Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
877/369231.110623.pdf
PDF · 168.21 KB
No categories available
1Sža/41/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/41/2009
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: K., nar. X., štátny príslušník
Ruskej federácie, zast. Advokátska kancelária Š., M., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej
polície PZ Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície MV SR, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporcu č. p. UHCP-144-5/RHCP-BA-OCP-AV-2009 zo dňa 26. júna 2009, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 38Sp/83/2009-38 zo dňa 13. augusta
2009 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
č. k. 38Sp/83/2009-38 zo dňa 13. augusta 2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie
č. p. UHCP-144-5/RHCP-BA-OCP-AV-2009 zo dňa 26. júna 2009, ktorým odporca podľa § 62
ods.1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len zákon) zaistil dňom 26.6.2009 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac však
na 180 dní (podľa § 62 ods. 3 zákona) a podľa § 62 ods. 4 zákona navrhovateľa umiestnil v Útvare
policajného zaistenia M.
Krajský súd dospel k záveru, nie je sú splnené podmienky pre zmenu ani pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia, nakoľko v rámci podaného odvolania neboli preukázané žiadne
relevantné dôvody, ktoré by spochybnili správnosť zistení a záverov o ktoré sa opieralo napadnuté
rozhodnutie odporcu. Krajský súd uviedol, že v konaní bola preukázaná skutočnosť, že navrhovateľ
bol právoplatným rozhodnutím vyhostený, toto rozhodnutie nerešpektoval dobrovoľne
a pri kontrole dňa 26.6.2009 bolo zistené, že na území SR sa zdržiava neoprávnene bez cestovných
dokladov resp. iných dokladov oprávňujúcich ho k pobytu na území SR a nemá k dispozícii
finančné prostriedky potrebné na vycestovanie. Krajský súd poukázal na to, že odporca
sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal aj so skutočnosťou právoplatného skončenia konania
o udelenie azylu a aj s otázkou prekážok vyhostenia v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pričom výslovne uviedol, že zohľadnil skutočnosť, že navrhovateľ v zápisnici
neuviedol žiadne závažné dôvody brániace jeho administratívnemu vyhosteniu aj s prihliadnutím
na jeho súkromný a rodinný život.
K námietkam navrhovateľa uplatnenom v opravnom prostriedku uviedol, že medzi
účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľovi bol dňa 6.6.2008 udelený tolerovaný pobyt na území
SR na dobu 180 dní. Dňa 7.11.2008 požiadal o predĺženie tolerovaného pobytu, resp. nové
povolenie z iných dôvodov, o čom bolo právoplatne rozhodnuté až druhostupňovým rozhodnutím,
ktoré mu bolo doručené dňa 17.7.2009, t.j. po vydaní rozhodnutia o zaistení a jeho realizácii.
Krajský súd sa nestotožnil s právnym názorom navrhovateľa, že neprávoplatné skončené konanie
o udelenie tolerovaného pobytu je zákonnou prekážkou pre obmedzenie osobnej slobody
spočívajúcej v zaistení navrhovateľa, nakoľko udelenie tolerovaného pobytu by mohlo byť
považované za prekážku vyhostenia. Podľa krajského súdu v prípade zaistenia na prípady
administratívneho vyhostenia sa jedná iba o prípravu pre prípadnú realizáciu vyhostenia.
K tvrdeniu, že navrhovateľovi nebolo umožnené podať vyhlásenie žiadateľa o azyl, krajský
súd uviedol, že odporca logicky reagoval na skutočnosť preukázanej existencie právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá predchádzajúca žiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnená.
Pri splnení ostatných zákonných podmienok fakt, že bol zaistený pred podaním vyhlásenia
žiadateľa o azyl, nemôže byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutia o zaistení.
Krajský súd poukázal na to, že v prípade rozhodnutia o zaistení sa nejedná o rozhodnutie,
ktorým by bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o zákaze pobytu na území SR, v rámci
zákonného rámca sa jedná iba o rozhodnutie, ktoré v zmysle platnej právnej úpravy § 59 písm. b/a
d/ zákona o pobyte cudzincov vytvára podmienky pre zabezpečenie platného cestovného dokladu
a prostriedkov navrhovateľovi na vycestovanie z územia SR.
Čestné prehlásenie Ing. K. (družky navrhovateľa) predložené na pojednávaní súdu, krajský
súd nepovažoval za taký relevantný dôkaz, ktorý by mohol s odkazom na čl. 8 Dohovoru osvedčiť,
že vydaním rozhodnutia o zaistení bolo nezákonným spôsobom zasiahnuté do práva na rodinný
život navrhovateľa.
S poukazom na uvedené krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom vyjadril presvedčenie,
že krajský súd nesprávne posúdil otázku nevyhnutnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa, poukázal
na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Singh proti Českej republike, sťažnosť
č. 60538/00, rozsudok z 25.1.2005, v ktorom ESĽP uviedol, že pozbavenie slobody bolo porušením
článku 5 ods. 1 písm. f/ z dôvodu, že úkony smerujúce k vyhosteniu sa neuskutočňovali s náležitou
starostlivosťou, súčasne poukázal na rozsudok z 5.8.1998 vo veci Ali proti Švajčiarsku, kde ESĽP
poukázal na nemožnosť vykonania vyhostenia.
Navrhovateľ uviedol, že mu bol dňa 6.6.2008 udelený tolerovaný pobyt na území SR
na dobu 180 dní z dôvodu uvedeného v § 43 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ
požiadal o predĺženie tolerovaného pobytu žiadosťou zo dňa 7.11.2008. O tejto žiadosti nebolo
doposiaľ rozhodnuté, teda tolerovaný pobyt navrhovateľa je podľa (per analogiam) ust. § 27 ods. 3
a § 38 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov stále platný. Vzhľadom na uvedené sa navrhovateľ v čase
zaistenia nachádzal legálne na území SR, a preto nemohol účel výkonu jeho administratívneho
vyhostenia prichádzať do úvahy.
Navrhovateľ nesúhlasil s argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej právoplatne
neskončené konanie o udelenie tolerovaného pobytu nie je prekážkou pozbavenia slobody
navrhovateľa, pretože v prípade zaistenia za účelom administratívneho zaistenia sa jedná
iba o prípravu pre prípadnú realizáciu vyhostenia.
Podľa navrhovateľa takáto argumentácia je nezrozumiteľná, naďalej sa domnieva, že osoba,
ktorá sa v zmysle uvedeného nachádza na území SR legálne, nemôže byť napriek existencii
rozhodnutia o vyhostení a zákaze pobytu zaistená tak, aby takéto zaistenie spĺňalo požiadavky
na zákonnosť a súlad s čl. 5 Dohovoru v zmysle judikatúry ESĽP.
Navrhovateľ uviedol, že mal v úmysle podať žiadosť o udelenie azylu predtým, ako bolo
vydané predmetné rozhodnutie o zaistení. To mu nebolo umožnené, pretože bol 26.6.2009
prevezený z azylového zariadenia G., kde sa sám dostavil v úmysle požiadať o udelenie azylu na
Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, kde mu bolo vydané rozhodnutie o zaistení.
Vyjadril nespokojnosť s vyhodnotením tejto situácie krajským súdom, ktorý považoval
kroky smerujúce k podaniu vyhlásenia za účelové konanie.
Podľa navrhovateľa takýto postup polície bol nezákonný, pretože najskôr mali prijať jeho
vyhlásenie a následne ho mohli zaistiť.
Navrhovateľ napokon namietal, že zaistením za účelom jeho administratívneho vyhostenia
došlo k zásahu do jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného životy v zmysle čl. 8
Dohovoru. Krajskému súdu vyčítal, že nevykonal navrhované dôkazy - výsluch navrhovateľa a jeho
družky, ktorými by nesporne preukázali existenciu rodinného života týchto osôb. Existenciu
rodinného života bolo potrebné podľa navrhovateľa pri posudzovaní účelnosti zaistenia rovnako
vziať do úvahy.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti zaistenie navrhovateľa nespĺňa potrebnú požiadavku
nevyhnutnosti v zmysle judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd, preto navrhovateľ žiadal, aby súd rozhodol o zákonnosti rozhodnutia o zaistení urýchlene
v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak,
že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť
ako vecne správny. Poukázal na to, že dôvodom vydania rozhodnutia o zaistení navrhovateľa bola
skutočnosť, že navrhovateľovi bolo dňa 7.9.2005 Oddelením cudzineckej polície PZ Bratislava
vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu s platnosťou do 7.9.2010.
Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.11.2005. Dôvodom vyhostenia
navrhovateľa bola skutočnosť, že sa na území SR zdržiaval neoprávnene, bez platného cestovného
dokladu a bez povolenia príslušných orgánov SR. Navrhovateľ bol po tomto umiestnený v Útvare
policajného zariadenia M., kde dňa 22.9.2005 požiadal o azyl. Táto žiadosť bola dňa 12.2.2007
právoplatne zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Navrhovateľ z územia SR nevycestoval, hoci
preukázateľne vlastnil cestovný doklad s platnosťou od 9.7.2004 do 9.7.2009.
Navrhovateľovi bol udelený tolerovaný pobyt na území SR od 6.6.2008 do 3.12.2008
z dôvodu, že jeho vycestovanie nebolo možné a jeho zaistenie by nebolo účelné v zmysle ust. § 43
ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ dňa 28.11.2008 podal žiadosť o udelenie
povolenia na tolerovaný pobyt na území SR z dôvodu, že to vyžaduje rešpektovanie jeho
súkromného a rodinného života. K tolerovanému pobytu odporca uviedol, že navrhovateľ tento
inštitút zneužíval na to, aby mohol naďalej zotrvať na území SR.
K nesprávnemu postupu polície pri jeho predvedení na Oddelenie cudzineckej polície
v Bratislave z Oddelenia azylu Adamov odporca uviedol, že pri lustráciách v informačných
systémoch PZ zistil, že navrhovateľ je evidovaný ako nežiaduca osoba, a preto vzniklo dôvodné
podozrenie, že sa navrhovateľ zdržiava na území SR neoprávnene a vzniklo podozrenie z trestného
činu marenia úradného rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu bola vyrozumená Mobilná jednotka PZ,
ako príslušný orgán PZ a následne o tejto skutočnosti informovaný prokurátor, ktorý navrhovateľa
odmietol vziať do väzby, z dôvodov pre správny orgán neznámych.
K námietke navrhovateľa, že predmetným rozhodnutím došlo k zásahu do jeho rodinného
života, odporca uviedol, že navrhovateľ nemal a nemá na území SR žiadnych rodinných
príslušníkov, preto jeho námietku považuje za účelovú.
Odporca poukázal na to, že navrhovateľ nerešpektuje zákony SR (zákon o pobyte
cudzincov), zavádza správne orgány vo vyjadreniach o zlom zdravotnom stave a nemožnosťou
vycestovať (v tejto súvislosti poukázal na zápisnicu o podaní vysvetlenia
pod č. p.: UHCP-6393-12/RHCP-BA-OCP-Ž-2008). Na základe uvedeného navrhol napadnutý
rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozsudok krajského
súdu je potrebné zrušiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia
§ 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 3. novembra 2009 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 OSP).
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu č. UHCP-144-5/RHCP-BA-OCP-AV-
2009 zo dňa 26.6.2009, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia odporcu.
Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy
nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu
dôvodov uvedených v opravnom prostriedku (§250j ods. 1 OSP). Konanie v správnom súdnictve je
totiž ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie
len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku.
Z opravného prostriedku musí byť zrejmé v ktorých častiach a z akej stránky má súd
napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje
tvrdenie o porušení zákona (procesného, resp. hmotného).
Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva
z ust.§250 l ods. 2 OSP) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti
napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej
kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov
opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný.
Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že navrhovateľ jasne a zrozumiteľne
uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu. Poukázal
na nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia odporcu s poukazom na to, že v danom prípade odporca
oprávnenosť zaistenia odôvodňoval púhou existenciou rozhodnutia o administratívnom vyhostení
navrhovateľa zo 7.9.2005, pričom sa nezaoberal požiadavkou nevyhnutnosti zaistenia v zmysle čl. 5
ods. 1 Dohovoru. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na viaceré rozhodnutia ESĽP, v ktorých
súd konštatoval, že pozbavenie slobody bolo porušením čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru (vo veci
Singh proti Českej republike, sťažnosť č. 60538/00, rozsudok z 25.1.2005vo veci Ali proti
Švajčiarsku, sťažnosť č. 24881/94, rozsudok z 5.8.1998).
Navrhovateľ súčasne poukázal na to, že mu bol dňa 6.6.2008 udelený tolerovaný pobyt
na území SR a o jeho žiadosti o predĺženie tolerovaného pobytu zo dňa 7.11.2008 nebolo doposiaľ
právoplatne rozhodnuté. Z toho usúdil, že jeho pobyt na území SR bol povolený a dôvody
na zaistenie navrhovateľa neboli splnené.
Navrhovateľ súčasne namietal nezákonný postup správneho orgánu, keď mu nebolo
umožnené požiadať o azyl v azylovom zariadení kde sa dobrovoľne dňa 26.6.2009 dostavil,
za účelom podania vyhlásenia a bol v tento deň bezdôvodne prevezený z azylového zariadenia
Gbely na Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, kde mu bolo vydané rozhodnutie o zaistení.
Navrhovateľ napokon namietal, že predmetným rozhodnutím došlo k zásahu do jeho práva
na rodinný a súkromný život (čl. 8 Dohovoru), pričom poukázal na to, že v zmysle judikatúry ESĽP
k takémuto zásahu môže dôjsť len za súčasného splnenia troch podmienok (legitímny cieľ, súlad
so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti).
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP Mehemi proti Francúzsku, sťažnosť
č. 25017/94 a Boultif proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 54273/00)
S poukazom na uvedené navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že jeho zaistenie
nespĺňa potrebnú požiadavku v zmysle judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 1 a nie je efektívne a nemôže
splniť svoj účel. Preto rozhodnutie o zaistení, ktorým bolo porušené právo navrhovateľa na slobodu
v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru navrhol zrušiť, pričom žiadal, aby vo veci bolo nariadené
pojednávanie, s tým, že nie je potrebné vo veci ustanovovať tlmočníka.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd považoval skutkové zistenia
správneho orgánu za správne vrátane právneho názoru odporcu o splnení podmienok pre vydanie
rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, za ktoré považoval právoplatné rozhodnutie o vyhostení
navrhovateľa.
V rozhodnutí krajského súdu sa uvádza, že v súvislosti s pobytom navrhovateľa
sa uskutočnili tri konania, t. j. konanie o vyhostení, azylové konanie a konanie o tolerovanom
pobyte. Krajský súd sa uspokojil s tvrdením navrhovateľa, že druhostupňové rozhodnutie vo veci
tolerovaného pobytu bolo navrhovateľovi doručené dňa 17.7.2009.
Predmetné rozhodnutie, rovnako ani prvostupňové rozhodnutie o povolení tolerovaného
pobytu navrhovateľa, resp. rozhodnutie o azyle sa v spise krajského súdu ani v spise správneho
orgánu nenachádzajú. Preto závery krajského súdu týkajúce sa posúdenia vzťahu konania
o povolení tolerovaného pobytu navrhovateľa na území SR s konaním o zaistení navrhovateľa
pre účel administratívneho vyhostenia nebolo možné verifikovať (obsahom predmetných
rozhodnutí), na ktoré sa krajský súd odvoláva. Nebolo možné podľa odvolacieho súdu posúdiť
ani správnosť záverov krajského súdu ohľadne namietanej zákonnosti a účelnosti zaistenia
navrhovateľa najmä s poukazom na rozhodnutie správneho orgánu o povolení tolerovaného pobytu
navrhovateľa, ktoré sa v spise krajského súdu vôbec nenachádza.
V rozhodnutí krajského súdu absentuje aj vyhodnotenie námietok navrhovateľa v súvislosti
s namietaným nesprávnym posúdením otázky nevyhnutnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa,
keď navrhovateľ naviac poukázal na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva,
z ktorých odvodil, že jeho zaistením došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.
Týmito námietkami navrhovateľa explicitne vyjadrenými v opravnom prostriedku sa krajský
súd vôbec nezaoberal, zo strany krajského súdu krajského súdu zostali nepovšimnuté.
Rozsudok krajského súdu tak nereagoval na podstatné námietky navrhovateľa, pričom nie je
z jeho odôvodnenia zrejmé, ako sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal a ako dospel k záveru
o zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia odporcu bez zohľadnenia predmetných
námietok, preto je rozhodnutie krajského súdu nielenže nepresvedčivé, ale z pohľadu prieskumu
rozsudku krajského súdu nepreskúmateľné.
Uvedený záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia totiž nevypovedá nič
o správnosti postupu krajského súdu pri jeho hodnotení dostatočnosti skutkových podkladov najmä
s poukazom na vznesené námietky navrhovateľa, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu zostali
zo strany krajského súdu nepovšimnuté.
Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom
prostriedku a nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých vychádzal
odporca. Z ustanovenia § 250i ods. 1 OSP síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať navrhované
dôkazy, z rozhodnutia súdu však musí byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom účastníka konania
na vykonanie dôkazov vysporiadal a prečo vykonanie navrhovaného dôkazu nepovažoval
za potrebné.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť
obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu
vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd
teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym
orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky, môže reagovať jednak tým,
že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváži, či tak učiní sám.
Týmto požiadavkám, však postup krajského súdu v predmetnej veci nezodpovedá.
V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi opravného prostriedku,
a pri dodržaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dôvodmi zaoberať a zaujať k nim stanovisko,
najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o správnosti
skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú nezákonnosť rozhodnutia odporcu.
V tejto súvislosti Najvyšší súd dáva do pozornosti Uznesenie Ústavného súdu SR
č. IV.ÚS 378/08-55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej
judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne
odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené
navrhovateľom, a to na namietané nesprávne posúdenie zákonnosti rozhodnutia o zaistení
navrhovateľa v kontexte namietaného porušenia čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, pričom odvolací súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto postupom
súdu by sa odňala možnosť konať pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia
rozsudku krajského súdu.
101Sža 41/2009
Podľa § 212 ods. 3 OSP na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd,
len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 212 ods. 4 OSP odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď
sa navrhuje zmena, a naopak.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.
Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa uvedenými námietkami navrhovateľa uplatnenými
v opravnom prostriedku nezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať o uplatnených
námietkach pred súdom.
Na základe uvedeného odvolací súd podľa citovaných ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ OSP
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s tým, že úlohou
krajského súdu v ďalšom konaní bude sa týmito námietkami podrobne zaoberať.
O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol, pretože
o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 OSP rozhodne súd prvého stupňa v novom
rozhodnutí o veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 3. novembra 2009
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová