Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obo/19/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J. X. D. Írsko, zast. JUDr.

I. M. advokátom, L. X. B., proti žalovanému: F. D. X. Bratislava IČO: X. zastúpenému

JUDr. Š. D. advokátom, AK D. s. r. o., M. A. X. B., o zaplatenie 97 833 Sk, na odvolanie

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. novembra 2008 č. k. 3 Cb

100/03 - 375 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

26. novembra 2008 č. k. -375 z r u š u j e a vec vracia súdu l. stupňa na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie

6 239 Sk zastavil a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 93 594 Sk istiny a 30 606 Sk

náhrady trov konania na účet jeho právneho zástupcu.

Podľa odôvodnenia rozsudku v žalobe doručenej Okresnému súdu Bratislava II

v Bratislave dňa 15. 04. 2003 sa žalobca, ako vlastník postúpených pohľadávok voči

žalovanému, domáhal ich zaplatenia celkom v sume 97 833 Sk. Tieto pohľadávky majú

predstavovať súčet úrokov z omeškania žalovaného so splnením peňažných dlhov, ktoré mal

voči oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov emitovaných F.

podľa , o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby

v znení neskorších predpisov.

Súd zistil, že žalobca ako postupník nadobudol v januári 2003 na základe zmlúv o

postúpení pohľadávok od postupcov – bývalých vlastníkov dlhopisov F. – ISIN: X. vydaných

v zmysle ustanovenia o podmienkach prevodu majetku 1

štátu na iné osoby – pohľadávky voči žalovanému. Každá pohľadávka predstavuje úrok

z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Obč. zák. z titulu omeškania dlžníka

s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu F. splatného podľa § 24 ods. 6 zák. č.

dňa 31. 12. 2000.Uplatnený úrok z omeškania je v zmysle nariadenia vlády SR č.

17,6 %ročne, počnúc 01. 01. 2001 zo sumy 13 740 Sk, čo predstavuje menovitú

hodnotu a výnos dlhopisu.

Nadobudnutie pohľadávky na základe uzavretých zmlúv žalobca oznámil žalovanému

11. 02. 2003.

Z hľadiska „techniky“ plnenia žalovaný poukázal na skutočnosť, že išlo o plnenie

niekoľko stotisíc veriteľom, a to na jednom mieste a v jediný deň. Žalovaný ako dlžník nemal

k dispozícii bankové spojenia svojich veriteľov, ani ich aktuálne adresy a títo boli povinní mu

ich oznámiť.

Podľa názoru žalovaného z ust. zák. vyplýva, že čas plnenia

menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov bola stanovená na jeden rok, od 31. 12. 2000 do

31. 12. 2001.

Žalovaný tiež vyslovil názor, že aj keby prijal argumentáciu žalobcu, že zákon č.

92/91 Zb. mu na splnenie záväzku určil iba jeden deň – 31. 12. 2000, s ktorou však nesúhlasí,

nemohol sa dostať do omeškania z dôvodu, že tak žalobca ako ani žiaden z majiteľov

dlhopisov mu v zmysle ustanovení § 520 a 522 Obč. zák. neposkytol súčinnosť potrebnú na

splnenie dlhu.

Vzhľadom na to, že podľa nálezu Ústavného súdu SR č. 49/2006 právo

na súdnu ochranu podľa prelína aj princíp právnej istoty ako jeden

z prvkov právneho štátu podľa , v zmysle ktorého súdy majú v rovnakých

alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako, súd ohľadom stanovenia doby splatností

dlhopisu F. a začiatku jeho omeškania so splatením, vychádzal z rozhodnutí NS SR, vydaných

v dovolacom konaní pod sp. zn. zo dňa 26. 10. 2006 a 1 Obdo V 3/2006 zo

dňa 31. 01. 2007.

.Vzhľadom na uvedené uvedený nález Ústavného súdu SR a závery Najvyššieho súdu

SR v dovolacom konaní, súd považoval otázku splatností dlhopisu (31. 12. 2000) a začatia

omeškania žalovaného v tomto konaní (01. 01. 2001) za právne vyriešenú.

2

Pokiaľ ide o zmluvy o postúpení pohľadávok, podpísané p. K. splnomocneným

zástupcom žalobcu, na základe ktorých žalobca uplatňuje svoj nárok, žalovaný v priebehu

konania nespochybnil ich platnosť.

Čo do riešenia otázky či boli postupníci v zmluvách o postúpení pohľadávok

vlastníkmi dlhopisov k 31. 12. 2000 teda či im právo na úrok z omeškania vzniklo a akú dobu

omeškanie trvalo, žalovaný súhlasil s návrhom žalobcu na to, aby zo svojej databázy

zabezpečil verifikáciu účastníkov zmlúv o prevode pohľadávok – postupcov a tiež údajov

o tom, či a kedy im bol vyplatený dlhopis žalovaného, teda či je výpočet úroku z omeškania,

doložený žalobcom k oznámeniu o postúpení pohľadávok žalovanému zo dňa 11. 02. 2003,

správny.

V rozsahu, v ktorom zmluvy o postúpení pohľadávok a výška žalobcom uplatneného

nároku neboli zhodné s údajmi žalovaného, žalobca zobral svoj návrh so súhlasom

žalovaného späť.

Medzi účastníkmi zostalo sporné, či veritelia z dlhopisov Fondu poskytli žalovanému

náležitú súčinnosť k splneniu jeho záväzku splatiť menovitú hodnotu a výnos dlhopisu

v zákonnom termíne 31. 12. 2000 a či uplatnenie nároku na úroky z omeškania je

v rozhodovanom prípade výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa názoru žalovaného, ak mal plniť záväzky z dlhopisov 31. 12. 2000, bol veriteľ

povinný poskytnúť mu súčinnosť na plnenie. Keďže podľa § 567 ods. 1 Obč. zák. miestom

plnenia je sídlo dlžníka a plnenie sa má uskutočniť v hotovosti, ak nebol dohodnutý iný

spôsob, F. 31. 12. 2000 nemal komu plniť, pretože žiaden z veriteľov neavizoval požiadavku

na iný spôsob, resp. miesto plnenia a tiež sa nedostavil na miesto zákonného plnenia a preto

sa veritelia nemôžu domáhať omeškania dlžníka, keďže sami mu neposkytli súčinnosť

potrebnú na splnenie dlhu.

Okrem toho žalovaný tvrdí, že k 31. 12. 2000 nemal hodnovernú a preukázanú

databázu vlastníkov dlhopisov.

Podľa názoru súdu , ktorým sa mení a dopĺňa zák. č.

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, bola kupónová privatizácia

nahradená dlhopisovou metódou, ktorá bola z hľadiska jej rozsahu a dĺžky trvania

nepochybne mimoriadne náročná, dotýkala sa veľkého množstva ľudí a na jej realizáciu boli

3

potrebné značné finančné prostriedky. Keďže lehota splatností bola určená v ust. odsekov

6 a 7 § 24, žalovanému nič nebránilo, ku dňu v nich uvedenému splniť svoju povinnosť,

najmä, ak o vzniku tejto povinnosti vedel už niekoľko rokov. Vzhľadom na vyššie uvedené

bol žalovaný povinný vytvoriť taký model a podmienky vyplácania dlhopisov, aby zákonom

stanovenú lehotu splnil. Z listinných dôkazov založených v súdnom spise je podľa mienky

súdu preukázané, že žalovaný – súc si vedomý svojej povinnosti – pred uplynutím lehoty

splatnosti vykonával rôzne úkony smerujúce k dodržaniu zákonnej lehoty splatenia dlhopisov.

Už 04. 05. 2000 uzavrel žalovaný s R., a. s., zmluvu o poskytnutí osobitnej služby pre

emitenta cenných papierov s časom plnenia do 31. 12. 2001 č. 1/2000-DF.

Povinnosťou R. bolo okrem iného v zmysle čl. V bod 3 zmluvy každej fyzickej osobe,

ktorá je majiteľom dlhopisov a ktorú určí Fond, zabezpečiť doručenie vyplácanej menovitej

hodnoty a výnosu všetkých dlhopisov na adresu evidovanú v centrálnej evidencii R.

aktualizovanej údajmi z evidencie SCP SR. Z uvedeného, ako aj z informácie o stave prípravy

a zabezpečení vyplácania dlhopisov F. občanom SR a tiež z výročnej správy o činnosti F. za

rok 2001 je zrejmé, že žalovaný s prípravou na včasné a riadne splnenie svojho záväzku

v zákonnej lehote nezačal v dostatočnom časovom predstihu, hoci to bola jeho zákonná

povinnosť. Podľa názoru súdu okrem toho z listinných dôkazov predložených žalovaným je

preukázané, že v termíne 31. 12. 2000 žalovaný nebol pripravený plniť svoje záväzky voči

veriteľom vo svojom sídle, nemal takmer žiadne peniaze v hotovosti (5 168 Sk), postačujúcu

sumu nemal ani na svojich účtoch (2 370 576 846,58 Sk). Je tiež preukázané, že 31. 12. 2000

neboli v sídle dlžníka žiadne osoby, ktoré by mohli vyplácanie dlhopisov fyzicky zabezpečiť.

Žalovaný teda svoj dlh včas a riadne nesplnil, nie je to však v príčinnej súvislosti

s neposkytnutím súčinností zo strany veriteľov, ale z dôvodov na jeho strane a preto sa dostal

do omeškania. Žalovaný objektívne ponúkol veriteľom plnenie až na základe výziev,

realizovaných R.. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o omeškanie s plnením peňažného

dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania.

Podľa záveru súdu keby bol žalovaný mal v úmysle vyplácať dlhopisy v zákonnom

termíne, nič mu nebránilo ním požadovanú formu súčinnosti zo strany veriteľov, nevyhnutnú

k splneniu jeho záväzkov – s ohľadom na ich rozsah - náležitým spôsobom medializovať.

Výrok o náhrade trov konania v častí o zaplatenie 6.239,- Sk založil súd na ust. § 146

ods.. 1 písm. c/,tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

4

V časti o zaplatenie 93.594,- Sk sa výrok o náhrade trov konania oprel o ust. § 142 ods. 3

Žalobca mal vo veci neúspech v pomerne nepatrnej častí a preto mu priznal plnú

náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku v časti zaväzujúcej žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 93 594

Sk a nahradiť mu trovy konania sa odvolal žalovaný a navrhol túto časť rozsudku zmeniť ,

žalobu v tejto časti zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania žalobcom.

Napadnutej časti rozsudku vytýka nesprávne právne posúdenie veci.

Popiera, že by bol súd l. stupňa musel oprieť svoje rozhodnutie o rozhodnutia NS SR

vydané v dovolacích konaniach pod sp.zn. zo dňa 26.10.2006 a 1 Obdo

V 3/2006 zo dňa 31.1.2007 a aplikovať závery týchto rozhodnutí, pretože ide o rozhodnutia

vydané v iných veciach. Pričom tieto rozhodnutia ani napadnutý rozsudok súdu l stupňa sa

vôbec nevysporiadali s dôvodovou správou k návrhu zák.č 322/1966 Z.z. ktorá poukazuje na

rozdiel medzi termínami, kedy je dlhopis fondu podľa a „

splatný“ a „ dobou splatnosti“, ktorá podľa trvá až do „ konca

roka 2001“.Na túto dôvodovú správu žalovaný poukázal vo vyjadrení v konaní sp. zn. 4 Cb

98/2003 z 12.4.2005.

Tvrdí, že nález ÚS SR č. 8/1995 sp.zn. z 19.6.1998 aj o ktorý súd

1.stupňa oprel svoj záver, že od 1.1.2001 je žalovaný so splatením dlhopisov v omeškaní, sa

k problematike času stanoveného na splatenie dlhopisov vôbec nevyjadril, a preto jeho

použitie vo veci nie je namieste. Uvádza, že v tejto veci sa exaktne vyjadril ústavný súd v

náleze č. 11/95 sp.zn. z 20.12.1995.

Čo do v prvostupňovom konaní vznesenej námietky , že boli v omeškaní veritelia

oprávnení na plnenie z dlhopisov fondu a jej zamietnutia súdom l. stupňa s odôvodnením, že

žalovaný nezačal s prípravou splatenia dlhopisov s dostatočným predstihom tvrdí jednak, že

tento záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a jednak že názor o takejto jeho

povinnosti nemá oporu v zákone. Zákon takúto povinnosť dlžníkovi neukladá. Preto považuje

tento záver súdu za irelevantný.

Nestotožnil sa ani so záverom súdu 1.stupňa, že žalovaný nemohol spravodlivo

očakávať súčinnosť veriteľov oprávnených na plnenie z dlhopisov vo forme dostavenia sa do

sídla dlžníka dňa 31.12.2000, pričom súd tento svoj záver oprel o žalovaným ako dlžníkom

5

ešte pred 31.12.2000 zverejnené informácie, že plnenie z dlhopisov bude splácať v priebehu

roka 2001 a že ich bude veriteľom doručovať.

V tejto súvislosti upozorňuje aj na to, že žalovaný ako dlžník ku dňu 31.12. 2000

nemal k dispozícii aktuálne údaje o veriteľoch oprávnených na splatenie dlhopisov a nebol tak

schopný bez predchádzajúcej súčinnosti veriteľov tieto splatiť.

Spochybňuje tiež záver súdu1.stupňa v tom, že uplatnenie úrokov o omeškania nebolo

za daných podmienok v rozpore s dobrými mravmi aj jeho zdôvodnenie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutú časť rozsudku ako

vecne správnu potvrdiť.

Pokiaľ ide o časť odôvodenia týkajúceho sa nezohľadnenia námietky nesúčinnosti

veriteľov stotožnil sa so záverom súdu l.stupňa aj jeho odôvodnením. Podľa neho žalovaný

vopred neuviedol, ako sa mala súčinnosť prejaviť u fyzických osôb, ale vyžadoval súčinnosť

len od právnických osôb tým, že títo museli vyplniť formulár, tzv. pokyn , ktorý bolo treba

doručiť žalovanému.

Čo do doby splatnosti dlhopisov a skutočnosti, že súd 1.stupňa odvodil svoj právny

názor z rozhodnutí dovolacích súdov poukazuje na ust. a 24 , podľa

ktorých jednou zo základných úloh NS SR je zjednocovanie výkladu a používania zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a na nález ústavného súdu

zo dňa 27.12.2002, podľa ktorého každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad právnej normy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie podľa ods. l bez

nariadenia pojednávania v zmysle a dospel k záveru, že je dôvodné.

Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobou došlou súdu dňa

15.4.2003 si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie 97 833 Sk titulom úroku

z omeškania žalovaného s plnením peňažných dlhopisov ich majiteľom, ktorý žalobca získal

od nich zmluvami o postúpení pohľadávok.

Žalovaný vo veci namietal predovšetkým čas daný mu zákonom na splatenie

dlhopisov, teda dobu splatnosti, ďalej neposkytnutie súčinnosti veriteľov podľa § 522 Obč.

6

zák. a konečne nesúlad uplatnenia úrokov z omeškania za daných podmienok s dobrými

mravmi.

Odvolací súd v svojom rozsudok súdu l stupňa zo dňa 25.4.2007 č.k. -221

zrušujúcom uznesení zo dňa 29.5.2008 sp. zn. , ktorým vec vrátil súdu l. stupňa na

ďalšie konanie konštatoval, že súd l.stupňa svoje žalobe vyhovujúce rozhodnutie oprel o nález

Ústavného súdu SR č. 8/1955 sp.zn. z 19.júna 1998, zrejme však ovplyvnený

rozsudkom dovolacieho súdu zo dňa 26.10.2006 sp.zn. V 96/2006 pričom vzal do

úvahy len žalobcom tvrdený a žalovaným popieraný vznik nároku na úrok z omeškania, teda

len jednu z námietok žalovaného a s ostatnými sa nezaoberal ani nevysporiadal. A preto vec

vrátil súdu l.stupňa na ďalšie konanie, v ktorom sa tento súd mal vysporiadať so všetkými

námietkami žalovaného a následne vo veci znovu rozhodnúť.

Týmto rozhodnutím je napadnutý rozsudok .

V novom prejednaní veci odvolací súd zistil, že pokiaľ ide o námietku žalovaného

týkajúcu sa dňa splatnosti, súd l.stupňa usúdil správne, že ním bol deň 31.12.2000 , odvolateľ

však dôvodne namieta nemožnosť jednoduchého odôvodnenia tohto úsudku rozsudkom

v inom konaní, pretože tento nie je pre toto konanie záväzný. Správne mal súd l. stupňa

v odôvodnení, ak si osvojil názor súdu v inom konaní a jeho odôvodenie, uviesť, prečo sa

s rozsudkom v inej veci stotožnil.

Odvolanie sa na nález Ústavného súdu SR č. 49/2006 a v ňom, podľa

mienky súdu vyslovený názor, že „právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1ústavy prelína aj

princíp právnej istoty ako jeden z prvkov právneho štátu podľa ods. l , v zmysle

ktorého súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciach rozhodovať rovnako“ nie je

opodstatnené, keďže tu ústavný súd uvádzal len názor sťažovateľky, čo je zrejmé

z pozorného prečítania príslušnej časti nálezu.

Pokiaľ ide o vysporiadanie sa v námietkou žalovaného čo do neposkytnutia súčinnosti

veriteľov- majiteľov dlhopisov, v súlade s ust.§ 522 Obč. zák. odvolací súd konštatoval, že

súd 1.stupňa sa ňou nezaoberal vôbec, nereršpektujúc zásadu rovnakého postavenia

účastníkov v konaní obmedzil sa na zisťovanie pripravenosti žalovaného dlhopisy splatiť, čo

nebolo jeho povinnosťou, vonkoncom nevzal do úvahy, že veriteľov bolo cca 3,5mil., a boli

identifikovaní len tým, že boli občanmi SR s trvalým pobytom na území a dovŕšili 18 rokov.

7

Pokiaľ teda veritelia – majitelia dlhopisov - považovali plnenie z nich za dlh

žalovaného a nie za akýsi dar zo strany štátu, bolo ich povinnosťou buď sa dostaviť dňa

31.12.2000, resp. 1.1.2001 do sídla dlžníka, alebo mu v predstihu, z vlastnej iniciatívy,

oznámiť svoju nespochybniteľnú identifikáciu tak, aby presne vedel komu a kam má plniť.

Žalobca neposkytol žiadny dôkaz o tom, že si veritelia ,ktorí mu postúpili svoje pohľadávky,

túto povinnosť splnili. Zo spisu nie je zistiteľné, či súd nejaký svedecký alebo písomný dôkaz

v tomto smere žiadal a žalobca poskytol .Odôvodenie rozsudku nasvedčuje tomu, že žalobca

aj súd vychádzali z názoru o nekogentnosti tohto ustanovenia § 520 obč. zák. a osvojili si

názor, že to bol žalovaný, ktorý podmienky plnenia mal konkrétne určiť a určil. Ak súd

zastával tento názor mal sa vysporiadať so skutočnosťou, či veritelia tým, že neposkytli

súčinnosť v zmysle § 52o Obč. zák. a súhlasili s vyplácaním navrhnutým žalovaným,

nevyslovili aj súhlas s neskorším termínom splatnosťou dlhopisov bez tohto, že by sa chceli

´domáhať úrokov z omeškanias.

Aj s námietkou žalovaného týkajúcu sa nesúladu uplatneného úroku z omeškania

s oneskorením výplaty dlhopisov za daných podmienok sa súd 1.stupňa náležite

nevysporiadal. Názor, že uplatnenie práva na úroky z omeškania nie je konaním v rozpore so

základnými, všeobecne uznávanými a v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami

ohľadom vzťahov a konania medzi ľuďmi, prípadne inými subjektami je výrazom

absolútneho nezohľadnenia konkrétnej situácie a skutočnosti, že dlhopisy boli v podstate

darom oprávneným občanom.

Po tomto konštatovaní, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu l. stupňa nie je

v súlade s ust. , keďže sa v ňom súd l.stupňa riadne nevysporiadal

s námietkami, ktoré vzniesol žalovaný, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu l. stupňa podľa

ods. l zrušil a vec mu vrátil v súlade s ust. na ďalšie konanie.

Podľa rozhodne súd 1.stupňa o náhrade trov odvolacieho konania

v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 30, júla 2009

JUDr. Jozef Štefanko

8

Predseda senátu

9