Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
575/361058.dc3c1a.pdf
PDF · 107.5 KB
No categories available
4Obo/16/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Obo 16/2009
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: JUDr. I. S., H.,
správkyňa konkurznej podstaty úpadcu K. I., spol. s r. o., K., proti ţalovanému: Ing. H. K.,
L., o určenie odporovateľnosti právneho úkonu, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo dňa
29. októbra 2008 č. k. 6Cb 329/2001-140, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
29. októbra 2008 č. k. 6Cb 329/2001-140 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom ţalobu zamietol a ţalovanej priznal
náhradu trov konania 7 329 Sk.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe ţalobkyňa ţalobou uplatnila, aby súd určil,
ţe právny úkon predaja hnuteľného majetku predávajúcim / úpadca / zastúpeným konateľom
Ing. K. v prospech kupujúcej / ţalovaná /, je voči konkurzným veriteľom právne neúčinný
a ţe týmto úkonom prevedené hnuteľné veci patria do konkurznej podstaty a ţalobkyňa je
oprávnená ich speňaţiť a ţalovaný je povinný speňaţenie strpieť.
Ţalovaná vo vyjadrení uviedla, ţe úpadca jej predal hnuteľný majetok, ku ktorému
má vlastnícke právo. Predmetný majetok nebol správkyňou konkurznej podstaty označený,
zapečatený a zostal v priestoroch prenajatých spoločnosti F., s. r. o., kde ho mala uloţený.
Dňa 05. 10. 2000 spoločnosť F.. s. r. o. vrátila priestory správkyni vrátane prenajatých vecí,
teda i majetku ţalovanej, na vydanie ktorého správkyňu vyzvala. Ţalovaná tvrdí, ţe kúpou
hnuteľných vecí /kancelárskeho nábytku/ nedošlo k ukráteniu konkurzných veriteľov.
Navrhla ţalobu zamietnuť.
Súd vykonal dokazovanie a dospel k záveru, ţe predpokladom odporovateľnosti
právneho úkonu je, ţe ide o právny úkon dlţníka, týka sa jeho majetku a došlo k ukráteniu
uspokojenia pohľadávky veriteľa, pričom úmysel dlţníka ukrátiť konkurzných veriteľov musí
byť druhej strane známy.
Na základe zmluvy, úpadca predal ţalobca ţalovanej pouţitý kancelársky nábytok
podľa dodacieho listu č. 01/01/98, ktorý vyfakturoval faktúrou č. 009/98 zo dňa 29. 01. 1998
v sume 1 Sk, ktorú ţalovaná zaplatila.
Z inventúrneho súpisu H. ku dňu 03. 08. 1998 vyplýva, ţe dlţník / K. I., s. r. o. / mal
majetok v hodnote niekoľko miliónov Sk, mal
aj pohľadávky len v januári 1998 predstavujúce sumu prevyšujúcu 1 milión Sk, teda nebolo
preukázané s ohľadom na hodnotu predávaného hnuteľného majetku a hodnotu ostatného
majetku úpadcu, ţe právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov a tieţ
nebolo preukázané, ţe ţalovanej bol tento úmysel známy a mohla poznať úmysel dlţníka.
Vzhľadom na uvedené súd ţalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa
Ţalobkyňa podala proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie podaním zo dňa
15. decembra 2008.
V odôvodnení odvolania uviedla, ţe odvolanie podáva podľa § 205 ods. 2
písm. c/ O. s. p., pretoţe prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav veci,
pretoţe nevykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Súd vychádzal len z tvrdení ţalovanej. Odvolateľke nie je zrejmé, čím mal súd za preukázané,
ţe dlţník má majetok v hodnote niekoľkých miliónov korún, nakoľko táto skutočnosť
nevplýva z konkurzného spisu. Ak by sa bol súd oboznámil z konkurzným spisom,
bol by zistil, za akú cenu bol speňaţovaný majetok úpadcu, ako i to, ţe pohľadávky úpadcu
neboli riadne označené a boli nevymoţiteľné. Taktieţ ušlo pozornosti súdu, ţe hodnota
uznaných pohľadávok veriteľov prevyšovala sumu 411 029 807,34 Sk. Konkurz
bol vyhlásený dňa 03. 08. 1998. Konateľom úpadcu bol Ing. K. a spoločníčkou jeho manţelka
/ ţalovaná /. V roku 1998 uţ bola spoločnosť v úpadku a platobnej neschopnosti a v tejto
situácii súd, bez hodnoverných dôkazov, akceptoval tvrdenie ţalovanej, ţe nábytok jej predal
úpadca za 1 Sk preto, ţe v spoločnosti pracovala a nebola jej vyplácaná mzda.
Odvolateľka nesúhlasila ani s názorom, ţe nebolo preukázané, ţe ţalovanej bol tento
úmysel známy a mohla úmysel dlţníka poznať. V tejto súvislosti poukázal na to, ţe ţalovaná
ako spoločníčka, administratívna sila aj ako manţelka konateľa úpadcu, vedela, ţe spoločnosť
je zadĺţená, teda je preukázaný úmysel poškodiť iných veriteľov.
Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.
Ţalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, ţe ţalobcovi nebola odňatá
moţnosť konať pred súdom, dôvody, pre ktoré sa pojednávania nezúčastnila sú subjektívne.
Taktieţ nesúhlasí s tvrdením, ţe ţalobkyni bolo odňaté právo navrhovať dôkazy, nakoľko
sa uskutočnilo viacero pojednávaní a okrem toho podávala aj samostatné n písomné podania.
K tvrdeniu ţalobkyne, ţe v konkurznom konaní uznala pohľadávky proti úpadcovi
prevyšujúce sumu 411 mil. Sk, povaţuje za pokus o manipuláciu odvolacieho súdu.
Poukázala na zápisnicu z prieskumného pojednávania, na ktorom boli zistené len pohľadávky
v sume niţšej ako 1 mil. Sk / príloha K50 /. Pokiaľ ide o údajný hlboký úpadok a platobnú
neschopnosť úpadcu uviedla, ţe úpadca riadne fungoval, nesporné záväzky hradil, teda nebol
v úpadku ani platobnej neschopnosti. Čo sa týka vyplácania miezd pracovníkov úpadcu,
tieto v čase vyhlásenia konkurzu riadne vyplatené.
K tvrdeniu o vedomosti ţalovanej o zadĺţení úpadcu uviedla, ţe pracovala
ako administratívna sila na základe ţivnostenského oprávnenia a dohody s úpadcom.
Ak spoločníčka u úpadcu nikdy nepracovala, čo vyplýva i z toho, ţe nikdy nepoberala ţiadnu
podnikateľskú odmenu. Navrhla napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako súd odvolací / § 10 ods. 2 /
podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 O. s. p. v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008 / ďalej
len „O. s. p.“ / a zistil, ţe odvolanie ţalobkyne je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvého stupňa rozhodol správne,
keď ţalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu predaja hnuteľných vecí / kancelársky
nábytok/ na základe zmluvy uzavretej medzi úpadcom a ţalovanou. Odvolací súd
po preskúmaní odvolania zistil, ţe súd prvého stupňa nezistil riadne skutkový stav a v tejto
súvislosti nemohol následne vysloviť správny právny záver.
Základným právom na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Toto vyjadruje aj znenie § 157
ods. 2 O. s. p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozhodnutia stručne a jasne vyloţí,
ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa
príslušných ustanovení, ktoré pouţil. Z tohto jednoznačne vyplýva, ţe ust. § 157 O. s. p.
určuje obsahové náleţitosti rozsudku, ich správnosť a úplnosť. Štruktúra odôvodnenia
rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu / čl. 46 ods.1 Ústavy
Slovenskej republiky /. Súd teda pri odôvodňovaní rozsudku musí postupovať spôsobom
záväzne určeným v § 157 ods. 2 O. s. p. a ak daným spôsobom nepostupuje, dochádza
k nepreskúmateľnosti rozsudku. Pokiaľ súd v odôvodnení neuvedie, ktoré skutočnosti mal
za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov spravoval, nemôţe odvolací súd posúdiť vecnú správnosť rozhodnutia.
Napadnutý rozsudok prvostupňového súdu nespĺňa náleţitosti vo vyššie uvedených
ustanoveniach.
V odôvodnení napadnutého rozsudku je citácia § 15 ZKV a vyslovenie,
ţe predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je, ţe sa jedná o právny úkon dlţníka,
týka sa jeho majetku a došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, pričom úmysel
dlţníka ukrátiť konkurzných veriteľov musí byť druhej strane zrejmý. Prvostupňový súd
vyvodil, ţe vzhľadom na hodnotu predávaného hnuteľného majetku a hodnotu ostatného
majetku úpadcu, nebolo preukázané, ţe právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť
konkurzných veriteľov, ako ani to, ţe by bol ţalovanej tento úmysle známy a mohla by úmysel
dlţníka poznať.
S týmto sa odvolací súd nestotoţnil, nakoľko z preskúmania spisu nie je moţné
posúdiť, na základe akých skutočností k takémuto záveru prvostupňový súd dospel.
Nie je vôbec zrejmé, z akého dôvodu bol vyhlásený konkurz a na základe akých právnych
skutočností mal za preukázané, ţe nedošlo k porušeniu zákonného ust. § 15 ods. 4 ZKV,
podľa ktorého je moţné odporovať právnym úkonom dlţníka, ak ním došlo k ukráteniu
vymáhateľnej pohľadávky a to aj vtedy, ak tu nebol úmysel ukrátiť konkurzného veriteľa
za predpokladu, ţe medzi účastníkmi takéhoto vzťahu je personálne prepojenie. Práve
v ods. 4 § 15 ZKV je zákon prísnejší v tom, ţe pre úspešnú odporovateľnosť stačí preukázať
ukrátenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky ako objektívnu skutočnosť a prepojenia
dlţníka a druhej zmluvnej strany.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného napadnutý rozsudok podľa
§ 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie, v ktorom rozhodne i o trovách konania.
Úlohou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude posúdiť, či zmluvou o predaji
hnuteľných vecí uzavretou medzi dlţníkom /teraz úpadca/ a ţalovanou bola naplnená skutková
podstata ust. § 15 ods. 4 ZKV – ukrátenie konkurzného veriteľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
V Bratislave 16. februára 2010
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková