Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
6ca/367625.b12a19.pdf
PDF · 123.55 KB
No categories available
3Obo/171/2008
Najvyšší súd 3 Obo 171/2008
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beaty
Miničovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jany Hullovej v právnej veci
žalobcu: J.,D.,D., zast. JUDr. I.M., advokátom, L.B. proti žalovanému: Fond národného
majetku Slovenskej republiky, D., B., IČO: X., zast. JUDr. Š.D., advokátom, Advokátska
kancelária D., so sídlom S.B., o zaplatenie 3 310,50 Eur (99 732 Sk), na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo 17. septembra 2008, č. k. 1Cb 8/04-265, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo 17. septembra 2008, č. k. 1Cb 8/04-265 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume
196 Eur (5 905 Sk).
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. septembra 2008, č. k. 1Cb 8/04-265
rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie 1 629 Sk zastavil a žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcovi 98 103 Sk istiny a 37 355 Sk na náhradu trov konania právnemu zástupcovi
žalobcu.
Súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vymáhaná suma predstavuje súčet úrokov
z omeškania žalovaného s plnením peňažných dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám
oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov emitovaných Fondom
národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „FNM SR“) podľa § 24 ods. 4
a súv. zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu
na iné osoby“).
Súd zistil, že v prejednávanej veci je nesporné, že majitelia dlhopisov FNM SR
uvedení v návrhu na začatie konania ako vlastníci a veritelia pohľadávok voči žalovanému
svoje pohľadávky, pozostávajúce z úrokov z omeškania s vyplatením menovitej hodnoty
a výnosu FNM SR - ISIN:.X., vydaných v zmysle § 24 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, previedli zmluvami o postúpení
pohľadávky v zmysle § 524-530 Občianskeho zákonníka na žalobcu ako postupníka. Súd mal
za nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane jeho výnosu po odpočítaní príslušných poplatkov,
bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj zákonný záväzok vyplatiť menovité
hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje pohľadávky previedli na žalobcu, splnil
v priebehu roku 2001.
Z dokazovania vyplýva, že oprávnení neposkytli dostatočnú súčinnosť žalovanému
k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku, t. j. vyplatenie dlhopisu.
Súd poukázal na ust. § 24 ods. 6 a 7 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku
štátu na iné osoby, podľa ktorého mal žalovaný relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa
„technicky“ pripravil na plnenie povinností, ktoré mu z tohto ustanovenia vyplývajú.
Dôkazom toho je i zmluva o poskytnutí osobitnej služby pre emitenta cenných papierov, ktorú
žalovaný uzatvoril s R.B. dňa 4. mája 2000.
Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu súdu oznámil, že ak súd uzná
skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku
úrokov ani spôsob ich výpočtu.
Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995, sp. zn. PL. ÚS 13/97
z 19. júna 1998 súd považoval za nespochybniteľné, že podľa názoru tejto právnej a ústavnej
inštitúcie mali byť dlhopisy FNM SR ich majiteľom zo strany žalovaného splatené v dobe ich
splatnosti, t. j. do 31. decembra 2000, respektíve 31. decembra 1997 a nie v lehote
31. decembra 2001, ako to tvrdí žalovaný.
Súd vychádzajúc aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra
2007, sp. zn. 1 Obdo V 95/2005, konštatoval, že žalovaný sa dostal do omeškania
s vyplácaním dlhopisov občanom Slovenskej republiky, ktorí svoje právo na vymáhanie
úrokov z omeškania postúpili zmluvami o postúpení pohľadávok žalobcovi.
Súd tak dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty a výnosov
dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote. Žalovaný sa dostal do omeškania
s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov ich bývalým majiteľom, nakoľko
dátumom rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný splatiť dlhopisy bol 31. december
2000 a nie 31. december 2001. Žalovaný bol teda povinný splatiť dlhopisy a výnosy z nich
v súlade s ust. § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby v deň ich splatnosti, stanovenom na 31. december 2000. Počnúc dňom 1. januára 2001
sa žalovaný dostal do omeškania (v zmysle ust. § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli
novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo teda žalovateľné, a to aj s úrokmi
z omeškania.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal nárok žalobcu
za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 98 103 Sk z titulu úrokov z omeškania
za oneskorené vyplatenie dlhopisu a jeho výnosu splatného do 31. decembra 2000.
Súd v súlade s § 95 ods. 1 a 3 O.s.p. konanie v časti o zaplatenie 1 629 Sk zastavil,
nakoľko žalobca vzal späť žalobu v tejto časti na základe podkladov žalovaného
z 18. júna 2008.
Proti rozsudku v časti, v ktorej žalobe bolo vyhovené, sa z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. odvolal žalovaný a žiadal jeho
zmenu.
Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z Nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. 8/1995, sp. zn. PL. ÚS 13/97 z 19. júna 1998, nakoľko Ústavný súd
Slovenskej republiky sa v uvedenom konaní vôbec nezaoberal otázkou splácania dlhopisov
fondu a k problematike času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril.
Naopak, v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 11/95, sp. zn. PL. ÚS 33/95
z 20. decembra 1995 sa Ústavný súd Slovenskej republiky exaktne vyjadril, že „podľa § 24
ods. 12 zák. č. 190/1995 Z. z. je fond povinný splatiť dlhopis najneskôr do konca roka 2001
osobám, ktoré ho získali ako majitelia kupónov podľa § 24 ods. 3 citovaného zákona, ako aj
osobám, ktoré nadobudli dlhopis do vlastníctva pred dobou jeho splatnosti podľa § 24 ods. 7
písm. a) až e) zákona č. 190/1995 Z. z.“. Na citovaný nález pritom žalovaný poukázal
v prvostupňovom konaní.
Žalovaný sa nestotožňuje ani s názorom súdu, ktorý vychádza z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2007, sp. zn. 1 Obdo V 95/2005, ako rozhodnutia
dovolacieho súdu. Žalovaný zdôrazňuje, že v uvedenom rozhodnutí sa dovolací súd zaoberal
len pomerne úzko vymedzenou otázkou, či sa žalovaný mohol dostať do omeškania
s vyplácaním dlhopisov FNM SR už uplynutím splatnosti stanovenej na 31. december 2000
podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby,
alebo na ich včasné splatenie postačovalo splnenie tejto povinnosti najneskôr do konca roku
2001 podľa § 24 ods. 11 citovaného zákona. Ostatnou argumentáciou účastníkov konania
sa dovolací súd ďalej nezaoberal.
Žalovaný okrem námietky splatnosti dlhopisov uplatnil aj ďalšie námietky, ktoré
neboli zohľadnené a rozsudok sa tak podľa žalovaného zakladá na nesprávnom právnom
posúdení veci. Je toho názoru, že do omeškania s vyplatením dlhopisov sa nemohol dostať
ani v prípade splatnosti dlhopisov k 31. decembru 2000, pretože v omeškaní boli dotknutí
veritelia, ktorí na výplatu dlhopisov fondu totiž neposkytli žalovanému ako dlžníkovi
súčinnosť nevyhnutnú na splnenie uvedených záväzkov. Podľa zákona miestom splatenia
dlhopisov fondu bolo sídlo žalovaného. V prípade ich splácania v sídle žalovaného by to
prirodzene znamenalo splatenie dlhopisov v hotovosti. V tejto súvislosti poukázal na ust.
§ 520 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého k omeškaniu nedôjde, ak (i) veriteľ včas
a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo (ii) mu neposkytne súčinnosť potrebnú
na splatenie dlhu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa však
31. decembra 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka ani neposkytli údaje
umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie
dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia. Žalovaný sa preto nemohol 1. januára 2001
dostať do omeškania so splatením dlhopisov fondu, dotknutí veritelia nemohli mať nárok
na úroky z omeškania voči žalovanému a nemohli tieto nároky ani postúpiť na žalobcu, ktorý
ich uplatnil v predmetnom prvostupňovom konaní. Túto skutočnosť nakoniec konštatuje i súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku, ktorého výrok však vychádzal z právneho posúdenia
uvedenej skutočnosti v rozpore s predmetným § 520 a súvisiacimi ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Záver súdu uvedený v súvislosti s posúdením tohto skutkového
stavu, že žalovaný mal relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa pripravil na plnenie
predmetných povinností, je podľa názoru žalovaného irelevantný. Dĺžka uvedenej lehoty totiž
nemá podľa zákona vplyv na dôsledky omeškania veriteľov podľa § 520 Občianskeho
zákonníka.
Žalovaný ďalej uviedol, že v priebehu roku 2001 vzhľadom na skutočnosť, že veľký
počet veriteľov oprávnených na splatenie dlhopisov fondu mal bydlisko vzdialené od sídla
žalovaného, splácal predmetné dlhopisy z hľadiska miesta plnenia nad rámec svojich
zákonných povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti R., a.s. a ďalej pobočiek S., a.s.
zisťoval aktuálne údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom doručoval. Z hľadiska času plnenia
sa žalovaný opieral o logický výklad vyššie spomenutých ustanovení § 24 ods. 6 a ods. 11
a súv. zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v tom smere, že
žalovaný bo povinný splatiť dlhopisy fondu najneskôr
do konca roku 2001. Uvedený výklad príslušných zákonných ustanovení nie je záverom
žalovaného, žalovaný sa riadil skutočnosťou, že so splácaním predmetných dlhopisov počas
celého roku 2001, teda od „splatnosti“ dňa 31. decembra 2000 podľa § 24 ods. 6
zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby až do konca roku
2001, teda do uplynutia „doby splatnosti“ podľa § 24 ods. 11 citovaného zákona počítali
usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo
Ministerstvo financií Slovenskej republiky ešte pred 31. decembrom 2000 a na ktoré žalovaný
v konaní pred súdom prvého stupňa poukázal. Na strane veriteľov sa uvedeným postupom
pri splácaní z hľadiska miesta plnenia znížila časová a finančná náročnosť potrebná
na prevzatie uvedeného plnenia. Týmto spôsobom neuplatnil voči žalovanému právo
na splatenie dlhopisov fondu, či už pred 1. januárom 2001 alebo neskôr žiaden z veriteľov,
ktorí mali na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v predmetnom konaní, uvedení veritelia
bez námietok akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu prostredníctvom
spoločnosti R., a.s. a pobočiek S., a.s., pričom týmto postupom podľa vlastného vyjadrenia
neodňal veriteľom právo domáhať sa splatenia dlhopisov fondu v sídle žalovaného ako
v zákonnom mieste plnenia už 31. decembra 2000.
Za tohto stavu považuje žalovaný uplatňovanie nárokov na úroky z omeškania za výkon práva
v rozpore s dobrými mravmi, bez ohľadu na fakt, či uvedené nároky existujú.
Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,
že žalobcov návrh zamietne a zaviaže žalobcu nahradiť trovy konania žalovaného.
Žalobca vo svojom stanovisku navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Zásadne nesúhlasí s námietkou žalovaného o údajnom omeškaní veriteľov.
Má za to, že otázka prípadnej potreby súčinnosti veriteľov k plneniu záväzkov žalovaného
bola posúdená zo strany prvostupňového súdu správne. Uviedol, že Občiansky zákonník
v príslušných ustanoveniach nekonkretizuje, o akú súčinnosť - v prípade jej potreby - by malo
na strane veriteľa ísť, preto je nepochybné, že samotná forma a potreba súčinnosti bude
vyplývať z konkrétnych okolností každého prípadu a v danom prípade aj z verejne prejavenej
vôle žalovaného vo vzťahu k všetkých vlastníkom dlhopisov, akým spôsobom a na akom
mieste si splní svoje záväzky. V danom prípade prvostupňový súd vyhodnotil potrebu
poskytnutia súčinnosti veriteľov vo vzťahu k dlžníkovi ako bezpredmetnú, resp. nepotrebnú
k tomu, aby žalovaný mohol splniť svoje záväzky k 31. decembru 2000 práve tak, ako ich
bez problémov plnil počas roka 2001.
Žalobca rovnako ako výklad žalovaného ohľadne doby splatnosti dlhopisov
jednoznačne odmieta aj tvrdenie žalovaného, že by uplatňovanie nárokov na úroky
z omeškania bolo v rozpore s dobrými mravmi. Je toho názoru, že v rozpore s dobrými
mravmi je práve konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne, z pozície „štátnej moci“
prezentuje, ako, kde a kedy si splní, resp. je ochotný a schopný si splniť svoje záväzky voči
veriteľom - občanom Slovenskej republiky - a na strane druhej mu takáto verejná prezentácia
a prísľub nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za vinníkov svojho
omeškania, resp. za osoby, ktoré sú vo vzťahu k nemu v omeškaní. Rozpor s dobrými
mravmi, ako aj legitímnosť uplatňovania si úrokov z omeškania je zrejmá aj z iného konania
žalovaného, ktorý v priebehu roka 2001 splácal dlhopisy, pričom považoval zrejme
za správne a spravodlivé, že každému veriteľovi vyplatil rovnakú sumu, a to aj napriek tomu,
že niektorí veritelia dostali svoje peniaze už v apríli 2001 a niektorí napr. až v novembri 2001.
Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že Ústavný súd SR sa v Náleze č. 11/95, sp. zn.
PL. ÚS 33/95 exaktne vyjadril k otázke splatnosti dlhopisov. Ústavný súd Slovenskej
republiky v ňom pri riešení úplne iného právneho problému iba citoval znenie § 24 ods. 12
zákona č. 190/1995 Z. z., a to bez akýchkoľvek právnych záverov v otázke splatnosti
dlhopisov Fondu národného majetku Slovenskej republiky.
Naopak právny záver Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke splatnosti
dlhopisov F. je zakotvený v jeho Náleze č. 8/95, sp. zn. PL. ÚS 13/97 z 19. júna 1998, a to, že
majiteľ dlhopisu má právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu v zákonom
stanovenej dobe splatnosti (§ 24 ods. 4, 6, 7 zákona).
Navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov
odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2
O.s.p. bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru,
že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.
Predmetom sporu je žalobcom uplatnené právo na zaplatenie sumy 98 103 Sk.
Vymáhaná suma predstavuje súčet úrokov z omeškania žalovaného s plnením peňažných
dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt
a výnosov dlhopisov emitovaných FNM SR podľa § 24 ods. 4 a súv. zákona č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.
Právna úprava dlhopisov F. je upravená v zákone č. 92/1991 Zb.
opodmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších zmien a doplnkov.
Dlhopis fondu je charakterizovaný ako zaknihovaný cenný papier na meno, ktorý
oprávňuje majiteľa tohto dlhopisu na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu,
pričom sa na tieto dlhopisy nevzťahuje zákon č. 530/1990 Zb. o dlhopisoch v znení
neskorších predpisov.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania
s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov FNM SR voči svojim veriteľom,
vlastníkom dlhopisov. Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným
osobám dlhopis, vrátane jeho výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť,
či žalovaný mal dlhopisy splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca alebo
do 31. decembra 2001. Obaja účastníci poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú zákonom
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.
Podmienky, za ktorých FNM SR splatí dlhopisy, upravujú odseky 6, 7, 10 a 11
ustanovenia § 24 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.
Podľa § 24 ods. 6 citovaného zákona dlhopis upravený podľa odseku 4, vrátane jeho výnosu,
je splatný 31. decembra 2000.
Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze, sp. zn. ÚS 235/08-21 (KP8/09-5)
zo 17. decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku, sp. zn. 1 Obdo V 103/2005,
podľa ktorého dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov
s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie
§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.
Ak otázka splatnosti (zročnosti) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní
správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické,
že zákon túto otázku nemôže riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení,
a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda ak je v tomto ustanovení (t. j. § 24 ods. 6 zákona
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby) uvedené, že dlhopis
je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia
byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého
žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred 31. decembrom
2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom
nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný
už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou chápaný.
Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze, sp. zn. ÚS 235/08-21 (KP8/09-5)
zo 17. decembra 2008 napokon vyslovil záver, že podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, dlhopis fondu bol splatný 31. decembra
2000. Preto ak fond splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty,
počnúc 1. januárom 2001 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom
vzniklo právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr
do konca roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona), zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto
formy privatizácie.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného
bol splatný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť 31. decembra
2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľom a majiteľom dlhopisu vzniklo právo
požadovať splnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne potom
veriteľovi právo na majetkové sankcie (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Žalovaný
nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu úroku z omeškania.
Žalovaný namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného záväzku z dôvodu na strane
veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť včas.
Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlžníka nedôjde,
ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť
potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza
k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne
poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť
ponúknuté riadne a včas, t. j. v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť
aj predčasne. Žalovaný nepreukázal, že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť,
t. j. že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000 splnil.
Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi,
peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku
žalovaného v zmysle § 520 Občianskeho zákonníka nemohol prihliadnuť.
Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené
na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa 31. decembra 2000 nedostavili do sídla
žalovaného ako dlžníka a neposkytli žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov
v zákonnom mieste plnenia v zmysle § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto
ustanovenia dlh sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov a ak miesto plnenia nie je
takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte
pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31. decembrom 2000, zverejnil spôsob, akým budú
dlhopisy fondu vyplácané. Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali, možno žalovaným
určené miesto plnenia považovať za dohodnuté, a preto sa miestom plnenia nestalo sídlo
žalovaného.
Pokiaľ ide o údajný výkon práva v rozpore s dobrými mravmi vo veci uplatňovania
nárokov na úroky z meškania, na ktoré poukázal žalovaný, odvolací súd poznamenáva,
že úroky z omeškania sú sankčnou platbou, ktorá prináleží veriteľovi za porušenie povinností
dlžníka riadne a včas splatiť svoj peňažný záväzok. Úroky z omeškania sú dennou náhradou
škody za stratu možnosti disponovať dlžnou čiastkou. Nárok na ne vzniká veriteľovi
bez ohľadu na to, či bolo alebo nebolo oneskorenie spôsobené dlžníkom. Akékoľvek
zdôvodňovanie dlžníka ohľadne príčin vzniku omeškania je tak právne bezvýznamné.
Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok
Krajského súdu v Bratislave v napadnutej časti podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.
O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi
priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 196 Eur (dva úkony právnej
služby, 1 úkon - vyjadrenie k odvolaniu v sume 121,17 Eur + režijný paušál 6,30 Eur + 19%
DPH, 2 úkon - účasť na vyhlásení rozsudku 15. októbra 2009 v sume 30,29 Eur + režijný
paušál 6,95 Eur + 19% DPH). Trovy konania súd určil podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 4, § 16
a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. s tým, že predmetom odvolacieho konania bola suma
98 103 Sk (3 256,42 Eur).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 15. októbra 2009
JUDr. Beata Miničová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.