Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
96f/368544.1a0489.pdf
PDF · 110.07 KB
No categories available
1Sžo/47/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžo/47/2008
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej
veci žalobcu: J., bytom V., zastúpeného advokátom JUDr. M., H. proti žalovanému: Krajské
riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Odbor poriadkovej polície, Špitálska č. 14,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRP-698-1/PP-2006 zo dňa
10.11.2006, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 13/07-24
zo dňa 12.12.2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S 13/07-24 zo dňa 12.12.2007 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. KRP-698-1/PP-2006 zo dňa 10.11.2006 v spojení s rozhodnutím Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV č. p. ORP-1-11/PP-OD-2000-IV zo dňa
21.9.2006 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
o preskúmanie rozhodnutia č. p. KRP-698-1/PP-2006 zo dňa 10.11.2006, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ SR Bratislava IV č. p. ORP-1-11/PP-OD-
2006-IV, zo dňa 21.9.2006 o odňatí zbrojného preukazu s poukazom na skutočnosť,
že žalobca podľa vyjadrenia Osobitnej komisie Prezídia Policajného zboru Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „osobitná komisia“) prestal podľa § 19 ods. 2 písm. g/
zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive (ďalej len zákon) spĺňať podmienku
spoľahlivosti. O trovách rozhodol tak, že právo na ich náhradu žalobcovi nepriznal.
V dôvodoch rozsudku krajský súd konštatoval, že správne orgány konali v súlade
so zákonom, ak žalobcovi odňali zbrojný preukaz na tom skutkovom základe, že žalobca
prestal spĺňať jednu zo zákonných podmienok, a to spoľahlivosť držiteľa zbrane. Poukázal
na negatívne vymedzenie pojmu spoľahlivosť vyplývajúce zo zákona, v zmysle ktorého
sa za spoľahlivého nepovažuje ten, kto podľa zistení Policajného zboru nedáva záruku,
že zbraň nezneužije a ak držiteľ zbrane prestane túto podmienku spĺňať, je správny orgán
oprávnený rozhodnúť o odňatí zbrojného preukazu, pričom vychádza zo stanoviska osobitnej
komisie, ktorým je správny orgán viazaný.
Proti uvedenému rozsudku podal žalobca včas odvolanie a navrhol ho zrušiť a vrátiť
vec na ďalšie konanie. Namietal podklady, z ktorých vychádzala osobitná komisia pri vydaní
stanoviska a skutočnosť, že nemal možnosť sa s nimi oboznámiť a zaujať k nim postoj, v čom
videl porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských opráv a základných slobôd.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie súdu a konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru,
že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu krajského súdu ako aj z administratívneho
spisu žalovaného zistil, že žalobca bol držiteľom zbrojného preukazu č. A. vydaného dňa
7.4.2005 Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava IV s platnosťou do 5.8.2008.
Prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. p. ORP-1-11/PP-OD-2006-IV
zo dňa 21.9.2006 žalobcovi odňal tento zbrojný preukaz z dôvodu, že podľa stanoviska
osobitnej komisie podľa § 19 ods. 3 a 4 zákona nespĺňa podmienky v zmysle § 19 ods. 2
písm. g/ zákona, pretože nedáva záruku, že zbraň nezneužije a teda sa nepovažuje
za spoľahlivú osobu.
Na odvolanie žalobcu žalovaný svojim rozhodnutím zo dňa 10.11.2006
č. p. KRP-698-1/PP-2006 prvostupňové rozhodnutie potvrdil s poukazom na § 19 ods. 3
zákona podľa ktorého je policajný útvar viazaný stanoviskom osobitnej komisie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Sžo 47/2008 zo dňa 17.4.2008
prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP konanie o odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského
súdu z dôvodu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky bol podaný návrh na rozhodnutie
o súlade ustanovení § 19 ods. 2 písm. g/ a § 19 ods. 3 a 4 zákona s Ústavou Slovenskej
republiky v spojení s Listinou základných práv a slobôd a s Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd
Ústavný súd nálezom PL. ÚS 15/06-95 zo dňa 20.5.2009 rozhodol v bode 2.,
že ustanovenie § 19 ods. 3 a 4 zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Uvedený nález bol dňa 1.10.2009 vyhlásený v Zbierke zákonov
pod č. 382/2009.
Ústavný súd Slovenskej republiky k ustanoveniu § 19 ods. 3 zákona v náleze
konštatoval, že vo veci žiadosti o vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie
prebieha pred policajným orgánom konanie, ktorého výsledok je rozhodnutie o vydaní alebo
nevydaní preukazu či licencie. Do tohto však ustanovením § 19 ods. 3 zákona vstupuje bližšie
nedefinovaná osobitná komisia, ktorú môže policajný orgán požiadať o stanovisko, konania
ktorej žiadateľ nie je účastníkom, jej rozhodnutie (stanovisko) žiadateľovi nie je doručené,
hoci sa dotýka jeho základných práv a slobôd. Uviedol, že stanovisko osobitnej komisie
nemožno pokladať za „odborný posudok“ alebo vyjadrenie k veci, pretože pre rozhodujúci
policajný orgán je záväzné a netýka sa neprávnej odbornej otázky, ale týka sa celkového
posúdenia žiadosti vrátanie bezúhonnosti a spôsobilosti žiadateľa, pričom takéto zložité
skutkové, odborné a právne posúdenia prislúcha orgánu verejnej moci a tento spôsob konania
o žiadosti je v právnom štáte neakceptovateľný, pretože nenapĺňa jeho základné princípy
a narušuje všetky princípy použiteľné v konaní pred orgánom verejnej moci. Argumentoval,
že žiadny verejný záujem nemôže ospravedlniť, že o právach fyzickej alebo právnickej osoby
rozhoduje orgán, s ktorým vôbec nepríde do kontaktu, je mu neznáme rozhodnutie tejto
komisie, jej zloženie a spôsob konania pred ňou. Ústavný súd konštatoval, že čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ukladá zákonodarcovi povinnosť chrániť princípy materiálneho
právneho štátu vrátane právnej istoty, pričom jedným z jej prvkov je aj zrozumiteľnosť
právnych noriem a na nej založená predvídateľnosť konania orgánov štátnej moci.
Ak zákonodarca opomenul alebo nevytvoril takýto postup v zákone, vzniká tým ústavná
prekážka brániaca štátnemu orgánu konať v rozsahu zákona (čl. 46 ods. 1 ústavy), čím priamo
dochádza k paralyzovaniu činnosti orgánu verejnej moci. Dôvodil, že nejasnosť v zákone
zakotvených pojmov samotných alebo nejasnosť ich možného výkladu účinne bráni osobám
žiadajúcim o vydanie zbrojného preukazu alebo licencie konať tak, aby získali vydanie
povolenia alebo zistili dôvody jeho nevydania. Označený právny stav neobsahuje
ani procesný predpis pre činnosť komisie, resp. neupravil otázku, aké procesné predpisy
sa vzťahujú na jej činnosť a rozhodovanie.
V súvislosti s ustanovením § 19 ods. 4 zákona ústavný súd poukázal na skutočnosť,
že toto je organickou súčasťou úpravy postavenia a existencie osobitnej komisie a keďže
námietka nesúladnosti s princípmi ústavnosti právneho štátu sa vzťahuje na ustanovenie § 19
ods. 3 zákona, vzťahuje sa aj na ustanovenie § 19 ods. 4, a to aj pokiaľ ide o námietku
neposkytnutia ochrany podľa § 46 ods. 1 ústavy.
Podľa článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ak ústavný súd svojím
rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad,
strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány,
ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia
ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými
zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené
v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d),
aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo
ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa § 41a ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „ zákon o Ústavnom súde SR“) právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia
strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky.
Podľa § 41b ods. 2 zákona o Ústavnom súde SR ostatné právoplatné rozhodnutia
vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý
celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté;
povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že ak Ústava Slovenskej republiky
a na ňu nadväzujúci zákon o Ústavnom súde SR ustanovujú, že nesúladné predpisy sa rušia,
znamená to, že dňom vysloveným v publikovanom náleze končí ako účinnosť právneho
predpisu, tak zaniká jeho platnosť. V prípade jednotlivých ustanovení sa anulujú nálezom
vyrieknuté ustanovenia.
S poukazom na čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v nadväznosti
na citované ustanovenie § 41a ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. dňom vyhlásenia nálezu
č. k. PL. ÚS 15/06-85 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, t. j. dňom 1.10.2009 stratili
ustanovenia § 19 ods. 3 a 4 zákona účinnosť.
Nadobudnutím záväznosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky jeho
vyhlásením v Zbierke zákonov je týmto rozhodnutím viazaný každý a vo zvýšenej miere -
z hľadiska osobitnej ústavnej zodpovednosti – súdy (viazanosť súdu rozhodnutím ústavného
súdu priamo upravuje aj ustanovenie § 135 ods. 1 OSP, podľa ktorého je súd viazaný
rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou,
so zákonom, alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná).
Predmetom súdneho prieskumu podľa ustanovení piatej časti OSP bolo rozhodnutie
žalovaného vydané aj na podklade stanoviska osobitnej komisie podľa ustanovení § 19 ods. 3
a 4 zákona, ktoré vyhlásil Ústavný súd Slovenskej republiky za nesúladné s Ústavou
Slovenskej republiky a ktoré stratili účinnosť, na ktorú skutočnosť znamenajúcu, že uvedený
orgán nespĺňal kritériá vyžadované pre konštatovanie jeho súladu s ústavou, čím bola
dôvodne spochybnená zákonnosť napadnutého rozhodnutia, musel odvolací súd
pri rozhodovaní prihliadať, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a napadnuté
rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím z dôvodu podľa
§ 250j ods.2 písm. e/ OSP (z dôvodu zistenia takej vady v konaní, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Odvolací súd náhradu trov konania úspešnému žalobcovi nepriznal s poukazom
na ustanovenie § 150 OSP považujúc za dôvody hodné osobitného zreteľa vonkajšie okolnosti
majúce za následok zrušenie napadnutých rozhodnutí, ktorých pôvod bol však mimo
účastníkov konania, ktoré nevyvolal žalobca a neboli ani v dispozícii žalovaného, ktorý v čase
rozhodovania vychádzal z platnej právnej úpravy a preto by nebolo v súlade s dobrými
mravmi zaviazať ho k náhrade trov konania.
P O U Č E N I E : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. novembra 2009
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová