Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)a98/377008.1bb3be.pdf
PDF · 118.08 KB
No categories available
2Cdo/248/2008
Najvyšší súd 2 Cdo 248/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného : E. & B., B., proti
povinným : 1/ A. H., bývajúci v B., zastúpený JUDr. M. P., advokátom v B.,
2/ B. M., bývajúca v B., 3/ Ľ. M., bývajúci v B., o vymoženie 552.775,- USD s prísl.,
vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3 Er 250/2007, o dovolaní povinného 1/
proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 26. júna 2008 sp. zn. 15 CoE 235/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 26. júna 2008,
sp. zn. 15 CoE 235/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 23. mája 2007 č.k.
3 Er 250/2007-270 zamietol návrh povinného 1/ z 19. apríla 2007 na samostatné uznanie
cudzieho rozhodnutia podľa § 45 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie odôvodnil
ustanovením § 49 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„ZRK“), podľa ktorého uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje
osobitným rozhodnutím a cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský
rozhodcovský rozsudok.
Na odvolanie povinných Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením
z 26. júna 2008 sp. zn. 15 CoE 235/2007 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je správne, pretože k uznaniu rozhodcovského
rozsudku dochádza tým, že exekučný súd vydá poverenie na vykonanie exekúcie a tým na
cudzí rozhodcovský rozsudok prihliadne ako na tuzemský exekučný titul, a teda nie je podľa
§ 45 ods. 5 (správne 44 ods. 5 – pozn. Najvyššieho súdu SR) Exekučného poriadku
potrebné návrh doručovať oprávnenému. V danej veci sa teda jednoznačne aplikuje zákon
o rozhodcovskom konaní, konkrétne jeho ust. § 49.
Predmetné rozhodnutie krajského súdu napadol dovolaním povinný 1/ (ďalej len
„dovolateľ“), navrhol ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa
zamietnutím návrhu povinného v celku zamietol aj jeho návrh na zastavenie konania, keďže
nikde neuviedol, že návrhom na zastavenie konania sa zatiaľ nezaoberal. Dovolanie preto
považuje za prípustné podľa § 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a keďže rozhodnutie spočíva aj na
nesprávnom právnom posúdení veci, dovolanie je tiež prípustné podľa § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. Uviedol, že uznesenie odvolacieho súdu obsahuje vnútorné rozpory, keď súd zastáva
názor, že procesný postup uznania a výkon cudzích rozhodnutí je obsiahnutý v zákone č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a Exekučný poriadok sa nepoužije a na inom mieste
zase uvádza, že prednostne platia hmotnoprávne aj procesne ustanovenia, zásady a princípy
Dohovoru New York, ktoré sú premietnuté a obsiahnuté v zákone č. 244/2002 Z.z. Zákon
č. 244/2002 Z.z. v časti upravujúcej uznanie a výkon cudzích rozhodcovských rozsudkov
neobsahuje žiadne ustanovenia upravujúce procesný postup súdu pri uznávaní cudzieho
rozhodcovského rozsudku, obsahuje iba hmotnoprávne dôvody pre odopretie uznania
a výkonu cudzieho rozhodnutia. Samostatné vyslovenie hmotnoprávnej zásady o tom, že nie
je potrebný exequatur neznamená, že by nebolo potrebné pri exekúcii postupovať podľa
ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 5) a pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie doručovať návrh povinnému do vlastných rúk. Namietal tiež, že sa odvolací súd
v odôvodnení nezaoberal jeho právnou argumentáciou na daný problém.
Oprávnený navrhol dovolanie povinného 1/ zamietnuť z dôvodu, že v prípade exekúcie na
majetok povinných sa všeobecné ustanovenia Exekučného poriadku a zákon č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZMPSP“), ktoré vyžadujú
samostatné konanie o uznanie rozhodcovského rozsudku neaplikujú a to vzhľadom na
existenciu osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 244/2002 Z.z.
Povinní 2/, 3/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1
O.s.p. a dospel k týmto záverom:
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme je prípustné, ak je ním napadnuté
pozmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods.
1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo uznesenie súdu prvého stupňa potvrdené, je
dovolanie prípustné (§ 239 ods. 2 O.s.p.), ak a/ v ňom odvolací súd vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia alebo c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolateľ nesprávne vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 ods. 2 písm.
b/ O.s.p. tvrdiac, že zamietavým uznesením z 23.5.2007 súd prvého stupňa zamietol aj jeho
návrh na zastavenie exekučného konania. Takéto tvrdenie dovolateľa nemá v ničom oporu,
najmä keď vo výroku tohto uznesenia súd prvého stupňa expressis verbis uviedol, že zamieta
„návrh povinného v 1. rade na samostatné uznanie cudzieho rozhodnutia“. S ďalšími návrhmi
povinných, ktorým navrhujú zastavenie exekúcie, odklad exekúcie, ako aj o námietkach voči
trovám exekúcie a voči upovedomeniu o začatí exekúcie sa bude súd prvého stupňa zaoberať
až v ďalšom konaní. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci bolo potrebné vyvodzovať
výlučne z ustanovenia § 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s uznesením odvolacieho súdu
namietal vadu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., preto osobitnej pozornosti dovolacieho
prieskumu bol podrobený tento dovolací dôvod.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa dovolací súd zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Existenciu vád konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. dovolateľ
nenamietal a vady uvedenej povahy nevyšli najavo v dovolacom konaní.
Dovolateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie
súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu
aj na podklade a/ rozhodnutí orgánov Európskej únie, b/ rozhodnutí osvedčených ako
európsky exekučný titul, c/ notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d/ vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e/ osvedčení o dedičstve,
vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f/
vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na
pokutu nezaplatenú na mieste, g/ platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní
a poplatkov, ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h/ vykonateľných rozhodnutí
a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia
a starobného dôchodkového sporenia, i/ iných vykonateľných rozhodnutí a schválených
zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade
cudzieho rozhodnutia, súd doručí návrh na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk.
Ak povinný do 15 dní od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie nepodá návrh na
samostatné uznanie cudzieho rozhodnutia, súd poverí exekútora, ak sú splnené podmienky
podľa odseku 2, aby vykonal exekúciu.
Podľa § 46 ods. 1 ZRK, cudzí rozhodcovský rozsudok je na účely tohto zákona
rozhodcovské rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo v rozhodcovskom konaní o veci samej
a bolo vydané na území iného štátu ako Slovenskej republiky a podľa jeho odseku 2, cudzí
rozhodcovský rozsudok možno uznať a vykonať v Slovenskej republike za podmienok
ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 47 ZRK, účastník konania, ktorý žiada o uznanie a výkon cudzieho
rozhodcovského rozsudku, je povinný k písomnému návrhu na uznanie a výkon cudzieho
rozhodcovského rozsudku podanému na súd pripojiť originál tohto cudzieho rozhodcovského
rozsudku alebo jeho osvedčenú kópiu a originál rozhodcovskej zmluvy alebo jej osvedčenú
kópiu.
Podľa § 49 ods. 1 ZRK, uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje
osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský
rozhodcovský rozsudok.
Podľa § 50 ods. 1 ZRK, uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku môže
súd odoprieť na návrh účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok
uplatňuje, len vtedy, ak tento účastník konania preukáže súdu príslušnému na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu, že a/ ako zmluvná strana rozhodcovskej zmluvy (§ 3 ods. 1)
nemohol uplatňovať svoje práva alebo že rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade
s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala
rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo ak takáto dohoda nebola uzavretá podľa právneho
poriadku štátu, kde bol rozhodcovský rozsudok vydaný, b/ nebol riadne upovedomený
o ustanovení rozhodcu alebo o rozhodcovskom konaní alebo z iných závažných dôvodov,
ktoré výslovne uvedie, nemohol sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní, c/ rozhodcovským
rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý rozhodcovská zmluva nepredvídala alebo nespĺňa
dohodnuté podmienky na predloženie sporu na rozhodcovské konanie, alebo sa ním rozhodlo
o veci, ktorá je podľa právneho poriadku, ktorým sa podľa dohody strán mala rozhodcovská
zmluva uzavrieť, alebo ak takáto dohoda nebola uzavretá podľa právneho poriadku štátu, kde
bol rozhodcovský rozsudok vydaný, vylúčená z rozhodcovského konania, d/ rozhodcovský
súd nebol ustanovený alebo rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým
účastníkmi rozhodcovského konania; ak sa táto dohoda neuzavrela a ak ustanovenie
rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s právnym
poriadkom štátu, kde sa rozhodcovské konanie konalo, alebo e/ rozhodcovský rozsudok sa
nestal právoplatným a záväzným pre účastníkov rozhodcovského konania alebo jeho výkon
odložil súd štátu, v ktorom alebo podľa ktorého právneho poriadku bol rozhodcovský
rozsudok vydaný alebo týmto súdom zrušený.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu
účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom
konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.
Podľa ustanovenia § 53 ZRK, ustanovenia tohto zákona sa použijú, ak medzinárodná
zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ktorá je súčasťou jej právneho poriadku,
neustanovuje inak.
Podľa Čl. III vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 74/1959 Zb. o Dohovore o uznaní
a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (ďalej len „Dohovor“), každý Zmluvný štát
uzná rozhodcovské rozhodnutie za záväzné a povolí jeho výkon podľa predpisov o konaní,
ktoré platí na území, kde sa rozhodnutie uplatňuje, za podmienok určených v nasledujúcich
článkoch. Pre uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí, na ktoré sa vzťahuje Dohovor,
sa neurčia podstatne ťažšie podmienky alebo vyššie súdne poplatky, než sú určené pre
uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí miestnych (národných).
Podľa Čl. V Dohovoru, 1/ uznanie a výkon rozhodnutia sa môžu odoprieť na žiadosť
strany, proti ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, len vtedy, ak táto strana preukáže
kompetentnému orgánu krajiny, v ktorej sa žiada o uznanie a výkon:
a/ že strany dohody spomenutej v čl. II boli podľa zákona, ktorý sa na ne vzťahuje,
nespôsobilé na konanie, alebo že spomenutá dohoda nie je platná podľa práva, ktorému strany
túto dohodu podrobili, alebo v nedostatku odkazu v tomto smere, podľa práva krajiny, kde
sa rozhodnutie vydalo; alebo
b/ že strana, proti ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, nebola riadne upovedomená o ustanovení
rozhodcu alebo o rozhodcovskom konaní alebo nemohla z akýchkoľvek iných dôvodov
uplatniť svoje požiadavky; alebo
c/ že rozhodnutie sa týka sporu, pre ktorý sa neuzavrela rozhodcovská zmluva, alebo ktoré
nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozhodnutie presahuje dosah dohovoru
o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského
rozhodnutia vo veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozhodnutí
konajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené, tá časť rozhodnutia, ktorá obsahuje
rozhodnutie o veciach podrobených rozhodcovskému konaniu, môže sa uznať a vykonať;
alebo
d/ že zloženie rozhodcovského súdu alebo rozhodcovské konanie nebolo v súlade s
dojednaním strán, alebo ak nebolo také dojednanie, že nebolo v súlade so zákonmi krajiny,
kde sa rozhodcovské konanie konalo; alebo
e/ že rozhodnutie sa doteraz nestalo pre strany záväzným, alebo sa zrušilo, alebo jeho výkon
odložil kompetentný orgán krajiny, v ktorej alebo podľa právneho poriadku ktorej sa vydalo.
2/ uznanie a výkon rozhodcovského rozhodnutia môžu byť tiež odopreté, ak kompetentný
orgán krajiny, kde sa žiada o uznanie a výkon, zistí:
a/ že predmet sporu nemôže byť predmetom rozhodcovského konania podľa práva tejto
krajiny; alebo
b/ že uznanie alebo výkon rozhodnutia by boli v rozpore s verejným poriadkom tejto krajiny.
Z uvedeného vyplýva, že znenie Dohovoru bolo premietnuté do znenia ustanovení ZRK.
Exekučné tituly, ktoré vznikli mimo územia Slovenskej republiky je možné nútene vykonať
v Slovenskej republike. Ide o rozhodnutia cudzích súdnych orgánov, ktoré sa týkajú
vymedzených právnych vzťahov, rozhodovanie o ktorých štandardne spadá do právomoci
súdov, a verejné listiny o takýchto právnych vzťahoch, spísané alebo zaregistrované
oprávnenými osobami cudzích štátov, cudzie rozhodcovské rozhodnutia, rozhodnutia cudzích
správnych orgánov a v prípade členských štátov Európskej únie aj rozhodnutia komunitárnych
orgánov. Základným predpokladom na vykonanie cudzieho exekučného titulu je jeho uznanie.
Uznaním cudzieho rozhodnutia treba chápať priznanie právnych účinkov rozhodnutia na
území Slovenskej republiky.
Slovenské exekučné orgány uznávajú vykonateľnosť cudzích exekučných titulov vo
viacerých právnych režimoch : 1/ klasické (formálne) uznanie vykonateľnosti podľa zákona
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a podľa zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, 2/ uznanie vykonateľnosti podľa
medzištátnej dohody o právnej pomoci, resp. dohody o uznávaní a výkone rozhodnutí,
3/ uznanie a vyhlásenie vykonateľnosti podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000
o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel
I), 4/ vykonateľnosť podľa Nariadenia Parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 z 21.4.2004,
ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky, 5/ uznanie a výkon cudzieho
rozhodcovského rozhodnutia, 6/ uznanie a výkon cudzieho správneho rozhodnutia, 7/ uznanie
a výkon rozhodnutia orgánu Európskych spoločenstiev. Klasické uznanie vykonateľnosti
cudzieho exekučného titulu prichádza do úvahy, ak Slovenská republika nie je viazaná inou
úpravou (t.j. v prípade, kedy bol exekučný titul vydaný v štáte, ktorý nie je so Slovenskou
republikou v zmluvnom vzťahu, umožňujúcom vyšší štandard uznávania, ani nie je viazaný
komunitárnymi procesnými normami). Exekučný súd podľa ZMPSP uzná vykonateľnosť
cudzieho rozhodnutia, ak nie je dôvod na jeho neuznanie na území Slovenskej republiky (por.
vyššie uvedené). Majetkové cudzie rozhodnutie sa uzná tak, že slovenský súd vydá poverenie
na vykonanie exekúcie.
Rozhodcovské rozhodnutia nie sú zastrešené Nariadením Brusel I, ani Nariadením, ktorým
sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky.
Na území Slovenskej republiky sa cudzie rozhodcovské rozhodnutia uznávajú v dvoch
možných právnych režimoch: 1/ zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ZRK), 2/ medzinárodná zmluva o právnej pomoci, ktorá zastrešuje aj
rozhodcovské rozhodnutia.
Pri uznávaní a výkone cudzieho rozhodcovského rozhodnutia oprávnený v návrhu na
vykonanie exekúcie navrhne aj uznanie tohto rozhodnutia. K návrhu prikladá aj originál
rozhodcovskej zmluvy alebo jej osvedčenú kópiu. Uznanie cudzieho rozhodcovského
rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný
tým, že exekučný súd naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok (§ 49
ods. 1 ZRK). Z toho vyplýva, že pri uznávaní cudzieho rozhodcovského rozhodnutia nie je
možné uplatniť ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku. Na návrh povinného môže
exekučný súd odoprieť uznanie a výkon rozhodnutia za predpokladu, že povinný preukáže
existenciu dôvodov uvedených v § 50 ods. 1 ZRK. Vzhľadom na vyššie uvedené takýto návrh
povinného neprichádza do úvahy na začiatku konania, ale až po doručení upovedomenia
o začatí exekúcie. Exekučný súd odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku
aj bez návrhu povinného ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno
predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore
s verejným poriadkom. U cudzieho rozhodcovského rozhodnutia na jeho uznanie teda nie je
potrebné zvláštne konanie, ani zvláštneho výroku. Cudzie rozhodcovské rozhodnutie je
uznané tým, že exekučný súd k nemu prihliadne, akoby išlo o rozhodnutie slovenského
rozhodcovského rozhodnutia (por. § 49 ZRK). Ak pritom zistí, že sú splnené predpoklady pre
uznanie v zmysle ustanovenia § 45 a § 50 ZRK, bude mať uznanie cudzieho rozhodnutia
povahu vyriešenej predbežnej otázky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Odvolací súd vo svojom uznesení vyslovil (v podstate) názor, že cudzí rozhodcovský
rozsudok je uznaný tým, že exekučný súd naň prihliadne v súlade s ustanovením § 49 ZRK
a pri uznávaní cudzieho rozhodcovského rozhodnutia nie je možné uplatniť ustanovenie § 44
ods. 5 Exekučného poriadku, preto potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa § 219 O.s.p. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení bolo potrebné
dospieť k záveru, že dovolateľovi sa v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť vecnú
správnosť napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, pretože z nich jednoznačne vyslovený právny záver vyplýva.
Dovolateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (nesprávne
právne posúdenie veci) preto nie je daný.
Dovolací súd tiež skúmal, či konanie nie je postihnuté tzv. inou vadou konania. Inou vadou
konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Ako vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení a z nich vyvodeného právneho
záveru, pri uznávaní cudzieho rozhodcovského rozhodnutia nie je možné uplatniť ustanovenie
44 ods. 5 Exekučného poriadku. Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvého stupňa
neprípustne (nadbytočne) rozhodol o návrhu povinného 1/ z 19.4.2007, ktorým navrhol
samostatné uznanie rozhodnutia Rozhodcovského súdu pri Maďarskej obchodnej
a priemyselnej komore v Budapešti č.k. Vb/05822 z 27.11.2006. Ako bolo vyššie uvedené,
uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím, ale je
uznaný tým, že exekučný súd naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský
rozsudok, čím si vyrieši predbežnú otázku pre vydanie poverenia na exekúciu. Vydanie
poverenia na exekúciu je teda uznaním cudzieho rozhodcovského rozsudku a preto nie je
možné návrh na jeho uznanie následne samostatným uznesením zamietnuť.
Ak potom odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil nepostupoval
procesne správne, pretože ho mal ako nadbytočne a nesprávne vydané zrušiť a to bez potreby
jeho nahradenia akýmkoľvek iným rozhodnutím.
Výskyt inej vady v konaní podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je dôvodom, pre ktoré musí
dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie
vydané v konaní postihnutou takou vadou nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd
Slovenskej republiky vzhľadom na to, napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 243 ods. 2 O.s.p.), v ktorom bude jeho úlohou zrušiť uznesenie
súdu prvého stupňa ako uznesenie procesne nesprávne vydané.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2009
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová