Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/158/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky

JUDr. Beaty Miničovej a členov JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej

v právnej veci žalobcu J., D., Í., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. I. M. s. r. o., L.

B., proti žalovanému Fond národného majetku Slovenskej republiky, D.

X. B., IČO: X. zastúpenému JUDr. Š. D. advokátom

so sídlom v B., S. o zaplatenie 98 976 Sk, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave č. k -211 zo dňa 28. augusta 2008, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu trovy odvolacieho

konania vo výške 196 Eur.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom v časti na zaplatenie 6 941 Sk

konanie zastavil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 92 035 Sk a 27 007 Sk

na náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že predmet sporu predstavuje súčet úrokov z omeškania

s plnením peňažných záväzkov, ktoré mal žalovaný voči osobám oprávneným na vyplatenie

menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov, ktoré boli emitované FNM SR

podľa o podmienkach prevodu majetku štátu

na iné osoby, v znení neskorších predpisov. Žalobca ako postupník nadobudol

na základe zmlúv o postúpení pohľadávok od postupcov – bývalých vlastníkov dlhopisov

FNM SR – ISIN: X., vydaných v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 zákona

č. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby - pohľadávky voči

žalovanému. Každá pohľadávka predstavuje úrok z omeškania v zmysle ustanovenia

z titulu omeškania dlžníka s vyplatením menovitej

hodnoty a výnosu dlhopisu FNM, splatného podľa

dňa 31. decembra 2000. Uplatnený úrok z omeškania je v zmysle nariadenia vlády

SR č. 17,6% ročne, počnúc 01. 01. 2001 zo sumy 13 740 Sk, čo predstavuje

menovitú hodnotu a výnos dlhopisu. Účastníci konania zhodne prehlásili, že nespornými

skutočnosťami v tomto konaní sú zoznamy veriteľov vlastniacich FNM ku dňu 31. 12. 2000

a spôsob výpočtu úroku z omeškania, t. j. výška úrokovej sadzby a doba trvania omeškania.

Týmto prehlásením boli odstránené výhrady žalovaného k aktívnej legitimácii postupcov

na podpísanie zmlúv o postúpení pohľadávok, ako aj výške uplatnených nárokov. V rozsahu,

v ktorom zmluvy o postúpení pohľadávok a výška žalobcom uplatneného nároku

neboli zhodné s údajmi žalovaného, žalobca zobral svoj návrh so súhlasom žalovaného späť.

Je nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane výnosu po odpočítaní príslušných

poplatkov, bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj zákonný záväzok vyplatiť

menovité hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje pohľadávky previedli na žalobcu,

splnil v priebehu roku 2001. Žalovaný namietal, že oprávnený neposkytli

dostatočnú súčinnosť žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho

nároku, t. j., vyplatenie dlhopisu. Žalovaný mal však relatívne dostatočnú lehotu

na to, aby sa „technicky“ pripravil na plnenie povinností, ktoré mu vyplývajú z § 24 zákona

č. v znení neskorších predpisov. Dôkazom toho je zmluva o poskytnutí osobitnej

služby pre emitenta cenných papierov, ktorú žalovaný uzatvoril s R. S., a. s. B. 04. mája 2000.

Žalovaný súdu oznámil, že ak súd uzná skutočnosť,

že došlo k omeškaniu zo strany žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku úrokov,

ani spôsob ich výpočtu. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995

sp. zn. z 19. júna 1998, zverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky,

v čiastke 84 pod číslom 221/1998, dlhopis FNM SR v zmysle § 24 ods. 6 zákona

č. sa stal splatným dňom 31. decembra 2000, a nie v lehote do 31. decembra

2001, ako to tvrdí žalovaný. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok

na vyplatenie hodnoty a výnosov dlhopisov dotknutým osobám, ich bývalým majiteľom,

nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote do 31. decembra 2000. Počnúc dňom

01. januára 2001 sa žalovaný dostal do omeškania v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6 zákona

č. , pretože pohľadávky veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom

splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania. Na základe podkladov

žalovaného žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie 6 941 Sk späť. Súd v súlade

s ust. a konanie v tejto časti zastavil. Na základe takto zisteného

skutkového a právneho stavu súd uznal nárok žalobcu za oprávnený a zaviazal žalovaného

zaplatiť žalobcovi 92 035 Sk z titulu úrokov z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisov

a ich výnosov splatných do 31. decembra 2000. O náhrade trov konania súd rozhodol

s poukazom na ustanovenie Nakoľko žalobca mal vo veci neúspech

v pomerne nepatrnej časti, súd mu priznal plnú náhradu trov konania, celkom vo výške

27 007 Sk.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2

písm. f/ ). Uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia použitie nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS. 13/97 z 19. júna 1998 nie je na mieste, lebo

v uvedenom konaní sa ústavný súd nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu

a k problematike času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Ďalej namietal,

že v rozhodnutí nebola zohľadnená námietka neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti veriteľmi

na splnenie záväzku so splatením dlhopisov fondu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov

fondu ako veritelia sa dňa 31. decembra 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka

s poukazom na ustanovenie , ani neposkytli údaje

umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie

dlhopisov fondu v mieste plnenia. Dotknutým veriteľom neodňal právo domáhať sa splatenia

dlhopisov v sídle žalovaného, ako v zákonnom mieste plnenia už 31. decembra 2000.

Žiaden z veriteľov, ktorí mali na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v konaní, neuplatnil

právo na splatenie dlhopisov fondu pred 01. januárom 2001 alebo neskôr, bez námietok

akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu prostredníctvom spoločnosti R.

S., a. s. a pobočiek S. a. s. Ďalej poukázal na to,

že so splácaním dlhopisov počas celého roku 2001, teda od splatnosti dňa 31. decembra 2000,

počítali usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie nakladania s uvedenými dlhopismi,

ktoré vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky ešte pred 31. decembrom 2000.

Za uvedeného stavu pokladal žalovaný uplatňovanie nárokov na úroky z omeškania

za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol, aby odvolací súd žalobu žalobcu

v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne

potvrdiť. Nesúhlasil s námietkou žalovaného o omeškaní veriteľov s prevzatím plnenia

záväzkov žalovaného. Uviedol, že žalovaný pred splatnosťou dlhopisov,

t. j. pred 31. decembrom 2000 zverejnil spôsob vyplácania dlhopisu FNM, konkrétne

prostredníctvom R. S., a. s. s tým, že na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S.

a. s. B. Žalovaný nemal nikdy v úmysle a ani nebol pripravený na vyplácanie dlhopisov

v hotovosti vo svojom sídle k 31. decembru 2000. Za rozpor s dobrými mravmi pokladal

konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne z pozície štátnej moci prezentuje, ako, kde

a kedy je ochotný a schopný plniť svoje záväzky voči veriteľom, občanom a na strane druhej

mu takáto verejná prezentácia a prísľub

nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za osoby, ktoré sú v omeškaní

vo vzťahu k nemu. Uviedol, že otázky splatnosti dlhopisov sa Ústavný súd SR dotkol v náleze

č. 8/95 sp. zn z 19. júna 1998, v ktorom uviedol, že majiteľ dlhopisu má právo

na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu v zákonnom stanovenej dobe splatnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

odvolanie žalovaného v súlade s a bez nariadenia

pojednávania a dospel k záveru, že jeho odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania

s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov FNM SR voči svojim veriteľom,

vlastníkom dlhopisov. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil

oprávneným osobám dlhopis, vrátane ich výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala

skutočnosť, či žalovaný ich mal splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca,

alebo do 31. decembra 2001, ako tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu

stanovenú o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby,

v znení neskorších predpisov.

Podľa splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu

a ich výnosov je 31. decembra 2000. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

53

sp. zn. -21 ( KP8/09-5 ) zo 17. decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko

k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovením

v rozsudku sp. zn. V 103/2005, podľa ktorého dovolací súd dospel k záveru,

že základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom

dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie v jeho

platnom znení. Ak otázka splatnosti ( zročnosti ) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom,

ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení,

potom je logické, že zákon túto otázku nemôže riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom

ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda ak je v tomto ustanovení ( t. j. § 24 ods. 6

) uvedené, že dlhopis je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne

zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje

aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť

aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred 31. decembrom 2000. Teda ak k tomuto dňu

bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné.

Konštatoval, že v tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem

ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný.

Ústavný súd v uvedenom náleze napokon vyslovil záver, že podľa § 24 ods. 6 zákona

č. dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto ak fond splatil menovitú

hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc 01. januárom 2001 sa dostal

do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok z omeškania.

Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001 ( § 24 ods. 11

cit. zákona ) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného

bol splatný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť

31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľom a majiteľom dlhopisu vzniklo

právo požadovať splnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne

potom veriteľovi právo na majetkové sankcie ( ).

Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu úroku

z omeškania. Namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu na strane

veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť včas.

Podľa vety prvej k omeškaniu dlžníka nedôjde,

ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť

potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza

k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne

poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí

byť ponúknuté riadne a včas t. j., v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený

plniť predčasne. Žalovaný nepreukázal, že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený

plniť, t. j., že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000

splnil. Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva dlhopisu

žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú

námietku žalovaného v zmysle nemohol prihliadnuť.

Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené

na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa 31. 12. 2000 nedostavil do sídla žalovaného

ako dlžníka a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov fondu

v zákonnom mieste plnenia v zmysle . Podľa tohto ustanovenia dlh sa plní

na mieste určenom dohodou účastníkov a ak miesto plnenia nie je takto určené,

je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte pred

splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31. 12. 2000 zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy fondu

vyplácané. Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali, možno žalovaným určené miesto

plnenia považovať za dohodnuté, v dôsledku čoho sa miestom plnenia nestalo sídlo

žalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení

s Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, má preto právo

na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 196 Eur / dva úkony právnej

služby advokáta žalobcu – vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 03. novembra 2008, účasť

na pojednávaní – vyhlásenie rozsudku, podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c/, ods. 4,

vyhl. č. /.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 10. septembra 2009

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: L. B.