Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/153/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Emila Franciscyho,

v právnej veci žalobcu JUDr. Š., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. E., advokátkou so

sídlom v B., proti žalovanej S., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. R.,

advokátom so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava V

pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 18. februára 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava V dňa 16. mája 2005 a rozšírenou dňa

13. decembra 2005 sa žalobca domáhal ochrany osobnosti, do ktorej žalovaná ako

vydavateľka týždenníka P. neoprávnene zasiahla tým, že 1. apríla 2005 v čísle 14 tohto

týždenníka uverejnila článok „Nedotknuteľný sudca Najvyššieho súdu SR vyhodil

z kancelárie policajtov, ktorí mu priniesli predvolanie na výsluch“, ktorého súčasťou boli

sprievodné texty (podčlánky) „Kto je sudca H.“ a „Čo povedal“ (ďalej tiež „predmetný

článok“). Za neoprávnený zásah do osobnosti označil žalobca článok s jeho súčasťami ako

celok. Osobitne pri tom poukázal na časti článku, v zmysle ktorých „odštartoval svoju kariéru

-2-3 Cdo 153/2009

na Najvyššom súde na sklonku tretej Mečiarovej vlády, keď kandidoval na post predsedu za

Slotovu SNS, po voľbách v roku 1998 prežil politické zemetrasenie najmä vďaka podpore

SDĽ, a tak zostal na svojom poste celé funkčné obdobie. V roku 2002 sa zviditeľnil tým, že

predsedal senátu, ktorý prepustil I. z väzby krátko po jeho príchode z Juhoafrickej republiky“.

Ďalej sa ohradil voči tomu, že 17. marca 2005 vyhodil z kancelárie policajtov, ktorí mu

priniesli predvolanie na výsluch, správal sa neeticky, čím poskytol negatívny vzor pre

správanie ostatných občanov vo vzťahu k autorite štátnej moci. Napokon osobitne poukázal

na text, v zmysle ktorého „sa bojí ísť ako svedok vypovedať v prípade kauzy súvisiacej

s prepustením I. z väzby po jeho transporte z Juhoafrickej republiky, lebo sám si túto vec

pridelil do senátu, v ktorom predsedal a ktorý senát L. i následne prepustil z väzby na

politickú objednávku hnutia HZDS“. Za tento zásah do osobnosti žalobca žiadal jednak to,

aby sa mu žalovaná ospravedlnila v týždenníku P. uverejnením ospravedlňujúceho textu

naformulovaného v žalobe, jednak aby mu zaplatila náhradu nemajetkovej ujmy v sume

1 000 000 Sk. Žiadal tiež nahradiť trovy konania.

Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 25. októbra 2007 č.k. -303

uložil žalovanej povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi v lehote 15 dní od právoplatnosti

rozsudku tak, že v týždenníku P. uverejní na rovnakom mieste, ako bol uverejnený predmetný

článok ospravedlnenie pod názvom „Ospravedlnenie sudcovi Najvyššieho súdu SR JUDr. Š.“

s nasledovným textom: „V spoločenskom týždenníku P. z 1. apríla 2005 v čísle 14 v článku

pod názvom 'Nedotknuteľný Sudca Najvyššieho súdu SR vyhodil z kancelárie policajtov,

ktorí mu priniesli predvolanie na výsluch' bol na strane 31 v rubrike 'Kto je sudca H.' uvedený

text: 'JUDr. Š. odštartoval svoju kariéru na Najvyššom súde na sklonku tretej Mečiarovej

vlády, keď kandidoval na post predsedu za Slotovu SNS. Po voľbách v roku 1998 prežil

politické zemetrasenie najmä vďaka podpore SDĽ a tak zostal na svojom poste celé funkčné

obdobie. V roku 2002 sa zviditeľnil tým, že predsedal senátu, ktorý prepustil I. z väzby krátko

po jeho príchode z Juhoafrickej republiky. Za tieto neoprávnené a nepravdivé označenia

a tvrdenia sa S., s.r.o., vydavateľ spoločenského týždenníka P. JUDr. Š. ospravedlňuje.

Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená rozsudkom v konaní vo veci Okresného súdu

Bratislava V'“. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 52 000 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti (t.j. v časti

ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 948 000 Sk) žalobu zamietol.

Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že

-3-3 Cdo 153/2009

v predmetnom článku boli uvedené viaceré nepravdivé skutkové tvrdenia objektívne

spôsobilé privodiť ujmu na cti žalobcu. Konkrétne išlo o tvrdenia, že žalobca odštartoval

kariéru na Najvyššom súde Slovenskej republiky na sklonku tretej Mečiarovej vlády, keď

kandidoval na post predsedu za Slotovu SNS, že po voľbách v roku 1998 prežil politické

zemetrasenie najmä vďaka podpore SDĽ a tiež, že predsedal senátu, ktorý prepustil I. z väzby

krátko po jeho príchode z Juhoafrickej republiky. Súd prvého stupňa mal za to, že žaloba je čo

do základu dôvodná. Žalovaná uverejnila vo vzťahu k žalobcovi nepravdivé tvrdenia, ktoré

boli spôsobilé vyvolať ohrozenie alebo narušenie právnym poriadkom chránených práv

žalobcu, ktorý aj z hľadiska výkonu funkcie sudcu má byť nezávislý od akejkoľvek politickej

moci. Podľa názoru tohto súdu nie je v danom prípade samotné ospravedlnenie postačujúce,

lebo žalobca je nezávislým sudcom a článok vyznieva tak, že osoba tohto sudcu bola spojená

so závislosťou na viacerých politických stranách. Z uvedených dôvodov mu priznal aj

náhradu nemajetkovej ujmy v sume 52 000 Sk. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, lebo

nezistil, že by vo vzťahu k žalobcovi došlo po uverejnení článku k podstatnej zmene

v správaní nielen širokej verejnosti, ale aj jemu blízkych osôb a známych.

Na odvolanie žalobcu (v časti, ktorou nebolo žalobe vyhovené a ktorou bolo

rozhodnuté o náhrade trov konania) a odvolanie žalovanej (v časti, ktorou bolo žalobe

vyhovené) Krajský súd v Bratislave uznesením z 2. mája 2008 sp. zn. odmietol

odvolanie žalovanej ako oneskorene podané a rozsudok súdu prvého stupňa v žalobcom

napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd vzhľadom na subjektívne medze odvolania žalobcu a odmietnutie oneskorene

podaného odvolania žalovanej vychádzal z toho, že výroky rozsudku súdu prvého stupňa

o povinnosti žalovanej ospravedlniť sa žalobcovi a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 52 000 Sk nadobudli právoplatnosť. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že

v danom prípade neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu

v spoločnosti v značnej miere, so zreteľom na čo nie je morálne zadosťučinenie vo forme

ospravedlnenia postačujúce a že žalobcovi vzniklo aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Podľa názoru odvolacieho súdu ale súd prvého stupňa neuviedol v napadnutom

rozhodnutí žiadne dôvody, pre ktoré zamietol žalobu v časti nemajetkovej ujmy presahujúcej

sumu 52 000 Sk (t.j. 948 000 Sk). Z tohto dôvodu považoval odvolací súd napadnuté

rozhodnutie za nepreskúmateľné a jeho odôvodnenie za priečiace sa ,

-4-3 Cdo 153/2009

i Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Okresný súd Bratislava V, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom

z 2. októbra 2008 č.k. -391 žalobu zamietol; účastníkom nepriznal právo na

náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že celý hlavný článok („Nedotknuteľný sudca

Najvyššieho súdu SR vyhodil z kancelárie policajtov, ktorí mu priniesli predvolanie na

výsluch“) sa zaoberal konaním žalobcu v súvislosti s doručovaním mu predvolania na výsluch

pred orgány činné v trestnom konaní. Článok kládol otázku, či žalobca ako sudca v takomto

prípade má iné (výhodnejšie) postavenie ako každý iný občan a či bolo správanie sa žalobcu

dobrým príkladom pre ostatných. Súd prvého stupňa uviedol, že v článku absentuje bližšie

zdôvodnenie správania sa žalobcu z hľadiska pohľadu žalobcu na celú záležitosť – autorka sa

obmedzila len na jeho vyjadrenie pre médiá, že „išlo o hrubú demonštráciu policajnej sily vo

vzťahu k osobe sudcu Najvyššieho súdu“. Z výpovedí svedkov súd zistil, že ich zaskočilo

správanie sa žalobcu vo vzťahu k orgánom polície, z popisu ktorého mali dojem, že žalobca

sa nespráva v súlade s morálkou a etikou sudcu. Po vysvetlení celej záležitosti sa ale ich

vzťah k žalobcovi nezmenil a nedošlo ani k ujme v jeho osobnom živote. Žalobca je sudca

a ako verejný činiteľ je zo strany verejnosti a médií podrobený širšej kritike a drobnohľadu.

Očakáva sa od neho, že bude príkladom pre všetkých občanov, osobitne pri dodržiavaní

zákona a pri súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní. Časť článku, týkajúca sa

neprevzatia predvolania doručovaného políciou na pracovisku žalobcu, je podložená

pravdivými skutkovými zisteniami a môže byť predmetom oprávnenej kritiky konania

žalobcu. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa článok v uvedenej časti nepresiahol

hranice oprávnenej kritiky a nezasiahol do oprávnených a právom chránených práv žalobcu.

Jeho súčasťou ale boli aj sprievodné články „Čo povedal“ a „Kto je sudca H.“, ktoré na

rozdiel od toho obsahujú nepodložené hodnotiace úsudky a skutkovo nepreukázané tvrdenia,

za zverejnenie ktorých už bola žalovaná zaviazaná ospravedlniť sa žalobcovi. Vykonaným

dokazovaním nebolo však preukázané, že by sa vážnosť žalobcu v súkromnom alebo

profesijnom živote v dôsledku uverejnenia nepravdivých údajov znížila tak, že by to

opodstatňovalo priznanie finančnej náhrady vyššej ako 52 000 Sk (už priznanej prvším

rozsudkom súdu prvého stupňa). Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa žalobu zamietol

v časti, ktorou žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy nad sumu 52 000 Sk

-5-3 Cdo 153/2009

(948 000 Sk). O trovách konania rozhodol podľa , pričom poukázal na

čiastočný úspech žalobcu a žalovanej.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. februára 2009 sp. zn.

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanej uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi 31 467,84 € a nahradiť mu trovy konania 13 486,61 €. Odvolací súd

považoval za správny názor súdu prvého stupňa, že obsah predmetného článku bol objektívne

spôsobilý dopadnúť znevažujúco na osobnosť žalobcu a privodiť mu ujmu na jeho cti,

dôstojnosti a vážnosti. Uverejnený bol pritom v jednom z najčítanejších tuzemských

týždenníkov. So zreteľom na ustálenú judikatúru súdov bolo potrebné vychádzať z toho, že

článok mal širokú publicitu a jeho negatívne dopady na chránené osobnostné práva

opodstatňujú priznať žalobcovi aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd

zdôraznil, že hoci sloboda tlače zohráva v právnom štáte mimoriadnu úlohu a patrí

k základným politickým slobodám, bez ktorých je nemysliteľné fungovanie demokratickej

spoločnosti, nemožno nebrať na zreteľ úlohy a postavenie súdov a sudcov v tejto spoločnosti.

Súdy, ktoré sú garantom spravodlivosti v štáte a majú základnú úlohu v štáte ovládanom

teóriou nadvlády práva, potrebujú požívať dôveru verejnosti. Mali by byť preto chránené pred

nepodloženými útokmi, a to aj zo strany médií. So zreteľom na výsledky vykonaného

dokazovania dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že v danom

prípade sú splnené podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v celej uplatnenej výške.

Z výpovedí svedkov JUDr. A., JUDr. D. a JUDr. M. vyplýva, že žalobca pociťoval ujmu

v odbornom a profesionálnom živote, ktorá sa prejavila tak v jeho osobnom a rodinnom, ako

aj pracovnom okolí. Preukázateľne bola znížená jeho dôveryhodnosť v právnických kruhoch,

obsahom uverejneného článku sa cítili byť dotknutí aj ostatní sudcovia. Vypočutá svedkyňa

JUDr. D. uviedla, že z článku mala dojem, že sa jedná o arogantného človeka; v článku bolo

zahmlievajúcim spôsobom uvedené, že sa voči nemu vedú aj iné konania. Oslovovali ju

vysokoškolskí učitelia aj široká právnická verejnosť, ktorým musela vysvetľovať, ako to so

žalobcom je. Svedok JUDr. M. vypovedal, že podľa jeho názoru predmetný článok

škandalizoval osobu žalobcu. Podľa výpovede svedka JUDr. Š. mu boli pri jeho pracovných

cestách po Slovensku často kladené otázky, čo to žalobca vystrája. Vykonaným dokazovaním

bola preukázaná existencia ujmy žalobcu v súkromnom, rodinnom a spoločenskom živote.

Jeho manželka vo výpovedi uviedla, že mala dojem, akoby mala manžela, ktorého naháňajú

policajti, skutočnosti uvedené v článku jej vyčítala matka a tiež kamarátky jej hovorili, že jej

-6-3 Cdo 153/2009

manžela naháňajú policajti. Žalobcova manželka tiež potvrdila, že vzťahy v rodine boli

v dôsledku článku veľmi narušené, deťom bolo veľmi ťažké vysvetliť celú situáciu, príbuzní

sa s ňou nechceli ani rozprávať, akoby sa hanbili za to, koho majú v rodine. Syn žalobcu

vypovedal, že počas štúdia na právnickej fakulte sa s ním niektorí spolužiaci prestali stýkať,

iní sa ho pýtali na jeho otca a dávali mu najavo odsúdenie konania žalobcu. Nepravdivé

informácie uverejnené v článku o žalobcovi majú významný podiel na ťažkej psychickej

traume žalobcu a jeho rodiny. Intenzita zásahu do osobnosti žalobcu bola výrazne zvýšená

tým, že funkcia sudcu a predsedu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je odborno-

profesionálne najvyššia v sudcovskom zbore. Žalobca a jeho najbližšia rodina, a to aj so

zreteľom na pokračujúcu publicitu článku na webovej stránke žalovanej a reklamné spoty

v televízii, dôvodne pociťoval obavy, že jeho mediálne prenasledovanie bude pokračovať.

Veľké množstvo jeho príbuzných, priateľov, známych a kolegov dávalo najavo jemu aj jeho

manželke, synovi a blízkej rodine, ako ním pohŕdajú. Znížila sa jeho prestíž, dôstojnosť

a dôveryhodnosť v právnických kruhoch a kolegovia – sudcovia mu dávali najavo, že takáto

medializácia nie je vhodná. Z článku vyplýva, že ide o arogantného človeka, ktorého

naháňajú policajti. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu je vzhľadom na intenzitu

samotného zásahu, jeho trvanie a rozsah nepriaznivých dôsledkov na postavenie žalobcu

v rodine, v zamestnaní a v spoločnosti opodstatnený záver, že predmetným článkom došlo

k neoprávnenému zásahu znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti v tak

značnej miere, že samotné ospravedlnenie je nepostačujúce a žalobcovi patrí náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak nie len vo výške priznanej mu súdom prvého stupňa

(52 000 Sk), ale v celej žalobou požadovanej výške. O trovách konania rozhodol odvolací súd

podľa v spojení s a úspešnému žalobcovi priznal

náhradu trov konania 13 486,61 €.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním. Žiadala, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

( f/ ), konanie je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ) a napadnutý rozsudok spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Nesúhlasila so záverom

odvolacieho súdu, že v konaní boli preukázané negatívne dopady predmetného článku na česť

a dôstojnosť žalobcu. Článok v čase súdneho konania už nebol uverejnený na webovej stránke

-7-3 Cdo 153/2009

žalovanej a k tejto skutočnosti nebolo súdom vykonané dokazovanie. Rovnako neboli

v súdnom konaní vykonané dôkazy k televíznym reklamným spotom, v tomto smere sú

zistenia súdu nepodložené. Odvolací súd konal nad rámec odvolania žalobcu, pretože žalobca

ako odvolací dôvod neuviedol nesprávne skutkové zistenia. Odvolací súd je pritom viazaný

skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa; ak odvolací súd považoval skutkové

zistenia súdu prvého stupňa za nesprávne, mal dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať

( ). Odvolací súd takto ale nekonal, žiadne dôkazy nezopakoval a svojím

postupom odňal žalovanej možnosť zúčastniť sa vykonávania dokazovania, klásť prípadne

svedkom otázky a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom. Týmto postupom odvolacieho súdu

došlo v konaní k procesnej vade v zmysle a bolo porušené ústavné právo

žalovanej v zmysle . Pri rozhodovaní vo veci mal

odvolací súd prihliadať na viaceré články (najmä na

ods. 2 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 144), ako aj na čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ktoré upravujú právo na slobodu prejavu a jeho medze. Na

odôvodnenie námietky, že odvolací súd založil rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení veci, dovolateľka poukázala na niektoré právne názory vyslovené v rozhodnutiach

Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorých sloboda prejavu sa vzťahuje aj na

myšlienky, ktoré šokujú, urážajú, alebo znepokojujú štát, či akúkoľvek časť populácie,

sloboda prejavu zahŕňa aj istý stupeň preháňania, dokonca aj provokácie; verejnosť má právo

prijímať informácie z oblasti verejného života (vrátane fungovania justície) a v článkoch,

v tlači treba dôsledne odlišovať kritiku obsahujúcu hodnotiace úsudky a uverejnenie

nepravdivých informácii; existencia faktov môže byť dokázaná, zatiaľ čo pravdivosť

hodnotiaceho úsudku nemožno dokázať. Pokiaľ ide o splnenie hmotnoprávnych podmienok

vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zverejnené pod R 29/2001.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie žalovanej ako nedôvodné

zamietnuť. Nestotožnil sa s názorom žalovanej, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle

a že odvolací súd vychádzal z iného skutkového základu, než

prvostupňový súd. Nedôvodný je aj jej názor, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade a že

napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

-8-3 Cdo 153/2009

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ods. l ) zastúpená advokátom (

ods. 1 ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie

nie je dôvodné.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť

(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak

podanie dovolania pripúšťa zákon – v zmysle ním totiž možno napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V danom prípade je

dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu; dovolanie žalovanej je

v dôsledku toho procesne prípustné.

Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch

stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie

nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôže obstáť z aspektu opodstatnenosti

v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom zmysle zároveň

procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú možnosť,

aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil opodstatneným

uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu

a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.

Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje

aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale

len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu).

upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia dovolanie

možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení ,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd

je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo

-9-3 Cdo 153/2009

vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich

obsahu.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so

zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

možnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené ďalšie

procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou

osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle , na ktorú poukazuje

ustanovenie , nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho

opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť

dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia

vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania

tejto povahy ( a ) musí dovolací súd vziať vždy zreteľ – či už

bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (viď veta druhá ). V prípade

nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle tretím

dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá

prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá

Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho

výrok napadnutý ( veta prvá ), pričom (ako už bolo uvedené vyššie) je

viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod. Z hľadiska

posúdenia opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený

dovolací dôvod v zmysle , osobitný význam práve úplné, vecne

správne a efektívne vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom dôvode totiž

dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci nižšími súdmi len z aspektov

-10-3 Cdo 153/2009

uvedených a dostatočne vysvetlených v dovolaní; nad rámec toho, čo dovolateľ uplatnil

v dovolaní ako nesprávnosť právneho posúdenia, nie je dovolací súd oprávnený ani povinný

skúmať, v čom ešte (čo v dovolaní nebolo uplatnené a vysvetlené) spočíva nesprávnosť

právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

1. K dovolaciemu dôvodu v zmysle dovolací súd uvádza,

že o procesnú vadu konania v zmysle ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré

vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo

nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania

podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z procesných vád v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka, že

v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou

z taxatívne vymenovaných vád.

Existencia vád v zmysle až e/ a nebola v dovolaní namietaná

a v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Žalovaná v dovolaní namieta existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi odníma možnosť realizovať procesné práva

priznané účastníkovi občianskeho súdneho konania. Dovolateľka tvrdenú procesnú vadu

konania vyvodzuje z toho, že odvolací súd neopodstatnene zaujal záver o nesprávnych

skutkových zisteniach súdu prvého stupňa a že dokazovanie v potrebnom rozsahu

nezopakoval ani nedoplnil, v dôsledku čoho žalovanej neumožnil zúčastniť sa dokazovania,

klásť prípadne otázky svedkom a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom.

-11-3 Cdo 153/2009

V súvislosti s uvedenou námietkou žalovanej treba uviesť, že rozsudkom Okresného

súdu Bratislava V z 25. októbra 2007 č.k. -303 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Bratislave z 2. mája 2008 sp. zn. bolo právoplatne rozhodnuté

o povinnosti žalovanej ospravedlniť sa žalobcovi za neoprávnený zásah do jeho osobnosti

a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (vo výške 52 000 Sk). Po týchto

rozhodnutiach zostala spornou výška primeranej náhrady nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 3

). Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. februára 2009 sp. zn.

zmenil žalobu zamietajúci rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 2. októbra

2008 č.k. -391 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu vo výške 31 467,84 € (948 000 Sk). Z obsahu odôvodnenia jeho

zmeňujúceho rozsudku vyplýva, že odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa len nesprávnu

interpretáciu a z toho vyplývajúce nesprávne právne posúdenie

veci (viď stranu 10 odsek 3 dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu), nie však

nesprávne skutkové zistenia (ako nedôvodne tvrdí dovolateľka). Odvolací súd vychádzal

z rovnakých dôkazov a skutkových zistení ako súd prvého stupňa. Odlišnosť oboch

rozhodnutí nespočíva v odlišnosti záverov súdov z hľadiska skutkového základu veci;

podstatou rozdielnosti rozhodnutí súdov nižších stupňov je inak posúdený stupeň intenzity

negatívnych dopadov neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry žalobcu.

Pokiaľ dovolateľka uvádza, že odvolací súd žiadne dokazovanie nevykonal ani

nezopakoval a tým jej znemožnil účasť na dokazovaní, treba uviesť, že ustálená judikatúra

dovolacieho súdu nepovažuje nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom za postup,

ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (viď najmä R 37/1993

a R 125/1999). Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a akým

spôsobom k ich vykonaniu dôjde, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1

). Skutočnosť, že súd niektorý dôkaz nevykonal, nevedie k procesnej vade konania

v zmysle

V danom prípade, ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom

z 18. februára 2009 (č.l. 411 až 413), odvolací súd prečítal podstatné časti výpovedí svedkov

vypočutých v tomto súdnom konaní (N., I., B., JUDr. A., JUDr. D., JUDr. M., JUDr. Š. a Š.),

ku ktorým sa vyjadrila aj žalovaná. Odvolací súd vzal zreteľ aj (nie len) na uvedené svedecké

-12-3 Cdo 153/2009

výpovede, dokazovanie ktorými mimo iného bolo riadne vykonané v konaní pred súdom

prvého stupňa s tým, že sa k nim vyjadrili účastníci konania.

Sama skutočnosť, že odvolací súd dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa k odlišnému

právnemu záveru o primeranosti výšky nemajetkovej ujmy, nemohla založiť procesnú vadu

konania v zmysle pred súdom. Z dovolania vyplýva, že dovolateľka

v danom prípade dostatočne neodlišuje zistenie skutkového stavu ohľadom negatívnych

dopadov neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu od následného právneho posúdenia

zisteného skutkového stavu z hľadiska stupňa a intenzity tohto zásahu.

Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prihliada na

závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podkladom

pre to sú mu skutkové zistenia, ku ktorým dospel vykonaným dokazovaním. Výsledky

vykonaného dokazovania súd hodnotí podľa zásad uvedených v ; pokiaľ sa pri

tom dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nezaťažuje konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/

Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím

dôvodom v zmysle (porovnaj R 42/1993 a viď tiež ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn.

). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania,

v ktorom, ako už bolo uvedené vyššie, sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a

ods. 2 ), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané

súdmi nižších stupňov.

Na záver – vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu uplatnenému v dovolaní dovolací

súd konštatuje, že znaky procesnej vady konania v zmysle nemá nielen

procesný postup súdu, ktorý bol vytýkaný v dovolaní, ale ani iný postup súdu v tejto veci.

2. K dovolaciemu dôvodu v zmysle dovolací súd uvádza,

že tzv. inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. V súvislosti s námietkou o existencii tejto vady konania dovolateľka uvádza,

že odvolací súd konal nad rámec odvolania žalobcu, pretože žalobca vo svojom odvolaní ako

-13-3 Cdo 153/2009

odvolací dôvod neuviedol nesprávne zistenie skutkového stavu veci súdom prvého stupňa,

pričom v zmysle je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho

zistil súd prvého stupňa.

Zo spisu nevyplýva opodstatnenosť uvedenej námietky žalovanej. Vzhľadom na

skutočnosť, že o povinnosti žalovanej poskytnúť žalobcovi morálnu a (vo výške 52 000 Sk)

tiež materiálnu satisfakciu už bolo právoplatne rozhodnuté prvším rozsudkom súdu prvého

stupňa, išlo v konaní po vrátení veci súdu prvého stupňa o určenie primeranej výšky náhrady

nemajetkovej ujmy. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by odvolací súd prehodnocoval

skutkové zistenia súdu prvého stupňa – spis svedčí o tom, že odvolací súd na základe

vykonaného dokazovania dospel svojou úvahou k odlišnému právnemu záveru v otázke výšky

náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v danom prípade považoval za primeranú intenzite

negatívnych následkov a dopadov vyvolaných neoprávneným zásahom žalovanej do

osobnostnej sféry žalobcu.

Dovolací súd nezistil, že by odvolací súd svojím postupom konal v odvolacom konaní

nad rámec podaného odvolania. V dovolacom konaní nevyšla najavo ani inak tzv. iná vada

konania ( ), na ktorú by mal byť vzatý zreteľ ( ).

3. K tomu, čo dovolateľka uviedla v dovolaní za účelom preukázania opodstatnenosti

uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle , treba uviesť, že

právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny

predpis, ale ho nesprávne interpretoval.

Dovolanie má byť odôvodnené tak, aby z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu

neumožňovalo žiadne dohady a domnienky, čo mal dovolateľ na mysli. Ak dovolateľka

chcela s úspechom využiť procesnú možnosť napadnúť rozsudok odvolacieho súdu

dovolaním, ktorú jej vytvorila procesná prípustnosť dovolania ( ), a pokiaľ

chcela preukázať opodstatnenosť dovolacieho dôvodu v zmysle

a tým dosiahnuť zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia, nestačilo len poukázať na

-14-3 Cdo 153/2009

označenie alebo text tohto zákonného ustanovenia alebo na právne predpisy a judikatúru

tuzemských súdov alebo Európskeho súdu pre ľudské práva. Nevyhnutným bolo vysvetlenie,

konkrétne ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovažuje dovolateľka za správny, ako aj

konkrétne v čom spočíva omyl odvolacieho súdu pri aplikácii práva. Pokiaľ v dovolaní

žalovanej chýba takéto vysvetlenie, nie je vymedzený obsah prieskumnej činnosti

dovolacieho súdu a rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním nemožno preskúmať

z hľadiska opodstatnenosti takto „uplatneného“ dovolacieho dôvodu (viď aj R 38/2008).

Dovolateľka v súvislosti s námietkou, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ), iba odcitovala niektoré rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva a v nich zaujaté právne závery; nepodala ale vlastné

vysvetlenie súvislosti týchto rozhodnutí s prejednávanou vecou, neuviedla, v čom konkrétne

v danom prípade spočíva nesprávne právne posúdenie a v čom vidí nezohľadnenie judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva odvolacím súdom. V dôsledku toho nebol dovolaciemu

súdu dostatočne vymedzený obsah prieskumnej činnosti a rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo možné z tohto hľadiska vecne posúdiť [pozn.: žalovaná neopodstatnene namieta, že

odvolací súd nezohľadňoval východiská a ústavné princípy zakotvené v

Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (viď

stranu 8 odsek 6 a 7 dovolaním napadnutého rozsudku)].

Napriek konštatovaniu, že v danej veci nebol (v dôsledku absencie bližšieho

vysvetlenia dovolacieho dôvodu v zmysle ) dostatočne vymedzený

obsah prieskumnej činnosti dovolacieho súdu, dovolací súd pre úplnosť uvádza, že

dovolateľka zrejme formuláciami zvolenými v dovolaní mienila namietať, že konala v súlade

so slobodou prejavu, ktorú zakotvuje aj ; v zmysle

odseku 2 veta prvá tohto článku má každý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Súčasťou slobody prejavu je sloboda tlače.

V zmysle čl. 10 ods. 1 veta prvá a druhá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd má každý právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory

a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov. Ani

právo na slobodu prejavu (tlače) ale nie je absolútne – podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd jeho výkon zahŕňa aj povinnosti

a zodpovednosť, a preto môže podliehať (o.i.) obmedzeniam alebo sankciám, ktoré

-15-3 Cdo 153/2009

ustanovuje zákon a ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme (medziiným)

ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania

autority a nestrannosti súdnej moci.

V prejednávanej veci došlo ku kolízii (vzájomnému stretu) dvoch chránených záujmov

(práv). Na jednej strane ide o právo žalobcu, aby do jeho chránených osobných

a osobnostných práv nebolo neoprávnene zasahované a tiež jeho právo domáhať sa zákonu

zodpovedajúcim spôsobom ochrany v prípade neoprávneného zásahu; žalobca, vychádzajúc

z toho, že predmetným článkom bolo zasiahnuté do jeho práv chránených právnym

poriadkom, podal proti vydavateľke týždenníka, v ktorom bol článok uverejnený, žalobu na

ochranu osobnosti. Na druhej strane ide o slobodu prejavu (slobodu tlače) – jeden zo

základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti i rozvoja každého človeka.

Napriek zvýšenej ochrane slobody prejavu tlačou je potrebné nájsť rovnováhu medzi

ochranou súkromného života verejnej osoby (osoby verejného záujmu, akou je politik,

zamestnanec štátu, umelec, športovec a pod.) a slobodou prejavu. Novinárska sloboda prejavu

musí ustúpiť právu na ochranu súkromného života v prípadoch, keď tlač informuje verejnosť

o súkromnom živote verejne známych osôb len za účelom vyvolania senzácie a zvýšenia

predajnosti periodika bez toho, aby sledovala legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach

verejného záujmu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudská práva vo veci Von

Hannover v. Nemecko z 24. júna 2006). Európsky súd pre ľudské práva zohľadňuje

rozdielnosti postavenia jednotlivých osôb verejného záujmu – hranice prípustného zásahu

k politikom alebo predstaviteľom vlády sú ďaleko širšie než vo vzťahu k sudcom, ktorí

v rámci skupiny „verejných osôb“ požívajú najväčšiu ochranu. Dôvodom pre tento náhľad

Európskeho súdu pre ľudské práva je špecifické postavenie sudcov v systéme orgánov

verejnej moci – sudca pri výkone súdnej moci zasahuje významným spôsobom do právneho

postavenia fyzických a právnických osôb, so zreteľom na čo by prekročenie dovolených

limitov prípustnej kritiky mohlo negatívne vplývať aj na prijímanie všetkých (mnohých)

rozhodnutí súdov očami širšej, nielen dotknutej verejnosti (porovnaj rozsudok Európskeho

súdu pre ľudská práva vo veci Skalka v. Poľsko z 27. mája 2003).

V prípade stretu subjektívneho práva žalobcu a práva slobody prejavu, ku ktorému

v posudzovanej veci došlo, je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti,

-16-3 Cdo 153/2009

ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. Na strane osoby domáhajúcej sa

ochrany osobnosti ide predovšetkým o to, do akého práva, koho, čím, s akou intenzitou

a s akými dôsledkami bolo zasiahnuté, na strane osoby, proti ktorej smeruje žaloba na

ochranu osobnosti ide o to, aké boli ciele a zvolené prostriedky uplatnenia slobody prejavu.

Súčasťou slobody prejavu môže byť aj kritika. Aby kritika (čo aj oprávnená) nenapĺňala

znaky neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, musí byť a/ vecná (nie

zahmlievajúca alebo škandalizujúca), b/ pravdivá (vychádzajúca z pravdivých podkladov)

a c/ primeraná (čo do spôsobu, účelu, obsahu a formy). Cieľom kritiky s takýmito znakmi má

byť náprava určitého negatívneho javu (okolnosti alebo správania sa), nie však urážka,

poníženie, zosmiešnenie, škandalizácia alebo zneváženie ľudskej dôstojnosti. Za splnenia

týchto podmienok je prípustná aj „tvrdá kritika“, pokiaľ je objektívne prospešná.

Odvolací súd sa uvedeným stretom (kolíziou) osobnostného práva žalobcu a slobody

prejavu zaoberal a svoje závery vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podľa jeho

názoru nesledoval článok legitímne ciele, ale škandalizáciu a zneváženie žalobcu (aj ako

sudcu reprezentujúceho súdnu moc). Žalovaná v dovolaní neuviedla, v čom vidí nesprávnosť

takéhoto posúdenia uvedeného stretu odvolacím súdom, ani nevysvetlila, z konkrétne ktorých

dôvodov a ako vyhodnotených (posúdených) mal byť tento stret (konflikt) dvoch právom

chránených práv právne uzavretý inak a prečo – v rámci skutkovému základu zisteného súdmi

nižších stupňov – mala byť (podľa názoru žalovanej) priznaná priorita slobode prejavu pred

právom žalobcu na ochranu osobnosti.

Pre úplnosť dovolací súd poukazuje ďalej na , ktorý

priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale

znaky správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne

dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi

určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom

prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (viď § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že

-17-3 Cdo 153/2009

bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má

fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2

). Výšku tejto náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (viď § 13 ods. 3

). Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie

zákonom kvalifikovaných podmienok – aby sa morálne zadosťučinenie javilo ako

nepostačujúce a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej

vážnosti v spoločnosti značnej miere. Odvolací súd, ako o tom svedčí obsah spisu, postupoval

pri rozhodovaní o primeranej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle vyššie

uvedených zákonných ustanovení. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa žalovanej ňou

podaným dovolaním nepodarilo spochybniť právne závery odvolacieho súdu, ku ktorým

dospel pri posúdení intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov neoprávneného

zásahu žalovanej na chránené osobnostné práva žalobcu. Odvolací súd vychádzal zo

skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa ( ) a svoje rozhodnutie

o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy založil na konkrétnych skutkových

okolnostiach. Z hľadiska odvolacím súdom konštatovanej intenzity neoprávneného zásahu

a vyvolaných negatívnych dopadov zásahu do osobnosti žalobcu nie je rozhodujúce, či

predmetný článok bol alebo nebol zverejnený na webovej stránke aj v čase začatia tohto

súdneho konania a či a aké televízne reklamné spoty predchádzali vydaniu predmetného

článku. Aj v tomto smere dovolací súd uvádza, že žalovaná v dovolaní nevyvrátila

opodstatnenosť názoru odvolacieho súdu, že ním priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch (31 467,84 €) je primeraná dopadom neoprávneného zásahu žalovanej do

osobnostných práv žalobcu.

Z aspektu toho, čo dovolateľka uviedla a vysvetlila v dovolaní, je zrejmé, že dovolací

dôvod v zmysle nebol daný.

4. Z dôvodov uvedených vyššie pod 1. až 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky

neopodstatnené dovolanie žalovanej zamietol ( ).

5. V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Dovolací súd žalobcovi nepriznal náhradu trov

-18-3 Cdo 153/2009

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková