Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/24/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone

Mesiarkinovej, v právnej veci žalobkyne: A. M., bývajúca v K., v dovolacom konaní

zastúpená JUDr. T. S., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v K., proti žalovaným: 1/

F. G., bývajúci v K., 2/ A. B., bývajúca v K., 3/ Š. G., bývajúci v K., 4/ M. F., bývajúca v K.,

5/ A. T., bývajúca v K., 6/ Ing. A. B., CSc., bývajúci v K., 7/ A. B., bývajúca v K., 8/ J. T.,

bývajúca v N.. a 9/ J. B., bývajúci v K., žalovaní 2/, 3/, 6/, 7/, 8/ a 9/ zastúpení JUDr. J. K.,

advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v K., o popretie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 17 C

312/2004, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 2. októbra 2008

sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 23. februára 2006 č.k.

-80 určil, že žalovaní nie sú spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na liste

2

vlastníctva č. X. ako parc.č. X. – zastavané plochy vo výmere X. ma dom súp.č. X. na tejto

parcele, „tak ako boli v katastri nehnuteľností zapísaní titulom vydržania podľa osvedčenia

vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 63 zák.č. 323/92 Zb.

a § 115 a § 116 Obč. zák. Z. roku 1950 do notárskej zápisnice JUDr. A. K. pod značkou

N.. X., N.. X. Z. 13. februára 1998 a titulom zápisu domu pod Z. X..“ Žalovaným uložil

povinnosť zaplatiť žalobkyni, na účet jej zástupcu, náhradu trov konania v sume 12 956,- Sk.

Rozhodol tak majúc za to, že pre žalobkyňu má nepochybne význam určenie, či žalovaní

majú k nehnuteľnosti právny vzťah. Žalobkyňa predmetné nehnuteľnosti užíva nepretržite od

roku 1966, zveľadila ich a na pozemku postavila garáž. Rozhodnutie o žalobe o určenie, že

žalovaní nie sú spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, bude mať vplyv aj na posúdenie

otázky platnosti výpovede z nájmu bytu, ktorú žalovaní dali žalobkyni. Vychádzajúc z

uvedeného potom ustálil, že žalovaní nevydržali vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam, keďže neboli dobromyseľní, že im nehnuteľnosti patria.

Krajský súd v Košiciach (odvolací súd), na odvolanie žalovaných, rozsudkom

z 2. októbra 2008 sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu

zamietol. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Vo veci samej tak rozhodol majúc

za to, že súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z toho, že žalobkyňa má naliehavý právny

záujem na ňou navrhovanom určení. Podľa odvolacieho súdu žalobkyňa by mohla mať

naliehavý právny záujem na určení, že žalovaní nie sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností

iba vtedy, ak by odstránenie stavu ohrozenia, resp. stavu neistoty žalobkyne nebolo možné

dosiahnuť iným spôsobom. Žalobkyňa ale v inom konaní, vedenom pod sp.zn. , sa

domáha určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu nachádzajúceho sa v spornej

nehnuteľnosti. Žaloba o určenie neplatnosti výpovede vychádza v podstate z rovnakých

skutkových tvrdení, ako žaloba o určenie, že žalovaní nie sú vlastníkmi sporných

nehnuteľností. Z uvedeného je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že žalobkyňa sa domáha

ochrany proti výpovedi z nájmu bytu dvomi žalobami. Podľa odvolacieho súdu ochrana práva

žalobkyne, ako nájomníčky bytu, bude v dostatočnom rozsahu „posudzovaná“ v konaní

o neplatnosť výpovede, v ktorom súd vyrieši predbežnú otázku vlastníckeho vzťahu

žalovaných k sporným nehnuteľnostiam. Dodal, že tento záver je navyše podporený tým, že

spor vyvolaný určovacou žalobou sa týka otázky vlastníckeho práva aj iných hmotnoprávne

legitimovaných osôb, ktoré ale nie sú účastníkmi konania.

Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobkyňa podala dovolanie. Odôvodnila ho tým, že

napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa

). Podľa žalobkyne odvolací súd pochybil, ak žalobu zamietol

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na navrhovanom určení iba s poukazom

na to, že v inom konaní sa koná o jej žalobe o určenie neplatnosti výpovede z nájmu. Jej

naliehavý právny záujem totižto nespočíva len vo vyriešení otázky, či žalovaní boli oprávnení

jej dať výpoveď z nájmu bytu, ale aj v tom, aby sa odstránila neistota v právnom vzťahu

medzi účastníkmi, medzi ktorými je dlhodobý spor, a aby sa zabránilo opakovaným

výpovediam a fyzickým a verbálnym útokom zo strany žalovaných, ale najmä v tom, aby sa

vyriešila základná otázka vzťahu žalobkyne a žalovaných ohľadne investovania a zhodnotenia

predmetných nehnuteľností. Rozhodnutím súdu, ktorým by sa poprelo vlastnícke právo

žalovaných, by sa tak predišlo celému radu budúcich sporov. Z týchto dôvodov žalobkyňa

navrhla zrušiť rozsudok odvolaciemu súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

K dovolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní 2/, 3/, 6/, 7/, 8/ a 9/. Navrhli dovolanie

zamietnuť, pretože ním napadnutý rozsudok je správny.

K dovolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná 2/ aj osobitne [v podaní označenom ako

„odvolanie“], v ktorom žiadal vo veci vyhlásiť „konečný rozsudok“ v prospech žalovaných

„bez nároku na ďalšie odvolanie“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) , po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), ktorá je zastúpená

advokátom ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) v rozsahu podľa a dospel

k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona ( )

viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v , a tzv. inými vadami konania, pokiaľ

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Žalobkyňa vady konania v zmysle nenamietala a v dovolacom konaní

žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v , nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom

konaní najavo.

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý žalobkyňa v dovolaní uplatňuje,

vrátane jeho obsahového vymedzenia. Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami žalobkyňou

nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah jej dovolania nie je spôsobilý spochybniť

správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov

výslovne v ňom uvedených.

V zmysle návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä a/ o osobnom stave, b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona,

z právneho vzťahu alebo z porušenia práva a c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je

alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Určovacia žaloba ( ) má predovšetkým preventívny charakter. Jej

účelom je spravidla poskytnúť ochranu práva žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho

vzťahu alebo práva. Je na mieste tam, kde jej pomocou možno odstrániť stav ohrozenia práva

či neistoty v právnom vzťahu a primeranú nápravu nie je možné dosiahnuť inak, ale aj tam,

kde určovacia žaloba účinnejšie ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu

príslušného právneho vzťahu a kde jej pomocou možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý

právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia sporov v budúcnosti. Toto poslanie určovacej

žaloby korešponduje so zákonnou požiadavkou existencie naliehavého právneho záujmu

na ňou navrhovanom určení. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti tejto žaloby,

musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným

určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

Nejde pritom o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa ňou žalobca

domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže

na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením

otázky, či sa žalobou so zvoleným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti

žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Povinnosť preukázať, že v čase

rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem,

zaťažuje žalobcu. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie

vzťahov, ktoré sú touto neistotou ohrozené. Určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná

v prípade právnych vzťahov k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci žalobe,

môže byť jedným z predpokladov pre zosúladenie evidovaného a právneho stavu.

Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu preto predpokladá

posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva

a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj

tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním

požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby; pokiaľ súd

dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom

ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Uvedenú otázku

nemožno stotožňovať ani zamieňať s otázkou vecnej (aktívnej) legitimácie žalobcu, ktorá má

povahu hmotnoprávnu a súvisí s posúdením, či žalobca je z hľadiska hmotnoprávneho

účastníkom tohto právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje opodstatnenosť v žalobe uplatneného

nároku. I keď sú uvedené otázky svojou povahou odlišné, úzko spolu súvisia, lebo otázka

skúmania naliehavého právneho významu (vhodnosti a prípustnosti tej či onej určovacej

žaloby) prichádza do úvahy len v prípade žaloby aktívne legitimovaného účastníka. Primárna

otázka naliehavého právneho záujmu sa tak v niektorých prípadoch stáva závislou

na vyriešení otázky vecnej (spravidla aktívnej) legitimácie.

Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky

neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak

požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie

je) právny vzťah alebo právo. Vo všeobecnosti tiež platí, že pozitívne určenie vlastníckeho

práva (t.j. že žalobca je vlastníkom) má spravidla prednosť pred negatívnym určením (t.j. že

žalovaný nie je vlastníkom), lebo z negatívneho určenia nevyplýva jasne a jednoznačne, kto je

skutočným vlastníkom; bez takéhoto pozitívneho určenia treba totiž pripustiť aj možnosť, že

vlastníkom je aj tretia osoba (ktorá nie je účastníkom konania).

V prejednávanej veci sa dovolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom

odvolacieho súdu, na ktorom založil svoj rozsudok, t.j. že žalobkyňa nepreukázala existenciu

naliehavého právneho záujmu na negatívnej určovacej žalobe.

Žalobkyňa na ochranu svojich práv, do ktorých bolo údajne žalovanými zasiahnuté

(dovolací súd sa meritom veci nezaoberal), zvolila určovaciu žalobu s negatívnym petitom,

teda s petitom, že žalovaní nie sú spoluvlastníkmi nehnuteľností. Žalobkyňa naliehavosť

právneho záujmu na takejto určovacej žalobe ( ) v žalobe odôvodnila tým,

že má záujem predmetné nehnuteľnosti, ktoré užíva od roku 1966 a do ktorých investovala,

naďalej užívať. Žalovaní, ktorí „si protiprávne nechali vyhotoviť notárske osvedčenie

o vydržaní“ sa usilujú o to, aby nehnuteľnosti vypratala bez akejkoľvek náhrady.

Žalobkyňou požadované negatívne určenie vo svojej podstate nie je spôsobilé úplne

odstrániť neistotu v právnom vzťahu účastníkov. Za rozhodujúce pritom dovolací súd

považoval skutočnosť, že ide o žalobu toho, ktorý nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti

a že žalobkyňou požadované negatívne určenie vo svojej podstate nie je spôsobilé odstrániť

neistotu v danom právnom vzťahu, pretože aj v prípade vyhovenia takejto žalobe by nebola

uspokojivo vyriešená otázka, kto je vlastníkom spornej nehnuteľnosti.

Prostredníctvom takéhoto určenia nebude jednoznačne vyriešený vzájomný vzťah

účastníkov k predmetu určenia, ani sa konečným spôsobom nevyrieši otázka vlastníctva

predmetných nehnuteľností. Z určenia, že žalovaní nie sú spoluvlastníkmi nehnuteľností bez

ďalšieho nevyplýva, kto je vlastníkom, či je ním žalobkyňa, ktorá to ani netvrdí, alebo iný

subjekt. V dôsledku toho nemožno vylúčiť ani ďalšie sporové konania o vlastníctvo

predmetných nehnuteľností. Takáto žaloba je v rozpore s vyššie uvedenou zákonnou

požiadavkou kladenou na určovaciu žalobu.

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k totožnému záveru ako odvolací súd, že

žalobkyňa neosvedčila svoj naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení. Keďže

nepreukázanie naliehavého právneho záujmu ( ) je samostatným

a prvoradým dôvodom pre zamietnutie žaloby, nezaoberal sa dovolací súd správnosťou

právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázkach, ktoré v napadnutom rozhodnutí riešil,

hoci postačujúcim bolo samotné konštatovanie procesnej neprípustnosti žaloby.

Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj

správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu,

rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/

) správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté

vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne

podľa rozsudkom zamietol.

V dovolacom konaní úspešným žalobcom vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení s ).

Dovolací súd ale žalovaným nepriznal náhradu trov, pretože nepodali návrh na ich priznanie

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. novembra 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková