal súd l. stupňa napadnutý
rozsudok.
Súd vychádzal zo záveru vyjadreného v náleze ÚS SR č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS 13/97
z 19. júna 1998 ktorý uvádza“ Obsahom vlastníckeho práva k dlhopisom sú potom oprávnenia
a povinnosti upravené v ďalších odsekoch § 24. Majiteľ dlhopisu (občan) má právo
na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu v zákonne stanovenej dobe splatnosti
(§ 24 ods. 4.6.7). Z toho vyplýva, že dlhopisy F. mali byť ich majiteľom zo strany žalovaného
splatené v dobe ich splatnosti do 31.12.2000, resp. 31.12.1997 a nie v lehote
do 21.12.2001, ako to tvrdí žalovaný.
Súd preto dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty a výnosu
dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote. Žalovaný sa dostal do omeškania
s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu ich bývalým majiteľom, pretože dátumom
rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný splatiť dlhopisy, bol 31.12.2000
a nie 31.12.2001. Žalovaný bol teda povinný splatiť dlhopisy a výnos z nich v súlade
s ustanovením § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby v znení neskorších predpisov v deň ich splatnosti, stanovenom na 31.12.2000. Počnúc
dňom 1.1.2001 sa žalovaný dostal do omeškania (v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6 zákona
č. 92/1991 Zb.), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom
splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie z dôvodu, že vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a navrhol ho zmeniť tak, že odvolací súd žalobu v celom rozsahu
zamietne a žalobcu zaviaže nahradiť mu trovy konania.
Nesprávne právne posúdenie vidí v tom, že súd neopodstatnene použil
na odôvodnenie svojho rozhodnutia nález Ústavného súdu SR č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS 13/97
z 19.6.1998 namiesto toho, aby aplikoval jeho nález č. 11/95 sp. zn. PL.ÚS 33/95
z 20.12.1995, ako aj to, že nezohľadnil jeho ďalšie námietky, konkrétne námietku,
že sa nemohol dostať do omeškania pre neposkytnutie súčinnosti veriteľov v zmysle § 567
ods. 1 a § 520 Obč. zák. a námietku, že uplatňovanie úrokov z omeškania preto, že žalovaný
nesplatil dlhopisy v hotovosti v mieste svojho sídla už 31.12.2000 za situácie, keď veritelia,
ktorí postúpili svoje pohľadávky žalobcovi, sa nedostavili do jeho sídla dňa 31.12.2000,
aby si splatenie dlhopisov prevzali, naopak bez námietok akceptovali doručovanie výplat
prostredníctvom S., a.s., je v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu
l. stupňa potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
Zdôrazňuje, že žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31.12.2000
zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy vyplácané. Tvrdí, že žalovaný nikdy nemal v úmysle,
ani nebol pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle k 31.12.2000,
pričom v hotovosti a na účtoch mal cca 2,3 miliardy Sk, čo bolo približne 10% z celkovej
hodnoty splatných dlhopisov vrátane ich výnosu a podľa jeho mienky súd posúdil potrebu
súčinnosti veriteľov a vyhodnotil ju ako bezpredmetnú, čo vyvodzuje z časti odôvodnenia
rozsudku, z ktorej cituje, že „žalovaný mal dostatočnú lehotu na plnenie si svojich
povinností“, ako aj z poukázania na zmluvný vzťah medzi žalovaným a R., a.s. ohľadne
spôsobu, času a miesta vyplácania dlhopisov.
Čo do žalovaným namietaného nesúladu uplatňovania úroku z omeškania s dobrými
mravmi tvrdí, že v rozpore s dobrými mravmi je konanie žalovaného, keď na jednej strane
prezentuje, ako splní svoje záväzky a na strane druhej označuje veriteľov za vinníkov svojho
omeškania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že je dôvodné,
pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou došlou
súdu dňa 15.4.2003 ako vlastník postúpených mu pohľadávok v sume 98 032 Sk voči
žalovanému domáhal ich zaplatenia. Tieto pohľadávky majú predstavovať súčet úrokov
z omeškania žalovaného s plnením dlhopisov, ktoré emitoval podľa § 24 ods. 4
zák. č. 24/1991 Zb. a bývalým ich majiteľom splatil s omeškaním.
Súd rozsudkom zo dňa 25.3.2004 žalobu zamietol s odôvodnením, že žalovaný bol
povinný podľa § 24 ods. 11 zák. č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov splatiť do konca
roka 2001, preto splatením v tomto období sa nedostal do omeškania.
Odvolací súd v svojom rozsudok súdu l. stupňa potvrdzujúcom rozhodnutí zo dňa
7.12.2004 pripustil dovolanie a dovolací súd rozsudkom zo dňa 24.11.2006, č. k.
1 Obdo V 108/2005 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu l. stupňa na ďalšie
konanie. Keďže odvolací súd dovolaciu otázku vymedzil tak, že je potrebné posúdiť,
či sa vzhľadom na znenie ust. § 24 ods. 6 a 11 zák. č. 92/1991 Zb. v platnom znení dostal
žalovaný do omeškania, keď svoj dlh splnil do konca roka 2001, dovolací súd uzavrel,
že počnúc dňom 1.1.2001 sa žalovaný dostal do omeškania, pretože pohľadávky sa stali
splatnými.
Z citovaného rozhodnutia dovolacieho súdu treba ešte citovať prvú vetu
predposledného odseku, že dovolací súd, súc viazaný dovolacou otázkou vymedzenou
odvolacím súdom v rozsudku, zaujal stanovisko len k tejto pomerne úzko vymedzenej otázke
a nezaoberal sa ďalšou rozsiahlou argumentáciou účastníkov, ktorá s touto dovolacou otázkou
nesúvisela a v súvislosti s ňou uviesť, že aj vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu žalovaný
namietal okrem iného aj neposkytnutie súčinnosti zo strany veriteľov v zmysle § 520
Obč. zák.
Podľa zistenia odvolacieho súdu žalovaný v odvolaní dôvodne vytýka súdu 1. stupňa,
že sa nevysporiadal s jeho ďalšími námietkami, najmä skutočnosťou, že veritelia oprávnení
z dlhopisov neposkytli žalovanému ako dlžníkovi súčinnosť nevyhnutnú na splatenie dlhu
v zmysle § 520 Obč. zák. a neposúdil, či uplatňovanie nároku na úroky z omeškania
v rozhodovanom prípade nie je v rozpore s dobrými mravmi, čo viedlo k nedostatočnému
zisteniu skutkového stavu, ako aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
V spise (č. l. 27l) je vyjadrenie žalovaného k veci zo dňa 22.8.2008, v ktorom tento
uvádza, že bol pripravený na alternatívu, že podľa zákona môžu osoby oprávnené na výplatu
menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov požadovať peňažné plnenie v mieste sídla F., a to už
31.12.2000.
Odvolací súd konštatoval, že súd 1. stupňa sa s týmito námietkami nezaoberal a teda
ani nevysporiadal a bez akéhokoľvek odôvodnenia rozsudku v tomto smere, v rozpore s ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p., jednoducho, opierajúc sa o nález ústavného súdu 1.8/1995 sp. zn.
PL.ÚS 13/97 z 19.6.1998 uzavrel, že žalovaný nesplnil svoj záväzok riadne a včas a žalobe
vyhovel.
Pokiaľ ide o námietku žalovaného čo do neposkytnutia súčinnosti veriteľov
- majiteľ dlhopisov vonkoncom nevzal do úvahy, že veriteľov bolo cca 3,5, mil a boli
identifikovaní len tým, že boli občanmi SR, s trvalým pobytom na území SR a dovŕšili
18 rokov. Nevzal do úvahy, že ak veritelia považovali plnenie z dlhopisov za dlh žalovaného
a nie za dar zo strany štátu, bolo ich povinnosťou buď dostaviť sa dňa 31.12.2000,
resp. 1.1.2001 do sídla dlžníka, alebo mu v predstihu, z vlastnej iniciatívy, oznámiť svoju
nespochybniteľnú identifikáciu tak, aby presne vedel, že sú oprávnení a komu a kam
má plniť. Žalobca žiadny dôkaz o tomto smere neposkytol a súd 1. stupňa si ho nevyžiadal.
Súd sa nevysporiadal ani s tým, či veritelia neposkytnutím súčinnosti v súlade s § 520
Obč. zák. nevyslovili súhlas s neskorším splatením dlhopisov bez toho, že by si chceli
uplatniť nárok na úrok z omeškania, čomu by nasviedčala skutočnosť, že nárok na úrok
z omeškania si uplatnili len právnické osoby na základe postúpenia pohľadávok a nie samotní
veritelia, teda majitelia dlhopisov.
Aj s námietkou žalovaného, týkajúcou sa nesúladu uplatnenia úroku z omeškania
s oneskorením výplaty dlhopisov za daných podmienok s dobrými mravmi, sa súd 1. stupňa
vôbec nezaoberal. Názor žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, podľa ktorého
žalovaný považoval za správne a spravodlivé, v súlade s dobrými mravmi, že každému
veriteľovi vyplatil rovnakú sumu, a to aj napriek tomu, že niektorí veritelia dostali svoje
peniaze už v apríli 2001 a iní až v novembri 2001, je v tejto súvislosti irelevantný. Súd musí
k posúdeniu tejto námietky pristúpiť z hľadiska celkovej situácie, nie zo zreteľa jednotlivcov.
Po tomto konštatovaní, že súd l. stupňa nesprávne vec právne posúdil
a že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu 1. stupňa nie je v súlade ust. § 157 ods. 2
O.s.p., keďže sa v ňom súd nevysporiadal s námietkami, ktoré vzniesol žalovaný, odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa podľa § 221 ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil
v súlade s ust. § 221 ods. 2 na ďalšie konanie.
Podľa § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne súd 1. stupňa o náhrade trov odvolacieho konania
v novom rozhodnutí vo veci.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. júla 2009
JUDr. Jozef Štefanko, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.