Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/323/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R. P. N. S., so sídlom

v N., P. X., zastúpeného JUDr. K. B., advokátom v N., proti žalovanému Mesto N., Š. X.,

N., o vydanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. ,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. októbra 2008 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu o d m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra rozsudkom z 29. mája 2008 č.k. -128, zamietol

návrh, ktorým sa žalobca domáhal vydania nehnuteľnosti zapísanej na geometrickom pláne

č. X., vyhotovenom dňa 18. septembra 2006, úradne overeným dňa 3. októbra 2006 ako

2

parcela č. X., záhrada o výmere X. m. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoj

nárok žalobca odôvodňoval v zmysle o navrátení vlastníctva

k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca ako oprávnená

osoba uplatnil riadne a včas svoj nárok u žalovaného. Svoj nárok uplatnil listom zo dňa

27. apríla 2006, ktorý bol žalovanému doručený dňa 2. mája 2006, teda najbližší pracovný

deň po 30. apríli 2006. Včasnosť uplatneného nároku súd prvého stupňa právne posúdil podľa

všeobecných predpisov s poukazom na to, že o navrátení vlastníctva

k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam, neupravuje plynutie lehôt a striktný výklad zákona, podľa

ktorého by mal žalobca uplatniť svoj nárok najneskôr do 30. apríla 2006 (tento deň pripadol

na nedeľu), považoval súd prvého stupňa za neprimerane tvrdý a v rozpore s účelom zákona.

Súd prvého stupňa pri skúmaní splnenia ďalších podmienok nevyhnutných pre vyhovenie

návrhu však dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že

nehnuteľnosť, ktorú žiadal vydať, prešla na štát podľa bez náhrady,

pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetná nehnuteľnosť prešla na štát

za náhradu a nehnuteľnosti boli vykúpené skôr, ako došlo k deleniu parcely č. X.. O trovách

konania rozhodol podľa

Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 16. októbra 2008 sp. zn.

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa , i keď z iných

právnych dôvodov. Žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd

uviedol, že reštitučný zákon, ktorým je nepochybne o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, upravuje oblasť občianskoprávnych vzťahov

a pomer medzi ním a je pomerom špeciálneho zákona k zákonu

všeobecnému. Preto vo všeobecnosti platí, že pokiaľ špeciálny zákon nemá vlastnú úpravu

niektorých právnych skutočností, použijú sa na ich posúdenie príslušné ustanovenia

všeobecného predpisu v danom prípade . Odvolací súd mal za to, že

súd prvého stupňa nesprávne posúdil uplynutie lehoty na uplatnenie nároku. Uplatnenie

reštitučného nároku podľa názoru odvolacieho súdu je hmotnoprávnym úkonom, a je vecou

žalobcu, aby preukázal, že výzva na vydanie nehnuteľnosti adresovaná žalovanému v zmysle

hore uvedeného zákona, bola žalovanému doručená v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote

uvedenej v § 5 ods. 1 zákona a to do 30. apríla 2006. Nebolo v konaní sporným, že táto výzva

bola žalovanému doručená dňa až 2. mája 2006. Podľa záveru odvolacieho súdu nie je možné

aplikovať na túto prekluzívnu lehotu ustanovenie .

Podstatou hmotnoprávnych lehôt, najmä tých, ktoré sú ustanovené na uplatnenie práv, je to,

že na zachovanie práva je treba urobiť úkon tak, aby došiel k adresátovi, alebo aby bol

posledný deň lehoty podaný na súde, prípadne došiel inému orgánu, ktorý má rozhodovať

o súkromnoprávnom nároku (napr. reštitučnom nároku). V prejednávanej veci v § 5 ods. 1

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám

a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, nie je

určená lehota na uplatnenie nároku podľa dní, týždňov, mesiacov ani rokov, preto nebolo

možné aplikovať a predlžovať zákonnú prekluzívnu

lehotu, určenú na deň 30. apríla 2006 na najbližší pracovný deň. Za koniec prekluzívnej

lehoty preto považoval odvolací súd deň 30. apríla 2006 a preto žalobcov nárok ako právo

neuplatnené v zákonnej prekluzívnej lehote zaniklo. O trovách odvolacieho konania rozhodol

podľa v spojení s

Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca, ktorý ho žiadal zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku

vyvodzoval z toho, že sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru, ktorý bol základom pre

rozhodnutie prvostupňového súdu, pričom takýto postup kvalifikoval ako porušenie zásady

„dvojstupnovosti“ občianskeho súdneho konania. Odvolací súd až vo svojom rozsudku použil

novú právnu kvalifikáciu, ktorú žalobca nepovažuje za správnu, ale proti ktorej sa nemohol

efektívne brániť. Mal za to, že odvolací súd porušil svojím postupom procesné práva žalobcu

spôsobom, ktorým mu odňal možnosť konať pred súdom, čím je daná prípustnosť jeho

dovolania s poukazom na V tejto súvislosti poukázal i na judikát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2000 sp. zn.

(R 5/2005). Súčasne žalobca vo svojom dovolaní namietal i nesprávny právny záver

odvolacieho súdu ohľadom plynutia a počítania lehôt vo veci včasného uplatnenia nároku

podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám

a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal zamietnuť ako nedôvodné.

Poukázal na to, že žalobca sa k skutočnostiam ohľadom času doručenia výzvy na uplatnenie

reštitučného nároku vyjadril pred súdom prvého stupňa ako i súdom odvolacím, a preto sa

nejednalo o nové skutočnosti, o ktorých by žalobca nevedel.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh na vydanie

nehnuteľnosti podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam

cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam,

nie je dôvodný, pretože žalobca nepreukázal že nehnuteľnosť, ktorú žiadal vydať, prešla

na štát podľa bez náhrady, pretože z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že predmetná nehnuteľnosť prešla na štát za náhradu a nehnuteľnosti boli

vykúpené skôr ako došlo k deleniu parcely č. X.. Mal však za to, že žalobca uplatnil svoj

nárok na vydanie nehnuteľnosti včas, ak svoju výzvu doručil žalovanému v prvý pracovný

deň po uplynutí lehoty na vydanie nehnuteľnosti, uvedenej v reštitučnom zákone.

Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj potvrdzujúci rozsudok založil

na právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď mal za to, že súd

prvého stupňa nesprávne posúdil uplynutie lehoty na uplatnenie nároku. Uplatnenie

reštitučného nároku podľa názoru odvolacieho súdu je hmotnoprávnym úkonom, a je vecou

žalobcu, aby preukázal, že výzva na vydanie nehnuteľnosti adresovaná žalovanému v zmysle

hore uvedeného zákona, bola žalovanému doručená v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote

uvedenej v § 5 ods. 1 zákona a to do 30. apríla 2006. Nebolo v konaní sporným, že táto výzva

bola žalovanému doručená až 2. mája 2006. Podľa záveru odvolacieho súdu nebolo možné

aplikovať na túto prekluzívnu lehotu ustanovenie . Ak

žalobca uplatnil svoj nárok na vydanie nehnuteľnosti po uplynutí prekluzívnej lehoty, ako

tomu bolo v predmetnej veci, nebolo možné jeho nároku vyhovieť, lebo právo žalobcu

zaniklo.

Dovolací súd je toho názoru, že toto konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo

dovolaním napadnuté rozhodnutie, prebehlo podľa zásad spravodlivého konania.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

Právo na súdnu ochranu, okrem (), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (napr. , , a pod.). Obsahom práva

na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to

zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že postup odvolacieho súdu, ktorý založil svoj rozsudok,

ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa na iných právnych dôvodoch, je v rozpore

so zásadou dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania a týmto jeho postupom mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, dovolací súd dospel k záveru, že tento názor dovolateľa je

v rozpore so skutočnosťami, ktoré vyplývajú z obsahu spisu.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní na odvolacom súde dňa 16. októbra 2008 (č.l. 149

spisu) na ktorom boli prítomní zástupcovia oboch účastníkov, vyplýva, že predsedníčka

senátu upozornila právnych zástupcov účastníkov, že odvolací súd môže vec inak právne

posúdiť ako súd prvého stupňa a vyzvala prítomnú právnu zástupkyňu žalobcu, aby sa

vyjadrila k preklúzii právneho nároku, k čomu právna zástupkyňa uviedla, že sa stotožňuje

s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca mal

vedomosť o tom, že odvolací súd bude zásadnú skutočnosť v konaní právne posudzovať

a tiež sa mohol relevantne k tejto základnej právnej skutočnosti ohľadom prekluzívnej lehoty

kvalifikovane na odvolacom pojednávaní (t.j. na „druhoinštančnom súde“) vyjadriť. Zotrval

však, ako vyplýva z obsahu zápisnice, na svojom právnom názore, ktorý prezentoval v celom

konaní. Nie je preto dôvodná jeho námietka, že sa o takomto právnom názore odvolacieho

súdu dozvedel až z rozsudku odvolacieho súdu a nemohol sa k tejto „novej skutočnosti“

vyjadriť. Nejednalo sa o novú skutočnosť, ale iba otázku právneho výkladu uplynutia lehoty

na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti v zmysle

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam

a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, ktorá bola riešená tak v konaní pred

súdom prvého stupňa, tak v konaní odvolacom. Pritom dovolací súd poukazuje aj na tú

skutočnosť, že odvolací súd svoj odlišný právny záver i presvedčivo a dostatočne odôvodnil.

Potrebné je poukázať aj na ustanovenie platného a účinného v čase

rozhodnutia odvolacieho súdu, t.j. 16. októbra 2008 v súvislosti s prechodnými ustanoveniami

k úpravám účinným od 15. októbra 2008 ( ).

Pokiaľ dovolateľ poukazoval vo svojom dovolaní na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2000

sp. zn. ) dovolací súd poukazuje na to, že citované rozhodnutie nie je možné

na súdenú vec aplikovať, nakoľko vychádza z iných skutkových i právnych skutočností.

Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch,

na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie dáva

odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou

súdu, a nie s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie

veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti

dovolania podľa , pretože súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť

vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.

K námietke žalobcu, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ) je potrebné uviesť, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalovanému ( v spojení s a

ods. 1 ). Dovolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo

v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. januára 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová