Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obo/161/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Zemaníkovej a členiek senátu JUDr. Evy Hudobovej a Mgr. Ľubomíry Kúdelovej

v právnej veci žalobcu J., D., Í., zastúpeného advokátom JUDr. I.M., L., X., proti

žalovanému Fond národného majetku Slovenskej republiky, Drieňová 27, 821 01

Bratislava, IČO: 17 333 768, zastúpeného advokátom JUDr. Š.D., Advokátka kancelária D.,

M., B., o zaplatenie 3 294,06 Eur (99 237,– Sk) istiny, na odvolanie žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -298 zo dňa 28. augusta 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-298 zo dňa 28. augusta 2008 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť trovy odvolacieho konania na účet právneho

zástupcu žalobcu vo výške 196 Eur.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi istinu 98 575,– Sk a 30 776,– Sk na náhradu trov konania. V časti

o zaplatenie 662,– Sk konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmet sporu

prestavuje súčet úrokov z omeškania s plnením peňažných dlhov, ktoré mal žalovaný voči

osobám oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov, ktoré boli

emitované FNM SR podľa o podmienkach prevodu

majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov. Vlastníci dlhopisov žalovaného

v počte 66 ks (v odôvodnení vymenovaní) zmluvami o postúpení pohľadávok v zmysle

až postúpili žalobcovi svoje pohľadávky voči

žalovanému v celkovej výške 99 237,– Sk. Tieto pozostávajú z úrokov z omeškania,

vzniknutých na základe omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu voči bývalým

majiteľom dlhopisov žalovaného. Je nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane jeho výnosu

po odpočítaní príslušných poplatkov, bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj

zákonný záväzok vyplatiť menovité hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje

pohľadávky previedli na žalobcu, splnil v priebehu roku 2001. Z dokazovania súdu vyplýva,

že oprávnení neposkytli dostatočnú súčinnosť žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu

im prináležiaceho nároku, t. j. vyplatenie dlhopisu. Žalovaný mal však relatívne dostatočnú

lehotu na to, aby sa „technicky“ pripravil na plnenie povinností, ktoré mu vyplývajú z § 24

v znení jeho zmien a doplnkov. Dôkazom toho je zmluva o poskytnutí

osobitnej služby pre emitenta cenných papierov, ktorú žalovaný uzatvoril s R., a. s., B. 04.

mája 2000. Žalovaný súdu oznámil, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo

strany žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku úrokov ani spôsob ich výpočtu. Podľa

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. z 19. júna 1998,

zverejnený v Zbierke zákonov SR, čiastka 84, pod číslom 221/1998, dlhopis FNM v zmysle §

24 ods. 6 sa stal splatným d0ňom 31. de0cembra 2000 a nie v lehote do

21. decembra 2001, ako to tvrdí žalovaný.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty

a výnosov dotknutým osobám, bývalým majiteľom dlhopisov nesplnil riadne a včas

v zákonnej lehote do 31. decembra 2000. Počnúc dňom 01. januára 2001 sa žalovaný dostal

do omeškania v zmysle ustanovenia , pretože pohľadávky

veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné

a to aj s úrokmi z omeškania.

Krajský súd podľa a konanie v časti o zaplatenie 662,– Sk,

zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal nárok žalobcu

za oprávnený v sume 98 575,– Sk z titulu úrokov z omeškania za oneskorené vyplatenie

dlhopisu a jeho výnosu splatného do 31. 12. 2000.

O náhrade trov konania v časti o zaplatenie 662,– Sk rozhodol s poukazom

na ustanovenie , a v časti o zaplatenie 98 575,– Sk s poukazom

na s tým, že žalobca mal vo veci neúspech v pomerne nepatrnej časti,

a preto žalobcovi priznal plnú náhrada trov konania.

Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný na peňažné plnenie

podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti

vychádza z nesprávneho právneho posúdení veci ( ) Uviedol, že

v odôvodnení rozhodnutia použitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995

sp. zn. PL. ÚS. 13/97 z 19. júna 1998, nie je na mieste, lebo v uvedenom konaní sa ústavný

súd nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike času stanoveného

na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Ďalej namietal, že v rozhodnutí nebola

zohľadnená námietka neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti veriteľmi na splnenie záväzku

so splatením dlhopisov fondu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia

sa dňa 31. decembra 2000, nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka s poukazom

na ustanovenie , ani neposkytli údaje umožňujúce

doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov

fondu v zákonnom mieste plnenia. Žalovaný vzhľadom na skutočnosť, že veľký počet

veriteľov oprávnených na splatenie dlhopisov fondu mal bydlisko vzdialené od sídla

žalovaného, splácal predmetné dlhopisy z hľadiska miesta plnenia nad rámec svojich

zákonných povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti R., a. s. a ďalej pobočiek S., a. s.

zisťoval aktuálne údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom doručoval. Žalovaný sa preto

nemohol 01. 01. 2001 dostať do omeškania so splatením dlhopisov fondu. Dotknutí veritelia

nemohli mať nárok na úroky z omeškania voči žalovanému a nemohli tieto nároky ani

postúpiť na žalobcu, ktorý ich uplatnil v predmetom prvostupňovom konaní. Dotknutým

veriteľom neodňal právo domáhať sa splatenia dlhopisov v sídle žalovaného ako v zákonnom

mieste plnenia už 31. decembra 2000. Žiaden z veriteľov, ktorí mali na žalobcu postúpiť

nároky uplatnené v konaní neuplatnili právo na splatenie dlhopisov fondu pred 01. januárom

2001, alebo neskôr, bez námietok akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov

fondu prostredníctvom spoločnosti R., a. s. a pobočiek S., a. s. Za uvedeného stavu pokladal

žalovaný uplatňovanie nárokov na úroky z omeškania za výkon práva v rozpore s dobrými

mravmi.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne

potvrdiť. Poukázal na to, že v konaní pred prvostupňovým súdom bolo výpoveďami oboch

účastníkov konania a predloženými dokumentmi, preukázané, že všetci účastníci zmluvy

o postúpení pohľadávky – úrokov z omeškania – na strane postupcu, boli ku dňu splatnosti

dlhopisu FNM SR, t. j. k 31. 12. 2000, veriteľmi FNM SR, teda vlastníkmi dlhopisu, s právom

uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávky. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu

oznámil prvostupňovému súdu, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany

žalovaného, nenamieta výšku uplatnenej sumy, teda výšku jednotlivých úrokov z omeškania,

ani spôsob ich výpočtu. Žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31. 12. 2000

zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy FNM SR vyplácané, konkrétne prostredníctvom

R., a. s., pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a. s. Žalovaný nemal

nikdy v úmysle, a ani nebol vôbec pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom

sídle k 31. 12. 2000, keďže ako vyplýva z listu FNM SR zo dňa 23. 07. 2008, FNM

disponoval k 31. 12. 2000 s hotovosťou 5 168,– Sk, pričom na účtoch v bankách mal

k dispozícii cca. 2,3 miliardy Sk, čo bolo približne 10% z celkovej nominálnej hodnoty

všetkých splatných dlhopisov, vrátane ich garantovaného výnosu. Má za to, že námietka

žalovaného o prípadnej potrebe súčinnosti veriteľov k plneniu záväzkov žalovaného, bola

posúdená zo strany prvostupňového súdu veľmi správne. V rozpore s dobrými mravmi je

práve konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne, z pozície „štátnej moci“ prezentuje,

ako, kde a kedy si splní, resp. je ochotný a schopný si splniť svoje záväzky voči veriteľom –

občanom Slovenskej republiky – a na strane druhej mu takáto verejná prezentácia a prísľub

nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za vinníkov svojho omeškania, resp.

za osoby, ktoré sú v omeškaní vo vzťahu k nemu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

odvolanie žalovaného v súlade s a v znení platnom

od 15. októbra 2008 bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené predpoklady vo veci

pojednávať podľa a dospel k názoru, že odvolanie nie je dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že predmetom odvolacieho konania

je posúdenie, či žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu

dlhopisov FNM voči svojim veriteľom, vlastníkom dlhopisov.

Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám

dlhopis, vrátane ich výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť, či žalovaný

ich mal splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo do 31. decembra 2001, ako

tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov.

Podľa splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov

fondu a ich výnosov je 31. decembra 2000.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. -21 (KP 8/09-5)

zo 17. decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku sp. zn. V 103/2005,

podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov

s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie

v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti)

s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje

žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže

riešiť, a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona.

Teda, ak je v tomto ustanovení ( , pozn.) uvedené, že dlhopis

je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia

byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa

ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred

31. decembrom 2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú

splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“, je

vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný.»

Ústavný súd v uvedenom náleze napokon zhrnul a vyslovil záver, že podľa § 24

ods. 6 dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto, ak

fond splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc

01. januárom 2001 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo

právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca

roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy

privatizácie.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného

je splatný resp. zročný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť

31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľovi. Majiteľovi dlhopisu vzniklo

právo požadovať plnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom, vznikne

potom veriteľovi právo na majetkové sankcie ( ).

Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu

úroku z omeškania.

Žalovaný ďalej namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu

na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť

včas.

Podľa vety prvej k omeškaniu dlžníka nedôjde,

ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme, alebo mu neposkytne súčinnosť

potrebnú na splnenie dlhu.

V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka.

Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok

z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne

a včas, t. j. ak bola urobená v čase splatnosti prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť

aj predčasne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného sa stotožnil aj

s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že veritelia

neposkytli mu potrebnú súčinnosť nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy. Nepreukázal,

že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť t. j. že mal dostatok peňažných

prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000, splnil. Tiež nepreukázal, že každému

z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas

ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520

nemohol prihliadnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozsudok krajského

súdu v napadnutej časti podľa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa

v spojení s Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný,

má preto právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa vyhl. č. v sume

196 Eur. Podľa obsahu spisu žalobcovi vznikli trovy v odvolacom konaní za vyjadrenie

k odvolaniu jeho právnym zástupcom a účasť na vyhlásení rozsudku dňa 24. 08. 2004.

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 24. augusta 2009

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková