Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/70/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. J. B., bývajúceho

v K., občana S. R., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. J. F., advokátom Advokátskej

kancelárie so sídlom v B., proti žalovaným 1/ Slovenskej republike - Ministerstvo práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Bratislava, Špitálska 4 a 2/ S. P., B., o

náhradu škody, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. , o

dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. septembra 2006 sp.zn. 1

Co 388/2005 takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 28. septembra 2006 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na súde 3. septembra 2003, zmenenou v priebehu konania, sa

žalobca, súdny exekútor, domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť nahradiť mu škodu

6 816 108,40 Sk, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím výkonných orgánov

žalovanej 2/ o zániku jeho účasti na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení.

V dôsledku nezákonného rozhodnutia výkonných orgánov žalovanej 2/ musel ukončiť činnosť

svojho exekútorského úradu a skončiť pracovné pomery so svojimi zamestnancami, ktorým

musel vyplatiť príslušné odstupné. Domáhal sa náhrady skutočnej škody a zisku, ktorý by,

nebyť nezákonného rozhodnutia, dosiahol za obdobie od januára do júna 2003.

Okresný súd Košice I (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 6. septembra 2005

č.k. -293 žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 2/

náhradu trov konania a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Krajský súd v Košiciach (odvolací súd), rozhodujúci o odvolaní žalobcu, rozsudkom

z 28. septembra 2006 sp.zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, žalobcovi

uložil povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov odvolacieho konania a proti svojmu

rozsudku pripustil dovolanie. Rozhodol tak majúc za to, že súd prvého stupňa správne zistil

skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správne právne závery. Nad ich rámec sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia vyrovnal s otázkou pasívnej legitimácie žalovaných. Vychádzal pritom

z toho, že o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý treba na danú vec aplikovať, je

potrebné vykladať v nadväznosti na celkový stav spoločnosti s prihliadnutím na potrebu

rešpektovania ústavných práv dotknutých subjektov. Ustálil, že ak štát podľa zákona č.

zodpovedá za škodu, ktorá bola pri plnení úloh štátu spôsobená nezákonným

rozhodnutím spoločenskej organizácie (§ 1 zákona), tým viac to platí v prípade, keď S. P.,

ako verejnoprávna inštitúcia, plní úlohy štátu v oblasti nemocenského poistenia a

dôchodkového zabezpečenia. Vzhľadom na konštrukciu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím S. P. či jej nesprávnym úradným postupom zodpovedá

štát a ústredným orgánom, ktorý v súvislosti s postupom alebo rozhodovaním S. P. o účasti

žalobcu, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, na nemocenskom poistení a dôchodkovom

zabezpečení, má za štát konať a ktorý bol povinný aj predbežne prerokovať nárok žalobcu, je

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, na ktorom žalobca svoj

nárok aj uplatnil. S. P., ako právnická osoba, nie je pasívne legitimovaná v konaní o náhradu

škody podľa Ak teda súd prvého stupňa zamietol žalobu proti

žalovanej 2/, rozhodol správne. K tomu poznamenal, že vzhľadom na nutnosť aplikácie lex

specialis o osobitnej zodpovednosti štátu, nemohla by byť ustálená zodpovednosť žalovanej

ani podľa všeobecného predpisu, . Podľa odvolacieho súdu ale nie je

možné v danej veci ustáliť ani pasívnu legitimáciu žalovanej 1/, pretože tu chýba príčinná

súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym postupom výkonných orgánov S.

P. a vznikom škody. Vychádzal pritom z toho, že zo žiadnych ustanovení

Z.z. o Sociálnej poisťovni, platného v rozhodnom čase, ani z iného zákona nevyplýva, že by

pre samostatne zárobkovo činnú osobu, ako zamestnávateľa, platili iné ustanovenia, ako pre

iných zamestnávateľov a že by zánik účasti samostatne zárobkovo činnej osoby na

nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení zároveň znamenal, že takáto samostatne

zárobkovo činná osoba nemôže byť zamestnávateľom a že by nemohla odvádzať poistné za

svojich zamestnancov. Kým súdny exekútor nestratí svoj status vyplývajúci z osobitného

predpisu – Exekučného poriadku, ktorý ho oprávňuje byť aj zamestnávateľom, a to spôsobom,

ktorý vyplýva z tohto osobitného predpisu, odňatie jeho osobnej účasti na nemocenskom

poistení a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne zárobkovo činnej osobe podľa

osobitného predpisu (či už právom alebo neprávom) nemôže ovplyvniť jeho postavenie

zamestnávateľa, ktoré vyplýva z jeho statusu súdneho exekútora. Ani prípadný nesprávny

úradný postup či nezákonné rozhodnutia výkonných orgánov S. P. o zániku účasti žalobcu na

nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení teda nebolo dôvodom, pre ktorý žalobca

musel skončiť pracovný pomer so svojimi zamestnancami. Ak by mu v dôsledku skončenia

pracovných pomerov vznikla aj škoda, táto by nebola v príčinnej súvislosti s konaním alebo

rozhodnutiami výkonných orgánov S. P.. Po pozastavení činnosti exekútorského úradu

žalobca napokon ani nemohol byť poverovaný vykonaním exekúcie a v už prebiehajúcich

exekučných veciach ho zastupoval zastupujúci exekútor, ktorý to mohol robiť aj s použitím

svojich zamestnancov. Naostatok sám žalobca v žalobe proti Slovenskej republike –

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, prejednávanej v inom konaní, spochybnil

príčinnú súvislosť vzniku škody s postupom či rozhodnutiami výkonných orgánov S.P. keď

uviedol, že za jedinú príčinu vzniku škody považuje nezákonné trestné stíhanie vedené proti

nemu a pozastavenie činnosti exekútorského úradu, ktoré spôsobili pokles jeho exekútorskej

činnosti a prinútili ho prepustiť svojich zamestnancov. Zásadný právny význam rozhodnutia,

pre ktorý pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, videl odvolací súd v posúdení toho, či

v prípade nesprávneho úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia orgánov S. P. ide

o špeciálnu zodpovednosť podľa a či treba za ústredný orgán v zmysle

tohto zákona považovať Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

a v posúdení toho, či odňatím účasti žalobcu, ako samostatne zárobkovo činnej osoby

na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení, mu bol odňatý aj status

zamestnávateľa ako platiteľa poistného za svojich zamestnancov.

Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie. Navrhol, aby napadnutý

rozsudok, a pre tie isté vady aj rozsudok súdu prvého stupňa, boli zrušené a vec bola vrátená

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že ich konanie je postihnuté vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( a ). Uviedol, že viaceré štátne orgány

(policajný zbor, prokuratúra, súdy, minister spravodlivosti Slovenskej republiky

a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) i Slovenská komora exekútorov

bezdôvodným a nezákonným trestným stíhaním jeho osoby, protiprávnym faktickým

vykonaním rozhodnutia o pozastavení výkonu jeho exekučnej činnosti, ktoré dosiaľ nie je

právoplatné, ako aj nečinnosťou pri náprave nezákonného postupu viacnásobne zasiahli

do jeho cti a do jeho práv, bezdôvodne tým obmedzili jeho činnosť exekútora, v dôsledku

čoho mu vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát. Mal za to, že v prípade nesprávneho

úradného postupu či nezákonného rozhodnutia S. P. ide o špeciálnu zodpovednosť podľa

a za ústredný orgán v zmysle uvedeného zákona treba považovať

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Bezprostrednou príčinou

rozhodnutia skončiť pracovný pomer so zamestnancami jeho exekútorského úradu bol

„likvidačný podklad“ protiprávneho rozhodnutia S. P. – ústredia, ktorým bolo zamietnuté jeho

odvolanie proti rozhodnutiu pobočky tohto orgánu o zániku jeho účasti na nemocenskom

poistení a dôchodkovom zabezpečení a bolo potvrdené rozhodnutie pobočky, pretože v

dôsledku tohto rozhodnutia sa vytvoril nelogický, „schizofrenický“ stav. Bol exekútorom, ale

nesmel vykonávať exekučnú činnosť. Nesmel pritom vykonávať ani inú zárobkovú činnosť,

pretože počas trvania funkcie exekútora Exekučný poriadok zakazuje výkon inej činnosti. Bez

akéhokoľvek vlastného zavinenia či pričinenia, v dôsledku nezákonného rozhodnutia S. P.,

stratil právo na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie svojej osoby, ale podľa

súdu mal naďalej platiť a odvádzať S. P. poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové

zabezpečenie svojich zamestnancov a pritom súčasne, podľa pracovnoprávnych predpisov,

zabezpečiť im právo na odmenu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci, na odpočinok atď. S prihliadnutím na tieto skutočnosti nemohol mať aj

naďalej postavenie zamestnávateľa a štát nemohol od neho spravodlivo požadovať plnenie

povinností vyplývajúcich z tejto pozície. z roku 1965, ani po jeho početných

novelizáciách, ale ani iný zákon, neupravoval predpoklady fyzických osôb stať sa

zamestnávateľom. Podľa žalobcu, pri nedostatočnej a neúplnej právnej úprave je žiaduce

prípustným výkladom v rozhodnutiach súdov pôsobiť a zabezpečiť, aby táto neúplná právna

úprava neviedla v neprospech zamestnávateľa k nerovnoprávnemu postaveniu zamestnávateľa

a jeho zamestnancov. Súdy preto mali dať v danej veci odpoveď na otázku, či nezamestnaný

občan, v jeho postavení súdneho exekútora, ktorý bol v dôsledku nezákonného postupu

a nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej správy pozbavený nemocenského

a dôchodkového zabezpečenia, môže zamestnávať iných občanov, platiť za nich poistné

a vytvárať im priaznivé pracovné pomery. Úkony, ktoré voči nemu vykonala S. P. v rozpore s

platnými právnymi predpismi a jej rozhodnutia boli prejavom diskriminácie v porovnaní

s ostatnými samostatne zárobkovo činnými osobami a fyzickými osobami, ktoré sú

zamestnávateľmi, keďže pričinením tejto verejnoprávnej inštitúcie sa v rozpore s čl. 12

dostal do nerovnoprávneho postavenia pri uplatňovaní svojich

práv.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), rozsudkom

z 28. novembra 2007 sp.zn. dovolanie žalobcu zamietol a žalovaným nepriznal

náhradu trov dovolacieho konania. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že odvolací

súd pri vyslovení prípustnosti dovolania ( ) vymedzil aj otázky právne

zásadného významu, na riešenie ktorých pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie. Tým

zásadne indikoval, že dovolanie bolo možné proti nemu podať len z dôvodu, že jeho

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Aj dovolací súd pri preskúmaní

rozhodnutia odvolacieho súdu bol zásadne oprávnený riešiť len tie právne otázky, ktoré

odvolací súd pojal do rámca ním pripusteného dovolania. Odvolací súd videl zásadnosť

svojho rozhodnutia po právnej stránke v zodpovedaní otázok: a/ či v prípade nesprávneho

úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia S. P. ide o špeciálnu zodpovednosť podľa

, b/ či za ústredný orgán v zmysle tohto zákona treba považovať

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a c/ v posúdení toho, či odňatím účasti žalobcu

ako samostatne zárobkovo činnej osoby na nemocenskom poistení a dôchodkovom

zabezpečení mu bol odňatý aj status zamestnávateľa ako platiteľa poistného za svojich

zamestnancov (takéto členenie dovolacích otázok si zvolil dovolací súd). Dovolací súd,

postupujúc podľa vyššie uvedeného členenia, k jednotlivým dovolacím otázkam zaujal

nasledovné závery:

„a/ Odvolací súd správne ustálil, že v prípade nesprávneho úradného postupu alebo

nezákonného rozhodnutia výkonných orgánov S. P. (ústredie a pobočka) zodpovedá za škodu

tým spôsobenú štát, inak povedané, že v takom prípade ide o prípad osobitnej zodpovednosti

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý na danú vec preto správne aplikoval (§ 27

ods. 2 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov). Dovolací súd súhlasí s dôvodmi, ktoré odvolací súd viedli k

zaujatiu tohto čiastkového záveru, naostatok proti ktorému dovolateľ ani nenamieta.

b/ Rovnaké je stanovisko dovolacieho súdu k záveru odvolacieho súdu, že za ústredný

orgán v zmysle treba v danej veci považovať Ministerstvo

práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

c/ Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd pre účely

nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia jasne rozlišuje kategóriu samostatne

zárobkovo činnej osoby (ktorá má povinnosť prihlásiť sa na nemocenské poistenie

a dôchodkové zabezpečenie a odhlásiť sa z nich v lehotách stanovených zákonom a tým si

zabezpečiť pre seba dávky z poistenia a zabezpečenia vyplývajúce) a kategóriu

zamestnávateľa (ktorý je povinný prihlásiť svojho zamestnanca na nemocenské poistenie

a dôchodkové zabezpečenie a odhlásiť ho z nich a tým zabezpečiť mu dávky z poistenia

a zabezpečenia). Dospieva potom k záveru, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že

by pre samostatne zárobkovo činnú osobu, ako zamestnávateľa, platili iné ustanovenia než

pre iných zamestnávateľov a že by zánik účasti samostatne zárobkovo činnej osoby

na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení zároveň znamenal, že takáto

samostatne zárobkovo činná osoba nemôže byť zamestnávateľom a že by teda nemohla

odvádzať poistné za svojich zamestnancov. Kým súdny exekútor nestratí svoj status

vyplývajúci z Exekučného poriadku, ktorý ho oprávňuje byť zamestnávateľom, a to spôsobom

vyplývajúcim z toho osobitného predpisu, odňatie jeho osobnej účasti na nemocenskom

poistení a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne činnej osobe, a to bez ohľadu na to, či

k tomuto odňatiu došlo právom či neprávnom, nemôže ovplyvniť jeho postavenie

zamestnávateľa, ktoré vyplýva z jeho statusu súdneho exekútora. Dovolací súd považoval

tento záver odvolacieho súdu za správny. Dodal, že podľa

o Sociálnej poisťovni, platného do 31. decembra 2003, poistné na nemocenské poistenie platia

a/ zamestnanci zúčastnení na nemocenskom poistení, b/ zamestnávatelia za zamestnancov

uvedených v písm. a), c/ samostatne zárobkovo činné osoby zúčastnené na nemocenskom

poistení. Podľa poistné na dôchodkové zabezpečenie

platia a/ zamestnanci zúčastnení na dôchodkovom zabezpečení, b/ zamestnávatelia

za zamestnancov uvedených v písmene a), c/ samostatne zárobkovo činné osoby zúčastnené

na dôchodkovom zabezpečení. Podľa prvá veta

zamestnávateľom na účely tohto zákona sa rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá zamestnáva zamestnanca v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.

V čase vydania rozhodnutí výkonných orgánov žalovaného 2/ (30. august 2002

a 16. december 2002) už platil nový (), ktorý v svojom

ustanovení § 7 ods. 1 vymedzil status zamestnávateľa tak, že je ním právnická osoba alebo

fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak

to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch. Podľa § 8 ods. 1, 2

spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti v pracovnoprávnych

vzťahoch ako zamestnávateľ vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa

narodí živé. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať

na seba povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ vzniká dovŕšením 18

rokov veku; dovtedy za ňu koná zákonný zástupca. Zamestnávateľ je jedným z účastníkov

pracovnoprávneho vzťahu. V teoretickoprávnej rovine sa pojmom "zamestnávateľ" rozumie

osoba, ktorá je objednávateľom pracovného výkonu, a tým aj nájomcom pracovnej sily;

v tejto pozícii je oprávnená požadovať výkon pracovnej činnosti a túto organizovať a riadiť

v súlade so zákonom alebo kolektívnou zmluvou ustanovenými podmienkami a v ich

intenciách s podmienkami dohodnutými v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach

vykonávaných mimo pracovného pomeru. Toto dispozičné oprávnenie zamestnávateľa je

charakteristickým znakom pracovnoprávneho vzťahu, na základe ktorého možno

identifikovať naplnenie pojmu "závislá činnosť". Týmto sa vyjadruje základná zásada

celkovej konštrukcie pracovnoprávnych vzťahov, a to zásada nadriadenosti a podriadenosti

(princíp subordinácie). Pre status zamestnávateľa fyzickej osoby nestačí mať pracovnoprávnu

subjektivitu, ale takáto osoba musí pre status zamestnávateľa splniť ešte hmotno-právnu

podmienku; musí zamestnávať aspoň jedného zamestnanca. Okrem vyššie uvedených

podmienok nie je právna spôsobilosť fyzickej osoby byť zamestnávateľom viazaná

na splnenie ďalších podmienok. Nie je teda viazaná ani na živnostenské oprávnenie

(zamestnávateľom môže byť aj fyzická osoba bez akéhokoľvek oprávnenia na výkon

podnikateľskej alebo inej činnosti), a ani na skutočnosť, či osoba zamestnávajúca inú osobu,

je alebo nie je účastníkom nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia. Stratou

(odňatím) účasti na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení zamestnávateľ

nestráca status zamestnávateľa. Zánik spôsobilosti fyzickej osoby na práva a povinnosti

výslovne neupravuje. Preto aj v tomto prípade, pomocou analogie iuris, treba

použiť občianskoprávnu úpravu, na základe ktorej spôsobilosť byť subjektom práv ako

zamestnávateľ, zaniká smrťou. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že

nezákonnými rozhodnutiami výkonných orgánov žalovanej 2/ z 30. augusta 2002 č. X.

(pobočka K) a zo 16.12.2002 č. X. (ústredie), podľa ktorých dňom 7. októbra 2001 zanikla

účasť žalobcu na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne

zárobkovo činnej osobe, nebol žalobcovi odňatý aj status zamestnávateľa. Na tom podľa

dovolacieho súdu nič nemení, že podľa rozhodnutí výkonných orgánov žalovanej 2/ zanikla

účasť žalobcu na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení, ako samostatne

zárobkovo činnej osobe, už 7. októbra 2001, t.j. pred účinnosťou (zákona č.

). I ustanovenia predchádzajúceho (),

v znení , vymedzovali pojem zamestnávateľa obdobne, ako to robí

nový („Zamestnávateľmi sa na účely tohto zákonníka rozumejú právnické

osoby alebo fyzické osoby, ktoré zamestnávajú fyzické osoby v pracovnoprávnych vzťahoch,

a ak to ustanovuje zákon, aj v obdobných pracovných vzťahoch.“)“.

Ústavný súd Slovenskej republiky, na základe sťažnosti žalobcu, nálezom

zo 4. decembra 2008 sp.zn. -33 rozhodol, že základné právo žalobcu vlastniť

majetok podľa a základné právo na súdnu ochranu

podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. z 28. novembra 2007 porušené bolo. Rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 28. novembra 2007 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uložil povinnosť uhradiť

žalobcovi trovy konania v sume 6 732 Sk na účet jeho advokáta, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd v svojom náleze, okrem iného, uviedol:

„Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

1. Podľa obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych

oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať

(ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20

ods. 1 teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne

zaručuje (podobne aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd) realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité

aj v , implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy,

ktoré sú ustanovené priamo v tomto a ktorých nedodržanie môže mať

za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a nasl. (). Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému

rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré

sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký

zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo

fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v nemožno však odvodzovať

ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania

predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok

a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala

právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi,

nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného

práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu

spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí

zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv

a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že

orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,

nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu

takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu

takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci

bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania

skutkového základu, prijať rozhodnutie (, , obdobne aj ,

).

2. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(m. m. , ).

Podstatou sťažovateľových tvrdení je, že najvyšší súd sa nevysporiadal

s argumentáciou, že v čase vydania nezákonných rozhodnutí S. P. nesmel vykonávať

povolanie a s tým súvisiacu zárobkovú činnosť, a bez akéhokoľvek jeho zavinenia v dôsledku

nezákonných rozhodnutí stratil právo na sociálne poistenie a dôchodkové zabezpečenie, ktoré

vytvára predpoklady na uplatnenie zaručeného základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie. Napriek tomu, že S. P. vydala nezákonné rozhodnutie, musel naďalej platiť

a odvádzať S. P. odvody a poistné za svojich zamestnancov. Preto sa žalobou podanou na

okresnom súde domáhal náhrady škody. Okresný súd jeho žalobe nevyhovel, v dôsledku čoho

podal krajskému súdu odvolanie, ktorý potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu

a vzhľadom na závažnosť problematiky pripustil dovolanie.

O dovolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp.zn. z 28. novembra

2007 tak, že ho zamietol s odôvodnením, že odvolací súd správne ustálil, kto zodpovedá

za škodu v prípade nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„... Kým súdny exekútor nestratí svoj status vyplývajúci z Exekučného poriadku, ktorý ho

oprávňuje byť zamestnávateľom, a to spôsobom vyplývajúcim z toho osobitného predpisu,

odňatie jeho osobnej účasti na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení ako

samostatne zárobkovo činnej osobe, a to bez ohľadu na to, či k tomuto odňatiu došlo právom

či neprávom, nemôže ovplyvniť jeho postavenie zamestnávateľa, ktoré vyplýva z jeho statusu

súdneho exekútora.

Dovolací súd považuje tento záver odvolacieho súdu za správny...

Zánik spôsobilosti fyzickej osoby na práva a povinnosti výslovne

neupravuje. Preto aj v tomto prípade, pomocou analógie iuris, treba použiť občianskoprávnu

úpravu, na základe ktorej spôsobilosť byť subjektom práv ako zamestnávateľ, zaniká smrťou.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že nezákonnými

rozhodnutiami výkonných orgánov žalovanej 2/ z 30. augusta 2002 č. X. (pobočka K.)

a zo 16.12.2002 č. X. (ústredie), podľa ktorých dňom 7. októbra 2001 zanikla účasť žalobcu

na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne zárobkovo činnej

osobe, nebol žalobcovi odňatý aj status zamestnávateľa.“

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd neposkytol sťažovateľovi dostatočnú

ochranu jeho základného práva podľa a základného práva na súdnu

ochranu podľa . Najvyšší súd ako súd dovolací „dospel k záveru,

že nezákonnými rozhodnutiami výkonných orgánov S. P. z 30. augusta 2002 č. X. (pobočka

K.) a zo 16. decembra 2002 č. X. (ústredie), podľa ktorých dňom 7. októbra 2001 zanikla

účasť žalobcu na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne

zárobkovo činnej osobe, nebol žalobcovi odňatý aj status zamestnávateľa...“.

Na jednej strane najvyšší súd má za preukázané, že citované rozhodnutia orgánov S. P.

boli nezákonné, ale dôsledok týchto nezákonných rozhodnutí vzťahuje len na osobu

sťažovateľa, a nie na jeho schopnosť byť zamestnávateľom. V tejto súvislosti bol najvyšší súd

(ako aj okresný súd a krajský súd) povinný zohľadniť zmysel a účel náhrady škody, príčinnú

súvislosť medzi neoprávneným konaním S. P. a ministra spravodlivosti a vznikom škody a

venovať osobitnú pozornosť tomu, že v prípade nezákonného rozhodnutia výkonných

orgánov S. P. a ministerstva spravodlivosti mal uplatniť taký výklad zákona, ktorý by aj v

prípade chýbajúceho ustanovenia o Sociálnej poisťovni v znení

neskorších predpisov (platného v rozhodnom čase), či iného právneho predpisu (legislatívnej

medzery) neporušoval základné práva sťažovateľa (m. m. ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľovi nebola priznaná náhrada škody, ktorá mu vznikla

v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami výkonných orgánov S. P. a ministra

spravodlivosti, došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základného práva na súdnu ochranu podľa (bod 1 výroku

nálezu).“

Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze zo 4. decembra 2008 sp.zn. -33

( o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Vzhľadom na túto viazanosť Najvyšší súd

Slovenskej republiky konštatuje, že výhrady vyslovené v predmetnom náleze Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. novembra 2007 sp.zn. sa obsahovo – po vecnej stránke (skutkovej aj

právnej) rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. septembra 2006 sp.zn.

. Úlohou odvolacieho súdu v ďalšom konaní bude okrem iného „zohľadniť

zmysel a účel náhrady škody, príčinnú súvislosť medzi neoprávneným konaním S. P.

a ministra spravodlivosti a vznikom škody a venovať osobitnú pozornosť tomu, že v prípade

nezákonného rozhodnutia výkonných orgánov S. P. a ministerstva spravodlivosti mal uplatniť

taký výklad zákona, ktorý by aj v prípade chýbajúceho ustanovenia o

Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov (platného v rozhodnom čase), či iného

právneho predpisu (legislatívnej medzery) neporušoval základné práva sťažovateľa (m. m. II.

ÚS 31/04)“. Táto okolnosť, aj so zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania, viedla

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v danej procesnej situácii, ktorá nastala po

rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty nálezu

ústavného súdu Slovenskej republiky prichádzalo v dovolacom konaní do úvahy len zrušenie

dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu v Košiciach.

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd svojím uznesením ( )

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. augusta 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková