Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bd0/370724.f735b2.pdf
PDF · 128.72 KB
No categories available
5Cdo/70/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 70/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. J. B., bývajúceho
v K., občana S. R., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. J. F., advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom v B., proti žalovaným 1/ Slovenskej republike - Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Bratislava, Špitálska 4 a 2/ S. P., B., o
náhradu škody, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 23 C 55/2004, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. septembra 2006 sp.zn. 1
Co 388/2005 takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 28. septembra 2006 sp.zn. 1 Co 388/2005
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na súde 3. septembra 2003, zmenenou v priebehu konania, sa
žalobca, súdny exekútor, domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť nahradiť mu škodu
6 816 108,40 Sk, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím výkonných orgánov
žalovanej 2/ o zániku jeho účasti na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení.
V dôsledku nezákonného rozhodnutia výkonných orgánov žalovanej 2/ musel ukončiť činnosť
svojho exekútorského úradu a skončiť pracovné pomery so svojimi zamestnancami, ktorým
musel vyplatiť príslušné odstupné. Domáhal sa náhrady skutočnej škody a zisku, ktorý by,
nebyť nezákonného rozhodnutia, dosiahol za obdobie od januára do júna 2003.
Okresný súd Košice I (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 6. septembra 2005
č.k. 23 C 55/2004-293 žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 2/
náhradu trov konania a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
Krajský súd v Košiciach (odvolací súd), rozhodujúci o odvolaní žalobcu, rozsudkom
z 28. septembra 2006 sp.zn. 1 Co 388/2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov odvolacieho konania a proti svojmu
rozsudku pripustil dovolanie. Rozhodol tak majúc za to, že súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho aj správne právne závery. Nad ich rámec sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia vyrovnal s otázkou pasívnej legitimácie žalovaných. Vychádzal pritom
z toho, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý treba na danú vec aplikovať, je
potrebné vykladať v nadväznosti na celkový stav spoločnosti s prihliadnutím na potrebu
rešpektovania ústavných práv dotknutých subjektov. Ustálil, že ak štát podľa zákona č.
58/1969 Zb. zodpovedá za škodu, ktorá bola pri plnení úloh štátu spôsobená nezákonným
rozhodnutím spoločenskej organizácie (§ 1 zákona), tým viac to platí v prípade, keď S. P.,
ako verejnoprávna inštitúcia, plní úlohy štátu v oblasti nemocenského poistenia a
dôchodkového zabezpečenia. Vzhľadom na konštrukciu zákona č. 58/1969 Zb. za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím S. P. či jej nesprávnym úradným postupom zodpovedá
štát a ústredným orgánom, ktorý v súvislosti s postupom alebo rozhodovaním S. P. o účasti
žalobcu, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, na nemocenskom poistení a dôchodkovom
zabezpečení, má za štát konať a ktorý bol povinný aj predbežne prerokovať nárok žalobcu, je
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, na ktorom žalobca svoj
nárok aj uplatnil. S. P., ako právnická osoba, nie je pasívne legitimovaná v konaní o náhradu
škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ak teda súd prvého stupňa zamietol žalobu proti
žalovanej 2/, rozhodol správne. K tomu poznamenal, že vzhľadom na nutnosť aplikácie lex
specialis o osobitnej zodpovednosti štátu, nemohla by byť ustálená zodpovednosť žalovanej
ani podľa všeobecného predpisu, Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu ale nie je
možné v danej veci ustáliť ani pasívnu legitimáciu žalovanej 1/, pretože tu chýba príčinná
súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym postupom výkonných orgánov S.
P. a vznikom škody. Vychádzal pritom z toho, že zo žiadnych ustanovení zákona č. 274/1994
Z.z. o Sociálnej poisťovni, platného v rozhodnom čase, ani z iného zákona nevyplýva, že by
pre samostatne zárobkovo činnú osobu, ako zamestnávateľa, platili iné ustanovenia, ako pre
iných zamestnávateľov a že by zánik účasti samostatne zárobkovo činnej osoby na
nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení zároveň znamenal, že takáto samostatne
zárobkovo činná osoba nemôže byť zamestnávateľom a že by nemohla odvádzať poistné za
svojich zamestnancov. Kým súdny exekútor nestratí svoj status vyplývajúci z osobitného
predpisu – Exekučného poriadku, ktorý ho oprávňuje byť aj zamestnávateľom, a to spôsobom,
ktorý vyplýva z tohto osobitného predpisu, odňatie jeho osobnej účasti na nemocenskom
poistení a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne zárobkovo činnej osobe podľa
osobitného predpisu (či už právom alebo neprávom) nemôže ovplyvniť jeho postavenie
zamestnávateľa, ktoré vyplýva z jeho statusu súdneho exekútora. Ani prípadný nesprávny
úradný postup či nezákonné rozhodnutia výkonných orgánov S. P. o zániku účasti žalobcu na
nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení teda nebolo dôvodom, pre ktorý žalobca
musel skončiť pracovný pomer so svojimi zamestnancami. Ak by mu v dôsledku skončenia
pracovných pomerov vznikla aj škoda, táto by nebola v príčinnej súvislosti s konaním alebo
rozhodnutiami výkonných orgánov S. P.. Po pozastavení činnosti exekútorského úradu
žalobca napokon ani nemohol byť poverovaný vykonaním exekúcie a v už prebiehajúcich
exekučných veciach ho zastupoval zastupujúci exekútor, ktorý to mohol robiť aj s použitím
svojich zamestnancov. Naostatok sám žalobca v žalobe proti Slovenskej republike –
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, prejednávanej v inom konaní, spochybnil
príčinnú súvislosť vzniku škody s postupom či rozhodnutiami výkonných orgánov S.P. keď
uviedol, že za jedinú príčinu vzniku škody považuje nezákonné trestné stíhanie vedené proti
nemu a pozastavenie činnosti exekútorského úradu, ktoré spôsobili pokles jeho exekútorskej
činnosti a prinútili ho prepustiť svojich zamestnancov. Zásadný právny význam rozhodnutia,
pre ktorý pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, videl odvolací súd v posúdení toho, či
v prípade nesprávneho úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia orgánov S. P. ide
o špeciálnu zodpovednosť podľa zákona č. 58/1969 Zb. a či treba za ústredný orgán v zmysle
tohto zákona považovať Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
a v posúdení toho, či odňatím účasti žalobcu, ako samostatne zárobkovo činnej osoby
na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení, mu bol odňatý aj status
zamestnávateľa ako platiteľa poistného za svojich zamestnancov.
Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie. Navrhol, aby napadnutý
rozsudok, a pre tie isté vady aj rozsudok súdu prvého stupňa, boli zrušené a vec bola vrátená
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že ich konanie je postihnuté vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.). Uviedol, že viaceré štátne orgány
(policajný zbor, prokuratúra, súdy, minister spravodlivosti Slovenskej republiky
a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) i Slovenská komora exekútorov
bezdôvodným a nezákonným trestným stíhaním jeho osoby, protiprávnym faktickým
vykonaním rozhodnutia o pozastavení výkonu jeho exekučnej činnosti, ktoré dosiaľ nie je
právoplatné, ako aj nečinnosťou pri náprave nezákonného postupu viacnásobne zasiahli
do jeho cti a do jeho práv, bezdôvodne tým obmedzili jeho činnosť exekútora, v dôsledku
čoho mu vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát. Mal za to, že v prípade nesprávneho
úradného postupu či nezákonného rozhodnutia S. P. ide o špeciálnu zodpovednosť podľa
zákona č. 58/1969 Zb. a za ústredný orgán v zmysle uvedeného zákona treba považovať
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Bezprostrednou príčinou
rozhodnutia skončiť pracovný pomer so zamestnancami jeho exekútorského úradu bol
„likvidačný podklad“ protiprávneho rozhodnutia S. P. – ústredia, ktorým bolo zamietnuté jeho
odvolanie proti rozhodnutiu pobočky tohto orgánu o zániku jeho účasti na nemocenskom
poistení a dôchodkovom zabezpečení a bolo potvrdené rozhodnutie pobočky, pretože v
dôsledku tohto rozhodnutia sa vytvoril nelogický, „schizofrenický“ stav. Bol exekútorom, ale
nesmel vykonávať exekučnú činnosť. Nesmel pritom vykonávať ani inú zárobkovú činnosť,
pretože počas trvania funkcie exekútora Exekučný poriadok zakazuje výkon inej činnosti. Bez
akéhokoľvek vlastného zavinenia či pričinenia, v dôsledku nezákonného rozhodnutia S. P.,
stratil právo na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie svojej osoby, ale podľa
súdu mal naďalej platiť a odvádzať S. P. poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové
zabezpečenie svojich zamestnancov a pritom súčasne, podľa pracovnoprávnych predpisov,
zabezpečiť im právo na odmenu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, na odpočinok atď. S prihliadnutím na tieto skutočnosti nemohol mať aj
naďalej postavenie zamestnávateľa a štát nemohol od neho spravodlivo požadovať plnenie
povinností vyplývajúcich z tejto pozície. Zákonník práce z roku 1965, ani po jeho početných
novelizáciách, ale ani iný zákon, neupravoval predpoklady fyzických osôb stať sa
zamestnávateľom. Podľa žalobcu, pri nedostatočnej a neúplnej právnej úprave je žiaduce
prípustným výkladom v rozhodnutiach súdov pôsobiť a zabezpečiť, aby táto neúplná právna
úprava neviedla v neprospech zamestnávateľa k nerovnoprávnemu postaveniu zamestnávateľa
a jeho zamestnancov. Súdy preto mali dať v danej veci odpoveď na otázku, či nezamestnaný
občan, v jeho postavení súdneho exekútora, ktorý bol v dôsledku nezákonného postupu
a nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej správy pozbavený nemocenského
a dôchodkového zabezpečenia, môže zamestnávať iných občanov, platiť za nich poistné
a vytvárať im priaznivé pracovné pomery. Úkony, ktoré voči nemu vykonala S. P. v rozpore s
platnými právnymi predpismi a jej rozhodnutia boli prejavom diskriminácie v porovnaní
s ostatnými samostatne zárobkovo činnými osobami a fyzickými osobami, ktoré sú
zamestnávateľmi, keďže pričinením tejto verejnoprávnej inštitúcie sa v rozpore s čl. 12
Ústavy Slovenskej republiky dostal do nerovnoprávneho postavenia pri uplatňovaní svojich
práv.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), rozsudkom
z 28. novembra 2007 sp.zn. 5 Cdo 28/2007 dovolanie žalobcu zamietol a žalovaným nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že odvolací
súd pri vyslovení prípustnosti dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.) vymedzil aj otázky právne
zásadného významu, na riešenie ktorých pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie. Tým
zásadne indikoval, že dovolanie bolo možné proti nemu podať len z dôvodu, že jeho
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Aj dovolací súd pri preskúmaní
rozhodnutia odvolacieho súdu bol zásadne oprávnený riešiť len tie právne otázky, ktoré
odvolací súd pojal do rámca ním pripusteného dovolania. Odvolací súd videl zásadnosť
svojho rozhodnutia po právnej stránke v zodpovedaní otázok: a/ či v prípade nesprávneho
úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia S. P. ide o špeciálnu zodpovednosť podľa
zákona č. 58/1969 Zb., b/ či za ústredný orgán v zmysle tohto zákona treba považovať
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a c/ v posúdení toho, či odňatím účasti žalobcu
ako samostatne zárobkovo činnej osoby na nemocenskom poistení a dôchodkovom
zabezpečení mu bol odňatý aj status zamestnávateľa ako platiteľa poistného za svojich
zamestnancov (takéto členenie dovolacích otázok si zvolil dovolací súd). Dovolací súd,
postupujúc podľa vyššie uvedeného členenia, k jednotlivým dovolacím otázkam zaujal
nasledovné závery:
„a/ Odvolací súd správne ustálil, že v prípade nesprávneho úradného postupu alebo
nezákonného rozhodnutia výkonných orgánov S. P. (ústredie a pobočka) zodpovedá za škodu
tým spôsobenú štát, inak povedané, že v takom prípade ide o prípad osobitnej zodpovednosti
podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý na danú vec preto správne aplikoval (§ 27
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov). Dovolací súd súhlasí s dôvodmi, ktoré odvolací súd viedli k
zaujatiu tohto čiastkového záveru, naostatok proti ktorému dovolateľ ani nenamieta.
b/ Rovnaké je stanovisko dovolacieho súdu k záveru odvolacieho súdu, že za ústredný
orgán v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. treba v danej veci považovať Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
c/ Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd pre účely
nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia jasne rozlišuje kategóriu samostatne
zárobkovo činnej osoby (ktorá má povinnosť prihlásiť sa na nemocenské poistenie
a dôchodkové zabezpečenie a odhlásiť sa z nich v lehotách stanovených zákonom a tým si
zabezpečiť pre seba dávky z poistenia a zabezpečenia vyplývajúce) a kategóriu
zamestnávateľa (ktorý je povinný prihlásiť svojho zamestnanca na nemocenské poistenie
a dôchodkové zabezpečenie a odhlásiť ho z nich a tým zabezpečiť mu dávky z poistenia
a zabezpečenia). Dospieva potom k záveru, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že
by pre samostatne zárobkovo činnú osobu, ako zamestnávateľa, platili iné ustanovenia než
pre iných zamestnávateľov a že by zánik účasti samostatne zárobkovo činnej osoby
na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení zároveň znamenal, že takáto
samostatne zárobkovo činná osoba nemôže byť zamestnávateľom a že by teda nemohla
odvádzať poistné za svojich zamestnancov. Kým súdny exekútor nestratí svoj status
vyplývajúci z Exekučného poriadku, ktorý ho oprávňuje byť zamestnávateľom, a to spôsobom
vyplývajúcim z toho osobitného predpisu, odňatie jeho osobnej účasti na nemocenskom
poistení a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne činnej osobe, a to bez ohľadu na to, či
k tomuto odňatiu došlo právom či neprávnom, nemôže ovplyvniť jeho postavenie
zamestnávateľa, ktoré vyplýva z jeho statusu súdneho exekútora. Dovolací súd považoval
tento záver odvolacieho súdu za správny. Dodal, že podľa § 14 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z.z.
o Sociálnej poisťovni, platného do 31. decembra 2003, poistné na nemocenské poistenie platia
a/ zamestnanci zúčastnení na nemocenskom poistení, b/ zamestnávatelia za zamestnancov
uvedených v písm. a), c/ samostatne zárobkovo činné osoby zúčastnené na nemocenskom
poistení. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 274/1994 Z.z. poistné na dôchodkové zabezpečenie
platia a/ zamestnanci zúčastnení na dôchodkovom zabezpečení, b/ zamestnávatelia
za zamestnancov uvedených v písmene a), c/ samostatne zárobkovo činné osoby zúčastnené
na dôchodkovom zabezpečení. Podľa § 14 ods. 6 prvá veta zákona č. 274/1994 Z.z.
zamestnávateľom na účely tohto zákona sa rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá zamestnáva zamestnanca v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.
V čase vydania rozhodnutí výkonných orgánov žalovaného 2/ (30. august 2002
a 16. december 2002) už platil nový Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z.z.), ktorý v svojom
ustanovení § 7 ods. 1 vymedzil status zamestnávateľa tak, že je ním právnická osoba alebo
fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak
to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch. Podľa § 8 ods. 1, 2
Zákonníka práce spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti v pracovnoprávnych
vzťahoch ako zamestnávateľ vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa
narodí živé. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať
na seba povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ vzniká dovŕšením 18
rokov veku; dovtedy za ňu koná zákonný zástupca. Zamestnávateľ je jedným z účastníkov
pracovnoprávneho vzťahu. V teoretickoprávnej rovine sa pojmom "zamestnávateľ" rozumie
osoba, ktorá je objednávateľom pracovného výkonu, a tým aj nájomcom pracovnej sily;
v tejto pozícii je oprávnená požadovať výkon pracovnej činnosti a túto organizovať a riadiť
v súlade so zákonom alebo kolektívnou zmluvou ustanovenými podmienkami a v ich
intenciách s podmienkami dohodnutými v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru. Toto dispozičné oprávnenie zamestnávateľa je
charakteristickým znakom pracovnoprávneho vzťahu, na základe ktorého možno
identifikovať naplnenie pojmu "závislá činnosť". Týmto sa vyjadruje základná zásada
celkovej konštrukcie pracovnoprávnych vzťahov, a to zásada nadriadenosti a podriadenosti
(princíp subordinácie). Pre status zamestnávateľa fyzickej osoby nestačí mať pracovnoprávnu
subjektivitu, ale takáto osoba musí pre status zamestnávateľa splniť ešte hmotno-právnu
podmienku; musí zamestnávať aspoň jedného zamestnanca. Okrem vyššie uvedených
podmienok nie je právna spôsobilosť fyzickej osoby byť zamestnávateľom viazaná
na splnenie ďalších podmienok. Nie je teda viazaná ani na živnostenské oprávnenie
(zamestnávateľom môže byť aj fyzická osoba bez akéhokoľvek oprávnenia na výkon
podnikateľskej alebo inej činnosti), a ani na skutočnosť, či osoba zamestnávajúca inú osobu,
je alebo nie je účastníkom nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia. Stratou
(odňatím) účasti na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení zamestnávateľ
nestráca status zamestnávateľa. Zánik spôsobilosti fyzickej osoby na práva a povinnosti
Zákonník práce výslovne neupravuje. Preto aj v tomto prípade, pomocou analogie iuris, treba
použiť občianskoprávnu úpravu, na základe ktorej spôsobilosť byť subjektom práv ako
zamestnávateľ, zaniká smrťou. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že
nezákonnými rozhodnutiami výkonných orgánov žalovanej 2/ z 30. augusta 2002 č. X.
(pobočka K) a zo 16.12.2002 č. X. (ústredie), podľa ktorých dňom 7. októbra 2001 zanikla
účasť žalobcu na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne
zárobkovo činnej osobe, nebol žalobcovi odňatý aj status zamestnávateľa. Na tom podľa
dovolacieho súdu nič nemení, že podľa rozhodnutí výkonných orgánov žalovanej 2/ zanikla
účasť žalobcu na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení, ako samostatne
zárobkovo činnej osobe, už 7. októbra 2001, t.j. pred účinnosťou Zákonníka práce (zákona č.
311/2001 Z.z.). I ustanovenia predchádzajúceho Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb.),
v znení zákona č. 206/1996 Zb., vymedzovali pojem zamestnávateľa obdobne, ako to robí
nový Zákonník práce („Zamestnávateľmi sa na účely tohto zákonníka rozumejú právnické
osoby alebo fyzické osoby, ktoré zamestnávajú fyzické osoby v pracovnoprávnych vzťahoch,
a ak to ustanovuje zákon, aj v obdobných pracovných vzťahoch.“)“.
Ústavný súd Slovenskej republiky, na základe sťažnosti žalobcu, nálezom
zo 4. decembra 2008 sp.zn. III. ÚS 101/08-33 rozhodol, že základné právo žalobcu vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 5 Cdo 28/2007 z 28. novembra 2007 porušené bolo. Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 28/2007 z 28. novembra 2007 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uložil povinnosť uhradiť
žalobcovi trovy konania v sume 6 732 Sk na účet jeho advokáta, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.
Ústavný súd v svojom náleze, okrem iného, uviedol:
„Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
1. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych
oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať
(ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20
ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne
zaručuje (podobne aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité
aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy,
ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať
za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému
rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré
sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký
zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo
fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať
ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania
predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok
a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala
právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi,
nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného
práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu
spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí
zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv
a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že
orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,
nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu
takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu
takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci
bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania
skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00,
2. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby
sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(m. m. IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).
Podstatou sťažovateľových tvrdení je, že najvyšší súd sa nevysporiadal
s argumentáciou, že v čase vydania nezákonných rozhodnutí S. P. nesmel vykonávať
povolanie a s tým súvisiacu zárobkovú činnosť, a bez akéhokoľvek jeho zavinenia v dôsledku
nezákonných rozhodnutí stratil právo na sociálne poistenie a dôchodkové zabezpečenie, ktoré
vytvára predpoklady na uplatnenie zaručeného základného práva na primerané hmotné
zabezpečenie. Napriek tomu, že S. P. vydala nezákonné rozhodnutie, musel naďalej platiť
a odvádzať S. P. odvody a poistné za svojich zamestnancov. Preto sa žalobou podanou na
okresnom súde domáhal náhrady škody. Okresný súd jeho žalobe nevyhovel, v dôsledku čoho
podal krajskému súdu odvolanie, ktorý potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu
a vzhľadom na závažnosť problematiky pripustil dovolanie.
O dovolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp.zn. 5 Cdo 28/2007 z 28. novembra
2007 tak, že ho zamietol s odôvodnením, že odvolací súd správne ustálil, kto zodpovedá
za škodu v prípade nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„... Kým súdny exekútor nestratí svoj status vyplývajúci z Exekučného poriadku, ktorý ho
oprávňuje byť zamestnávateľom, a to spôsobom vyplývajúcim z toho osobitného predpisu,
odňatie jeho osobnej účasti na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení ako
samostatne zárobkovo činnej osobe, a to bez ohľadu na to, či k tomuto odňatiu došlo právom
či neprávom, nemôže ovplyvniť jeho postavenie zamestnávateľa, ktoré vyplýva z jeho statusu
súdneho exekútora.
Dovolací súd považuje tento záver odvolacieho súdu za správny...
Zánik spôsobilosti fyzickej osoby na práva a povinnosti Zákonník práce výslovne
neupravuje. Preto aj v tomto prípade, pomocou analógie iuris, treba použiť občianskoprávnu
úpravu, na základe ktorej spôsobilosť byť subjektom práv ako zamestnávateľ, zaniká smrťou.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že nezákonnými
rozhodnutiami výkonných orgánov žalovanej 2/ z 30. augusta 2002 č. X. (pobočka K.)
a zo 16.12.2002 č. X. (ústredie), podľa ktorých dňom 7. októbra 2001 zanikla účasť žalobcu
na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne zárobkovo činnej
osobe, nebol žalobcovi odňatý aj status zamestnávateľa.“
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd neposkytol sťažovateľovi dostatočnú
ochranu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Najvyšší súd ako súd dovolací „dospel k záveru,
že nezákonnými rozhodnutiami výkonných orgánov S. P. z 30. augusta 2002 č. X. (pobočka
K.) a zo 16. decembra 2002 č. X. (ústredie), podľa ktorých dňom 7. októbra 2001 zanikla
účasť žalobcu na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne
zárobkovo činnej osobe, nebol žalobcovi odňatý aj status zamestnávateľa...“.
Na jednej strane najvyšší súd má za preukázané, že citované rozhodnutia orgánov S. P.
boli nezákonné, ale dôsledok týchto nezákonných rozhodnutí vzťahuje len na osobu
sťažovateľa, a nie na jeho schopnosť byť zamestnávateľom. V tejto súvislosti bol najvyšší súd
(ako aj okresný súd a krajský súd) povinný zohľadniť zmysel a účel náhrady škody, príčinnú
súvislosť medzi neoprávneným konaním S. P. a ministra spravodlivosti a vznikom škody a
venovať osobitnú pozornosť tomu, že v prípade nezákonného rozhodnutia výkonných
orgánov S. P. a ministerstva spravodlivosti mal uplatniť taký výklad zákona, ktorý by aj v
prípade chýbajúceho ustanovenia zákona č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni v znení
neskorších predpisov (platného v rozhodnom čase), či iného právneho predpisu (legislatívnej
medzery) neporušoval základné práva sťažovateľa (m. m. II. ÚS 31/04).
Vzhľadom na to, že sťažovateľovi nebola priznaná náhrada škody, ktorá mu vznikla
v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami výkonných orgánov S. P. a ministra
spravodlivosti, došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku
nálezu).“
Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze zo 4. decembra 2008 sp.zn. III. ÚS 101/08-33
(§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Vzhľadom na túto viazanosť Najvyšší súd
Slovenskej republiky konštatuje, že výhrady vyslovené v predmetnom náleze Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. novembra 2007 sp.zn. 5 Cdo 28/2007 sa obsahovo – po vecnej stránke (skutkovej aj
právnej) rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. septembra 2006 sp.zn.
1 Co 388/2005. Úlohou odvolacieho súdu v ďalšom konaní bude okrem iného „zohľadniť
zmysel a účel náhrady škody, príčinnú súvislosť medzi neoprávneným konaním S. P.
a ministra spravodlivosti a vznikom škody a venovať osobitnú pozornosť tomu, že v prípade
nezákonného rozhodnutia výkonných orgánov S. P. a ministerstva spravodlivosti mal uplatniť
taký výklad zákona, ktorý by aj v prípade chýbajúceho ustanovenia zákona č. 274/1994 Z.z. o
Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov (platného v rozhodnom čase), či iného
právneho predpisu (legislatívnej medzery) neporušoval základné práva sťažovateľa (m. m. II.
ÚS 31/04)“. Táto okolnosť, aj so zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania, viedla
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v danej procesnej situácii, ktorá nastala po
rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty nálezu
ústavného súdu Slovenskej republiky prichádzalo v dovolacom konaní do úvahy len zrušenie
dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu v Košiciach.
Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd svojím uznesením (§ 243b ods. 4 O.s.p.)
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. augusta 2009
JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková