Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/159/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Beaty

Miničovej a členov JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jany Hullovej v právnej veci žalobcu:

J., X., D., Í., zast. JUDr. I.M., advokátom, X., L., proti žalovanému: Fond národného

majetku Slovenskej republiky, D., X., IČO: X., zast. JUDr. Š.D., advokátom, D.,

Advokátska kancelária so sídlom na S., B., o zaplatenie 3.287,– Eur

(,– Sk), na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 28. augusta 2008, č. k. -168, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 28. augusta 2008, č. k. -168 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

v sume 196 Eur (5.905,– Sk).

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. augusta 2008, č. k. -168

rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie 6.223,– Sk, zastavil a žalovaného zaviazal

zaplatiť žalobcovi 92.801,– Sk istiny a 23.177,– Sk na náhradu trov konania právnemu

zástupcovi žalobcu.

Súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vymáhaná suma predstavuje súčet úrokov

z omeškania žalovaného s plnením peňažných dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám

oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov emitovaných Fondom

národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „FNM SR“) podľa § 24 ods. 4

a súv. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ o podmienkach prevodu majetku štátu

na iné osoby“).

Súd zistil, že v prejednávanej veci je nesporné, že majitelia dlhopisov FNM SR

uvedení v návrhu na začatie konania, ako vlastníci a veritelia pohľadávok voči žalovanému,

svoje pohľadávky pozostávajúce z úrokov z omeškania s vyplatením menovitej hodnoty

a výnosu FNM SR – ISIN: X., vydaných v zmysle

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, previedli zmluvami o postúpení

pohľadávky v zmysle -530 na žalobcu ako postupníka. Súd mal

za nesporné, že hodnota dlhopisov, vrátane jeho výnosu po odpočítaní príslušných poplatkov,

bola menovaným osobám vyplatená. Žalovaný svoj zákonný záväzok vyplatiť menovité

hodnoty a výnosy dotknutým osobám, ktoré svoje pohľadávky previedli na žalobcu, splnil

v priebehu roku 2001.

Z dokazovania vyplýva, že oprávnení neposkytli dostatočnú súčinnosť žalovanému

k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku, t. j. vyplatenie dlhopisu. Súd

poukázal na ust. a o podmienkach prevodu majetku štátu

na iné osoby, podľa ktorého mal žalovaný relatívne dostatočnú lehotu na to, aby

sa „technicky“ pripravil na plnenie povinností, ktoré mu z tohto ustanovenia vyplývajú.

Dôkazom toho je i zmluva o poskytnutí osobitnej služby pre emitenta cenných papierov, ktorú

žalovaný uzatvoril s R., a. s., B. dňa 04. mája 2000.

Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2007, č. k.

1 Obdo V 3/2006, dospel súd k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty

a výnosov dotknutým osobám (majiteľom dlhopisov) nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote.

Žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov ich

bývalým majiteľom, nakoľko dátumom rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný splatiť

dlhopisy, bol 31. december 2000 a nie 31. december 2001. Žalovaný bol teda povinný splatiť

dlhopisy a výnosy z nich v súlade s ust. o podmienkach

prevodu majetku štátu na iné osoby, v deň ich splatnosti, stanovenom na 31. december 2000.

Počnúc dňom 01. januára 2001 sa žalovaný dostal do omeškania (v zmysle ust. § 24 ods. 6

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby), pretože pohľadávky

veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo teda

žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal nárok

žalobcu za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 92.801,– Sk, z titulu

úrokov z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisu a jeho výnosu splatného

do 31. decembra 2000.

Súd v súlade s a konanie v časti o zaplatenie 6.223,– Sk zastavil,

nakoľko žalobca vzal späť žalobu v tejto časti na základe podkladov žalovaného

z 18. júna 2008.

Proti rozsudku v časti, v ktorej žalobe bolo vyhovené, sa z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci podľa odvolal žalovaný a žiadal

jeho zmenu. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2007, sp. zn. , ako rozhodnutia

dovolacieho súdu, v skutkovo totožnej veci totožných účastníkov.

Žalovaný zdôrazňuje, že vo vyššie uvedenom rozhodnutí sa dovolací súd zaoberal len

pomerne úzko vymedzenou otázkou, či sa žalovaný mohol dostať do omeškania s vyplácaním

dlhopisov FNM SR už uplynutím splatnosti stanovenej na 31. december 2000 podľa § 24

ods. 6 o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, alebo

na ich včasné splatenie postačovalo splnenie tejto povinnosti najneskôr do konca roku

2001 podľa § 24 ods. 11 citovaného zákona. Ostatnou argumentáciou účastníkov konania sa

dovolací súd ďalej nezaoberal.

Žalovaný okrem námietky splatnosti dlhopisov uplatnil aj ďalšie námietky, ktoré

neboli zohľadnené a rozsudok sa tak podľa žalovaného zakladá na nesprávnom právnom

posúdení veci. Je toho názoru, že do omeškania s vyplatením dlhopisov, sa nemohol dostať

ani v prípade splatnosti dlhopisov k 31. decembru 2000, pretože v omeškaní boli dotknutí

veritelia, ktorí na výplatu dlhopisov fondu, totiž neposkytli žalovanému ako dlžníkovi

súčinnosť nevyhnutnú na splnenie uvedených záväzkov. Podľa zákona miestom splatenia

dlhopisov fondu bolo sídlo žalovaného. V prípade ich splácania v sídle žalovaného, by

to prirodzene znamenalo splatenie dlhopisov v hotovosti. V tejto súvislosti poukázal na ust.

, podľa ktorého k omeškaniu nedôjde, ak (i) veriteľ včas

a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo (ii) mu neposkytne súčinnosť potrebnú

na splatenie dlhu. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa však

31. decembra 2000, nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka, ani neposkytli údaje

umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie

dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia. Žalovaný sa preto nemohol 01. januára 2001

dostať do omeškania so splatením dlhopisov fondu, dotknutí veritelia nemohli mať nárok

na úroky z omeškania voči žalovanému a nemohli tieto nároky ani postúpiť na žalobcu, ktorý

ich uplatnil v predmetnom prvostupňovom konaní. Túto skutočnosť nakoniec konštatuje i súd

prvého stupňa v napadnutom rozsudku, ktorého výrok však vychádzal z právneho posúdenia

uvedenej skutočnosti v rozpore s predmetným § 520 a súvisiacimi ustanoveniami

. Záver súdu uvedený v súvislosti s posúdením tohto skutkového

stavu, že žalovaný mal relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa pripravil na plnenie

predmetných povinností, je podľa názoru žalovaného irelevantný. Dĺžka uvedenej lehoty,

totiž nemá podľa zákona vplyv na dôsledky omeškania veriteľov podľa § 520 Občianskeho

zákonníka.

Žalovaný ďalej uviedol, že v priebehu roku 2001 vzhľadom na skutočnosť, že veľký

počet veriteľov oprávnených na splatenie dlhopisov fondu, mal bydlisko vzdialené od sídla

žalovaného, splácal predmetné dlhopisy z hľadiska miesta plnenia nad rámec svojich

zákonných povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti R., a. s. a ďalej pobočiek S., a. s.,

zisťoval aktuálne údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom doručoval. Z hľadiska času plnenia

sa žalovaný opieral o logický výklad vyššie spomenutých ustanovení § 24 ods. 6 a ods. 11

a súv. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v tom smere,

že žalovaný bol povinný splatiť dlhopisy fondu najneskôr

do konca roku 2001. Uvedený výklad príslušných zákonných ustanovení, nie je záverom

žalovaného, žalovaný sa riadil skutočnosťou, že so splácaním predmetných dlhopisov počas

celého roku 2001, teda od „splatnosti“ dňa 31. decembra 2000 podľa § 24 ods. 6 zák. č.

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, až do konca roku 2001, teda

do uplynutia „doby splatnosti“ podľa § 24 ods. 11 citovaného zákona, počítali usmernenia

a pokyny upravujúce zdanenie nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo M. ešte pred

31. decembrom 2000, a na ktoré žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa poukázal. Na

strane veriteľov sa uvedeným postupom pri splácaní z hľadiska miesta plnenia, znížila časová

a finančná náročnosť, potrebná na prevzatie uvedeného plnenia. Týmto spôsobom neuplatnil

voči žalovanému právo na splatenie dlhopisov fondu, či už pred 01. januárom 2001, alebo

neskôr, žiaden z veriteľov, ktorí mali

na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v predmetnom konaní, uvedení veritelia bez námietok

akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu, prostredníctvom spoločnosti R.,

a. s. a pobočiek S., a. s., pričom týmto postupom podľa vlastného vyjadrenia, neodňal

veriteľom právo domáhať sa splatenia dlhopisov fondu v sídle žalovaného ako v zákonnom

mieste plnenia už 31. decembra 2000. Za tohto stavu považuje žalovaný uplatňovanie nárokov

na úroky z omeškania za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, bez ohľadu na fakt, či

uvedené nároky existujú.

Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že

žalobcov návrh zamietne a zaviaže žalobcu nahradiť trovy konania žalovaného.

Žalobca vo svojom stanovisku navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Zásadne nesúhlasí s námietkou žalovaného o údajnom omeškaní veriteľov. Má

za to, že otázka prípadnej potreby súčinnosti veriteľov k plneniu záväzkov žalovaného, bola

posúdená zo strany prvostupňového súdu, správne. Uviedol, že

v príslušných ustanoveniach, nekonkretizuje, o akú súčinnosť – v prípade jej potreby – by

malo na strane veriteľa ísť, preto je nepochybné, že samotná forma a potreba súčinnosti, bude

vyplývať z konkrétnych okolností každého prípadu a v danom prípade aj z verejne prejavenej

vôle žalovaného vo vzťahu k všetkých vlastníkom dlhopisov, akým spôsobom, a na akom

mieste, si splní svoje záväzky. V danom prípade prvostupňový súd vyhodnotil potrebu

poskytnutia súčinnosti veriteľov vo vzťahu k dlžníkovi ako bezpredmetnú, resp. nepotrebnú

k tomu, aby žalovaný mohol splniť svoje záväzky k 31. decembru 2000 práve tak, ako ich bez

problémov plnil počas roka 2001.

Žalobca rovnako, ako výklad žalovaného ohľadne doby splatnosti dlhopisov,

jednoznačne odmieta aj tvrdenie žalovaného, že by uplatňovanie nárokov na úroky

z omeškania, bolo v rozpore s dobrými mravmi. Je toho názoru, že v rozpore s dobrými

mravmi, je práve konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne, z pozície „štátnej moci“

prezentuje, ako, kde a kedy si splní, resp. je ochotný a schopný si splniť svoje záväzky voči

veriteľom – občanom Slovenskej republiky – a na strane druhej mu takáto verejná prezentácia

a prísľub nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za vinníkov svojho

omeškania, resp. za osoby, ktoré sú vo vzťahu k nemu v omeškaní. Rozpor s dobrými

mravmi, ako aj legitímnosť uplatňovania si úrokov z omeškania, je zrejmá aj z iného konania

žalovaného, ktorý v priebehu roka 2001, splácal dlhopisy, pričom považoval zrejme

za správne a spravodlivé, že každému veriteľovi vyplatil rovnakú sumu, a to aj napriek tomu,

že niektorí veritelia dostali svoje peniaze už v apríli 2001 a niektorí napr. až v novembri 2001.

Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že Ústavný súd SR sa v Náleze č. 11/95, sp. zn. PL. ÚS.

33/95, exaktne vyjadril k otázke splatnosti dlhopisov. Ústavný súd Slovenskej republiky

v ňom pri riešení úplne iného právneho problému, iba citoval znenie § 24 ods. 12 zákona č.

, a to bez akýchkoľvek právnych záverov v otázke splatnosti dlhopisov F..

Naopak právny záver Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke splatnosti

dlhopisov FNM SR, je zakotvený v jeho Náleze č. 8/95, sp. zn. z 19. júna 1998,

a to, že majiteľ dlhopisu má právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu

v zákonom stanovenej dobe splatnosti (§ 24 ods. 4, 6, 7 zákona).

Navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov

odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2

bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru,

že odvolaniu žalovaného, nie je možné vyhovieť.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či sa žalovaný dostal do omeškania

s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov FNM SR voči svojim veriteľom,

vlastníkom dlhopisov. Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným

osobám dlhopis, vrátane jeho výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť,

či žalovaný mal dlhopisy splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo

do 31. decembra 2001. Obaja účastníci poukázali na splatnosť dlhopisu, stanovenú zákonom

č. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Podľa o podmienkach prevodu majetku štátu na iné

osoby, splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu a ich výnosov je 31. decembra 2000.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. -21 (KP8/09-5)

zo 17. decembra 2008, vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku sp. zn. V 103/2005,

podľa ktorého dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov

s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Ak otázka splatnosti (zročnosti) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní

správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že

zákon túto otázku, nemôže riešiť, a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení,

a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda, ak je v tomto ustanovení (t. j. § 24 ods. 6 zákona

č. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby) uvedené, že dlhopis

je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia

byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého

žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred 31. decembrom

2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom

nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný

už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou, chápaný.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. -21 (KP8/09-5)

zo 17. decembra 2008, napokon vyslovil záver, že podľa

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, dlhopis fondu bol splatný 31. decembra

2000. Preto, ak fond splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty,

počnúc 01. januárom 2001, sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom

vzniklo právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr

do konca roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto

formy privatizácie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok

žalovaného, bol splatný 31. decembra 2000. Žalovanému, ako dlžníkovi, vznikla povinnosť

31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľom a majiteľom dlhopisu vzniklo

právo požadovať splnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom vznikne

potom veriteľovi právo na majetkové sankcie ( ).

Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku, ani spôsob výpočtu úroku

z omeškania. Žalovaný namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného záväzku

z dôvodu na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok

mohol splniť včas.

Podľa vety prvej k omeškaniu dlžníka nedôjde,

ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme, alebo mu neposkytne, súčinnosť

potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza

k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne

poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť

ponúknuté riadne a včas, t. j. v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť

aj predčasne. Žalovaný nepreukázal, že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť,

t. j. že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000, splnil.

Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi,

peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto, ani odvolací súd na uvedenú námietku

žalovaného v zmysle , nemohol prihliadnuť.

Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že osoby oprávnené

na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa 31. decembra 2000 nedostavili do sídla

žalovaného ako dlžníka a neposkytli žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov

v zákonnom mieste plnenia v zmysle . Podľa tohto

ustanovenia, dlh sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov, a ak miesto plnenia nie je

takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaný ešte

pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31. decembrom 2000, zverejnil spôsob, akým budú

dlhopisy fondu vyplácané. Tým, že veritelia tento spôsob akceptovali, možno žalovaným

určené miesto plnenia považovať za dohodnuté, a preto sa miesto plnenia nestalo sídlo

žalovaného.

Pokiaľ ide o údajný výkon práva v rozpore s dobrými mravmi vo veci uplatňovania

nárokov na úroky z meškania, na ktoré poukázal žalovaný, odvolací súd poznamenáva, že

úroky z omeškania sú sankčnou platbou, ktorá prináleží veriteľovi za porušenie povinností

dlžníka riadne a včas splatiť svoj peňažný záväzok. Úroky z omeškania sú dennou náhradou

škody za stratu možnosti disponovať dlžnou čiastkou. Nárok na ne vzniká veriteľovi bez

ohľadu na to, či bolo alebo nebolo oneskorenie spôsobené dlžníkom. Akékoľvek

zdôvodňovanie dlžníka ohľadne príčin vzniku omeškania je tak právne bezvýznamné.

Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok

Krajského súdu v Bratislave v napadnutej časti podľa ako vecne správny

potvrdil.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa

v spojení s tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi

priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 196 Eur (dva úkony právnej

služby, 1. úkon – vyjadrenie k odvolaniu v sume 121,17 Eur + režijný paušál 6,30 Eur + 19%

DPH, 2. úkon – účasť na vyhlásení rozsudku 15. októbra 2009 v sume 30,29 Eur + režijný

paušál 6,95 Eur + 19% DPH). Trovy konania určil podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 4, § 16

a vyhl. č. s tým, že predmetom odvolacieho konania bola suma

92.801,– Sk (3.080,42 Eur).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 15. októbra 2009

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková