Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9f1/370500.33b033.pdf
PDF · 101.01 KB
No categories available
2Cdo/199/2009
Najvyšší súd 2 Cdo 199/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky E. S., bývajúcej v S.,
proti odporcovi K., so sídlom v B., o neplatnosť výpovede, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 16 Cp 76/2002, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 10. februára 2009 sp. zn. 8 Co 371/2007, 8 Co 372/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 28. mája 2007 č. k. 16 Cp 76/2002 – 80 určil,
že výpoveď daná navrhovateľke odporcom listom zo dňa 12. 8. 2002 č. j. 964/02 podľa § 63
ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce je neplatná. Konanie v časti náhrady mzdy vo výške
473 200 Sk zastavil a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania
v sume 5 901 Sk k rukám právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Po
vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danom prípade je predmetná výpoveď neplatná
pre nesplnenie predpokladov podľa ustanovenia § 74 ods. 1 Zákonníka práce ( prerokovanie
vopred s príslušným odborovým orgánom ), prečo na jej základe nemohli nastať účinky
v zmysle § 59 ods. 1 písm. b/ v nadväznosti na § 61 Zákonníka práce ( skončenie pracovného
pomeru ). Na námietku odporcu o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie neprihliadol.
To z dôvodu, že pôvodný odporca – R. a L. so sídlom M., bol s účinnosťou od 31. 8. 2004
vyradený zo siete škôl a školských zariadení Ministerstva školstva Slovenskej republiky, na
základe žiadosti jeho zriaďovateľa, Krajského školského úradu Bratislava, ktorý ho aj dňom
31. 8. 2004 zrušil ( § 10 ods. 5 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej
samospráve ). V čase zrušenia ( pôvodného zamestnávateľa navrhovateľky ) vo vzťahu
k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov platil právny režim podľa § 14
ods. 2 zákona č. 313/2002 Z. z. o verejnej službe, podľa ktorého na uspokojenie nárokov
zamestnancov zamestnávateľa, ktorým je rozpočtová alebo príspevková organizácia, ktorá
zanikla zrušením bez právneho nástupcu, sa vzťahuje osobitný predpis. Týmto je zákon
č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách a podľa § 23 ods. 3 práva a povinnosti zrušenej
organizácie bez právneho nástupcu prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, t. j. v danom
prípade nároky z pracovnoprávnych vzťahov pôvodného zamestnávateľa navrhovateľky
prešli dňom jeho zrušenia na K., čím je dané jeho právne nástupníctvo na strane odporcu.
Tým bolo vylúčené použitie § 31 ods. 5 zákona č. 311/2001 ( Zákonníka práce ) v platnom
znení ( ak sa zrušuje zamestnávateľ, určí orgán, ktorý zamestnávateľa zrušuje, ktorý
zamestnávateľ je povinný uspokojiť nároky zamestnancov zrušeného zamestnávateľa alebo
uplatňovať jeho nároky ). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. februára 2009 sp. zn. 8 Co 371/2007,
8 Co 372/2009 na odvolanie odporcu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
potvrdil. Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a zrušil uznesenie súdu
prvého stupňa z 25. 6. 2007 (nesprávne uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh).
V plnom rozsahu sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého nároky
vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov pôvodného zamestnávateľa navrhovateľky prešli
na odporcu, preto neboli splnené zákonom stanovené podmienky pre zastavenie konania
podľa § 107 ods. 4 O. s. p. a námietky odporcu týkajúce sa nedostatku jeho pasívnej vecnej
legitimácie posúdil ako nedôvodné. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca. Navrhol rozsudok
odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového súdu, v napadnutej časti ( určení neplatnosti
výpovede a trovách prvostupňového konania ) zrušiť, konanie zastaviť a priznať mu náhradu
trov konania. Uviedol, že konanie pred odvolacím súdom ( aj súdom prvého stupňa ) je
postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. b/ O. s. p., lebo odporca ako účastník konania,
ktorý vystupoval v konaní, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Uvedený záver
odôvodnil tým, že pôvodný odporca ( R. a L. M. ) po vyradení zo siete škôl a školských
zariadení Ministerstva školstva Slovenskej republiky ( rozhodnutie z 22. 7. 2004
č. C. ) bol dňom 31. 8. 2004 ( rozhodnutie z 3. 8. 2004 č. K. ) zrušený bez právneho nástupcu.
Nenastal preto prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov na iný nástupnícky
subjekt podľa § 27 Zákonníka práce. Podľa jeho názoru súdy nižších stupňov pochybili, keď
pokračovali v konaní a nepostupovali podľa § 107 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého, ak po začatí
konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom a ak
právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. Nesúhlasil s právnym názorom súdov nižších
stupňov, že podľa § 23 ods. 3 zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení
neskorších predpisov práva a povinnosti pôvodného odporcu zrušeného bez právneho
nástupcu prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa ( K. ), čím je dané jeho právne
nástupníctvo a jeho pasívna vecná legitimácia v konaní.
Navrhovateľka sa k dovolaniu odporcu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako sú dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že
dovolanie bolo podané včas účastníčkou konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ).
Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
podmienky prípustnosti dovolania upravuje ustanovenie § 238 O. s. p.
Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( § 238 ods. 1 O. s. p. ), alebo proti rozsudku,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci ( § 238 ods. 2 O. s. p. ). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu ( § 238 ods. 3 O. s. p. ).
V prejednávanej veci dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, pričom sa nejedná o prípad, v ktorom by sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu skôr vysloveného v tejto veci. Prípustnosť
dovolania teda nemožno vyvodzovať z ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. Rovnako odvolací
súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa § 238 ods. 3 O. s. p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O. s. p. ( § 242 ods. 1 O. s. p. ), dovolací súd sa ďalej zaoberal
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu ( rozsudku
či uzneseniu ) odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Citované ustanovenie § 237 O. s. p.
nemá obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom
dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutie vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238
O. s. p. neprípustné.
Odporca odôvodnil dovolanie tým, že ako účastník konania na strane odporcu nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, pretože naňho neprešli práva a povinnosti pôvodného
odporcu ( R. a L. M. ) a teda, že nie je v konaní daná jeho pasívna vecná legitimácia.
Podmienkou toho, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je,
že musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosť byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť
subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom
konania. Ide o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny poriadok
v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak ten,
komu ju zákon priznáva. Vo všetkých občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť byť
účastníkom konania tí, ktorí majú všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa
hmotného práva, teda všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu. Spôsobilosť mať práva
a povinnosti majú aj právnické osoby ( § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka ). Nedostatok
spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania,
na ktorý musí súd prihliadať v každom štádiu konania a má za následok zastavenie konania.
Tento nedostatok nemožno odstrániť postupom podľa § 43 O. s. p., pretože nejde o vadu
podania spočívajúcu v jeho neúplnosti alebo nesprávnosti. Spôsobilosť byť účastníkom
konania a prípadnú následnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ O. s. p. je podľa
ustálenej súdnej praxe potrebné odlišovať od tzv. vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej )
predstavujúcej hmotnoprávny vzťah účastníka k prejednávanej veci, ktorá je z hľadiska
prípustnosti dovolania irelevantná ( R č. 34/1993 ). Odporca medzi spôsobilosťou byť
účastníkom konania a vecnou legitimáciou nerozlišuje. Preto jeho tvrdenia uvádzané
v dovolaní, ktoré sa týkajú jeho pasívnej vecnej legitimácie, sú pre prípustnosť dovolania
právne bezvýznamné.
V prejednávanej veci K. ( odporca ) je rozpočtovou organizáciou štátu ( § 10 ods. 1 zákona
č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve ). Podľa § 21 ods. 1
zákona č. 303/1995 Z. z. ( t. č. zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej
správy ) rozpočtové organizácie štátu sú právnické osoby. Na strane odporcu vystupovala v
konaní teda právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou ( spôsobilosťou mať práva a
povinnosti ), z ktorého dôvodu je spôsobilá byť účastníkom občianskeho súdneho konania ( §
19 O. s. p. ). Potom existencia odporcom tvrdenej vady konania uvedenej v § 237 písm. b/ O.
s. p. zistená nebola. Dovolací súd nezistil ani existenciu vád konania uvedených v § 237 písm.
a/ a c/ až g/ O. s. p. Tieto odporca ani v dovolaní nenamietal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver dodáva, že štát musí mať záujem na tom, aby
v každom prípade zániku organizácie zriadenej zákonom alebo rozhodnutím ústredného
orgánu napojenej na štátny rozpočet, existovala nástupnícka organizácia. V zákone
č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách ( t. č. zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy ) stanovil všeobecné pravidlo, podľa ktorého ak takáto organizácia
zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú ( dňom zrušenia )
na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak ( § 23 ods. 3 ). V prípade pôvodného
odporcu ( pôvodného zamestnávateľa navrhovateľky ) išlo o rozpočtovú organizáciu
s právnou subjektivitou zriadenou zriaďovateľom ( K. ), ktorého práva a povinnosti po jeho
zrušení prešli na odporcu a preto nebol daný dôvod na postup podľa § 107 ods. 4 O. s. p., ako
nesprávne odporca, podľa ktorého neprešli na iný subjekt, tvrdil.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie odporcu podľa Občianskeho súdneho poriadku neprípustné.
So zreteľom na to, dovolanie odporcu odmietol podľa § 243b ods. 5 prvá veta O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je takýto opravný prostriedok neprípustný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky úspešnej navrhovateľke voči odporcovi, ktorý úspech
nemal, nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože jej žiadne nevznikli ( § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. augusta 2009
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: