Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/164/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v S.,

v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. T., advokátom, so sídlom v K., proti žalovanému I.,

správcovi konkurznej podstaty V., so sídlom v S., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,

vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. mája 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu o d m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trebišov (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 7. októbra 2008

č.k. -77 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti kúpnej

zmluvy uzatvorenej 26. augusta 1993 medzi J. – S. a V., v ktorej predmetom prevodu boli

nehnuteľnosti v katastrálnom území S. zapísané na liste vlastníctva číslo X. (toho času LV

č. X.): dom č. s. X. postavený na parc. č. X., pozemky parc. č. X., X., X.. Zároveň vyslovil, že

o trovách konania účastníkov rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Zamietnutie žaloby odôvodnil nepreukázaním existenciu naliehavého právneho záujmu

žalobcu na tejto určovacej žalobe v zmysle , keď okrem iného poukázal,

že po právoplatnom rozhodnutí, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli

predmetom kúpnej zmluvy, platnosť ktorej napáda, neuviedol, akým spôsobom sa zmení jeho

postavenie ako fyzickej osoby vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam za predpokladu, že

by súd o neplatnosti zmluvy rozhodol.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd rozsudkom

z 28. mája 2009 sp. zn. potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej zamietajúcej časti ( ). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu

prvého stupňa, že žalobca existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe

nepreukázal.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe vyhovel. Namietal odňatie možnosti konať pred

súdom podľa ísm. f/ a nesprávne právne posúdenie veci (

a c/ ). Podával, že zmysel a cieľ sporu o určenie nebol pochopený a nebolo správne

a objektívne pochopené ani jeho „presvedčenie“. Tvrdil, že oba rozsudky rozsiahlo, ale zjavne

sofisticky argumentujú teoretickými východiskami určovacej žaloby, že nereagujú na

judikatúru a konkrétne argumenty uvádzané v žalobe a v odvolaní; na otázku právnej

subjektivity kupujúcej firmy, dôvod absolútnej neplatnosti úkonu; označiac prístup súdov

za rozporný s povinnosťou riadne odôvodňovať rozhodnutia. Oba rozsudky podľa žalobcu

nevyhodnotili správne zistený skutkový stav v súlade so splnenými podmienkami určovacej

žaloby podľa , čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v merite

veci.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozsudku odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti

rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1

), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo proti rozsudku, ktorým

bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu ( ).

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky ani

jedného z rozsudkov uvedených v označených ustanoveniach. Nejde o zmeňujúci rozsudok

v zmysle a dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval a teda ani

nevyslovil svoj právny názor ( ). Dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu

rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3

). Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/

až g/ , teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.

Existencia ani jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená nebola.

S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané

nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd (žalobca vytýkal nesplnenie povinnosti

riadne odôvodňovať rozhodnutie a dôvodil že oba súdy nevyhodnotili správne zistený

skutkový stav v súlade so splnenými podmienkami určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/

a že tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v merite veci), dovolací súd sa

osobitne zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť

pred súdom konať ( ).

Podľa dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto

postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované

dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo

zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu

i k právnej stránke veci.

Z obsahu dovolania predovšetkým vyplýva, že napadnuté ako aj prvostupňové

rozhodnutie sú podľa dovolateľa v rozpore s povinnosťou riadne odôvodňovať rozhodnutia,

keďže prvostupňový i odvolací súd nereagujú na jeho konkrétne argumenty uvádzané

v žalobe aj v odvolaní, k právnej subjektivite kupujúcej firmy z hľadiska kogentných

ustanovení , k dôvodu absolútnej neplatnosti úkonu a že chýba reakcia

na judikatúru.

Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces treba považovať aj nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Podľa dovolacieho súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vadou vytýkanou

dovolateľom netrpí, je dostatočne odôvodnený a preskúmateľný, skrátka spĺňa požiadavky

ustanovenia ( ) kladené na odôvodnenie rozsudku.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na

to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého

imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto

ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v.

Španielsko z 21. januára 1999] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné

dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a

listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“

a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“

(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. ). Ústavný súd vo svojom uznesení

z 23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Dovolací súd je názoru, že odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili

svoje rozsudky vo veci samej – vysvetlili dôvod, pre ktorý bola zamietnutá určovacia žaloba -

chýbajúci naliehavý právny záujem žalobcu na tejto určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/

Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti

určovacej žaloby podľa , ktorá je svojou povahou žalobou preventívnou

(ani v minulosti k určovacej žalobe nebol iný prístup; v podrobnostiach porovnaj napr.

odôvodnenie v R 61/2007), je totiž e x i s t e n c i a naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu. Nepostačuje len jeho tvrdenie

o takomto záujme. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný,

t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie

rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nielen nevyhnutnosť tvrdiť, ale

aj dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na

žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne

vyhovieť.

Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu vedie k zamietnutiu

určovacieho návrhu (z tohto samotného dôvodu). Súd teda musí mať najprv za doloženú

existenciu takéhoto záujmu, aby vôbec mohol pristúpiť k posudzovaniu (skúmaniu) merita

veci (v danom prípade otázky platnosti predmetnej zmluvy). Inak (ak má za nepreukázanú

existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/

) bez skúmania vecnej stránky návrhu musí žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný).

Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd

prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací.

Zo spisu vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol

stručne rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, opísal

priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval zákonné ustanovenie, ktoré aplikoval na

prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoj právny záver. Odvolací súd správne uviedol, že

súd prvého stupňa sa meritom veci, t.j. posúdením, či žaloba bola podaná dôvodne alebo nie,

zaoberá iba v prípade, pokiaľ bola preukázaná existencia naliehavého právneho záujmu.

Právne závery primerane vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Nebolo

preto vôbec potrebné skúmať otázky vzťahujúce sa na samotné posudzovanie platnosti

namietanej zmluvy a reagovať k takejto argumentácii žalobcu. Pokiaľ totiž súd zamieta

určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu podľa na

požadovanom určení, ako tomu bolo aj v tomto prípade, nesmie (je vylúčené) skúmať vecnú

stránku žaloby (platnosť namietanej zmluvy – otázky k tomu sa viažuce). Žaloba nebola

zamietnutá pre nedostatok vecnej legitimácie žalobcu, t.j. z dôvodu, že žalobca nebol

účastníkom predmetnej zmluvy; nebola zamietnutá ani pre meritum veci (k skúmaniu

platnosti namietanej zmluvy z už spomenutých dôvodov nižšie súdy neprikročili), ale bola

zamietnutá pre absenciu naliehavého právneho záujmu podľa Nebolo

preto dôvodu, aby odvolací súd reagoval na žalobcom v odvolaní uvádzané vety z judikatúry

Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré sa vzťahovali k vecnej legitimácii (že určovaciu

žalobu môžu uplatniť aj tretie osoby – neúčastníci napádaného právneho úkonu) a k otázke

platnosti právneho podľa , teda k neskúmanému meritu veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu

nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Slovenskej

republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku ( ). Za odňatie možnosti

konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcu.

Žalobca v dovolaní tiež namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ) v otázke existencie naliehavého

právneho záujmu, ktorý vyžaduje

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

K tejto námietke je treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenie žalobcu bolo opodstatnené (dovolací súd sa ním z tohto aspektu

nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa Pokiaľ nie sú

splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému preskúmavaniu.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224

ods. 1 a ). Dovolací súd však žalovanému nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie tejto povinnosti ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2009

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková