Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e62/367922.11b337.pdf
PDF · 132.84 KB
No categories available
3Obo/155/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Obo/155/2008
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Beaty
Miničovej a členov JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej veci
žalobcu J., D. X., Í., zast. JUDr. I. M. advokátom, B., L.
proti žalovanému Fond národného majetku Slovenskej republiky, D.
IČO: X., zast. JUDr. Š. D. advokátom, D., Advokátska kancelária so sídlom na S. ulici č. X.
B. o zaplatenie 99 293 Sk, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 28. 08. 2008 č. k. 3 Cbm 82/04-311, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
28. 08. 2008 č. k. 3 Cbm 82/04-311 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
23 Obo/155/2008
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28. 08. 2008 č. k. 3 Cbm 82/04-311
rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie 2 186 Sk zastavil a žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcovi 97 107 Sk istiny a 26 962 Sk na náhradu trov konania právnemu zástupcovi
žalobcu. Súd zistil, že v prejednávanej veci je nesporné, že majitelia dlhopisov FNM SR
uvedení v návrhu na začatie konania ako vlastníci a veritelia pohľadávok voči žalovanému
svoje pohľadávky pozostávajúce z úrokov z omeškania s vyplatením menovitej hodnoty
a výnosu FNM SR – ISIN: X., vydaných v zmysle § 24 ods. 4 zák.č.92/1991 Zb. previedli
zmluvami o postúpení pohľadávky v zmysle § 524-530 Občianskeho zákonníka
na žalobcu ako postupníka. Súd mal za nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane jeho výnosu
po odpočítaní príslušných poplatkov, bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj
zákonný záväzok vyplatiť menovité hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje
pohľadávky previedli na žalobcu splnil v priebehu roku 2001. Z dokazovania vyplýva,
že oprávnení neposkytli dostatočnú súčinnosť žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu
im prináležiaceho nároku, t.j. vyplatenie dlhopisu. Súd poukázal na ust. § 24 ods. 6 a 7
zák. č. 92/1991 Zb. v znení jeho zmien a doplnkov, podľa ktorého mal žalovaný relatívne
dostatočnú lehotu na to, aby sa „technicky“ pripravil na plnenie povinností, ktoré mu z tohto
ustanovenia vyplývajú. Dôkazom toho je i zmluva o poskytnutí osobitnej služby pre emitenta
cenných papierov, ktorú žalovaný uzatvoril s R. S., a. s. B. dňa 04. 05. 2000. Žalovaný
prostredníctvom právneho zástupcu súdu oznámil, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo
k omeškaniu zo strany žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku úrokov ani spôsob ich
výpočtu. Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995
sp. zn. PL.ÚS 13/97 z 19. júna 1998 súd považoval za nespochybniteľné, že podľa názoru
tejto právnej a ústavnej inštitúcie mali byť dlhopisy FNM ich majiteľom zo strany žalovaného
splatené v dobe ich splatnosti, t. j. do 31. 12. 2000, respektíve 31. 12. 1997 a nie v lehote 31.
12. 2001, ako to tvrdí žalovaný. Súd tak dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok
na vyplatenie hodnoty a výnosov dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehota.
Žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov
ich bývalým majiteľom, nakoľko dátumom rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný
splatiť dlhopisy, bol 31. 12. 2000 a nie 31. 12. 2001. Žalovaný bol teda povinný splatiť
dlhopisy a výnosy z nich v súlade s ust. § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach
prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov v deň ich splatnosti
stanovenom na 31. 12. 2000. Počnúc dňom 01. 01. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania
33 Obo/155/2008
( v zmysle ust. § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991Zb. ), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli
novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo teda žalovateľné, a to aj s úrokmi
z omeškania. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal nárok
žalobcu za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 97 107 Sk z titulu úrokov
z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisu a jeho výnosu splatného do 31. 12. 2000.
Na základe späťvzatia žalobcu v časti o zaplatenie 2 186 Sk, súd konanie podľa § 95 ods. 1
a 3 O. s. p. zastavil.
Proti rozsudku v časti, v ktorej žalobe bolo vyhovené, sa z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci odvolal žalovaný a žiadal jeho zmenu. Namietal, že súd prvého
stupňa nesprávne vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995
sp. zn. PL ÚS. 13/97 z 19. 06. 1998, nakoľko Ústavný súd Slovenskej republiky
sa v uvedenom konaní vôbec nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike
času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Naopak v náleze č. 11/95,
sp. zn. PL.ÚS. 33/95 z 20. 12. 1995 Ústavný súd Slovenskej republiky exaktne vyjadril,
že „podľa § 24 ods. 12 zák. č. 190/1995 Z. z. je fond povinný splatiť dlhopis najneskôr
do konca roka 2001 osobám, ktoré ho získali ako majitelia kupónov podľa § 24 ods. 3
citovaného zákona, ako aj osobám, ktoré nadobudli dlhopis do vlastníctva pred dobou jeho
splatnosti podľa § 24 ods. 7 písm. a) až e) zákona č. 190/1995 Z. z.“. Na citovaný nález
pritom žalovaný poukázal v prvostupňovom konaní. Žalovaný okrem námietky splatnosti
dlhopisov uplatnil aj ďalšie námietky, ktoré neboli zohľadnené a rozsudok sa tak podľa
žalovaného zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci. Je toho názoru, že do omeškania
s vyplatením dlhopisov sa nemohol dostať ani v prípade splatnosti dlhopisov k 31. 12. 2000,
pretože v omeškaní boli dotknutí veritelia, ktorí na výplatu dlhopisov fondu totiž neposkytli
žalovanému ako dlžníkovi súčinnosť nevyhnutnú na splnenie uvedených záväzkov. Podľa
zákona miestom splatenia dlhopisov fondu bolo sídlo žalovaného. V prípade ich splácania
v sídle žalovaného, by to prirodzene znamenalo splatenie dlhopisov v hotovosti. V tejto
súvislosti poukázal na ust. § 520 Obč. zák. podľa ktorého k omeškaniu nedôjde, ak ( i ) veriteľ
včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo ( ii ) mu neposkytne súčinnosť
potrebnú na splatenie dlhu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia
sa však dňa 31. 12. 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka ani neposkytli údaje
umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie
dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia. Žalovaný sa preto nemohol 01. 01. 2001 dostať
do omeškania so splatením dlhopisov fondu, dotknutí veritelia nemohli mať nárok na úroky
z omeškania voči žalovanému a nemohli tieto nároky ani postúpiť na žalobcu, ktorý
ich uplatnil v predmetnom prvostupňovom konaní. Túto skutočnosť nakoniec konštatuje i súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku, ktorého výrok však vychádzal z právneho posúdenia
uvedenej skutočnosti v rozpore s predmetným § 520 a súvisiacimi ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Záver súdu uvedený v súvislosti s posúdením tohto skutkového
stavu, že žalovaný mal relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa pripravil na plnenie
predmetných povinností, je podľa názoru žalovaného irelevantný. Dĺžka uvedenej lehoty totiž
nemá podľa zákona vplyv na dôsledky omeškania veriteľov podľa § 520 Obč. zák. Žalovaný
ďalej uviedol, že v priebehu roku 2001 vzhľadom na skutočnosť, že veľký počet veriteľov
oprávnených na splatenie dlhopisov fondu mal bydlisko vzdialené od sídla žalovaného,
splácal predmetné dlhopisy z hľadiska miesta plnenia nad rámec svojich zákonných
povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti R. S. a. s. a ďalej pobočiek S. a.s. zisťoval
aktuálne údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom doručoval. Z hľadiska času plnenia sa
žalovaný opieral o logický výklad vyššie spomenutých ustanovení § 24 ods. 6 a ods. 11 a súv.
zák. č. 92/1991 Zb. v tom smere, že žalovaný bo povinný splatiť dlhopisy fondu najneskôr do
konca roku 2001. Uvedený výklad príslušných zákonných ustanovení nie je záverom
žalovaného, žalovaný sa riadil skutočnosťou, že so splácaním predmetných dlhopisov počas
celého roku 2001, teda od „splatnosti“ dňa 31. 12. 2000 podľa § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991 Zb.
až do konca roku 2001, teda do uplynutia „doby splatnosti“ podľa § 24 ods. 11 zák. č.
92/1991 Zb. počítali usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie nakladania s uvedenými
dlhopismi, ktoré vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky ešte pred 31. 12. 2000
a na ktoré žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa poukázal.
Na strane veriteľov sa uvedeným postupom pri splácaní z hľadiska miesta plnenia znížila
časová a finančná náročnosť potrebná na prevzatie uvedeného plnenia. Žalovaný pritom
vo vzťahu k miestu plnenia a ani vo vzťahu k času plnenia neodňal dotknutým veriteľom
právo domáhať sa splatenia dlhopisov fondu v sídle žalovaného ako v zákonnom mieste
plnenia už 31. 12. 2000. Týmto spôsobom neuplatnil voči žalovanému právo na splatenie
dlhopisov fondu, či už pred 01. 01. 2001, alebo neskôr, žiaden z veriteľov, ktorí mali
na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v predmetnom konaní, uvedení veritelia bez námietok
akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu uvedeným spôsobom.
prostredníctvom pobočiek S., a. s. Za tohto stavu považuje žalovaný uplatňovanie nárokov na
úroky z omeškania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi,
53 Obo/155/2008
bez ohľadu na fakt, či uvedené nároky existujú. Z uvedených dôvodov navrhuje rozsudok
v napadnutej časti zmeniť.
Žalobca vo svojom stanovisku navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Zásadne nesúhlasí s námietkou žalovaného o údajnom omeškaní veriteľov. Má za to,
že otázka prípadnej potreby súčinnosti veriteľov k plneniu záväzkov žalovaného bola
posúdená zo strany prvostupňového súdu správne. Uviedol, že Občiansky zákonník
v príslušných ustanoveniach nekonkretizuje o akú súčinnosť – v prípade jej potreby – by malo
na strane veriteľa ísť, preto je nepochybné, že samotná forma a potreba súčinnosti bude
vyplývať z konkrétnych okolností každého prípadu a v danom prípade aj z verejne prejavenej
vôle žalovaného vo vzťahu k všetkých vlastníkom dlhopisov, akým spôsobom a na akom
mieste si splní svoje záväzky. Žalobca rovnako ako výklad žalovaného ohľadne doby
splatnosti dlhopisov jednoznačne odmieta aj tvrdenie žalovaného, že by uplatňovanie nárokov
na úroky z omeškania bolo v rozpore s dobrými mravmi, v ktorom smere opätovne poukazuje
na rozsudok dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 3/2006. Je toho názoru, že v rozpore
s dobrými mravmi je práve konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne, z pozície
„štátnej moci“ prezentuje, ako, kde a kedy si splní, resp. je ochotný a schopný si splniť svoje
záväzky voči veriteľom – občanom Slovenskej republiky – a na strane druhej mu takáto
verejná prezentácia a prísľub nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil
za vinníkov svojho omeškania, resp. za osoby, ktoré sú vo vzťahu k nemu v omeškaní.
Rozpor s dobrými mravmi, ako aj legitímnosť uplatňovania si úrokov z omeškania je zrejmá
aj z iného konania žalovaného, ktorý v priebehu roka 2001 splácal dlhopisy,
pričom považoval zrejme za správne a spravodlivé, že každému veriteľovi vyplatil rovnakú
sumu, a to aj napriek tomu, že niektorí veritelia dostali svoje peniaze už v apríli 2001
a niektorí napr. až v novembri 2001. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že Ústavný súd SR
sa v Náleze č. 11/95, sp. zn. PL.ÚS. 33/95 exaktne vyjadril k otázke splatnosti dlhopisov.
Naopak právny záver Ústavného súdu SR v otázke splatnosti dlhopisov FNM je zakotvený
v jeho Náleze č. 8/95, sp. zn. PL.ÚS 13/97 z 19. 06. 1998, a to, že majiteľ dlhopisu má právo
na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu v zákonom stanovenej dobe splatnosti
( § 24 ods. 4, 6, 7 zákona). Navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2
O. s. p. bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru,
že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania
s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov FNM SR voči svojim veriteľom,
vlastníkom dlhopisov. Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným
osobám dlhopis, vrátane jeho výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť,
či žalovaný mal dlhopisy splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca,
alebo do 31. decembra 2001. Obaja účastníci poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú
zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení
neskorších predpisov.
Podľa § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991 Zb. splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu
a ich výnosov je 31. decembra 2000. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
sp. zn. ÚS 235/08-21 ( KP8/09-5 ) zo 17.decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko
k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vysloveným v rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 103/2005, podľa ktorého dovolací súd dospel
k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto
dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho
platnom znení. Ak otázka splatnosti ( zročnosti ) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom,
ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení,
potom je logické, že zákon túto otázku nemôže riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom
ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda ak je v tomto ustanovení ( t. j. § 24 ods. 6
zákona č. 92/1991 Zb. ) uvedené, že dlhopis je splatný 31.decembra 2000, potom skutočne
zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje
aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred
uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred 31. decembrom 2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo
zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné.
V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou
a aj praxou chápaný.
Ústavný súd v uvedenom náleze napokon vyslovil záver, že podľa § 24 ods. 6 zákona
č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto ak fond splatil menovitú
hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc 01. januárom 2001 sa dostal
do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok z omeškania.
Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001 ( § 24 ods. 11
cit. zákona ) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného
bol splatný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť
31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľom a majiteľom dlhopisu vzniklo
právo požadovať splnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne
potom veriteľovi právo na majetkové sankcie ( § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka ).
Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu úroku
z omeškania. Žalovaný namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného záväzku z dôvodu
na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť
včas.
Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlžníka nedôjde,
ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť
potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza
k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne
poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí
byť ponúknuté riadne a včas, t. j. v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený
plniť aj predčasne. Žalovaný nepreukázal, že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený
plniť, t. j. že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000
splnil. Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu
žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú
námietku žalovaného v zmysle § 520 Obč. zák. nemohol prihliadnuť.
Ako nedôvodnú vyhodnotiť odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené
na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa 31. 12. 2000 nedostavili do sídla žalovaného
ako dlžníka a neposkytli žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov v zákonnom
mieste plnenia v zmysle § 567 ods. 1 OZ. Podľa tohto ustanovenia dlh sa plní na mieste
83 Obo/155/2008
určenom dohodou účastníkov a ak miesto plnenia nie je takto určené, je ním bydlisko
alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov,
t. j. pred 31. decembrom 2000 zverejnil spôsob akým budú dlhopisy fondu vyplácané.
Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali, možno žalovaným určené miesto plnenia
považovať za dohodnuté, a preto sa miesto plnenia nestalo sídlo žalovaného.
Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok
Krajského súdu v Bratislave v napadnutej časti podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny
potvrdil.
O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 O. s. p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi
ich náhradu nepriznal, pretože v zákonom stanovenej lehote trovy právneho zastúpenia
nevyčíslil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. septembra 2009
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: L. B.