Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/12/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Idy Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Jarmily Urbancovej

v právnej veci žalobcu: R. Ú. R. S. U., S., zastúpený advokátom: Mgr. T. K., P., proti

žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ul. 13. Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/7457-43949/2007/991759-r zo dňa

20.06.2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S

209/2007-51 z 23.10.2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -51 z 23.10.2008 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného

č. I/222/7457-43949/2007/991759-r z 20.06.2007 podľa , a

zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne zrušuje aj platobný výmer

Hl. m. SR Bratislavy č. 749166/2007/1 z 19.03.2007.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 132,78 Eur do 30 dní odo dňa doručenia tohto

rozsudku k rukám právneho zástupcu Mgr. T. K..

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba o preskúmanie zákonnosti

a zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým bol potvrdený platobný výmer Hl. mesta SR

Bratislavy z 19.03.2007 č. 749166/2007/1 o vyrubení dane z nehnuteľností za rok 2007 podľa

o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady

a drobné stavebné odpady vo výške 148.345,- Sk. Krajský súd v dôvodoch svojho

rozhodnutia uviedol, že podľa druhostupňového orgánu daňovej správy žalobca v daňovom

priznaní k dani z nehnuteľnosti prílohy č. 6 v časti III. Oddiel – daň zo stavieb, stavba

slúžiaca na viaceré účely uviedol vlastníctvo stavby na parc. č. 70, U., B. s popisom stavby:

„kláštor s kaplnkou“, kde do riadku 17 – výmera podlahových plôch oslobodených od dane

podľa 7 Z. z. v znení neskorších predpisov uviedol

výmeru 3.006 m², kde do výmery podlahových plôch oslobodených od dane zaradil okrem

kaplnky aj kláštor.

Podľa v znení neskorších predpisov

o dani z nehnuteľnosti sú oslobodené pozemky a stavby alebo ich časti slúžiace

na vzdelávanie, alebo na vedecko – výskumné účely, na vykonávanie náboženských obradov,

vo vlastníctve verejných vysokých škôl, vo vlastníctve štátu v správe Slovenskej akadémie

vied, alebo vo vlastníctve cirkví a náboženských spoločností registrovaných štátom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že oslobodenie od dane podľa

citovaného zákona nie je možné aplikovať na časť stavby kláštora, v ktorej sú ubytované

rehoľné osoby. Súd sa stotožnil s názorom správcu dane, keď časť stavby – kaplnka, ktorá

slúži na vykonávanie náboženských obradov, oslobodil od dane v súlade s ust. § 17 ods. 1

písm. c/ v znení neskorších predpisov a časť stavby, ktorá slúži

na ubytovanie rehoľných osôb zaradil podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov ako ostatné stavby a zdanil sadzbou podľa § 5 ods. 2

písm. g/ Všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta SR Bratislavy č. 10/2005 o dani

z nehnuteľnosti.

Z administratívneho spisu aj napadnutého rozhodnutia krajský súd zistil, že žalovaný

nespochybňuje tú skutočnosť, že výklad spôsobu života cirkví, jeho súčastiach a význame

náboženských pojmov prináleží do kompetencie tej ktorej cirkvi alebo náboženskej

spoločnosti v zmysle jej určenia a vnútorných predpisov a je v jej kompetencii a teda každá

cirkev alebo náboženská spoločnosť je oprávnená sama určiť pozemok alebo budovu resp. ich

časť ako súčasť na vykonávanie náboženských obradov. Žalovaný aj správca dane akceptovali

daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti, ktoré podal žalobca, v ktorom si sám určil spôsob

využitia pozemku a budov, ktoré sú vo vlastníctve cirkvi. Podľa názoru súdu je neudržateľná

predstava, že žalobca určil kláštor ako ubytovanie pre rehoľné sestry a zároveň ho určil

aj ako miesto na vykonávanie náboženských obradov. Pokiaľ ide o námietky žalobcu,

že žalovaný procesne pochybil a to, že nedostatočne odôvodnil druhostupňové správne

rozhodnutie, resp. že nesprávne vec právne posúdil, súd vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa

o správnom konaní v znení neskorších predpisov, výrok

rozhodnutia správneho orgánu obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia

právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť

trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie,

správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.

Tak ako je vyššie uvedené podmienkou výroku rozhodnutia je, aby rozhodnutie bolo jasné

predovšetkým v tom, kto je adresátom rozhodnutia, kto je účastníkom konania a čo sa ním

zakladá, mení alebo ručí prípadne potvrdzuje. Rozhodnutie správneho orgánu

je zrozumiteľné. Z uvedených dôvodov súdu nezostalo nič iné, ako žalobu žalobcu v celom

rozsahu zamietnuť.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací

súd žalobe vyhovel. Podľa žalobcu konajúci súd predmetnú vec riadne neskúmal, správne

nezistil skutkový stav, riadne nevyhodnotil dôkazy, čoho následkom bolo nesprávne

a nepresvedčivé rozhodnutie. Podľa žalobcu súd nebral do úvahy a ani nevyhodnotil dôkazy,

ktoré v konaní predložil, najmä stanovisko Ministerstva kultúry SR z 26.06.2007,

ktoré uznáva, že výklad spôsobu života cirkvi, jeho súčastiach a význame náboženských

pojmov prináleží do kompetencie tej – ktorej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti v zmysle

jej učenia a vnútorných predpisov, a čo je dôležité, konštatuje, že posúdenie nehnuteľností

vo vzťahu k náboženským úkonom je vnútornou záležitosťou cirkvi alebo náboženskej

spoločnosti a je v jej kompetencii – teda každá cirkev alebo náboženská spoločnosť

je oprávnená si sama určiť pozemok alebo budovu, resp. ich časť, ako slúžiacu

na vykonávanie náboženských obradov.

Zo stanoviska Konferencie biskupov Slovensko jednoznačne vyplýva, že výklad

o spôsobe života Katolíckej cirkvi, o jeho súčastiach a význame jeho náboženských pojmov

prináleží do kompetencie Katolíckej cirkvi v zmysle kanonického práva (CIC Kán 16-19).

Vychádzajúc zo všeobecnej definície náboženských obradov je náboženský obrad súhrnom

všetkých vonkajších prejavov alebo úkonov náboženskej viery, ktorými jednotlivec

alebo spoločenstvo vyjadruje svoj vzťah k Bohu. Náboženský obrad, ktorého výsledkom

je a má byť náboženská skúsenosť, sa preto okrem bohoslužobných konsekrovaných

priestorov (kostoly, kaplnky, cintoríny...), realizuje aj v tých priestoroch (objektoch,

pozemkoch), ktorého na to slúžia v zmysle kanonického práva, v ktorých sa jednotlivci

alebo členovia (bez ohľadu na rodovú príslušnosť) daného spoločenstva zdržiavajú, cielene

pôsobia alebo sa schádzajú (CIS Kán 533 § 1, 608-616). Náboženské úkony, ktoré užívatelia

v uvedených priestoroch vykonávajú ako súčasť svojho poslania, sú náboženským obradom

v najvlastnejšom kresťanskom význame slova. Zároveň uvádza zhrnutie, že každý daňovník

/teda žalobca/ je oprávnený v zmysle vyššie uvedeného výkladu určiť pozemok alebo budovu

ako slúžiacu na vykonávanie náboženského obradu, pokiaľ je vo vlastníctve cirkvi

alebo náboženskej spoločnosti. Život Cirkvi uskutočňovaný každou z foriem náboženského

obradu je jej právnom zaručeným aj ustanoveniami Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou

a SR, ako aj SR.

Žalobca zároveň poukázal na SR a bod 1, bod 4 a bod

1, 2 Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a SR. Podľa žalobcu z vyššie uvedeného

vyplýva, že žalobca mohol určiť, aj využívať objekt kláštora na vykonávanie náboženských

obradov, a preto žiadal o jeho oslobodenie od dane z nehnuteľnosti.

Odporca ani súd tieto skutočnosti, resp. dôkazy nevyvrátil, naopak, ako súd tvrdí

vo svojom odôvodnení, správca dane akceptoval daňové priznanie, čo nie je pravda. Žalovaný

akceptoval len názov stavby, ale neakceptoval to, že je oslobodená od dane z nehnuteľnosti,

hoci žalobca (cirkevná inštitúcia) označila a zaradila túto stavbu ako oslobodenú, lebo slúži

na vykonávanie nábožných obradov. Súd len vyslovil svoj názor nepodložený právnymi

normami ani inými dôkazmi o neudržateľnosti predstavy, že stavba kláštora môže byť

zaradená ako stavba slúžiaca súčasne na bývanie a aj na vykonávanie náboženských obradov.

Súd nevysvetlil, v čom je táto predstava neudržateľná.

Život Cirkvi sa realizuje na úrovni osobného duchovného života nielen jednotlivca,

ale aj jednotlivých spoločenstiev zriaďovaných v zmysle kanonického práva (farnosti, rehoľné

spoločenstvá a komunity zasväteného života, formačné strediská). Takéto prejavy života

cirkvi sú samé osebe náboženským obradom.

Život rehoľných sestier ich odchodom z rodičovského domu a zasvätením sa Bohu

je vykonávaním náboženského obradu. Tento vykonávajú nielen v kláštornej kaplnke,

ale aj a to najmä vo svojom súkromí formami adorácie, kontemplácie, slávenia Liturgie hodín

a i.. Tieto formy náboženského obradu vykonávajú rehoľné sestry vo svojich súkromných

priestoroch jednotlivo alebo spoločne. Tieto náboženské obrady nie je možné časovo

vymedziť – vykonávajú sa v priebehu celého dňa. Náboženský obrad je súhrnom všetkých

vonkajších i vnútorných úkonov, ktorými jednotlivec alebo spoločenstvo vyjadruje svoj vzťah

k Bohu. Je prejavom osobnej alebo skupinovej Bohopocty. Preto všetky priestory

alebo stavebné objekty, ktoré odsúhlasila cirkevná autorita ako priestor pre život

alebo pôsobenie príslušného spoločenstva (farská budova, kláštor, rehoľný dom, formačné

strediská), ako aj ich príslušenstvo, ktoré sú aktívne využívané pre svoj účel, sú objektmi,

ktoré slúžia na vykonávanie náboženských obradov. Je mylná predstava, že vykonávanie

náboženského obradu má byť len účasťou na omši alebo podobne. Náboženský obrad je oveľa

rozsiahlejším pojmom, a preto zákonodarca pripustil, že predmetom oslobodenia môžu byť

nielen kaplnky a kostoly, ale aj pozemky a iné stavby, ktoré pre tento účel určuje cirkev.

Bývanie a súčasný výkon náboženských obradov sa v Katolíckej cirkvi nevylučujú.

Žalovaný žiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť a „zastáva

stanovisko, že oslobodenie od dane podľa cit. Zákona nie je možné aplikovať na časť stavby

kláštora, v ktorej sú ubytované rehoľné osoby“. Žalovaný citoval ust. § 17 ods. 1 písm. c/

podľa ktorého oslobodil od dane časť stavby – kaplnka, a časť

stavby ktorá slúži na ubytovanie rehoľných osôb zaradiť podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zákona

ako ostatné stavby a zdanil sadzbou podľa § 5 ods. 2 písm. g/ Všeobecne záväzného

nariadenia Hl. mesta SR Bratislava č. 10/2005 o dani z nehnuteľností. Žalovaný neuviedol,

akými právnymi úvahami sa riadil pri posudzovaní tvrdenia žalobcu, uvedenom rovnako

v odvolaní proti daňovému výmeru, v samotnej žalobe a aj v odvolaní proti prvostupňovému

rozsudku, že v kláštore ako celku sú vykonávané náboženské obrady, ktorého súčasťou

sú náboženské úkony užívateľov kláštora ako súčasť ich každodenného povolania.

Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie,

ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu je dôvodné. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

.

Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že krajský súd formálne pochybil, ak použil

nesprávny právny predpis pre zdôvodnenie svojho názoru, podľa ktorého nie je dôvodná

námietka žalobcu, že žalovaný nedostatočne odôvodnil druhostupňové správne rozhodnutie.

Náležitosti správneho rozhodnutia vydaného v daňovom konaní upravuje ustanovenie

v znení a doplnkov a použitie ustanovení správneho poriadku

, je podľa vylúčené. Krajský súd aj materiálne

pochybil, keď sa nezaoberal námietkou žalobcu o nedostatku odôvodnenia rozhodnutia

druhostupňového daňového orgánu. Náležitosti rozhodnutia vydaného v daňovom konaní

sú upravené v a , podľa ktorého v odôvodnení správny

orgán uvedie skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie

dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Odôvodnenie

platobného výmeru správcu dane nespĺňa zákonom vyžadované náležitosti odôvodnenia,

keď nezdôvodňuje na základe akých skutkových zistení a akej úvahy dospel správca dane

k záveru, že „kláštor nespĺňa podmienky oslobodenia“. Tento nedostatok prvostupňového

rozhodnutia vydaného v daňovom konaní neodstránil ani odvolací orgán – žalovaný,

ktorý sa naviac vôbec nevysporiadal s dôvodmi odvolania daňového subjektu. Skutkový

a právny záver odvolacieho orgánu, že „oslobodenie od dane nie je možné aplikovať na časť

stavby kláštora, v ktorej sú ubytované rehoľné sestry, nie je ničím podložený. Žalovaný,

ako druhostupňový správny orgán sa nezaoberal tvrdením daňového subjektu, že náboženské

obrady sa realizujú okrem kostola a kaplniek aj v tých priestoroch, v ktorých sa v zmysle

kanonického práva jednotlivci alebo spoločenstvá zdržiavajú, cielene pôsobia

alebo sa schádzajú. K takým priestorom patria aj kláštory.

Žalovaný prehliadol k odoslaniu priložené stanovisko Konferencie biskupov

Slovenska a Ministerstva kultúry SR. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru,

že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre absolútny nedostatok dôvodov platobného

výmeru aj rozhodnutia o dovolaní.

Odvolací súd zároveň na základe predloženého spisového materiálu orgán daňovej

správy konštatuje, že platobný výmer aj druhostupňové rozhodnutie boli vydané na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Keďže vo vyrubovacom konaní neboli

vykonané žiadne dôkazy odôvodňujúce vydanie platobného výmeru rozdielneho od daňového

priznania a tento bol vydaný bez akejkoľvek súčinnosti s daňovníkom a bez jeho možnosti

vyjadriť sa ku skutkovým východiskám vydaného rozhodnutia. Ani tieto vady konania

druhostupňový daňový orgán neodstránil.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutia

v medziach žaloby nie sú v súlade so zákonom a krajský súd žalobu zamietol nedôvodne,

keď bez ďalšieho len prevzal len strohú argumentáciu žalovaného. Preto dovolací súd

prvostupňový rozsudok podľa zmenil a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie, pričom zrušil aj samotný platobný výmer správcu dane vzhľadom na zistené vady

konania a rozhodnutia.

Podľa žalobcovi patrí náhrada trov konania v sume 132,78 Eur

za zaplatené súdne poplatky. Keďže trovy právneho zastúpenia advokátom neboli v odvolaní

vyčíslené, súd o nich rozhodne samostatným uznesením v prípadoch vyčíslenia v lehote troch

dní od doručenia rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 09. februára 2010

JUDr. Ida Hanzelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková