Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/155/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Beaty

Miničovej a členov JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej veci

žalobcu J., D. X., Í., zast. JUDr. I. M. advokátom, B., L.

proti žalovanému Fond národného majetku Slovenskej republiky, D.

IČO: X., zast. JUDr. Š. D. advokátom, D., Advokátska kancelária so sídlom na S. ulici č. X.

B. o zaplatenie 99 293 Sk, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 28. 08. 2008 č. k. -311, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

28. 08. 2008 č. k. -311 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

23

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28. 08. 2008 č. k. -311

rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie 2 186 Sk zastavil a žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobcovi 97 107 Sk istiny a 26 962 Sk na náhradu trov konania právnemu zástupcovi

žalobcu. Súd zistil, že v prejednávanej veci je nesporné, že majitelia dlhopisov FNM SR

uvedení v návrhu na začatie konania ako vlastníci a veritelia pohľadávok voči žalovanému

svoje pohľadávky pozostávajúce z úrokov z omeškania s vyplatením menovitej hodnoty

a výnosu FNM SR – ISIN: X., vydaných v zmysle previedli

zmluvami o postúpení pohľadávky v zmysle -530

na žalobcu ako postupníka. Súd mal za nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane jeho výnosu

po odpočítaní príslušných poplatkov, bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj

zákonný záväzok vyplatiť menovité hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje

pohľadávky previedli na žalobcu splnil v priebehu roku 2001. Z dokazovania vyplýva,

že oprávnení neposkytli dostatočnú súčinnosť žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu

im prináležiaceho nároku, t.j. vyplatenie dlhopisu. Súd poukázal na ust. § 24 ods. 6 a 7

v znení jeho zmien a doplnkov, podľa ktorého mal žalovaný relatívne

dostatočnú lehotu na to, aby sa „technicky“ pripravil na plnenie povinností, ktoré mu z tohto

ustanovenia vyplývajú. Dôkazom toho je i zmluva o poskytnutí osobitnej služby pre emitenta

cenných papierov, ktorú žalovaný uzatvoril s R. S., a. s. B. dňa 04. 05. 2000. Žalovaný

prostredníctvom právneho zástupcu súdu oznámil, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo

k omeškaniu zo strany žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku úrokov ani spôsob ich

výpočtu. Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995

sp. zn. z 19. júna 1998 súd považoval za nespochybniteľné, že podľa názoru

tejto právnej a ústavnej inštitúcie mali byť dlhopisy FNM ich majiteľom zo strany žalovaného

splatené v dobe ich splatnosti, t. j. do 31. 12. 2000, respektíve 31. 12. 1997 a nie v lehote 31.

12. 2001, ako to tvrdí žalovaný. Súd tak dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok

na vyplatenie hodnoty a výnosov dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehota.

Žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov

ich bývalým majiteľom, nakoľko dátumom rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný

splatiť dlhopisy, bol 31. 12. 2000 a nie 31. 12. 2001. Žalovaný bol teda povinný splatiť

dlhopisy a výnosy z nich v súlade s ust. o podmienkach

prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov v deň ich splatnosti

stanovenom na 31. 12. 2000. Počnúc dňom 01. 01. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania

33

( v zmysle ust. ), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli

novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo teda žalovateľné, a to aj s úrokmi

z omeškania. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal nárok

žalobcu za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 97 107 Sk z titulu úrokov

z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisu a jeho výnosu splatného do 31. 12. 2000.

Na základe späťvzatia žalobcu v časti o zaplatenie 2 186 Sk, súd konanie podľa § 95 ods. 1

a 3 zastavil.

Proti rozsudku v časti, v ktorej žalobe bolo vyhovené, sa z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci odvolal žalovaný a žiadal jeho zmenu. Namietal, že súd prvého

stupňa nesprávne vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995

sp. zn. PL ÚS. 13/97 z 19. 06. 1998, nakoľko Ústavný súd Slovenskej republiky

sa v uvedenom konaní vôbec nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike

času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Naopak v náleze č. 11/95,

sp. zn. PL.ÚS. 33/95 z 20. 12. 1995 Ústavný súd Slovenskej republiky exaktne vyjadril,

že „podľa je fond povinný splatiť dlhopis najneskôr

do konca roka 2001 osobám, ktoré ho získali ako majitelia kupónov podľa § 24 ods. 3

citovaného zákona, ako aj osobám, ktoré nadobudli dlhopis do vlastníctva pred dobou jeho

splatnosti podľa až e) “. Na citovaný nález

pritom žalovaný poukázal v prvostupňovom konaní. Žalovaný okrem námietky splatnosti

dlhopisov uplatnil aj ďalšie námietky, ktoré neboli zohľadnené a rozsudok sa tak podľa

žalovaného zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci. Je toho názoru, že do omeškania

s vyplatením dlhopisov sa nemohol dostať ani v prípade splatnosti dlhopisov k 31. 12. 2000,

pretože v omeškaní boli dotknutí veritelia, ktorí na výplatu dlhopisov fondu totiž neposkytli

žalovanému ako dlžníkovi súčinnosť nevyhnutnú na splnenie uvedených záväzkov. Podľa

zákona miestom splatenia dlhopisov fondu bolo sídlo žalovaného. V prípade ich splácania

v sídle žalovaného, by to prirodzene znamenalo splatenie dlhopisov v hotovosti. V tejto

súvislosti poukázal na ust. § 520 Obč. zák. podľa ktorého k omeškaniu nedôjde, ak ( i ) veriteľ

včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo ( ii ) mu neposkytne súčinnosť

potrebnú na splatenie dlhu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia

sa však dňa 31. 12. 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka ani neposkytli údaje

umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie

dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia. Žalovaný sa preto nemohol 01. 01. 2001 dostať

do omeškania so splatením dlhopisov fondu, dotknutí veritelia nemohli mať nárok na úroky

z omeškania voči žalovanému a nemohli tieto nároky ani postúpiť na žalobcu, ktorý

ich uplatnil v predmetnom prvostupňovom konaní. Túto skutočnosť nakoniec konštatuje i súd

prvého stupňa v napadnutom rozsudku, ktorého výrok však vychádzal z právneho posúdenia

uvedenej skutočnosti v rozpore s predmetným § 520 a súvisiacimi ustanoveniami

. Záver súdu uvedený v súvislosti s posúdením tohto skutkového

stavu, že žalovaný mal relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa pripravil na plnenie

predmetných povinností, je podľa názoru žalovaného irelevantný. Dĺžka uvedenej lehoty totiž

nemá podľa zákona vplyv na dôsledky omeškania veriteľov podľa § 520 Obč. zák. Žalovaný

ďalej uviedol, že v priebehu roku 2001 vzhľadom na skutočnosť, že veľký počet veriteľov

oprávnených na splatenie dlhopisov fondu mal bydlisko vzdialené od sídla žalovaného,

splácal predmetné dlhopisy z hľadiska miesta plnenia nad rámec svojich zákonných

povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti R. S. a. s. a ďalej pobočiek S. a.s. zisťoval

aktuálne údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom doručoval. Z hľadiska času plnenia sa

žalovaný opieral o logický výklad vyššie spomenutých ustanovení § 24 ods. 6 a ods. 11 a súv.

v tom smere, že žalovaný bo povinný splatiť dlhopisy fondu najneskôr do

konca roku 2001. Uvedený výklad príslušných zákonných ustanovení nie je záverom

žalovaného, žalovaný sa riadil skutočnosťou, že so splácaním predmetných dlhopisov počas

celého roku 2001, teda od „splatnosti“ dňa 31. 12. 2000 podľa

až do konca roku 2001, teda do uplynutia „doby splatnosti“ podľa § 24 ods. 11 zák. č.

počítali usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie nakladania s uvedenými

dlhopismi, ktoré vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky ešte pred 31. 12. 2000

a na ktoré žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa poukázal.

Na strane veriteľov sa uvedeným postupom pri splácaní z hľadiska miesta plnenia znížila

časová a finančná náročnosť potrebná na prevzatie uvedeného plnenia. Žalovaný pritom

vo vzťahu k miestu plnenia a ani vo vzťahu k času plnenia neodňal dotknutým veriteľom

právo domáhať sa splatenia dlhopisov fondu v sídle žalovaného ako v zákonnom mieste

plnenia už 31. 12. 2000. Týmto spôsobom neuplatnil voči žalovanému právo na splatenie

dlhopisov fondu, či už pred 01. 01. 2001, alebo neskôr, žiaden z veriteľov, ktorí mali

na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v predmetnom konaní, uvedení veritelia bez námietok

akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu uvedeným spôsobom.

prostredníctvom pobočiek S., a. s. Za tohto stavu považuje žalovaný uplatňovanie nárokov na

úroky z omeškania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi,

53

bez ohľadu na fakt, či uvedené nároky existujú. Z uvedených dôvodov navrhuje rozsudok

v napadnutej časti zmeniť.

Žalobca vo svojom stanovisku navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Zásadne nesúhlasí s námietkou žalovaného o údajnom omeškaní veriteľov. Má za to,

že otázka prípadnej potreby súčinnosti veriteľov k plneniu záväzkov žalovaného bola

posúdená zo strany prvostupňového súdu správne. Uviedol, že

v príslušných ustanoveniach nekonkretizuje o akú súčinnosť – v prípade jej potreby – by malo

na strane veriteľa ísť, preto je nepochybné, že samotná forma a potreba súčinnosti bude

vyplývať z konkrétnych okolností každého prípadu a v danom prípade aj z verejne prejavenej

vôle žalovaného vo vzťahu k všetkých vlastníkom dlhopisov, akým spôsobom a na akom

mieste si splní svoje záväzky. Žalobca rovnako ako výklad žalovaného ohľadne doby

splatnosti dlhopisov jednoznačne odmieta aj tvrdenie žalovaného, že by uplatňovanie nárokov

na úroky z omeškania bolo v rozpore s dobrými mravmi, v ktorom smere opätovne poukazuje

na rozsudok dovolacieho súdu sp. zn. V 3/2006. Je toho názoru, že v rozpore

s dobrými mravmi je práve konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne, z pozície

„štátnej moci“ prezentuje, ako, kde a kedy si splní, resp. je ochotný a schopný si splniť svoje

záväzky voči veriteľom – občanom Slovenskej republiky – a na strane druhej mu takáto

verejná prezentácia a prísľub nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil

za vinníkov svojho omeškania, resp. za osoby, ktoré sú vo vzťahu k nemu v omeškaní.

Rozpor s dobrými mravmi, ako aj legitímnosť uplatňovania si úrokov z omeškania je zrejmá

aj z iného konania žalovaného, ktorý v priebehu roka 2001 splácal dlhopisy,

pričom považoval zrejme za správne a spravodlivé, že každému veriteľovi vyplatil rovnakú

sumu, a to aj napriek tomu, že niektorí veritelia dostali svoje peniaze už v apríli 2001

a niektorí napr. až v novembri 2001. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že Ústavný súd SR

sa v Náleze č. 11/95, sp. zn. PL.ÚS. 33/95 exaktne vyjadril k otázke splatnosti dlhopisov.

Naopak právny záver Ústavného súdu SR v otázke splatnosti dlhopisov FNM je zakotvený

v jeho Náleze č. 8/95, sp. zn. z 19. 06. 1998, a to, že majiteľ dlhopisu má právo

na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu v zákonom stanovenej dobe splatnosti

( § 24 ods. 4, 6, 7 zákona). Navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť

a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2

bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru,

že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania

s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov FNM SR voči svojim veriteľom,

vlastníkom dlhopisov. Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným

osobám dlhopis, vrátane jeho výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť,

či žalovaný mal dlhopisy splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca,

alebo do 31. decembra 2001. Obaja účastníci poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení

neskorších predpisov.

Podľa splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu

a ich výnosov je 31. decembra 2000. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

sp. zn. -21 ( KP8/09-5 ) zo 17.decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko

k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vysloveným v rozsudku sp. zn. V 103/2005, podľa ktorého dovolací súd dospel

k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto

dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie v jeho

platnom znení. Ak otázka splatnosti ( zročnosti ) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom,

ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení,

potom je logické, že zákon túto otázku nemôže riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom

ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda ak je v tomto ustanovení ( t. j. § 24 ods. 6

) uvedené, že dlhopis je splatný 31.decembra 2000, potom skutočne

zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje

aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred

uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred 31. decembrom 2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo

zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné.

V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou

a aj praxou chápaný.

Ústavný súd v uvedenom náleze napokon vyslovil záver, že podľa § 24 ods. 6 zákona

č. dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto ak fond splatil menovitú

hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc 01. januárom 2001 sa dostal

do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok z omeškania.

Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001 ( § 24 ods. 11

cit. zákona ) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného

bol splatný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť

31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľom a majiteľom dlhopisu vzniklo

právo požadovať splnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne

potom veriteľovi právo na majetkové sankcie ( ).

Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu úroku

z omeškania. Žalovaný namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného záväzku z dôvodu

na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť

včas.

Podľa vety prvej k omeškaniu dlžníka nedôjde,

ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť

potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza

k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne

poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí

byť ponúknuté riadne a včas, t. j. v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený

plniť aj predčasne. Žalovaný nepreukázal, že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený

plniť, t. j. že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000

splnil. Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu

žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú

námietku žalovaného v zmysle § 520 Obč. zák. nemohol prihliadnuť.

Ako nedôvodnú vyhodnotiť odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené

na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa 31. 12. 2000 nedostavili do sídla žalovaného

ako dlžníka a neposkytli žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov v zákonnom

mieste plnenia v zmysle . Podľa tohto ustanovenia dlh sa plní na mieste

83

určenom dohodou účastníkov a ak miesto plnenia nie je takto určené, je ním bydlisko

alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov,

t. j. pred 31. decembrom 2000 zverejnil spôsob akým budú dlhopisy fondu vyplácané.

Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali, možno žalovaným určené miesto plnenia

považovať za dohodnuté, a preto sa miesto plnenia nestalo sídlo žalovaného.

Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok

Krajského súdu v Bratislave v napadnutej časti podľa ako vecne správny

potvrdil.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa

v spojení s tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi

ich náhradu nepriznal, pretože v zákonom stanovenej lehote trovy právneho zastúpenia

nevyčíslil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 30. septembra 2009

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: L. B.