Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
aae/370995.e635fb.pdf
PDF · 153.96 KB
No categories available
4So/134/2008
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Marianny Reiffovej, v právnej
veci navrhovateľa J. K., proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústrediu so sídlom
v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, o zvýšenie starobného dôchodku, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 6. júna 2008, č.k. 5Sd/232/2007-
19, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 6. júna
2008, č.k. 5Sd/232/2007-19, z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporkyne č. X. z 18. apríla
2007 z r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie.
Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie odporkyne č. X. z 18.
apríla 2007 – ktorým podľa § 112 ods.4 zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 461/2003 Z.z.“) bola zamietnutá žiadosť navrhovateľa
o zvýšenie starobného dôchodku po zhodnotení ďalšej doby zamestnania vo zvýhodnenej
pracovnej kategórii za roky 1945 až 1990.
2
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že po preskúmaní rozhodnutia odporkyne sa krajský
súd stotožnil s jej záverom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre zhodnotenie požadovanej
doby zamestnania, nakoľko prílohy k žiadosti o dôchodok z 19. mája 2005 a 25. mája 2005
neboli potvrdené zamestnávateľom a čestné prehlásenia svedkov – fyzických osôb pre tento
účel nepostačujú. Zdôraznil, že z obsiahlej korešpondencie medzi navrhovateľom a právnymi
nástupcami jeho zamestnávateľa, prípadne archívom, vyplýva, že nové hodnoverné doklady
a dôkazy o ďalšej nezapočítanej dobe zamestnania navrhovateľa vo zvýhodnenej I. alebo II.
pracovnej kategórii sa v ich evidencii nenachádzajú..
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie,
v rámci ktorého namietal tendenčnosť postupu krajského súdu, ktorý bol zaujatý proti jeho
osobe, o čom svedčí akceptácia odporkyne bez ohľadu na jeho oprávnené a pravdivé
argumenty. Uviedol, že politickým rozdelením štátu je mu znemožnené dopracovať sa
k osobným listom, hoci toto mali urobiť zamestnávatelia – podniky v ktorých pracoval.
Zdôraznil, že „ako má vyhovieť požiadavke krajského súdu, ako aj odporkyne, t.j. doložiť
potvrdenia zamestnávateľov, keď títo neexistujú, lebo sú politickými premenami zlikvidovaní
bez nástupníckych záväzkov ?“.
Navrhovateľ tiež namietal, že v rozsudku chýbajú jeho výpovede, týkajúce sa :
- politického rozdelenie štátu ČSFR na ČR a SR,
- reorganizácie n.p. bez nástupníctva a s tým súvisiace problémy na jeho škodu,
- jeho celoživotnej pracovnej činnosti v ČR,
- manipulácie prevodu starobného dôchodku z SR,
- nesplnenia povinností zamestnávateľov v súlade so zákonom č. 100/1988 Zb. -
§§ 146-151,
- záporného stanoviska odporkyne k prílohám /126/,
- zdôvodnenia manipulačného prevodu starobného dôchodku z ČR na SR.
Navrhovateľ odporúčal v predmetnom konaní posudzovať aj obdobie povojnových
rokov, ako i náročné budovanie záväzných stavieb štátneho plánu pri budovaní socializmu
(vrátane rôznych rekonštrukcií) a najmä industrializácie SR v rámci ČSR, ČSSR, ČSFR.
Nakoľko odporkyňa neakceptovala prílohy /126/ a svedkov s vyhláseniami, tieto skutočnosti
ponechal na posúdenie Najvyšším súdom SR.
3
Navrhovateľ sa domáhal zápočtu všetkých odpracovaných 45-tich rokov
(28. november 1945 – 30. december 1990). Spochybnil osobný list za práce v T. /050/ Ch.
1955-1990, pričom osobný list za práce v T.S. 1953-1955 považoval za uspokojivý. Uviedol,
že osobný list za práce v T.S.. (M. I.) 1949-1951 je po všetkých jeho snaženiach nedostupný,
ako aj osobné listy za práce v rokoch 1945-1948 (špecifikované v prílohe z 30. októbra
2002).
V závere odvolania uviedol, že všetku korešpondenciu týkajúcu sa tejto problematiky
má k dispozícii odporkyňa.
Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 250s O.s.p. v spojení s § 10
ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie
prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250l ods. 2 v spojení s § 250ja ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.
Z podkladov administratívneho spisu odporkyne je zrejmé, že právny predchodca
odporkyne (Úrad dôchodkového zabezpečenia) rozhodnutím zo 16. marca 1990 podľa § 21
zák.č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č.
100/1988 Zb.“) priznal navrhovateľovi starobný dôchodok od 22. marca 1990.
Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že starobný dôchodok, mu bol vymeraný ako
pracujúcemu III. pracovnej kategórie a bol vypočítaný z priemerného mesačného zárobku
za roky 1985, 1984, 1986, 1988, 1987. Celková započítaná doba zamestnania u navrhovateľa
bola 44 rokov, pričom pre výpočet výšky dôchodku bolo rozhodných 42 rokov, z toho v III.
pracovnej kategórii 37 rokov, v II. pracovnej kategórii 6 rokov a v I. pracovnej kategórii 1
rok a vo zvlášť zvýhodnenej I. pracovnej kategórii 154 dní.
V dávkovom spise odporkyne sa nachádza rozsiahla korešpondencia navrhovateľa
svedčiaca o tom, že za účelom zvýšenia starobného dôchodku sa opakovane domáhal
zhodnotenia doby zamestnania od roku 1945 do roku 1990, a to vo zvýhodnenej pracovnej
kategórii.
4
Z korešpondencie s NP P. spol. s r.o. – predstavujúcej spisovú a archívnu službu,
ktorá má uschovaný spisový materiál bývalej T. Ch., vrátane osobných a mzdových listov
(nie je teda právnym nástupcom T. Ch.) – vyplýva, že vystaviť doklad o zaradení do
preferovanej pracovnej kategórie môže previesť iba právny zástupca zaniknutej
organizácie, pokiaľ by však existoval. Nakoľko takýto doklad v prípade navrhovateľa
absentuje, on sa ho snažil suplovať formou čestných prehlásení svojich bývalých
spolupracovníkov.
Horeoznačená archívna služba navrhovateľovi oznámila, že v dokladoch (osobných
a mzdových) prevzatých od firmy T. a Tr. Ch. sa nenašiel žiaden doklad o jeho pracovnej
činnosti v podniku, pričom na osobné a mzdové listy sa nevyznačovala kategória. Tiež ho
informovala, že podnik T. im mal odovzdať rezortný zoznam zamestnaní, kde je uvedený
druh zamestnania s príslušným zaradením, ale tento zoznam im odovzdaný nebol. Preto
nemajú z čoho zistiť, ako dlho bol navrhovateľ v tej či inej pracovnej kategórii zaradený.
Zo spisu je zrejmé, že navrhovateľ sa nepretržite na základe opakovaných podaní
od roku 1999 (31. júl 1999) domáhal prehodnotenia pracovných kategórií a vyhotovenia
dodatku osobného listu dôchodkového zabezpečenia - od zamestnávateľa T. Ch., vyvinul
v tomto smere rozsiahlu iniciatívu, vypracoval detailné prehľady svojej pracovnej činnosti,
avšak nebolo v jeho možnostiach splniť požiadavku odporkyne – ktorá v prípade, že pracoval
vo zvýhodnenej pracovnej kategórii – žiadala, aby predložil o tejto skutočnosti tlačivo
„Prílohu k žiadosti o dôchodok“, vystavené jeho zamestnávateľom.
Tejto žiadosti navrhovateľ nemohol vyhovieť, nakoľko požadované doklady sa
v archíve nezachovali. Z uvedených dôvodov žiadal akceptovať čestné prehlásenia svedkov.
Odporkyňa a ani krajský súd tejto požiadavke navrhovateľa nevyhoveli, pričom
predloženými čestnými prehláseniami sa vôbec nezaoberali.
Základnou otázkou, pre účely rozhodnutia o dôvodnosti nároku navrhovateľa, podľa
názoru odvolacieho súdu bolo posúdiť, „či možno preukázať dobu zamestnania
vo zvýhodnenej pracovnej kategórii na dôchodkové účely formou čestných prehlásení ?“
5
Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na okolnosti prípadu, je požiadavka
navrhovateľa v tomto smere plne akceptovateľná a opodstatnená. Vzhľadom na objektívne
ťažkosti pri získavaní podkladov - za účelom prehodnotenia pracovných kategórií
navrhovateľa – bolo totiž potrebné využiť všetky dôkazné prostriedky, vrátane čestných
prehlásení. Ak teda odporkyňa za tohto stavu vo veci návrh navrhovateľa – ktorým sa
domáhal zvýšenia starobného dôchodku – zamietla, týmto jej rozhodnutím podľa názoru
odvolacieho súdu, bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
odporkyne bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Z uvedených
dôvodov napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporkyne zrušil
a vec jej vrátil na ďalšie konanie (§ 220 a § 250q ods. 2 O.s.p. s poukazom na § 250l ods. 2
O.s.p. a § 250ja ods. 3 O.s.p).
V ďalšom konaní bude povinnosťou odporkyne opätovne rozhodnúť o žiadosti
navrhovateľa, a to po náležitom zistení skutkového stavu veci. Za týmto účelom je potrebné
doplniť dokazovanie, a to predovšetkým riadnym vypočutím bývalých spolupracovníkov
navrhovateľa ako svedkov na okolnosti, či a kde s navrhovateľom v inkriminovanom čase
pracovali, ako boli u nich zhodnotené totožné doby zamestnania a len po zadovážení
dostatočných podkladov vo veci je odporkyňa povinná vo veci opätovne rozhodnúť v zmysle
vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je správny orgán pri novom
prejednaní veci viazaný (§ 250ja ods. 4 O.s.p.). Odporkyňa svoje rozhodnutie aj náležitým
spôsobom odôvodní, aby bolo zrejmé, či a v akom rozsahu sa vysporiadala s dôkazmi
predloženými navrhovateľom.
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi - ktorý si ich náhradu
neuplatnil - v zmysle § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p., ich náhradu nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2009 JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová