Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/171/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beaty

Miničovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jany Hullovej v právnej veci

žalobcu: J.,D.,D., zast. JUDr. I.M., advokátom, L.B. proti žalovanému: Fond národného

majetku Slovenskej republiky, D., B., IČO: X., zast. JUDr. Š.D., advokátom, Advokátska

kancelária D., so sídlom S.B., o zaplatenie 3 310,50 Eur (99 732 Sk), na odvolanie

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo 17. septembra 2008, č. k. -265, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo 17. septembra 2008, č. k. -265 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume

196 Eur (5 905 Sk).

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. septembra 2008, č. k. -265

rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie 1 629 Sk zastavil a žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobcovi 98 103 Sk istiny a 37 355 Sk na náhradu trov konania právnemu zástupcovi

žalobcu.

Súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vymáhaná suma predstavuje súčet úrokov

z omeškania žalovaného s plnením peňažných dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám

oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov emitovaných Fondom

národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „FNM SR“) podľa § 24 ods. 4

a súv. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ o podmienkach prevodu majetku štátu

na iné osoby“).

Súd zistil, že v prejednávanej veci je nesporné, že majitelia dlhopisov FNM SR

uvedení v návrhu na začatie konania ako vlastníci a veritelia pohľadávok voči žalovanému

svoje pohľadávky, pozostávajúce z úrokov z omeškania s vyplatením menovitej hodnoty

a výnosu FNM SR - ISIN:.X., vydaných v zmysle

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, previedli zmluvami o postúpení

pohľadávky v zmysle -530 na žalobcu ako postupníka. Súd mal

za nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane jeho výnosu po odpočítaní príslušných poplatkov,

bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj zákonný záväzok vyplatiť menovité

hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje pohľadávky previedli na žalobcu, splnil

v priebehu roku 2001.

Z dokazovania vyplýva, že oprávnení neposkytli dostatočnú súčinnosť žalovanému

k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku, t. j. vyplatenie dlhopisu.

Súd poukázal na ust. a o podmienkach prevodu majetku

štátu na iné osoby, podľa ktorého mal žalovaný relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa

„technicky“ pripravil na plnenie povinností, ktoré mu z tohto ustanovenia vyplývajú.

Dôkazom toho je i zmluva o poskytnutí osobitnej služby pre emitenta cenných papierov, ktorú

žalovaný uzatvoril s R.B. dňa 4. mája 2000.

Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu súdu oznámil, že ak súd uzná

skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany žalovaného, v takom prípade nenamieta výšku

úrokov ani spôsob ich výpočtu.

Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995, sp. zn.

z 19. júna 1998 súd považoval za nespochybniteľné, že podľa názoru tejto právnej a ústavnej

inštitúcie mali byť dlhopisy FNM SR ich majiteľom zo strany žalovaného splatené v dobe ich

splatnosti, t. j. do 31. decembra 2000, respektíve 31. decembra 1997 a nie v lehote

31. decembra 2001, ako to tvrdí žalovaný.

Súd vychádzajúc aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra

2007, sp. zn. , konštatoval, že žalovaný sa dostal do omeškania

s vyplácaním dlhopisov občanom Slovenskej republiky, ktorí svoje právo na vymáhanie

úrokov z omeškania postúpili zmluvami o postúpení pohľadávok žalobcovi.

Súd tak dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty a výnosov

dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote. Žalovaný sa dostal do omeškania

s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov ich bývalým majiteľom, nakoľko

dátumom rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný splatiť dlhopisy bol 31. december

2000 a nie 31. december 2001. Žalovaný bol teda povinný splatiť dlhopisy a výnosy z nich

v súlade s ust. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné

osoby v deň ich splatnosti, stanovenom na 31. december 2000. Počnúc dňom 1. januára 2001

sa žalovaný dostal do omeškania (v zmysle ust.

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli

novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo teda žalovateľné, a to aj s úrokmi

z omeškania.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal nárok žalobcu

za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 98 103 Sk z titulu úrokov z omeškania

za oneskorené vyplatenie dlhopisu a jeho výnosu splatného do 31. decembra 2000.

Súd v súlade s a konanie v časti o zaplatenie 1 629 Sk zastavil,

nakoľko žalobca vzal späť žalobu v tejto časti na základe podkladov žalovaného

z 18. júna 2008.

Proti rozsudku v časti, v ktorej žalobe bolo vyhovené, sa z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci podľa odvolal žalovaný a žiadal jeho

zmenu.

Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z Nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. 8/1995, sp. zn. z 19. júna 1998, nakoľko Ústavný súd

Slovenskej republiky sa v uvedenom konaní vôbec nezaoberal otázkou splácania dlhopisov

fondu a k problematike času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril.

Naopak, v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 11/95, sp. zn.

z 20. decembra 1995 sa Ústavný súd Slovenskej republiky exaktne vyjadril, že „podľa § 24

ods. 12 je fond povinný splatiť dlhopis najneskôr do konca roka 2001

osobám, ktoré ho získali ako majitelia kupónov podľa § 24 ods. 3 citovaného zákona, ako aj

osobám, ktoré nadobudli dlhopis do vlastníctva pred dobou jeho splatnosti podľa § 24 ods. 7

písm. a) až e) “. Na citovaný nález pritom žalovaný poukázal

v prvostupňovom konaní.

Žalovaný sa nestotožňuje ani s názorom súdu, ktorý vychádza z rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2007, sp. zn. , ako rozhodnutia

dovolacieho súdu. Žalovaný zdôrazňuje, že v uvedenom rozhodnutí sa dovolací súd zaoberal

len pomerne úzko vymedzenou otázkou, či sa žalovaný mohol dostať do omeškania

s vyplácaním dlhopisov FNM SR už uplynutím splatnosti stanovenej na 31. december 2000

podľa o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby,

alebo na ich včasné splatenie postačovalo splnenie tejto povinnosti najneskôr do konca roku

2001 podľa § 24 ods. 11 citovaného zákona. Ostatnou argumentáciou účastníkov konania

sa dovolací súd ďalej nezaoberal.

Žalovaný okrem námietky splatnosti dlhopisov uplatnil aj ďalšie námietky, ktoré

neboli zohľadnené a rozsudok sa tak podľa žalovaného zakladá na nesprávnom právnom

posúdení veci. Je toho názoru, že do omeškania s vyplatením dlhopisov sa nemohol dostať

ani v prípade splatnosti dlhopisov k 31. decembru 2000, pretože v omeškaní boli dotknutí

veritelia, ktorí na výplatu dlhopisov fondu totiž neposkytli žalovanému ako dlžníkovi

súčinnosť nevyhnutnú na splnenie uvedených záväzkov. Podľa zákona miestom splatenia

dlhopisov fondu bolo sídlo žalovaného. V prípade ich splácania v sídle žalovaného by to

prirodzene znamenalo splatenie dlhopisov v hotovosti. V tejto súvislosti poukázal na ust.

, podľa ktorého k omeškaniu nedôjde, ak (i) veriteľ včas

a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo (ii) mu neposkytne súčinnosť potrebnú

na splatenie dlhu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa však

31. decembra 2000 nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka ani neposkytli údaje

umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie

dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia. Žalovaný sa preto nemohol 1. januára 2001

dostať do omeškania so splatením dlhopisov fondu, dotknutí veritelia nemohli mať nárok

na úroky z omeškania voči žalovanému a nemohli tieto nároky ani postúpiť na žalobcu, ktorý

ich uplatnil v predmetnom prvostupňovom konaní. Túto skutočnosť nakoniec konštatuje i súd

prvého stupňa v napadnutom rozsudku, ktorého výrok však vychádzal z právneho posúdenia

uvedenej skutočnosti v rozpore s predmetným § 520 a súvisiacimi ustanoveniami

. Záver súdu uvedený v súvislosti s posúdením tohto skutkového

stavu, že žalovaný mal relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa pripravil na plnenie

predmetných povinností, je podľa názoru žalovaného irelevantný. Dĺžka uvedenej lehoty totiž

nemá podľa zákona vplyv na dôsledky omeškania veriteľov podľa § 520 Občianskeho

zákonníka.

Žalovaný ďalej uviedol, že v priebehu roku 2001 vzhľadom na skutočnosť, že veľký

počet veriteľov oprávnených na splatenie dlhopisov fondu mal bydlisko vzdialené od sídla

žalovaného, splácal predmetné dlhopisy z hľadiska miesta plnenia nad rámec svojich

zákonných povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti R., a.s. a ďalej pobočiek S., a.s.

zisťoval aktuálne údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom doručoval. Z hľadiska času plnenia

sa žalovaný opieral o logický výklad vyššie spomenutých ustanovení § 24 ods. 6 a ods. 11

a súv. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v tom smere, že

žalovaný bo povinný splatiť dlhopisy fondu najneskôr

do konca roku 2001. Uvedený výklad príslušných zákonných ustanovení nie je záverom

žalovaného, žalovaný sa riadil skutočnosťou, že so splácaním predmetných dlhopisov počas

celého roku 2001, teda od „splatnosti“ dňa 31. decembra 2000 podľa § 24 ods. 6

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby až do konca roku

2001, teda do uplynutia „doby splatnosti“ podľa § 24 ods. 11 citovaného zákona počítali

usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo

Ministerstvo financií Slovenskej republiky ešte pred 31. decembrom 2000 a na ktoré žalovaný

v konaní pred súdom prvého stupňa poukázal. Na strane veriteľov sa uvedeným postupom

pri splácaní z hľadiska miesta plnenia znížila časová a finančná náročnosť potrebná

na prevzatie uvedeného plnenia. Týmto spôsobom neuplatnil voči žalovanému právo

na splatenie dlhopisov fondu, či už pred 1. januárom 2001 alebo neskôr žiaden z veriteľov,

ktorí mali na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v predmetnom konaní, uvedení veritelia

bez námietok akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu prostredníctvom

spoločnosti R., a.s. a pobočiek S., a.s., pričom týmto postupom podľa vlastného vyjadrenia

neodňal veriteľom právo domáhať sa splatenia dlhopisov fondu v sídle žalovaného ako

v zákonnom mieste plnenia už 31. decembra 2000.

Za tohto stavu považuje žalovaný uplatňovanie nárokov na úroky z omeškania za výkon práva

v rozpore s dobrými mravmi, bez ohľadu na fakt, či uvedené nároky existujú.

Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,

že žalobcov návrh zamietne a zaviaže žalobcu nahradiť trovy konania žalovaného.

Žalobca vo svojom stanovisku navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Zásadne nesúhlasí s námietkou žalovaného o údajnom omeškaní veriteľov.

Má za to, že otázka prípadnej potreby súčinnosti veriteľov k plneniu záväzkov žalovaného

bola posúdená zo strany prvostupňového súdu správne. Uviedol, že

v príslušných ustanoveniach nekonkretizuje, o akú súčinnosť - v prípade jej potreby - by malo

na strane veriteľa ísť, preto je nepochybné, že samotná forma a potreba súčinnosti bude

vyplývať z konkrétnych okolností každého prípadu a v danom prípade aj z verejne prejavenej

vôle žalovaného vo vzťahu k všetkých vlastníkom dlhopisov, akým spôsobom a na akom

mieste si splní svoje záväzky. V danom prípade prvostupňový súd vyhodnotil potrebu

poskytnutia súčinnosti veriteľov vo vzťahu k dlžníkovi ako bezpredmetnú, resp. nepotrebnú

k tomu, aby žalovaný mohol splniť svoje záväzky k 31. decembru 2000 práve tak, ako ich

bez problémov plnil počas roka 2001.

Žalobca rovnako ako výklad žalovaného ohľadne doby splatnosti dlhopisov

jednoznačne odmieta aj tvrdenie žalovaného, že by uplatňovanie nárokov na úroky

z omeškania bolo v rozpore s dobrými mravmi. Je toho názoru, že v rozpore s dobrými

mravmi je práve konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne, z pozície „štátnej moci“

prezentuje, ako, kde a kedy si splní, resp. je ochotný a schopný si splniť svoje záväzky voči

veriteľom - občanom Slovenskej republiky - a na strane druhej mu takáto verejná prezentácia

a prísľub nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za vinníkov svojho

omeškania, resp. za osoby, ktoré sú vo vzťahu k nemu v omeškaní. Rozpor s dobrými

mravmi, ako aj legitímnosť uplatňovania si úrokov z omeškania je zrejmá aj z iného konania

žalovaného, ktorý v priebehu roka 2001 splácal dlhopisy, pričom považoval zrejme

za správne a spravodlivé, že každému veriteľovi vyplatil rovnakú sumu, a to aj napriek tomu,

že niektorí veritelia dostali svoje peniaze už v apríli 2001 a niektorí napr. až v novembri 2001.

Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že Ústavný súd SR sa v Náleze č. 11/95, sp. zn.

exaktne vyjadril k otázke splatnosti dlhopisov. Ústavný súd Slovenskej

republiky v ňom pri riešení úplne iného právneho problému iba citoval znenie § 24 ods. 12

, a to bez akýchkoľvek právnych záverov v otázke splatnosti

dlhopisov Fondu národného majetku Slovenskej republiky.

Naopak právny záver Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke splatnosti

dlhopisov F. je zakotvený v jeho Náleze č. 8/95, sp. zn. z 19. júna 1998, a to, že

majiteľ dlhopisu má právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu v zákonom

stanovenej dobe splatnosti (§ 24 ods. 4, 6, 7 zákona).

Navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov

odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2

bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru,

že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

Predmetom sporu je žalobcom uplatnené právo na zaplatenie sumy 98 103 Sk.

Vymáhaná suma predstavuje súčet úrokov z omeškania žalovaného s plnením peňažných

dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt

a výnosov dlhopisov emitovaných FNM SR podľa a súv.

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Právna úprava dlhopisov F. je upravená v

opodmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších zmien a doplnkov.

Dlhopis fondu je charakterizovaný ako zaknihovaný cenný papier na meno, ktorý

oprávňuje majiteľa tohto dlhopisu na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu,

pričom sa na tieto dlhopisy nevzťahuje o dlhopisoch v znení

neskorších predpisov.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania

s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov FNM SR voči svojim veriteľom,

vlastníkom dlhopisov. Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným

osobám dlhopis, vrátane jeho výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť,

či žalovaný mal dlhopisy splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca alebo

do 31. decembra 2001. Obaja účastníci poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú zákonom

č. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Podmienky, za ktorých FNM SR splatí dlhopisy, upravujú odseky 6, 7, 10 a 11

ustanovenia o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Podľa § 24 ods. 6 citovaného zákona dlhopis upravený podľa odseku 4, vrátane jeho výnosu,

je splatný 31. decembra 2000.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze, sp. zn. -21 (KP8/09-5)

zo 17. decembra 2008 vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku, sp. zn. V 103/2005,

podľa ktorého dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov

s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Ak otázka splatnosti (zročnosti) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní

správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické,

že zákon túto otázku nemôže riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení,

a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda ak je v tomto ustanovení (t. j. § 24 ods. 6 zákona

č. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby) uvedené, že dlhopis

je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia

byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého

žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred 31. decembrom

2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom

nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný

už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou chápaný.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze, sp. zn. -21 (KP8/09-5)

zo 17. decembra 2008 napokon vyslovil záver, že podľa

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, dlhopis fondu bol splatný 31. decembra

2000. Preto ak fond splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty,

počnúc 1. januárom 2001 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom

vzniklo právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr

do konca roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona), zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto

formy privatizácie.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného

bol splatný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť 31. decembra

2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľom a majiteľom dlhopisu vzniklo právo

požadovať splnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne potom

veriteľovi právo na majetkové sankcie ( ). Žalovaný

nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu úroku z omeškania.

Žalovaný namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného záväzku z dôvodu na strane

veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť včas.

Podľa vety prvej k omeškaniu dlžníka nedôjde,

ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť

potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza

k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne

poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť

ponúknuté riadne a včas, t. j. v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť

aj predčasne. Žalovaný nepreukázal, že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť,

t. j. že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000 splnil.

Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi,

peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku

žalovaného v zmysle nemohol prihliadnuť.

Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené

na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa 31. decembra 2000 nedostavili do sídla

žalovaného ako dlžníka a neposkytli žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov

v zákonnom mieste plnenia v zmysle . Podľa tohto

ustanovenia dlh sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov a ak miesto plnenia nie je

takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte

pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31. decembrom 2000, zverejnil spôsob, akým budú

dlhopisy fondu vyplácané. Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali, možno žalovaným

určené miesto plnenia považovať za dohodnuté, a preto sa miestom plnenia nestalo sídlo

žalovaného.

Pokiaľ ide o údajný výkon práva v rozpore s dobrými mravmi vo veci uplatňovania

nárokov na úroky z meškania, na ktoré poukázal žalovaný, odvolací súd poznamenáva,

že úroky z omeškania sú sankčnou platbou, ktorá prináleží veriteľovi za porušenie povinností

dlžníka riadne a včas splatiť svoj peňažný záväzok. Úroky z omeškania sú dennou náhradou

škody za stratu možnosti disponovať dlžnou čiastkou. Nárok na ne vzniká veriteľovi

bez ohľadu na to, či bolo alebo nebolo oneskorenie spôsobené dlžníkom. Akékoľvek

zdôvodňovanie dlžníka ohľadne príčin vzniku omeškania je tak právne bezvýznamné.

Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok

Krajského súdu v Bratislave v napadnutej časti podľa ako vecne správny

potvrdil.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa

v spojení s tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi

priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 196 Eur (dva úkony právnej

služby, 1 úkon - vyjadrenie k odvolaniu v sume 121,17 Eur + režijný paušál 6,30 Eur + 19%

DPH, 2 úkon - účasť na vyhlásení rozsudku 15. októbra 2009 v sume 30,29 Eur + režijný

paušál 6,95 Eur + 19% DPH). Trovy konania súd určil podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 4, § 16

a vyhl. č. s tým, že predmetom odvolacieho konania bola suma

98 103 Sk (3 256,42 Eur).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 15. októbra 2009

JUDr. Beata Miničová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.