Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/62/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Soni Mesiarkinovej

v právnej veci žalobcu JUDr. Š. B., bývajúceho v I., zastúpeného JUDr. R. M., advokátom

v N., proti žalovanému O. Ú. T., H. č. X., T., o zaplatenie 99 335 Sk istiny s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. , o dovolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 20. novembra 2008, sp.zn. 4 Co

186/2008, , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín rozsudkom z 5. mája 2008, č.k. -32 zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcovi 99 335 Sk s 18,6 % úrokom od 10.7.2001 do zaplatenia

a nahradiť mu trovy konania vo výške 4 965 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným došlo

preukázateľne k skončeniu pracovného pomeru dňom 26.6.2001 dohodou z dôvodov podľa

z dôvodu nadbytočnosti a preto žalobcovi patrí

v zmysle , odstupné vo výške 2-násobku priemerného

mesačného zárobku. Dospel k záveru, že žalobcovi patrí podľa čl. 16 Kolektívnej zmluvy aj

odstupné vo výške 3-násobku priemerného mesačného zárobku. Z vykonaného dokazovania

mal preukázané, že priemerný mesačný zárobok žalobcu činí 19 868 Sk. Celkové odstupné

vo výške 5-násobku priemernej mesačnej mzdy predstavuje preto sumu 99 340 Sk. Keďže

uplatnený nárok žalobcu nepresahoval túto sumu, súd prvého stupňa priznal žalobcovi

uplatnený nárok vo výške 99 335 Sk. Priznanie úrokov z omeškania odôvodnil ustanovením

O náhrade trov konania rozhodol podľa tak,

že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 4 965 Sk, spočívajúce

v zaplatenom súdnom poplatku za žalobu. Uznesením z 29. júla 2008 č.k. -38

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za odvolanie vo výške

5 958 Sk.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalovaného rozsudkom z 20. novembra 2008

sp.zn. , napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil

a žalobu zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa zo dňa 29. júla 2008 č.k. – 38, ktorým bol žalovaný zaviazaný

na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie zrušil, keď nezistil dôvody pre jeho existenciu.

Poukázal na to, že žalobca sa domáhal, aby mu žalovaný zaplatil odstupné vo výške

5-násobku priemerného mesačného zárobku vo výške 99 335 Sk s príslušenstvom. Žalobu

odôvodnil tým, že u žalovaného pracoval od 1.9.1996 vo funkcii vedúceho odboru sociálnych

vecí, do ktorej bol menovaný. Dňa 26.3.1999 ho žalovaný odvolal z uvedenej funkcie.

Žalovaný žalobcovi dňa 6.4.1999 doručil rozhodnutie o okamžitom zrušení pracovného

pomeru v zmysle , ktorého neplatnosti sa žalobca

domáhal na súde. Konanie o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru sa viedlo

na Okresnom súde Trenčín, ktorý rozsudkom zo dňa 2. októbra 2000, č.k. -96

určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalobcovi žalovaným dňa 29.3.1999 je

neplatné a pracovný pomer žalobcu ďalej trvá. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. mája 2001, č.k. -118. Vzhľadom k tomu,

že medzi účastníkmi nedošlo k dohode o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu (po odvolaní

z funkcie žalobcovi žalovaný ponúkol prácu, a to samostatného odborného zamestnanca

na úseku štátnych dávok, ktorú žalobca odmietol), žalobca skončil pracovný pomer

so žalovaným na základe dohody o rozviazaní pracovného pomeru ku dňu 26.6.2001

z dôvodu nadbytočnosti v zmysle . Odvolací súd sa

nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa v danej veci, keď mal za to, že

na prejednávanú vec sa vzťahuje ustanovenie , ktoré ustanovenie

však pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvého stupňa nebolo použité a bolo podľa

názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Žalobca sa k možnej aplikácii

ustanovenia na zistený skutkový stav vyjadril tak, že danú vec

nemožno posudzovať podľa citovaného zákonného ustanovenia, nakoľko podľa neho

pracovný pomer bol s ním skončený dohodou podľa

platnom v čase skončenia pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, keď z funkcie bol

odvolaný v roku 1999 a pracovný pomer s ním bol ukončený až dňom 26.6.2001. Odvolací

súd poukázal na ustanovenie , podľa ktorého uplynutím

volebného obdobia, odvolaním z funkcie ani vzdaním sa funkcie sa pracovný pomer nekončí.

Zamestnávateľ so zamestnancom dohodne jeho ďalšie pracovné zaradenie u zamestnávateľa

na inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne inú pre neho vhodnú prácu. Ak

zamestnávateľ nemá pre zamestnanca takú prácu, alebo zamestnanec ju odmietne, je daný

výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c/; odstupné poskytované zamestnancom

pri organizačných zmenách patrí len v prípade rozviazania pracovného pomeru po odvolaní

z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny. Pre skončenie tohto

pracovného pomeru platia inak ustanovenia o skončení pracovného pomeru dojednaného

pracovnou zmluvou. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že odvolaním

zamestnanca z funkcie pracovný pomer nekončí, a že zákon predpokladá (stanoví ako

pravidlo), že zamestnanec bude naďalej u zamestnávateľa vykonávať dohodou účastníkov

stanovenú inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne inú pre neho vhodnú prácu.

Pre prípad, že zamestnanec takú prácu odmietne, je daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1

písm. c/ . Pri splnení uvedenej podmienky (t.j. že zamestnanec inú prácu

zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne inú pre neho vhodnú prácu odmietol), zákon

vytvára fikciu nadbytočnosti zamestnanca, pre ktorú je možné s ním rozviazať pracovný

pomer, bez toho aby bolo potrebné (možné) sa pri eventuálnom skúmaní platnosti skončenia

pracovného pomeru zaoberať tým, či sa zamestnanec skutočne stal pre zamestnávateľa

nadbytočný vzhľadom k rozhodnutiu zamestnávateľa, alebo príslušného orgánu o zmene jeho

úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti

práce, alebo o iných organizačných zmenách (tak ako to ustanovuje § 46 ods. 1 písm. c/

pre platné rozviazanie pracovného pomeru z dôvodu „nadbytočnosti").

Z uvedeného teda vyplýva, že platný v čase skončenia pracovného pomeru

rovnako nepožadoval skutočné naplnenie dôvodu podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. c/

a so zamestnancom, ktorý bol odvolaný z funkcie, bolo možné rozviazať

pracovný pomer z dôvodu fikcie nadbytočnosti za situácie, ak nemal zamestnávateľ

pre zamestnanca inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne inú pre neho vhodnú

prácu a rovnaká situácia nastala aj v prípade, ak zamestnávateľ pre zamestnanca odvolaného

z funkcie inú vhodnú prácu mal a zamestnanec ju odmietol; i v tomto prípade zamestnávateľ

v skutočnosti nemal pre zamestnanca inú vhodnú prácu, lebo zamestnanca nemôže nútiť, aby

prijal inú prácu, aj keby bola pre neho vhodná. V prípade takého spôsobu rozviazania

pracovného pomeru zamestnanca (aj keď ide o dohodu podľa ustanovenia § 46 ods. 1

písm. c/ ), preto nemožno urobiť záver, že toto rozviazanie pracovného

pomeru súvisí s organizačnými zmenami u zamestnávateľa (žalovaného), ale je naviac treba

skúmať, či nadbytočnosť zamestnanca (odvolaného z funkcie), skutočne nastala v príčinnej

súvislosti s rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene. O takúto situáciu sa pritom

jedná len vtedy, ak k odvolaniu zamestnanca z funkcie došlo v súvislosti s jej zrušením

v dôsledku organizačnej zmeny, t.j. ak stratil zamestnanec doterajšiu prácu (nemôže ďalej

vykonávať funkciu, do ktorej bol menovaný) práve v súvislosti s rozhodnutím zamestnávateľa

o organizačnej zmene spočívajúcej v zrušení žalobcom zastavaného pracovného miesta -

funkcie. V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalobca bol z funkcie

vedúceho odboru sociálnych vecí u žalovaného odvolaný bez toho, aby bola táto funkcia

zrušená v dôsledku organizačných zmien. Záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobcovi

požadované plnenie patrí, lebo bola splnená podmienka v zmysle § 3 ods. 1, 2 zák.č.

o odstupnom poskytovanom pri skončení pracovného pomeru platnom v čase

skončenia pracovného pomeru a v zmysle kolektívnej zmluvy žalovaného, považoval preto

za nesprávny. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, že žalovaný s ním rozviazal

pracovný pomer až ku dňu 26.6.2001, pretože táto skutočnosť nemá vplyv na dôvodnosť

nároku navrhovateľa, keďže v období od odvolania z funkcie až do skončenia pracovného

pomeru u žalovaného nepracoval a po určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného

pomeru súdom, ponúknutú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, resp. pre neho vhodnú

prácu, a to funkciu samostatného odborného zamestnanca na úseku štátnych dávok odmietol,

nakoľko podľa jeho vyjadrenia takúto prácu považoval za dehonestujúcu vzhľadom

na funkciu, ktorú vykonával u žalovaného predtým. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa podľa zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol. O náhrade trov

prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 2, § 142 ods. 1 a § 151

ods. 1 tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju

neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej jeho žalobu zamietol a čo

do výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote dovolanie žalobca, ktorý navrhol

rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Bol toho

názoru, že odvolací súd nesprávne interpretoval a nesprávne aplikoval ustanovenie § 65

ods. 3 , keď mal správne aplikovať o odstupnom v znení

neskorších predpisov a čl. 16 Kolektívnej zmluvy. Poukazoval na to, že z funkcie bol

odvolaný dňa 26.3.1999 a dňa 6.4.1999 mu bolo doručené okamžité zrušenie pracovného

pomeru pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný mu však v tomto období

bezprostredne po odvolaní z funkcie neponúkol žiadnu prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii,

resp. inú vhodnú prácu, hoci tak bolo povinný urobiť. Svoju povinnosť si splnil až dňa

25.6.2001 a preto sa na odstupné nevzťahuje ustanovenie .

Žalovaný s nim rozviazal pracovný pomer až dňa 25.6.2001 dohodou z dôvodu nadbytočnosti

( ) ako s radovým zamestnancom a nie ako s menovaným

funkcionárom. Bolo vecou žalovaného, že tento mu hneď po odvolaní z funkcie neponúkol

inú vhodnú prácu a že ho nikde nezaradil. Považoval preto za dôvodnú svoju námietku o tom,

že žalovaný s nim rozviazal pracovný pomer až dva roky po odvolaní z funkcie, keď bol

riadnym pracovníkom. Tento mu ponúkol prácu až po tom, ako súdy právoplatne rozhodli

o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a jeho trvania.

Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť.

V celom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi odvolacieho súdu, ktorý správne

interpretoval ustanovenie . Poukazoval aj na to, že počas súdneho

sporu nemohol žalobcovi ponúkať inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne inú

vhodnú prácu. So žalobcom nebola podpísaná dohoda o zmene pracovných podmienok,

z ktorej by vyplývalo, že tento by bol zaradený na miesto : „radového zamestnanca“.

Po odvolaní žalobcu z funkcie, bez ohľadu na čas, ktorý uplynul odo dňa jeho odvolania

do skončenia pracovného pomeru, nebola funkcia, z ktorej bol žalobca odvolaný, zrušená

v súvislosti s organizačnou zmenou a preto žalobcovi nárok na odstupné nevznikol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa ,

a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia dovolací súd

predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k uvedeným vadám konania. Existencia niektorej

z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená ani žalobcom

v dovolaní namietaná.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom

konaní najavo.

Dovolateľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). V ďalšom sa preto dovolací súd

zameral len na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho

viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a k zamietnutiu žaloby je však vecne správne.

Z ustanovenia v znení do 30.6.2001 (ďalej len Zákonníka

práce) vyplývalo, že uplynutím volebného obdobia, odvolaním z funkcie ani vzdaním sa

funkcie sa pracovný pomer nekončí. Zamestnávateľ so zamestnancom dohodne jeho ďalšie

pracovné zaradenie u zamestnávateľa na inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne

na inú pre neho vhodnú prácu. Ak zamestnávateľ nemá pre zamestnanca takú prácu alebo

zamestnanec ju odmietne, je daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c/; odstupné

poskytované zamestnancom pri organizačných zmenách patrí len v prípade rozviazania

pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej

zmeny. Pre skončenie tohto pracovného pomeru platia inak ustanovenia o skončení

pracovného pomeru dojednaného pracovnou zmluvou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že odstupné v zmysle § 3 ods. 1

bol jednorazový príspevok, ktorý prislúchal zamestnancovi vo výške

dvojnásobku priemerného zárobku zisteného u neho podľa pracovnoprávnych predpisov

naposledy pred skončením pracovného pomeru.

V kolektívnej zmluve, prípadne vo vnútornom predpise vydanom po dohode

s príslušným odborovým zväzom, bolo možné odstupné podľa ods. 1 zvýšiť až o trojnásobok

priemerného zárobku, prípadne určiť podmienky, za ktorých toto odstupné prislúchalo (§ 3

ods. 2 cit. zákona).

Nárok na odstupné mal zamestnanec, ktorého pracovný pomer bol rozviazaný

výpoveďou podľa až písm. c/ alebo dohodou

v súvislosti s organizačnými zmenami (§ 1 cit. zákona).

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že za splnenia podmienok uvedených

v § 1 cit. zákona mal zamestnanec zákonný nárok na vyplatenie odstupného vo výške

dvojnásobku priemerného zárobku. Tento zákonný nárok bolo možné zvýšiť len v prípade, ak

sa na tom zamestnávateľ a príslušná odborová organizácia dohodli v kolektívnej zmluve alebo

inom vnútornom predpise, avšak iba o trojnásobok priemerného zárobku.

Toto zvýšenie bolo maximálne, ani kolektívna zmluva nemohla zakotviť odstupné

vo väčšej výške (t.j. nad päťnásobok priemerného mesačného zárobku), a pokiaľ by takéto

dojednanie obsahovala, bola by v tejto časti neplatná (

o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov).

Odstupné mohlo byť aj predmetom dohody účastníkov (§ 4 ods. 2 zákona č.

s použitím ). Obsah alebo účel tejto dohody sa

však nemohol priečiť zákonu alebo ho obchádzať alebo sa inak priečiť záujmom spoločnosti

( ).

V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalobca bol z funkcie

vedúceho odboru sociálnych vecí u žalovaného odvolaný dňa 26.3.1999 bez toho, aby bola

táto funkcia zrušená v dôsledku organizačných zmien a že k rozviazaniu pracovného pomeru

došlo dohodou až ku dňu 26.6.2001. Zo skutkového stavu zisteného súdmi vyplýva aj to, že

žalobca v období od odvolania z funkcie až do skončenia pracovného pomeru u žalovaného

nepracoval a po určení neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru súdom,

ponúknutú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, resp. pre neho vhodnú prácu, a to funkciu

samostatného odborného zamestnanca na úseku štátnych dávok odmietol.

Keďže zamestnancovi, u ktorého pracovný pomer vznikol voľbou alebo

vymenovaním, patrí odstupné len v prípade rozviazania pracovného pomeru po odvolaní

z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny (§ 65 ods. 3 Zák. práce),

pričom žalobca bol do funkcie vymenovaný a táto po jeho odvolaní nebola zrušená, správne

odvolací súd konštatoval nenaplnenie podmienok pre priznanie odstupného.

Dovolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so závermi odvolacieho súdu

a v podrobnostiach odkazuje na dôvody, obsiahnuté v odôvodnení jeho písomného

vyhotovenia rozhodnutia. Za vecne správny považuje aj záver odvolacieho súdu o právnej

irelevantnosti časového obdobia, v ktorom prebiehal medzi účastníkmi konania spor

o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na žalobcom uplatnený nárok na odstupné

z dôvodu, že žalobca u žalovaného nevykonával žiadne práce a k rozviazaniu pracovného

pomeru došlo následne po vyriešení pracovnoprávneho sporu účastníkov konania.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca neopodstatnene napadol vecne správny rozsudok

odvolacieho súdu. Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani ďalšie dôvody

uvedené v , ktoré by mali za následok nesprávnosť rozsudku odvolacieho

súdu a ani vady konania uvedené v , dovolanie žalobcu zamietol podľa

ods. 1

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Dovolací súd mu však napriek tomu nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania, pretože mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli a žiadne si ani

neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. septembra 2009

JUDr. Vladimír Magura, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková