Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/9/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: M., nar. X. v obci D.

naposledy bytom v zahraničí: D. zast. JUDr. Z., Liga za ľudské práva, Hurbanovo nám. 5,

Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,

Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS:

MU-153-11/PO-Ž/2009 zo dňa 26. mája 2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. -54 zo dňa 2. októbra 2009 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -54 zo dňa 2. októbra 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:

MU-153-11/PO-Ž/2009 zo dňa 26. mája 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia § 12 ods. 1

písm. a/ a ods. 3 o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) zamietol žiadosť

navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Navrhovateľovi náhradu trov

konania nepriznal.

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené

podmienky pre udelenie azylu na území SR a rozhodnutie odporcu o zamietnutí žiadosti

ako zjavne neopodstatnenej je vecne správne a v súlade so zákonom. Skutočnosti

navrhovateľom uvádzané v priebehu celého azylového konania nasvedčujú podľa krajského

súdu ekonomickým pohnútkam navrhovateľa a potvrdzujú záver, že v jeho prípade nie sú

splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8, alebo 10, 13a a 13b zákona o azyle.

Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ svoje tvrdenie, že odporca nesprávne

odôvodnil svoje rozhodnutie ničím nepodložil a uvádzal len skutočnosti odporcovi známe.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že mu bola

postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd sa jeho námietkami

vznesenými v opravnom prostriedku nezaoberal. Poukázal na to, že v opravnom prostriedku

namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu pre nedostatok dôvodov a rozpor medzi

výrokom a odôvodnením rozhodnutia.

Uviedol, že dôvodom jeho žiadosti o azyl bola obava o život a bezpečnosť z dôvodu

sporu o pozemok. V rámci pozemkového sporu bol zabitý jeho otec a samotnému

navrhovateľovi sa vyhrážali zabitím, ak neprestane hospodáriť na sporných pozemkoch.

Keď sa situácia vyhrotila, navrhovateľ sa rozhodol v snahe ochrániť si svoj život odcestovať

do Európy a požiadať o azyl.

Podľa navrhovateľa mal odporca preskúmať jeho žiadosť o azyl z hľadiska toho, či je

možné túto obavu podriadiť pod § 8 alebo § 13a zákona o azyle, teda či spĺňa znaky

prenasledovania alebo vážneho bezprávia a zároveň, či sú dôvody navrhovateľových obáv

totožné s dôvodmi, pre ktoré môže byť udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana.

Všetky tieto argumenty navrhovateľ uviedol v opravnom prostriedku, avšak krajský súd

sa k nim v odôvodnení rozsudku nevyjadril, čo navrhovateľ považuje za vážne porušenie jeho

práv a odňatie možnosti konať pred súdom.

Navrhovateľ namietal, že napriek tomu, že v opravnom prostriedku poukázal

aj na informácie o Pakistane najmä na všeobecne nepriaznivú situáciu pre civilné

obyvateľstvo v dôsledku bojov s Talibanom v regióne Svát a v dôsledku množiacich

sa teroristických útokov v krajine, s ktorými si domáce bezpečnostné sily nevedia poradiť,

krajský súd sa týmito informáciami nezaoberal a v odôvodnení rozsudku sa s nimi žiadnym

spôsobom nevysporiadal.

Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie alternatívne navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak,

že rozhodnutie odporcu navrhla zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. februára 2010 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu

je potrebné zrušiť.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu č. ČAS:

MU-153-11/PO-Ž/2009 zo dňa 26. mája 2009, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými

námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci

skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať

dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu

dôvodov uvedených v opravnom prostriedku (§250j ods. 1OSP). Konanie v správnom

súdnictve je totiž ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava

napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku.

Z opravného prostriedku musí byť zrejmé v ktorých častiach a z akej stránky má súd

napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých

vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona ( procesného, resp. hmotného).

Z ustanovenia (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva

z ust. l ods. 2 ) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody

nezákonnosti napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť

tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria

vlastnú podstatu bodov opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný.

Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že navrhovateľ jasne

a zrozumiteľne uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia

odporcu. Poukázal na nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia odporcu s poukazom na to,

že rozhodnutie odporcu považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Podľa

navrhovateľa v danom prípade neboli splnené podmienky pre zamietnutie jeho žiadosti

ako zjavne neopodstatnenej, nakoľko žiadosť mohla byť zamietnutá len ak by ju odôvodňoval

skutočnosťami inými ako je opodstatnená obava z prenasledovania (§ 8 zákona o azyle) alebo

z vážneho bezprávia (§13a zákona o azyle), napríklad dôvodmi ako je hľadanie zamestnania

alebo lepších životných podmienok.

Navrhovateľ však v opravnom prostriedku zdôraznil, že ako dôvod žiadosti uviedol

obavu o svoj život a bezpečnosť z dôvodu sporu o pozemok.

Z uvedeného dôvodu, keďže konkrétne uviedol, že sa obáva o svoj život a bezpečnosť,

odporca podľa neho nemohol zamietnuť žiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnenú, ale mal

ju posúdiť z hľadiska toho, či je možné túto obavu podriadiť pod § 8 zákona o azyle a lebo

§ 13a zákona o azyle.

Navrhovateľ ďalej v opravnom prostriedku namietal, že odôvodnenie rozhodnutia

odporcu je zjavne v rozpore s výrokom, odporca totiž odôvodňuje svoje rozhodnutie, akoby

odôvodňoval rozhodnutie o neudelení azylu, pretože argumentuje tým, že ním prezentované

obavy nedosahujú úroveň prenasledovania a nepôsobia dôveryhodne a tiež, že mohol využiť

vnútroštátnu ochranu. Ide teda podľa navrhovateľa prevažne o odôvodnenie výroku, prečo

nespĺňa podmienky pre udelenie azylu.

Navrhovateľ namietal tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov

z hľadiska zamietnutia jeho žiadosti ako zjavne neopodstatnenej vo vzťahu k doplnkovej

ochrane.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku poukázal na správy o krajine pôvodu,

s odkazom na zdroje informácií, ktoré podľa neho potvrdzujú zlú bezpečnostnú situáciu

v krajine jeho pôvodu. Poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 17.2.2009

v prípade Elgafaji, kde súd vyslovil záväzné právne stanovisko k otázke výkladu čl. 15c

smernice Rady 2004/83/EC z 29.4.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie

a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva

ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu a obsah poskytnutej

ochrany, ktoré bolo do zákona o azyle transponované v platnom znení § 2 písm. f/ bod 3/

zákona o azyle.

Vzhľadom na závažnosť rozsudku ESD (ohľadne výkladu smernice), mal v konaní

postupovať aj odporca a posúdiť jeho žiadosť o azyl aj z pohľadu, či kritická situácia

a humanitárna kríza v Pakistane neodôvodňuje poskytnutie doplnkovej ochrany.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd považoval skutkové

zistenia správneho orgánu za správne vrátane právneho názoru odporcu o splnení podmienok

pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o azyl ako zjavne neopodstatnenej.

Nebolo možné súhlasiť s názorom krajského súdu, že navrhovateľ svoje tvrdenie,

že odporca nesprávne odôvodnil svoje rozhodnutie ničím nepodložil a uvádzal len skutočnosti

odporcovi známe.

V rozhodnutí krajského súdu absentuje vyhodnotenie námietok navrhovateľa

v súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odporcu pre nedostatok dôvodov

a rozpor medzi výrokom a odôvodnením rozhodnutia, keď navrhovateľ namietal,

že odôvodnenie rozhodnutia odporcu je zjavne v rozpore s výrokom. Navrhovateľ tiež

namietal, že odporca odôvodňuje svoje rozhodnutie, akoby odôvodňoval rozhodnutie

o neudelení azylu, pretože argumentuje tým, že ním prezentované obavy nedosahujú úroveň

prenasledovania a nepôsobia dôveryhodne a tiež, že mohol využiť vnútroštátnu ochranu.

Týmito námietkami navrhovateľa explicitne vyjadrenými v opravnom prostriedku

sa krajský súd vôbec nezaoberal, zo strany krajského súdu krajského súdu zostali

nepovšimnuté.

Rozsudok krajského súdu tak nereagoval na podstatné námietky navrhovateľa pričom

nie je z jeho odôvodnenia zrejmé, ako sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal a ako

dospel k záveru o zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, preto je

rozhodnutie krajského súdu nielenže nepresvedčivé, ale z pohľadu prieskumu rozsudku

krajského súdu nepreskúmateľné.

Uvedený záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia totiž

nevypovedá nič o správnosti postupu krajského súdu pri jeho hodnotení dostatočnosti

skutkových podkladov najmä s poukazom na vznesené námietky navrhovateľa, ktoré podľa

názoru odvolacieho súdu zostali zo strany krajského súdu nepovšimnuté.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil

v opravnom prostriedku a nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých

vychádzal odporca. Z ustanovenia síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať

navrhované dôkazy, z rozhodnutia súdu však musí byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom

účastníka konania na vykonanie dôkazov vysporiadal a prečo vykonanie navrhovaného

dôkazu nepovažoval za potrebné.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť

obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu

vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti.

Súd teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených

správnym orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky, môže reagovať

jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváži,

či tak učiní sám.

Týmto požiadavkám, však postup krajského súdu v predmetnej veci nezodpovedá.

V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi opravného prostriedku,

a pri dodržaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dôvodmi zaoberať a zaujať k nim

stanovisko, najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé vyvolať pochybnosti

o správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú nezákonnosť rozhodnutia

odporcu.

V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti Uznesenie Ústavného súdu SR

č. -55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej

judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené

navrhovateľom, a to na namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu pre nedostatok

dôvodov a rozpor medzi výrokom a odôvodnením rozhodnutia, pričom odvolací súd nie je

oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto postupom

súdu by sa odňala možnosť konať pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe

zrušenia rozsudku krajského súdu .

Podľa na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací

súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť,

aj keď sa navrhuje zmena, a naopak.

Podľa súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa uvedenými námietkami navrhovateľa

uplatnenými v opravnom prostriedku nezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať

o uplatnených námietkach pred súdom.

Na základe uvedeného odvolací súd podľa citovaných ustanovení § 221 ods. 1

písm. f/ napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

s tým, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude sa týmito námietkami podrobne

zaoberať.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol,

pretože o trovách odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvého stupňa

v novom rozhodnutí o veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 23. februára 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová