Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/25/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: F., a.s., so sídlom K., IČO: X., zast. : JUDr. O.,

advokátom so sídlom S., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so

sídlom Nová ulica č. 13, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 22. októbra 2008 č. k. -36, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 22. októbra 2008 č. k. -36 v prvej časti p o t v r d z u j e .

V druhej časti týkajúcej sa priznania trov konania rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 22. októbra 2008 č. k. -36 m e n í tak, že žalovaný je povinný

do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu náhradu

trov konania vo výške 196,26 €.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Rozhodnutím č. : II/256/l284/2005/1804 zo dňa 27.01.2005 žalovaný ako odvolací

orgán v daňovom konaní podľa o správe daní a poplatkov

(ďalej na účely tohto rozsudku len „“) potvrdil odvolaním napadnuté

rozhodnutie Daňového úradu Bratislava V. č.: z 02.12.2004 vo veci

vyrubenia rozdielu na dani z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie apríl 2004

v sume – 200.751,– Sk.

Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že žalobca z dôvodu porušenia § 48 ods. 2, 4, 7 a 8

v nadväznosti na , a o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „

Z.z.“) tým, že si uplatnil odpočítanie dane pri dovoze tovaru, ktorý sa reálne neuskutočnil,

nakoľko tovar bol zničený v colnom sklade a teda zdaniteľné plnenie neprijal

na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení, pričom nemal ani daňový doklad, ktorý

by mal náležitosti daňového dokladu v zmysle § 48 ods. 4 cit. zákona.

Ďalej žalovaný uviedol, že počas vykonanej daňovej kontroly u žalobcu správca dane

zistil, že žalobca ako platiteľ dane si v dodatočnom daňovom priznaní za mesiac apríl 2004

uplatňoval nárok na odpočítanie dane vo výške 4 831 373,- Sk. Tento nárok si žalobca

uplatnil ako daňový subjekt z titulu rozhodnutia Colného úradu Bratislava V. o vzniku

colného dlhu č. H-2702/2001 zo dňa 29.04.2002. Dôvodom vyrubenia tohto colného dlhu bol

požiar dňa 09.09.2001 v colnom sklade žalobcu, v dôsledku ktorého došlo k poškodeniu

tovaru tam uskladneného zahraničnými dovozcami do režimu colného uskladnenia.

Na základe uvedeného colný orgán túto situáciu (požiar v sklade žalobcu s následným

znehodnotením uskladneného tovaru) vyhodnotil ako nedodržanie podmienok režimu

uskladnenia v colnom sklade na strane žalobcu.

Žalovaný záverom odôvodnenia uviedol, že v tomto prípade zo strany žalobcu základná

podmienka na vznik nadmerného odpočtu, tzn. že platiteľ prijatý predmet dovozu použije

podľa až 5 , splnená nebola, nakoľko v čase odpočítania dane

zahraničný tovar zhorel v colnom sklade v roku 2001, a preto už v apríli 2004 neexistoval,

a teda nemohol byť následne použitý na uskutočňovanie zdaniteľných plnení. Na druhej

strane žalovaný pripustil, že iba vtedy, ak by žalobca odpočítal daň pri kúpe tovaru

a až následne by došlo k jeho zničeniu, potom by nemusel odpočítanú daň vrátiť a ani mu ju

správca dane v budúcnosti spätne nevyrubí, nakoľko v čase uplatnenia si odpočítania dane

žalobca by nemohol vedieť, že nakúpený tovar nepoužije na uskutočňovanie svojich

zdaniteľných plnení.

II.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Bratislave žalobu zo dňa

07.04.2005.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté

rozhodnutie žalovaného ako aj konanie mu predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených

v žalobe, a na tomto základe dospel k záveru, že žaloba je dôvodná z dôvodov uvedených

v , keďže rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, a preto ho ako nezákonné spolu s prvostupňovým rozhodnutím

správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Svoj rozsudok s odkazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré

boli vydané vo veci colného dlhu, odôvodnil tým, že v rozsudku č. k. -37 Najvyšší

súd okrem iného uviedol, že podľa jeho názoru colný úrad nezapísal v súlade s colnými

predpismi do účtovných dokladov dlžnú sumu cla, a to z dôvodu, že colný úrad nevymeral

colný dlh v správnej výške, keď vo svojom rozhodnutí vymeral okrem colného dlhu aj daň

z pridanej hodnoty, ktorú vymerať nemal, pretože podľa dani

podlieha dovážaný tovar. Čo sa považuje za dovoz podľa tohto zákona ustanovuje § 48 ods. 2

cit. zákona. Zákon o dani z pridanej hodnote je v danom prípade špeciálnym zákonom.

Ak tento zákon porušenie podmienok uskladnenia tovaru nepovažuje za dovoz, nie je možné

vymerať DPH ako jednu z dovozných platieb a to ani v tom prípade, keď bude vymerané

samotné clo. Súd je názoru, že zistenie skutkových okolností pre vznik colného dlhu

(porušenie podmienok) nezakladá žiadny konkrétny právny vzťah, ale až rozhodnutie vo veci

samej určuje osobu, ktorá je povinná zaplatiť colný dlh a určuje tiež konkrétnu výšku colného

dlhu. Navyše žalobca nikdy nespochybnil, že tovar umiestnený v colnom sklade bol

dovezený, pričom tvrdil, že colné orgány boli oprávnené vymerať clo ale neboli oprávnené

vymerať DPH, pretože z hľadiska vymerania dane sa porušenie podmienok nepovažuje

za dovoz. S týmto názorom s odkazom na ust. a 48 sa stotožnil

aj krajský súd.

Podľa krajského súdu v danom prípade vznikol colný dlh inak ako prijatím colného

vyhlásenia a podľa § 407 ods. 3 colného zákona ide o vznik colného dlhu iným spôsobom.

Ďalej colný úrad vymeral žalobcovi daň z pridanej hodnoty v sume 5.129.845,– Sk. Súčasne

krajský súd zdôraznil, že dovoz tovaru a uskutočnenie zdaniteľného plnenia nie je totožný

inštitút. Pretože pri dovoze nedochádza k poskytnutiu zdaniteľného plnenia, je možné

v zmysle na odpočítanie dane aplikovať ustanovenia druhej

časti zákona. Nakoľko colný úrad vo veci vydal daňový doklad, potom krajský súd vyslovil,

že bolo povinnosťou správcu dane priznať žalobcovi právo na odpočet.

III.

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 22. januára 2009 (č. l. 43) proti rozsudku

prvostupňového súdu žalovaný na jednej strane vyjadril súhlas so záverom Najvyššieho súdu,

že colný dlh žalobcu vznikol ako dôsledok porušenia podmienok uskladnenia, avšak poukázal

na to, že v predmetnom rozsudku sa Najvyšší súd zaoberal iba a výlučne otázkou, či colný dlh

vznikol podľa § 397 ods. 8 colného zákona.

Ďalej žalovaný poukázal na zmenu názoru žalobcu počas súdnych konaní, kedy prešiel

od názoru, že dodržal všetky podmienky na prevádzkovanie na prevádzkovanie colného

skladu, až po súčasnú myšlienku, že ide o daň vyrubenú pri dovoze tovaru a na tomto základe

ju žiada vrátiť cez odpočet späť.

Naopak, podľa žalovaného vyrubený colný dlh je nutné chápať ako sankciu

za nedodržanie podmienok skladovania dovezeného tovaru u prevádzkovateľa colného

skladu. Táto sankcia by stratila svoje opodstatnenie, ak by mala byť vrátená cez inštitút

odpočtu dane z pridanej hodnoty.

S poukazom na a žalovaný opätovne zopakoval

svoje predchádzajúce závery o tom, že nedodržanie podmienok skladovania nie je možné

považovať za dovoz tovaru, ktorý ani nebol celý vo vlastníctve žalobcu, a z tohto dôvodu

nie je možné hovoriť, že žalobca splnil podmienky pre priznanie nároku na vrátenie dane

zaplatenej žalobcom pri dovoze tovaru.

Ďalej žalovaný vyjadril nesúhlas s názorom krajského súdu, že na situáciu žalobcu

nie je možné aplikovať ust. Naopak tvrdí, že je nutné aj na tento

prípad aplikovať v zmysle nielen ustanovenie ale

aj a Z uvedenej úpravy žalovanému vyplynulo, že ak by

aj žalovaný pripustil, že platiteľovi dane bol vyrubený colný dlh za dovoz tovaru v zmysle

colných predpisov, žalobca by nemal nárok na odpočet dane, nakoľko by reálne nemohol

splniť základnú podmienku, na základe ktorej je založený celý princíp fungovania dane

z pridanej hodnoty, a to podmienku uvedenú v

Súčasne žalovaný podal odvolanie aj do výšky priznanej náhrady trov konania, pričom

poukazoval na primeranú aplikáciu vyhlášky č. na túto vec.

Záverom svojho odvolania žalovaný žiadal zmenu odvolaním napadnutého rozsudku

krajského súdu tak, že žalobu zamietne a rozhodne o trovách konania.

Hoci bol žalobca vyzvaný krajským súdom na vyjadrenie k odvolaniu žalovaného,

k spisu toto vyjadrenie nebolo doručené.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa (ďalej v texte rozsudku

len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote

( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia

v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených

v nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,

že odvolanie

- proti meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok

je vo výroku vecne správny, avšak k tomuto záveru pristúpil Najvyšší súd z iných

dôvodov, a preto ho postupom uvedeným v potvrdil, a

- proti výške priznanej náhrady trov konania je dôvodné, pretože napadnutá časť

rozsudku vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto musel odvolací

súd v súlade s ust. rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti zmeniť,

nakoľko nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie

( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu pripojeného administratívneho a súdneho

spisu zistil, že na prvom mieste sporným zostalo právne posúdenie predmetnej meritórnej

veci.

Žalobca ako aj žalovaný spolu s krajským súdom pri právnom posúdení veci vychádzali

z ust. a 48 ods. 1, 2 a 7

Podľa na daň pri dovoze tovaru sa vzťahujú ustanovenia

colných predpisov, ak tento zákon ďalej neustanovuje inak.

Podľa dovážaný tovar podlieha dani.

Podľa dovezeným tovarom na účely tohto zákona je

a) tovar prepustený do režimu voľného obehu, 57)

b) tovar prepustený do režimu aktívneho zušľachťovacieho styku v systéme navracania,

58)

c) tovar prepustený do režimu dočasného použitia, 59)

d) späť dovážaný tovar prepustený do režimu voľného obehu z režimu pasívneho

zušľachťovacieho styku, 60)

e) nezákonne dovezený tovar a tovar, ktorý bol odňatý colnému dohľadu.

Podľa sa na odpočítanie dane pri dovoze tovaru

primerane vzťahujú ustanovenia druhej časti zákona, pričom platiteľ môže odpočítať daň

z dovezeného tovaru, ak daň vyrubená pri dovoze bola zaplatená colnému orgánu a platiteľ

má daňový doklad podľa odseku 4. Platiteľ môže odpočítať daň pri dovezenom tovare

v zdaňovacom období, v ktorom sa splnila posledná z podmienok na odpočítanie dane.

Pri aplikácii hore uvedených ustanovení tak žalovaný ako aj krajský súd vychádzali

zo záverov vyslovených v rozhodnutí Colného úradu Bratislava č. H-2702/2001 z 29. apríla

2002 a tiež rozsudkov Najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. z 28. januára 2003.

V predmetnom rozhodnutí Colný úrad Bratislava oznámil žalobcovi colný dlh pozostávajúci

aj z dane z pridanej hodnoty vo výške 5.129.845,– Sk (skladajúcej sa zo sumy 4.831.373,–

a 298.472,– Sk), pričom právnym základom na vyrubenie colného dlhu boli ust. § 397 ods. 8

a 9 Colný zákon. Skutkové odôvodnenie tohto rozhodnutia

vychádzalo z porušenia povinnosti zabezpečiť tovar rôznych dovozcov uložený v colnom

sklade žalobcu pred požiarom, ktorý bol dňa 09.09.2001 v colnom sklade žalobcu neznámou

osobou úmyselne založený.

Podľa § 397 ods. 8 Colného zákona colný dlh pri dovoze tovaru vznikne aj v iných

prípadoch, ak sa preukáže, že nesplnenie povinností alebo nedodržanie podmienok

na dočasné uskladnenie alebo príslušný režim má významný vplyv na ich riadne vykonávanie.

Pre Najvyšší súd pri aplikácii hore cit. ustanovenia vyplýva jednoznačný záver, že colný

úrad neuložil povinnosť zaplatiť žalobcovi colný dlh v zmysle odseku 7 cit. ustanovenia

(nezákonné odňatie tovaru spod colného dohľadu) ale naopak z iného dôvodu, pričom tento

iný dôvod colný orgán videl v nedodržaní podmienok režimu uskladnenia v colnom sklade.

Na základe týchto zistení nebolo možné aplikovať na tento „typ“ colného dlhu ust. § 48

ods. 2 , tzn. že z daňového hľadiska nemohlo ísť o tovar, ktorý by spĺňal

definíciu pojmu „dovezený tovar“.

Preto Najvyšší súd sa nemôže stotožniť ani s právnym názorom žalovaného

a ani s právnymi závermi krajského súdu, že na túto vec je možné aplikovať ust. § 48

cit. zákona navyše s tým rozdielom, že

- žalovaný okrem toho nepriznal žalobcovi právo na odpočet dane, nakoľko tovar nemohol

použiť na účely svojich zdaniteľných plnení, a naopak

- krajský súd s prihliadnutím na toto ustanovenie priznal žalobcovi právo na odpočet dane.

Najvyšší súd na rozdiel od hore prezentovaných obidvoch záverov musí konštatovať,

že colný dlh vyrubený Colným úradom Bratislava mal jednoznačnú povahu sankcie orgánu

verejnej správy za nesplnenie si zákonnej povinnosti – skutková povaha

administratívnoprávneho zavinenia žalobcu sa odvíja od porušenia povinností súvisiacich

s prevádzkovaním verejného colného skladu.

Na základe uvedeného nie je možné akceptovať záver o tom, že úkonom colného

orgánu došlo k povoleniu dovozu tovaru na územie Slovenskej republiky (tu si treba

uvedomiť nezvratnú skutočnosť, že uvedený tovar na území Slovenskej republiky zhorel

a svoju dovoznú hodnotu stratil), resp. že uvedené rozhodnutie colného orgánu je možné

vyhodnotiť ako daňový doklad, ktorý za danej situácie oprávňoval žalobcu na požadovanie

odpočtu dane z pridanej hodnoty od štátu. Na tomto mieste sa Najvyšší súd stotožňuje

s námietkou žalovaného, že sankčný charakter colného dlhu prevádzkovateľovi colného

skladu by iným postupom takto stratil svoj pôvodný zámer.

Hoci prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil, odvolací súd v tejto časti

nemohol zmeniť jeho rozsudok, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane

rozhodnutie správcu dane, a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, lebo aj odvolací súd na základe

hore uvedených úsudkov dospel k záveru, že obidve rozhodnutia je nutné zrušiť, avšak

z iných dôvodov.

V.

V ďalšej časti odvolania sa žalovaný domáhal zmeny rozsudku v časti týkajúcej

sa priznanej náhrady trov prvostupňového konania vo výške 72.200,-Sk s odôvodnením,

že správne súdnictvo je založené na prieskume rozhodnutí správnych orgánov. V tomto

prípade nie je podľa žalovaného možné vec riešenú v správnom súdnictve objektívne oceniť

v peniazoch a preto pri výpočte tarifnej odmeny je potrebné vychádzať z § 11 ods. 1 vyhlášky

č. Žalobca konštatoval, že za úkon realizovaný v roku 2005 patrí advokátovi

odmena 1 217,- Sk s prislúchajúcou náhradou režijného paušálu 150,- Sk. V konaní boli

vykonané tri úkony právnej služby, po pripočítaní zvýšenia o 19% DPH a po pripočítaní

prislúchajúcej paušálnej náhrady predstavujú trovy právneho zastúpenia spolu 4 101,- Sk.

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že súd prvého stupňa posúdil predmetný spor

ako vec, ktorej hodnotu možno vyčísliť v peniazoch, pričom za výpočtový základ zobral

čiastku 5.129.845,– Sk, a preto priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia podľa

ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky.

Podľa prvá veta ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd

mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania.

Podľa vyhlášky č. v tom čase účinnom znení platí, že ak nie je

ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci

alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby;

za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa vyhlášky č. základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné

vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

Odvolací súd dospel rovnako ako súd prvého stupňa k záveru, že úspešnému žalobcovi

patrí náhrada trov konania avšak v odlišnej sume 196,26 €, ktorá pozostáva:

Výška priznaných náhrad trov prvostupňového súdneho konania sa skladá :

1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré Najvyšší súd uznal :

1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde

1.1.1. prevzatie a príprava zastúp. (05) - 1 úkon práv. pomoci 38,31 €

1.1.1.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 4,98 €

1.1.2. podanie žaloby (05) - 1 úkon práv. pomoci 38,31 €

1.1.2.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 4,98 €

1.1.3. vyjadrenie k súdu (05) - 1 úkon práv. pomoci 38,31 €

1.1.3.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 4,98 €

2. z náhrady súdneho poplatku za žalobu 66,39,-- €

tzn. v celkovej sume : 196,26 €

Nakoľko žalobca vo svojom vyčíslení trov konania zo dňa 28.02.2005 nepožadoval

náhradu dane z pridanej hodnoty pri trovách konania, táto daň mu nebola priznaná.

Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 1. apríla 2009, v ktorom súd skonštatoval,

že v správnom súdnictve aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky je podľa názoru

ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne).

Najvyšší súd preto rozhodnutie krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa určenia

výšky trov konania prvostupňového súdneho konania postupom podľa ako vecne

správne potvrdil.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť

sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (povinnosť zaplatiť daň z pridanej

hodnoty vyplýva z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i

ods. 1 vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie

nariadiť.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností ako aj

s prihliadnutím na námietky žalobcu Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku

rozsudku.

Preto bude ďalšou úlohou žalovaného, aby sa v medziach hore uvedených záverov

Najvyššieho súdu vysporiadal so svojim tvrdením, že predmet dovozu, t. j. dovážaný tovar

sa zdaňuje ( § 48 ods. 1 cit. zákona ), z čoho vyplýva, že pri dovoze tovaru dochádza k vzniku

daňovej povinnosti, a teda dovoz tovaru je nutné v širšom slova zmysle považovať

za zdaniteľné plnenie. Takisto sa bude musieť vysporiadať so svojim právnym záverom

(posolstvom) v súvislosti s prejednávanou vecou, že ak dôjde k zničeniu tovaru uloženého

v colnom sklade, podstatnou skutočnosťou v prípade dovozu bude skúmať časový moment,

tzn. ak daňový subjekt odpočítal daň a následne dôjde k jeho zničeniu [v colnom sklade],

nemusí odpočítanú daň vrátiť a ani mu ju správca dane spätne nevyrubí. Takýto záver a jeho

vloženie do zrušeného rozhodnutia nie je dostatočne objasnený.

G2) Trovy konania :

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého ne ../ ..úspešný žalobca ne/má právo

na úplnú náhradu trov tohto konania.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešnému žalobcovi, ktorý včas vyčísli

svoj nárok na náhradu trov konania, právo na ich náhradu vznikne.

Najvyšší súd neuznal právnemu zástupcovi výpočtový základ z ním uvádzanej hodnoty

2.984.481,– Sk, nakoľko v predmetnej veci nebola spochybňovaná výška požadovanej dane,

ale základom žaloby bolo spochybnenie povinnosti daň zaplatiť. Najvyšší súd na tomto mieste

zdôrazňuje, že v správnom súdnictve, ktoré je založené na prieskume zákonnosti aplikácie

verejných práv správnym orgánom a nie na nachádzaní subjektívnych práv jednotlivcov,

nie je možné sa na ustanovenie vyhlášky č. Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb pri určovaní náhrady právneho zastúpenia odvolávať. Preto je nutné

pri vyčíslení výška tarifnej odmeny vychádzať z ust. § 11 ods. 1 cit. vyhlášky, a potom

základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sa určuje ako 1/13

z výpočtového základu stanoveného pre každý rok osobitne. V tomto duchu aj Najvyšší súd

určil právnemu zástupcovi úspešného účastníka jeho náhradu za právne zastúpenie.

Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa

zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie údaje o mieste, spôsobu a adrese platby ako aj

podrobnejšie údaje potrebné na overenie správnosti určenia náhrady trov konania

sa nachádzajú v súdnom spise.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

).

V Bratislave 19. januára 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Ľubica Kavivanovová