Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2cd/370631.c64cc2.pdf
PDF · 122.09 KB
No categories available
5Cdo/77/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 77/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ L. K., bývajúcej
v B., 2./ MUDr. R. K., bývajúceho v B., obaja zastúpení JUDr. A. G., advokátom v B., proti
odporcovi MUDr. P. Š., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. M. R., advokátom v B.,
o určenie existencie vecného bremena a uloženie povinnosti s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 21 C 95/2002, o dovolaní navrhovateľov proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. júna 2007, sp.zn. 3 Co 417/2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. júna
2007 sp.zn. 3 Co 417/2006 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 24. februára 2006, č.k. 21 C 95/2002 - 197
2
určil, že na pozemku zapísanom na LV č. X. kat.úz. V., parcela č. X. záhrady o výmere X. m,
ktorého je výlučným vlastníkom odporca, viazne vecné bremeno, ktoré spočíva v práve
2
prechodu na pozemky zapísané na LV č. X. ako parcela č. X. záhrada o výmere X. ma na LV
2
č. X. ako parcela č. X. zastavaná plocha o výmere X. m,
a to v zmysle vyznačenia na geometrickom pláne z 25.10.1962 č. X.. Zároveň odporcovi
uložil povinnosť zdržať sa zásahov do výkonu práva navrhovateľov 1/, 2./ zodpovedajúceho
vecnému bremenu, ktoré spočíva v práve prechodu peši cez pozemok odporcu zapísaný
2
v kat.úz. V. na LV č. X. ako parcela č. X. záhrady o výmere X. mna pozemky zapísané
2
v kat.úz. V. na LV č. X. ako parcela č. X. záhrada o výmere X. mna LV č. X. ako parcela
2
č. X. zastavané plochy o výmere X. m,
a to v zmysle geometrického plánu z 25.10.1962 č. X.. Protinávrh odporcu zamietol.
Navrhovateľom 1/, 2./ náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal
preukázané, že na základe kúpnopredajnej zmluvy z 15.10.1963, registrovanej Štátnym
notárstvom B. - M. dňa 20.1.1964, odpredal Ing. K. M. a spol. právnej predchodkyni odporcu
M. Ď. v celosti parcelu č. X. záhradu vytvorenú geometrickým plánom z 25.10.1962 z
pôvodnej parcely č. X.. Článok č. X. zmluvy deklaroval, že na novovzniknutej parcele č. X.
existuje zriadená služobnosť prechodu pre majiteľov pozemkov parc.č. X. a X. s tým, že už
v čase uzatvárania tejto zmluvy právna predchodkyňa odporcu kupovanú parcelu č. X.
fakticky užívala a o existencii práva prechodu cez túto parcelu vedomosť mala, súhlasila
s tým a rešpektovala ho. Takýmto istým spôsobom sa následne správali i ďalší právni
predchodcovia odporcu. Zápis v pozemkovej knihe v PK vložke č. X. kat.úz. B. z roku 1964
nepriamo potvrdil existenciu určitej „Dohody“ ohľadom zrejme zriadeného vecného bremena
práva prechodu cez parcelu č. X., keďže vlastníctvo k parcele č. X. bolo vložené v prospech
M. Ď. na základe dvoch kúpnych zmlúv z roku 1963, dohody z 3.2.1964, ktorej obsah nie je
známy, ale s pravdepodobnosťou možno usúdiť, že sa jednalo o dohodu práve ohľadne
zriadeného vecného bremena práva prechodu. Navyše i geometrický plán z roku 1962, ktorým
bola rozdelená parcela č. X. na parcely X. a X., mal vyznačený prechod cez parcelu č. X.
na parcele č. X. a X.. Súd prvého stupňa neuveril odporcovi, ktorý má vysokoškolské
vzdelanie, že parcelu č. X. odkupoval len na základe údajov na liste vlastníctva, na ktorom
ťarcha vecného bremena práva prechodu nebola vyznačená, nakoľko pred odkúpením parcely
bol prítomný na predmetnej nehnuteľnosti a videl tam vybetónovaný chodník, po ktorom
navrhovatelia prechádzali. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s výkladom právneho zástupcu
odporcu, že pôvodne jedna parcela č. X., ktorá bola v ideálnom spoluvlastníctve rodinných
príslušníkov, ktorí nemali potrebu zriaďovať práva prechodu, pričom táto potreba vyvstala až
po vyhotovení geometrického plánu v roku 1962 v súvislosti s odpredajom a rozčlenením
pôvodnej parcely č. X., keďže toto považoval iba za dohady zástupcu odporcu. Súd prvého
stupňa bol toho názoru, že minimálne od uzavretia kúpnopredajnej zmluvy 15.10.1963 právni
predchodcovia navrhovateľov vstúpili ohľadne vecného bremena práva prechodu cez parcelu
č. X. na ich parcelu č. X. dobromyseľne, že im toto právo patrí, pričom v dobrej viere sa
správali aj ich právni nástupcovia, t.j. navrhovatelia pri nadobudnutí parcely č. X., ktoré vecné
bremeno bolo zriadené pre majiteľov parcely č. X. a X., teda pre všetkých i následných
vlastníkov týchto parciel. Splnenie podmienok vydržania mal za preukázané spôsobilosťou
predmetu vydržania, splnením nepretržitosti vydržacej doby, ako i oprávnenosťou držby.
Protinávrh odporcu ako nedôvodný zamietol jednak z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z
dôvodu, že mal preukázané, že navrhovatelia majú jediný prístup k parcele č. X. a X. cez
parcelu X.. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 28. júna 2007 sp.zn.
3 Co 417/2006 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil tak, že návrh zamietol.
Rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým protinávrh zamietol, potvrdil. Navrhovateľom 1/ a 2/
uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 3 000,-- Sk a na účet
právneho zástupcu sumu 9 377,-- Sk do 3 dní. Dospel k záveru, že navrhovatelia žiadnym
spôsobom nepreukázali, že medzi pôvodnými vlastníkmi (Ing. K. M., O. L., rod. M., Z. M.
a maloletý L. T.) bola uzavretá zmluva o zriadení vecného bremena (služobnosti) práva
prechodu pre majiteľov parcely č. X. a X.. V čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy medzi
pôvodnými vlastníkmi a M. Ď. nebola ešte vytvorená parcela č. X.. Táto sa vytvorila až
na základe dohody o deľbe a jej schválením Okresným súdom Bratislava mesto uznesením
zo 6.7.1964 č. X. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľov, že služobnosť práva prechodu pre
majiteľov parciel č. X. a X. cez parcelu č. X. bola zriadená kúpnopredajnou zmluvou
z 15.10.1963. V čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy nebola táto parcela reálne vytvorená.
Bolo iba navrhnuté geometrickým plánom riešenie prípadného reálneho rozdelenia pôvodnej
parcely č. X.. Túto zmluvu nebolo možné hodnotiť ani ako zmluvu, ktorou by bola vytvorená
služobnosť (vecné bremeno) práva prechodu pre majiteľov parcely č. X. a X.. Sporná zmluva
bola uzavretá medzi pôvodnými vlastníkmi pôvodnej parcely č. X. a M. Ď., ktorá sa mala stať
vlastníčkou novovytvorenej parcely č. X. odčlenenej z parcely č. X.. Účastníkmi tejto zmluvy
ani neboli vlastníci parcely č. X. a X.. Konštatoval, že pre existenciu vzniku vecného bremena
práva prechodu cez parcelu č. X. v prospech majiteľov parcely č. X. a X. bolo potrebné
preukázať zmluvu uzavretú medzi vlastníkom parcely č. X. a vlastníkmi parcely č. X. a X.,
existenciu takejto zmluvy však navrhovatelia nepreukázali. Nepreukázali ani prípadné
uzavretie akejkoľvek zmluvy o zriadení vecného bremena následne po roku 1964.
Neexistenciu akéhokoľvek vecného bremena na parcele č. X. potvrdil aj Katastrálny úrad
v B.. Odvolací súd sa preto pre nepreukázanie zmluvy nezaoberal vecným bremenom čo do
miery výkonu, spôsobu výkonu a ani či išlo o vecné bremeno osobné, prípadne sa vzťahovalo
k pozemku. Vytýkal súdu prvého stupňa, že svoje rozhodnutie založil na základe svojich
dohadov a nie vyhodnotení dôkazov a zisteného skutkového stavu. Pokiaľ ide o protinávrh
odporcu, odvolací súd nemal preukázané, že by došlo k vydržaniu vecného bremena. Samotní
navrhovatelia sa vo svojom návrhu nedomáhali ani určenia vzniku vecného bremena na
základe vydržania. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa pokiaľ ide o protinávrh
odporcu potvrdil podľa § 219 O.s.p. ale z dôvodov, že nebol preukázaný vznik vecného
bremena vydržaním. O trovách konania rozhodol podľa § 224 , § 142 ods. 1 a § 149 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom rozsahu podali dovolanie
navrhovatelia, ktorí ho navrhli zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
Nesúhlasili s rozhodnutím odvolacieho súdu a namietali, že jeho rozhodnutie vyplynulo
z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, pričom krajský súd žiadnym spôsobom
nedoplnil dokazovanie, napriek tomu však dospel na základe tohto dokazovania k úplne iným
skutkovým zisteniam, inak ich právne posúdil a následne vyniesol rozsudok, ktorého
odôvodnenie je nejasné a nezrozumiteľné a nie je presvedčivým podkladom pre zistenie
opodstatnenosti výroku predmetného rozsudku. Napriek skutočnosti, že krajský súd nedoplnil
dokazovanie, vychádzal vo svojom odôvodnení rozsudku aj z dôkazov, o ktorých nemali
vedomosť a to ani ich právny zástupca, ani súd prvého stupňa (ide konkrétne o obsah Dohody
z 3. februára 1964, ktorá je spomínaná aj v pozemnoknižnej vložke č. X. len ako „dohoda
z 3. februára 1964“). Názor odvolacieho súdu, že v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy
z 15.10.1963 medzi pôvodnými vlastníkmi a M. Ď. nebola ešte parcela č. X. reálne vytvorená,
považovali za nesprávny, nakoľko táto kúpnopredajná zmluva bola podkladom na prevod
vlastníckeho práva k parcele č. X. a preto účastníci tejto zmluvy mohli na nej zriadiť aj
akékoľvek vecné bremeno. Uviedli, že svojim návrhom sa domáhali určenia existencie
vecného bremena, pričom čo sa týka spôsobu vzniku práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu poukázali v rámci konania na niekoľko možností. Tvrdili, že kúpnopredajnou
zmluvou z 15.10.1963, ktorou odpredali Ing. K. M., O. L. a Z. M. právnej predchodkyni
2
odporcu M. Ď. svoje spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti X. záhrada, vo výmere X. m
vytvorenej podľa geometrického plánu č. X. z 25.10.1962, bola prejavená nepochybná vôľa
účastníkov zmluvy zriadiť, resp. naďalej rešpektovať právo zodpovedajúce vecnému bremenu
(služobnosť spočívajúcu v práve prechodu pre majiteľov pozemkov č. X. a X.) a teda takýto
prejav vôle účastníkov kúpnopredajnej zmluvy bol spôsobilým prejavom založiť právo
zodpovedajúce vecnému bremenu (služobnosti). Kupujúci a následne aj všetci ich právni
nástupcovia sa správali v súlade s takto prejavenou vôľou a všetci rešpektovali právo
prechodu cez parcelu č. X. a to pre všetkých právnych nástupcov vlastníkov parcely č. X.
a X.. V prípade, ak by aj nedošlo k zriadeniu vecného bremena, resp. služobnosti uvedenou
kúpnopredajnou zmluvou, k zriadeniu vecného bremena, resp. služobnosti spočívajúcej
v práve prechodu pre majiteľov pozemkov parcely č. X. a X. došlo a to na základe iného
právneho úkonu. Takýmto iným právnym úkonom mohla byť napríklad už spomínaná
Dohoda z 3. februára 1964, čo konštatoval aj okresný súd, ktorej obsah však navrhovateľom
ani súdu nebol známy. Súčasne poukázali aj na skutočnosť, že právo zodpovedajúce vecnému
bremenu možno podľa ustanovenia § 151 ods. 1 Občianskeho zákonníka nadobudnúť tiež
výkonom práva, t.j. vydržaním. Po splnení zákonom stanovených podmienok tu
k nadobudnutiu práva dochádza priamo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu
v takomto prípade nadobúda oprávnený subjekt okamihom splnenia podmienok vydržania.
Nakoľko boli od počiatku v dobrej viere, že im predmetné právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, spočívajúce v práve prechodu cez parcelu č. X. na parcelu č. X. a X. (ktorá bola
vyčlenená z parcely č. X.) patrí, boli držiteľmi oprávnenými, uvedené právo vykonávali odo
dňa nadobudnutia predmetných nehnuteľností s tým, že mali vedomosť aj o tom, že toto právo
vykonávali aj ich právni predchodcovia. Touto otázkou sa zaoberal aj súd prvého stupňa,
ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že minimálne od uzatvorenia
kúpnopredajnej zmluvy dňa 15.10.1963 právni predchodcovia navrhovateľov vstúpili ohľadne
vecného bremena, spočívajúceho v práve prechodu cez parcelu č. X. na ich parcelu č. X.
do oprávnenej držby, pričom boli dobromyseľní, že im toto právo patrí. V dobrej viere sa
správali aj ich právni nástupcovia, t.j. i navrhovatelia pri nadobúdaní parcely č. X., nakoľko
vecné bremeno bolo zriadené „pre majiteľov parcely č. X. a X., teda pre všetkých
i následných vlastníkov týchto parciel. Odporca vedomý si tejto skutočnosti, podal protinávrh,
ktorým sa domáhal, aby súd určil, že vecné bremeno vzniknuté titulom vydržania
na pozemku... X...., na základe ktorého vzniklo navrhovateľom právo prechodu na pozemky
...X.... X.... zaniklo zo zákona, alternatívne sa zrušuje za náhradu, ktorú súd určí. Odvolací
súd sa však týmto vôbec nezaoberal, a neodôvodnil ani svoj záver, prečo nemal preukázané,
že by došlo k vydržaniu vecného bremena. Takéto odôvodnenie rozhodnutia je
nepreskúmateľné a nedostatočné. Výsledok vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom
nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože nezohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania
najavo.
Odporca vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie navrhovateľov ako nedôvodné podľa
§ 243b zamietnuť a zaviazať ich na zaplatenie trov dovolacieho konania. Napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu považoval za vecne správny a zákonný, vychádzajúci z vykonaného
dokazovania. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovým a právnym vyhodnotením veci
vykonaným odvolacím súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie
navrhovateľov je podané opodstatnene.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., v znení platnom do 1.7.2007, podľa ktorého je
s poukazom na ustanovenie § 372o zák.č. 273/2007 Z.z. potrebné vec právne posúdiť,
dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2. O.s.p.).
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
V zmysle § 220 O.s.p. odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú
splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 a 4.
Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním
založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu
odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že
odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje
k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom,
tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého
stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).
I keď odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p., keď prevzal jeho skutkové zistenia a nestotožnil sa s jeho
právnymi závermi, z konkrétnych dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že prvostupňovému
súdu vytkol, že svoje rozhodnutie založil na základe svojich dohadov a nie vyhodnotení
dôkazov a zisteného skutkového stavu. Okresný súd po stránke skutkovej založil svoj
rozsudok na tom, že na základe kúpnopredajnej zmluvy z 15.10.1963 odpredali Ing. K. M.
a spol. právnej predchodkyni odporcu M. Ď. v celosti parcelu č. X. záhradu, vytvorenú
geometrickým plánom z 25.10.1962 z pôvodnej parcely č. X.. Článok č. X. zmluvy
deklaroval, že na novovzniknutej parcele č. X. existuje zriadená služobnosť prechodu pre
majiteľov pozemkov parcela č. X. a X.. Už v čase uzatvárania tejto zmluvy právna
predchodkyňa odporcu kupovanú parcelu č. X. fakticky užívala a o existencii práva prechodu
cez túto parcelu vedomosť mala, súhlasila s tým a rešpektovala ho. Podľa jeho názoru
minimálne od uzavretia kúpnopredajnej zmluvy 15.10.1963 právni predchodcovia
navrhovateľov vstúpili ohľadne vecného bremena práva prechodu cez parcelu č. X. na ich
parcelu č. X. dobromyseľne, že im toto právo patrí, pričom v dobrej viere sa správali aj ich
právni nástupcovia, t.j. navrhovatelia pri nadobudnutí parcely č. X., ktoré vecné bremeno bolo
zriadené pre majiteľov parcely č. X. a X., teda pre všetkých i následných vlastníkov týchto
parciel. Navrhovatelia o tejto skutočnosti nemali žiadne pochybnosti. Krajský súd na rozdiel
od neho, z hľadiska skutkového vychádzal z toho, že v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy
medzi pôvodnými vlastníkmi a M. Ď. nebola ešte vytvorená parcela č. X.. Táto sa vytvorila až
na základe dohody o deľbe a jej schválením súdom uznesením zo 6.7.1964. Navrhovatelia
žiadnym spôsobom nepreukázali, že by medzi pôvodnými vlastníkmi (Ing. K. M., O. L., rod.
M., Z. M. a maloletý L. T.) bola uzavretá zmluva o zriadení vecného bremena (služobnosti)
práva prechodu pre majiteľov parcely č. X. a X.. Existenciu vecného bremena nepreukázal ani
geometrický plán, pretože týmto sa iba navrhlo riešenie reálnej deľby. Sporná zmluva bola
uzavretá medzi pôvodnými vlastníkmi pôvodnej parcely č. X. a M. Ď., ktorá sa mala stať
vlastníčkou novovytvorenej parcely č. X. odčlenenej z parcely č. X.. Účastníkmi tejto zmluvy
ani neboli vlastníci parcely č. X. a X.. Pre existenciu vzniku vecného bremena práva prechodu
cez parcelu č. X. v prospech majiteľov parcely č. X. a X. bolo potrebné preukázať zmluvu
uzavretú medzi vlastníkom parcely č. X. a vlastníkmi parcely č. X. a X., ktorú však
navrhovatelia nepreukázali. Pokiaľ ide o protinávrh odporcu odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, ale z dôvodov, že nebol preukázaný vznik vecného bremena
vydržaním.
Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa
na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213
ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad
pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v súlade
so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania, ktoré zásady zostali zachované aj
po účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku zák.č. 341/2005 Z.z. Je neprípustné, aby
odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k zamietnutiu návrhu
v odvolaním napadnutej časti, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných
súdom prvého stupňa.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 28. júna 2007,
na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiž vyplýva, že krajský súd na tomto pojednávaní
žiadne dokazovanie nevykonal. Nezopakoval ani dôkazy vykonané súdom prvého stupňa
a ani dokazovanie nedoplnil.
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy
predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá
povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p., nie je zopakovaním
dokazovania v zmysle § 122 a nasledujúcich O.s.p.
Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce
právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania
oprávnenie na ich hodnotenie.
Pokiaľ dovolatelia namietali, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť
prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia
odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu
konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.
Napriek tejto skutočnosti považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné
uviesť, že pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom (§ 220 O.s.p.) tento
súd svojim rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Preto obsah jeho
písomne vyhotoveného rozhodnutia musí obsahovať zákonné náležitosti vyplývajúce
z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol protinávrh odporcu o určenie, že
vecné bremeno vzniknuté titulom vydržania na pozemku č. X., na základe ktorého vzniklo
navrhovateľom právo prechodu na pozemky č. X. a X. zaniklo zo zákona, alternatívne sa
zrušuje za náhradu. Splnenie podmienok vydržania mal preukázané spôsobilosťou predmetu
vydržania, splnením nepretržitosti vydržacej doby, oprávnenosťou držby a z dôvodu, že
navrhovatelia majú jediný prístup k parcele č. X. a X. cez parcelu č. X.. Odvolací súd
v porovnaní so súdom prvého stupňa potvrdzujúci rozsudok v tejto časti založil na právnom
názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa s tým, že nebol preukázaný vznik
vecného bremena vydržaním.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojim vyššie uvedeným postupom porušil
právo navrhovateľov na spravodlivý proces. Svoje rozhodnutie nečakane založil na iných
právnych záveroch, než súd prvého stupňa, v skutočnosti navrhovateľom odňal právo
namietať správnosť ich názoru na inštančne vyššom súde. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu
sa navrhovatelia dozvedeli, že odvolací súd vyvodil iný právny záver (o vzniku vecného
bremena vydržaním) zo skutočností súdom prvého stupňa nehodnotenými. K novým právnym
záverom odvolacieho súdu sa účastníci konania nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť
nové dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa sa javili
nespornými. Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného
skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba
kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom
realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových,
prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho
posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení. Svojim postupom
teda navrhovateľom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Potrebné je poukázať aj na to, že konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov
konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto
ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré
patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie
a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich.
Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K takejto vade bol
dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného
dovolania (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami
navrhovateľov uvedenými v dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1, 2 O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. augusta 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková