Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
468/367921.716253.pdf
PDF · 119.07 KB
No categories available
3Obo/156/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Obo/156/2008
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky
JUDr. Beaty Miničovej a členov JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej
v právnej veci žalobcu J., X. D. Í., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. I. M., s. r. o.
so sídlom v B., L., proti žalovanému Fond národného majetku Slovenskej republiky,
Bratislava, D., zastúpenému JUDr. Š. D., advokátom
so sídlom v B., S. o zaplatenie 99 669 Sk, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k 3 Cb 98/03-254 zo dňa 28. augusta 2008, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu trovy odvolacieho
konania vo výške 196 Eur.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi 99 669 Sk a 27 131 Sk na náhradu trov konania.
V odôvodnení uviedol, že predmet sporu predstavuje súčet úrokov z omeškania
s plnením peňažných záväzkov, ktoré mal žalovaný voči osobám oprávneným na vyplatenie
menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov, ktoré boli emitované FNM SR
podľa § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu
23 Obo/156/2008
na iné osoby, v znení neskorších predpisov. Žalobca ako postupník nadobudol
na základe zmlúv o postúpení pohľadávok od postupcov – bývalých vlastníkov dlhopisov
FNM SR – ISIN: X., vydaných v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 zákona
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, pohľadávky voči
žalovanému. Každá pohľadávka predstavuje úrok z omeškania v zmysle ustanovenia
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka z titulu omeškania dlžníka s vyplatením menovitej
hodnoty a výnosu dlhopisu FNM, splatného podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb.
dňa 31. decembra 2000. Uplatnený úrok z omeškania je v zmysle nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. 17,6% ročne, počnúc 01. 01. 2001 zo sumy 13 740 Sk, čo predstavuje
menovitú hodnotu a výnos dlhopisu.
Je nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane jeho výnosu po odpočítaní príslušných
poplatkov, bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj zákonný záväzok vyplatiť
menovité hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje pohľadávky previedli na žalobcu,
splnil v priebehu roku 2001. Žalovaný namietal, že oprávnený neposkytli dostatočnú
súčinnosť žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku,
t. j., vyplatenie dlhopisu. Žalovaný mal však relatívne dostatočnú lehotu na to,
aby sa pripravil na plnenie povinností, ktoré mu vyplývajú z § 24 zákona č. 92/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov. Dôkazom toho je zmluva o poskytnutí osobitnej služby
pre emitenta cenných papierov, ktorú žalovaný uzatvoril s R. S., a. s. B. 04. mája 2000.
Žalovaný súdu oznámil, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany
žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku úrokov, ani spôsob
ich výpočtu. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS
13/97 z 19. júna 1998, zverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, v čiastke 84
pod číslom 221/1998, dlhopis FNM SR v zmysle § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. sa stal
platným dňom 31. decembra 2000, a nie v lehote do 31. decembra 2001, ako to tvrdí
žalovaný. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie
hodnoty a výnosov dlhopisov dotknutým osobám, ich bývalým majiteľom, nesplnil riadne
a včas v zákonnej lehote do 31. decembra 2000. Počnúc dňom 01. januára 2001 sa žalovaný
dostal do omeškania v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb.,
pretože pohľadávky veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu
už bolo žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania. Na základe takto zisteného skutkového
a právneho stavu súd uznal nárok žalobcu za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 99 669 Sk z titulu úrokov z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisov
a ich výnosov splatných do 31. decembra 2000. O náhrade trov konania súd rozhodol
s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. Nakoľko žalobca mal vo veci neúspech
v pomerne napadnutej časti, súd mu priznal plnú náhradu trov konania, celkom vo výške
27 131 Sk.
Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. ).
Uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia použitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS. 13/97 z 19. júna 1998 nie je na mieste, lebo v uvedenom konaní
sa ústavný súd nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike času
stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Ďalej namietal, že v rozhodnutí
nebola zohľadnená námietka neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti veriteľmi na splnenie
záväzku so splatením dlhopisov. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia
sa dňa 31. decembra 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka s poukazom
na ustanovenie § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani neposkytli údaje umožňujúce
doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov
fondu v mieste plnenia. Dotknutým veriteľom neodňal právo domáhať sa splatenia dlhopisov
v sídle žalovaného, ako v zákonnom mieste plnenia už 31. decembra 2000. Žiaden
z veriteľov, ktorí mali na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v konaní, neuplatnil právo
na splatenie dlhopisov fondu pred 01. januárom 2001 alebo neskôr, bez námietok akceptovali
doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu prostredníctvom spoločnosti R. S., a. s.
a pobočiek S. a. s. Ďalej poukázal na to, že so splácaním dlhopisov počas celého roku 2001,
teda od splatnosti dňa 31. decembra 2000, počítali usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie
nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky
ešte pred 31. decembrom 2000. Za uvedeného stavu pokladal žalovaný uplatňovanie nárokov
na úroky z omeškania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Navrhol, aby odvolací
súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy
konania.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť. Uviedol, že žalovaný pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31. decembrom 2000
zverejnil spôsob vyplácania dlhopisu FNM, konkrétne prostredníctvom R. S., a. s. s tým, že
na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S. a. s. B.. Žalovaný nemal nikdy
v úmysle a ani nebol pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle k 31.
decembru 2000. Za rozpor s dobrými mravmi pokladal konanie žalovaného, ktorý na jednej
strane verejne z pozície štátnej moci prezentuje, ako, kde a kedy je ochotný a schopný plniť
svoje záväzky voči veriteľom, občanom a na strane druhej mu takáto verejná prezentácia
a prísľub nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za osoby, ktoré sú
v omeškaní vo vzťahu voči nemu. Podotkol, že otázky splatnosti dlhopisov sa Ústavný súd
SR dotkol v náleze č. 8/95 sp. zn PL.ÚS 13/97 z 19. júna 1998, v ktorom uviedol, že majiteľ
dlhopisu má právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu v zákonnom stanovenej
dobe splatnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( § 10 ods. 2 O. s. p. ) prejednal
odvolanie žalovaného v súlade s § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania
s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov FNM SR voči svojim veriteľom,
vlastníkom dlhopisov. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil
oprávneným osobám dlhopis, vrátane ich výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala
skutočnosť, či žalovaný ich mal splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca,
alebo do 31. decembra 2001, ako tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu
stanovenú zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby,
v znení neskorších predpisov.
Podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu
a ich výnosov je 31. decembra 2000. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
sp. zn. ÚS235/08-21 ( KP8/09-5 ) zo 17. decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko
k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovením
rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 103/2005, podľa ktorého dovolací súd dospel k záveru,
že základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom
dlhopisy vyplatiť, rieši ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho platnom znení.
Ak otázka splatnosti ( zročnosti ) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom,
ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení,
potom je logické, že zákon túto otázku nemôže riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom
ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda ak je v tomto ustanovení ( t. j. § 24 ods. 6
zákona č. 92/1991 Zb. ) uvedené, že dlhopis je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne
53 Obo/156/2008
zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje
aj znenie § 24 ods. 10 cit zákona, podľa ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť
aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred 31. decembrom 2000. Teda ak k tomuto dňu bolo
zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné.
V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou
a aj praxou takto chápaný.
Ústavný súd v uvedenom náleze napokon vyslovil záver, že podľa § 24 ods. 6 zákona
č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto ak fond splatil menovitú
hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc 01. januárom 2001 sa dostal
do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok z omeškania.
Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001 ( § 24 ods. 11
cit. zákona ) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného
bol splatný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť
31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľom a majiteľom dlhopisu vzniklo
právo požadovať splnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne
potom veriteľovi právo na majetkové sankcie ( § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ).
Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu úroku
z omeškania. Žalovaný namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu
na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol
splniť v čas.
Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlžníka nedôjde,
ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť
potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza
k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne
poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí
byť ponúknuté riadne a včas t. j., v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený
plniť aj predčasne. Žalovaný nepreukázal, že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený
plniť, t. j., že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000
splnil. Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva dlhopisu
63 Obo/156/2008
žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú
námietku žalovaného v zmysle § 520 Občianskeho zákonníka nemohol prihliadnuť.
Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené
na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa 31. 12. 2000 nedostavil do sídla žalovaného
ako dlžníka a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov
v zákonnom mieste plnenia v zmysle § 567 ods. 1 OZ. Podľa tohto ustanovenia dlh sa plní
na mieste určenom dohodou účastníkov a ak miesto plnenia nie je takto určené, je ním
bydlisko alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte pred splatnosťou
dlhopisov, t. j. pred 31. 12. 2000 zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy fondu vyplácané.
Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali, možno žalovaným určené miesto plnenia
považovať za dohodnuté, a preto sa miestom plnenia nestalo sídlo žalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, má preto právo
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 196 Eur / dva úkony právnej služby
advokáta žalobcu – vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 03. decembra 2008, účasť
na pojednávaní – vyhlásenie rozsudku, podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c/, ods. 4,
§ 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. /.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 10. septembra 2009
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: L. B.