Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
12d/377418.fd4320.pdf
PDF · 117.04 KB
No categories available
5Cdo/323/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 323/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R. P. N. S., so sídlom
v N., P. X., zastúpeného JUDr. K. B., advokátom v N., proti žalovanému Mesto N., Š. X.,
N., o vydanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 25 C 209/2006,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. októbra 2008 sp. zn.
9 Co 140/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra rozsudkom z 29. mája 2008 č.k. 25 C 209/2006-128, zamietol
návrh, ktorým sa žalobca domáhal vydania nehnuteľnosti zapísanej na geometrickom pláne
č. X., vyhotovenom dňa 18. septembra 2006, úradne overeným dňa 3. októbra 2006 ako
2
parcela č. X., záhrada o výmere X. m. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoj
nárok žalobca odôvodňoval v zmysle zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva
k niektorým nehnuteľnostiam. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca ako oprávnená
osoba uplatnil riadne a včas svoj nárok u žalovaného. Svoj nárok uplatnil listom zo dňa
27. apríla 2006, ktorý bol žalovanému doručený dňa 2. mája 2006, teda najbližší pracovný
deň po 30. apríli 2006. Včasnosť uplatneného nároku súd prvého stupňa právne posúdil podľa
všeobecných predpisov s poukazom na to, že zákon č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva
k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva
k niektorým nehnuteľnostiam, neupravuje plynutie lehôt a striktný výklad zákona, podľa
ktorého by mal žalobca uplatniť svoj nárok najneskôr do 30. apríla 2006 (tento deň pripadol
na nedeľu), považoval súd prvého stupňa za neprimerane tvrdý a v rozpore s účelom zákona.
Súd prvého stupňa pri skúmaní splnenia ďalších podmienok nevyhnutných pre vyhovenie
návrhu však dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že
nehnuteľnosť, ktorú žiadal vydať, prešla na štát podľa zákona č. 46/1948 Zb. bez náhrady,
pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetná nehnuteľnosť prešla na štát
za náhradu a nehnuteľnosti boli vykúpené skôr, ako došlo k deleniu parcely č. X.. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 16. októbra 2008 sp. zn.
9 Co 140/2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O.s.p., i keď z iných
právnych dôvodov. Žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd
uviedol, že reštitučný zákon, ktorým je nepochybne zákon č. 161/2005 Z.z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, upravuje oblasť občianskoprávnych vzťahov
a pomer medzi ním a Občianskym zákonníkom je pomerom špeciálneho zákona k zákonu
všeobecnému. Preto vo všeobecnosti platí, že pokiaľ špeciálny zákon nemá vlastnú úpravu
niektorých právnych skutočností, použijú sa na ich posúdenie príslušné ustanovenia
všeobecného predpisu v danom prípade Občianskeho zákonníka. Odvolací súd mal za to, že
súd prvého stupňa nesprávne posúdil uplynutie lehoty na uplatnenie nároku. Uplatnenie
reštitučného nároku podľa názoru odvolacieho súdu je hmotnoprávnym úkonom, a je vecou
žalobcu, aby preukázal, že výzva na vydanie nehnuteľnosti adresovaná žalovanému v zmysle
hore uvedeného zákona, bola žalovanému doručená v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote
uvedenej v § 5 ods. 1 zákona a to do 30. apríla 2006. Nebolo v konaní sporným, že táto výzva
bola žalovanému doručená dňa až 2. mája 2006. Podľa záveru odvolacieho súdu nie je možné
aplikovať na túto prekluzívnu lehotu ustanovenie § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Podstatou hmotnoprávnych lehôt, najmä tých, ktoré sú ustanovené na uplatnenie práv, je to,
že na zachovanie práva je treba urobiť úkon tak, aby došiel k adresátovi, alebo aby bol
posledný deň lehoty podaný na súde, prípadne došiel inému orgánu, ktorý má rozhodovať
o súkromnoprávnom nároku (napr. reštitučnom nároku). V prejednávanej veci v § 5 ods. 1
zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, nie je
určená lehota na uplatnenie nároku podľa dní, týždňov, mesiacov ani rokov, preto nebolo
možné aplikovať § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka a predlžovať zákonnú prekluzívnu
lehotu, určenú na deň 30. apríla 2006 na najbližší pracovný deň. Za koniec prekluzívnej
lehoty preto považoval odvolací súd deň 30. apríla 2006 a preto žalobcov nárok ako právo
neuplatnené v zákonnej prekluzívnej lehote zaniklo. O trovách odvolacieho konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca, ktorý ho žiadal zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku
vyvodzoval z toho, že sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru, ktorý bol základom pre
rozhodnutie prvostupňového súdu, pričom takýto postup kvalifikoval ako porušenie zásady
„dvojstupnovosti“ občianskeho súdneho konania. Odvolací súd až vo svojom rozsudku použil
novú právnu kvalifikáciu, ktorú žalobca nepovažuje za správnu, ale proti ktorej sa nemohol
efektívne brániť. Mal za to, že odvolací súd porušil svojím postupom procesné práva žalobcu
spôsobom, ktorým mu odňal možnosť konať pred súdom, čím je daná prípustnosť jeho
dovolania s poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p. V tejto súvislosti poukázal i na judikát
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2000 sp. zn. 5 Cdo 93/2000
(R 5/2005). Súčasne žalobca vo svojom dovolaní namietal i nesprávny právny záver
odvolacieho súdu ohľadom plynutia a počítania lehôt vo veci včasného uplatnenia nároku
podľa zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal zamietnuť ako nedôvodné.
Poukázal na to, že žalobca sa k skutočnostiam ohľadom času doručenia výzvy na uplatnenie
reštitučného nároku vyjadril pred súdom prvého stupňa ako i súdom odvolacím, a preto sa
nejednalo o nové skutočnosti, o ktorých by žalobca nevedel.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh na vydanie
nehnuteľnosti podľa zákona č.161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam
cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam,
nie je dôvodný, pretože žalobca nepreukázal že nehnuteľnosť, ktorú žiadal vydať, prešla
na štát podľa zákona č. 46/1948 Zb. bez náhrady, pretože z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že predmetná nehnuteľnosť prešla na štát za náhradu a nehnuteľnosti boli
vykúpené skôr ako došlo k deleniu parcely č. X.. Mal však za to, že žalobca uplatnil svoj
nárok na vydanie nehnuteľnosti včas, ak svoju výzvu doručil žalovanému v prvý pracovný
deň po uplynutí lehoty na vydanie nehnuteľnosti, uvedenej v reštitučnom zákone.
Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj potvrdzujúci rozsudok založil
na právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď mal za to, že súd
prvého stupňa nesprávne posúdil uplynutie lehoty na uplatnenie nároku. Uplatnenie
reštitučného nároku podľa názoru odvolacieho súdu je hmotnoprávnym úkonom, a je vecou
žalobcu, aby preukázal, že výzva na vydanie nehnuteľnosti adresovaná žalovanému v zmysle
hore uvedeného zákona, bola žalovanému doručená v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote
uvedenej v § 5 ods. 1 zákona a to do 30. apríla 2006. Nebolo v konaní sporným, že táto výzva
bola žalovanému doručená až 2. mája 2006. Podľa záveru odvolacieho súdu nebolo možné
aplikovať na túto prekluzívnu lehotu ustanovenie § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ak
žalobca uplatnil svoj nárok na vydanie nehnuteľnosti po uplynutí prekluzívnej lehoty, ako
tomu bolo v predmetnej veci, nebolo možné jeho nároku vyhovieť, lebo právo žalobcu
zaniklo.
Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo
dovolaním napadnuté rozhodnutie, prebehlo podľa zásad spravodlivého konania.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva
na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to
zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že postup odvolacieho súdu, ktorý založil svoj rozsudok,
ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa na iných právnych dôvodoch, je v rozpore
so zásadou dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania a týmto jeho postupom mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, dovolací súd dospel k záveru, že tento názor dovolateľa je
v rozpore so skutočnosťami, ktoré vyplývajú z obsahu spisu.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní na odvolacom súde dňa 16. októbra 2008 (č.l. 149
spisu) na ktorom boli prítomní zástupcovia oboch účastníkov, vyplýva, že predsedníčka
senátu upozornila právnych zástupcov účastníkov, že odvolací súd môže vec inak právne
posúdiť ako súd prvého stupňa a vyzvala prítomnú právnu zástupkyňu žalobcu, aby sa
vyjadrila k preklúzii právneho nároku, k čomu právna zástupkyňa uviedla, že sa stotožňuje
s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca mal
vedomosť o tom, že odvolací súd bude zásadnú skutočnosť v konaní právne posudzovať
a tiež sa mohol relevantne k tejto základnej právnej skutočnosti ohľadom prekluzívnej lehoty
kvalifikovane na odvolacom pojednávaní (t.j. na „druhoinštančnom súde“) vyjadriť. Zotrval
však, ako vyplýva z obsahu zápisnice, na svojom právnom názore, ktorý prezentoval v celom
konaní. Nie je preto dôvodná jeho námietka, že sa o takomto právnom názore odvolacieho
súdu dozvedel až z rozsudku odvolacieho súdu a nemohol sa k tejto „novej skutočnosti“
vyjadriť. Nejednalo sa o novú skutočnosť, ale iba otázku právneho výkladu uplynutia lehoty
na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z.
o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam
a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, ktorá bola riešená tak v konaní pred
súdom prvého stupňa, tak v konaní odvolacom. Pritom dovolací súd poukazuje aj na tú
skutočnosť, že odvolací súd svoj odlišný právny záver i presvedčivo a dostatočne odôvodnil.
Potrebné je poukázať aj na ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. platného a účinného v čase
rozhodnutia odvolacieho súdu, t.j. 16. októbra 2008 v súvislosti s prechodnými ustanoveniami
k úpravám účinným od 15. októbra 2008 (§ 372p O.s.p.).
Pokiaľ dovolateľ poukazoval vo svojom dovolaní na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2000
sp. zn. 5 Cdo 93/2000) dovolací súd poukazuje na to, že citované rozhodnutie nie je možné
na súdenú vec aplikovať, nakoľko vychádza z iných skutkových i právnych skutočností.
Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch,
na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva
odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou
súdu, a nie s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie
veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť
vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.
K námietke žalobcu, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je potrebné uviesť, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. januára 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová