Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
45d/376988.d8d5eb.pdf
PDF · 113.56 KB
No categories available
1Sža/9/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/9/2010
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: M., nar. X. v obci D.
naposledy bytom v zahraničí: D. zast. JUDr. Z., Liga za ľudské práva, Hurbanovo nám. 5,
Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,
Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS:
MU-153-11/PO-Ž/2009 zo dňa 26. mája 2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Saz 21/2009-54 zo dňa 2. októbra 2009 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 10Saz 21/2009-54 zo dňa 2. októbra 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:
MU-153-11/PO-Ž/2009 zo dňa 26. mája 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia § 12 ods. 1
písm. a/ a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) zamietol žiadosť
navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Navrhovateľovi náhradu trov
konania nepriznal.
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené
podmienky pre udelenie azylu na území SR a rozhodnutie odporcu o zamietnutí žiadosti
ako zjavne neopodstatnenej je vecne správne a v súlade so zákonom. Skutočnosti
navrhovateľom uvádzané v priebehu celého azylového konania nasvedčujú podľa krajského
súdu ekonomickým pohnútkam navrhovateľa a potvrdzujú záver, že v jeho prípade nie sú
splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8, alebo 10, 13a a 13b zákona o azyle.
Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ svoje tvrdenie, že odporca nesprávne
odôvodnil svoje rozhodnutie ničím nepodložil a uvádzal len skutočnosti odporcovi známe.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že mu bola
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd sa jeho námietkami
vznesenými v opravnom prostriedku nezaoberal. Poukázal na to, že v opravnom prostriedku
namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu pre nedostatok dôvodov a rozpor medzi
výrokom a odôvodnením rozhodnutia.
Uviedol, že dôvodom jeho žiadosti o azyl bola obava o život a bezpečnosť z dôvodu
sporu o pozemok. V rámci pozemkového sporu bol zabitý jeho otec a samotnému
navrhovateľovi sa vyhrážali zabitím, ak neprestane hospodáriť na sporných pozemkoch.
Keď sa situácia vyhrotila, navrhovateľ sa rozhodol v snahe ochrániť si svoj život odcestovať
do Európy a požiadať o azyl.
Podľa navrhovateľa mal odporca preskúmať jeho žiadosť o azyl z hľadiska toho, či je
možné túto obavu podriadiť pod § 8 alebo § 13a zákona o azyle, teda či spĺňa znaky
prenasledovania alebo vážneho bezprávia a zároveň, či sú dôvody navrhovateľových obáv
totožné s dôvodmi, pre ktoré môže byť udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana.
Všetky tieto argumenty navrhovateľ uviedol v opravnom prostriedku, avšak krajský súd
sa k nim v odôvodnení rozsudku nevyjadril, čo navrhovateľ považuje za vážne porušenie jeho
práv a odňatie možnosti konať pred súdom.
Navrhovateľ namietal, že napriek tomu, že v opravnom prostriedku poukázal
aj na informácie o Pakistane najmä na všeobecne nepriaznivú situáciu pre civilné
obyvateľstvo v dôsledku bojov s Talibanom v regióne Svát a v dôsledku množiacich
sa teroristických útokov v krajine, s ktorými si domáce bezpečnostné sily nevedia poradiť,
krajský súd sa týmito informáciami nezaoberal a v odôvodnení rozsudku sa s nimi žiadnym
spôsobom nevysporiadal.
Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie alternatívne navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak,
že rozhodnutie odporcu navrhla zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. februára 2010 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu
je potrebné zrušiť.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu č. ČAS:
MU-153-11/PO-Ž/2009 zo dňa 26. mája 2009, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Podľa § 250i ods.1 OSP pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať
dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu
dôvodov uvedených v opravnom prostriedku (§250j ods. 1OSP). Konanie v správnom
súdnictve je totiž ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava
napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku.
Z opravného prostriedku musí byť zrejmé v ktorých častiach a z akej stránky má súd
napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona ( procesného, resp. hmotného).
Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva
z ust. § 250 l ods. 2 OSP) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť
tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria
vlastnú podstatu bodov opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný.
Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že navrhovateľ jasne
a zrozumiteľne uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia
odporcu. Poukázal na nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia odporcu s poukazom na to,
že rozhodnutie odporcu považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Podľa
navrhovateľa v danom prípade neboli splnené podmienky pre zamietnutie jeho žiadosti
ako zjavne neopodstatnenej, nakoľko žiadosť mohla byť zamietnutá len ak by ju odôvodňoval
skutočnosťami inými ako je opodstatnená obava z prenasledovania (§ 8 zákona o azyle) alebo
z vážneho bezprávia (§13a zákona o azyle), napríklad dôvodmi ako je hľadanie zamestnania
alebo lepších životných podmienok.
Navrhovateľ však v opravnom prostriedku zdôraznil, že ako dôvod žiadosti uviedol
obavu o svoj život a bezpečnosť z dôvodu sporu o pozemok.
Z uvedeného dôvodu, keďže konkrétne uviedol, že sa obáva o svoj život a bezpečnosť,
odporca podľa neho nemohol zamietnuť žiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnenú, ale mal
ju posúdiť z hľadiska toho, či je možné túto obavu podriadiť pod § 8 zákona o azyle a lebo
§ 13a zákona o azyle.
Navrhovateľ ďalej v opravnom prostriedku namietal, že odôvodnenie rozhodnutia
odporcu je zjavne v rozpore s výrokom, odporca totiž odôvodňuje svoje rozhodnutie, akoby
odôvodňoval rozhodnutie o neudelení azylu, pretože argumentuje tým, že ním prezentované
obavy nedosahujú úroveň prenasledovania a nepôsobia dôveryhodne a tiež, že mohol využiť
vnútroštátnu ochranu. Ide teda podľa navrhovateľa prevažne o odôvodnenie výroku, prečo
nespĺňa podmienky pre udelenie azylu.
Navrhovateľ namietal tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov
z hľadiska zamietnutia jeho žiadosti ako zjavne neopodstatnenej vo vzťahu k doplnkovej
ochrane.
Navrhovateľ v opravnom prostriedku poukázal na správy o krajine pôvodu,
s odkazom na zdroje informácií, ktoré podľa neho potvrdzujú zlú bezpečnostnú situáciu
v krajine jeho pôvodu. Poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 17.2.2009
v prípade Elgafaji, kde súd vyslovil záväzné právne stanovisko k otázke výkladu čl. 15c
smernice Rady 2004/83/EC z 29.4.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie
a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva
ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu a obsah poskytnutej
ochrany, ktoré bolo do zákona o azyle transponované v platnom znení § 2 písm. f/ bod 3/
zákona o azyle.
Vzhľadom na závažnosť rozsudku ESD (ohľadne výkladu smernice), mal v konaní
postupovať aj odporca a posúdiť jeho žiadosť o azyl aj z pohľadu, či kritická situácia
a humanitárna kríza v Pakistane neodôvodňuje poskytnutie doplnkovej ochrany.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd považoval skutkové
zistenia správneho orgánu za správne vrátane právneho názoru odporcu o splnení podmienok
pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o azyl ako zjavne neopodstatnenej.
Nebolo možné súhlasiť s názorom krajského súdu, že navrhovateľ svoje tvrdenie,
že odporca nesprávne odôvodnil svoje rozhodnutie ničím nepodložil a uvádzal len skutočnosti
odporcovi známe.
V rozhodnutí krajského súdu absentuje vyhodnotenie námietok navrhovateľa
v súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odporcu pre nedostatok dôvodov
a rozpor medzi výrokom a odôvodnením rozhodnutia, keď navrhovateľ namietal,
že odôvodnenie rozhodnutia odporcu je zjavne v rozpore s výrokom. Navrhovateľ tiež
namietal, že odporca odôvodňuje svoje rozhodnutie, akoby odôvodňoval rozhodnutie
o neudelení azylu, pretože argumentuje tým, že ním prezentované obavy nedosahujú úroveň
prenasledovania a nepôsobia dôveryhodne a tiež, že mohol využiť vnútroštátnu ochranu.
Týmito námietkami navrhovateľa explicitne vyjadrenými v opravnom prostriedku
sa krajský súd vôbec nezaoberal, zo strany krajského súdu krajského súdu zostali
nepovšimnuté.
Rozsudok krajského súdu tak nereagoval na podstatné námietky navrhovateľa pričom
nie je z jeho odôvodnenia zrejmé, ako sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal a ako
dospel k záveru o zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, preto je
rozhodnutie krajského súdu nielenže nepresvedčivé, ale z pohľadu prieskumu rozsudku
krajského súdu nepreskúmateľné.
Uvedený záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia totiž
nevypovedá nič o správnosti postupu krajského súdu pri jeho hodnotení dostatočnosti
skutkových podkladov najmä s poukazom na vznesené námietky navrhovateľa, ktoré podľa
názoru odvolacieho súdu zostali zo strany krajského súdu nepovšimnuté.
Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil
v opravnom prostriedku a nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých
vychádzal odporca. Z ustanovenia § 250i ods. 1 OSP síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať
navrhované dôkazy, z rozhodnutia súdu však musí byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom
účastníka konania na vykonanie dôkazov vysporiadal a prečo vykonanie navrhovaného
dôkazu nepovažoval za potrebné.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť
obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu
vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti.
Súd teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených
správnym orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky, môže reagovať
jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváži,
či tak učiní sám.
Týmto požiadavkám, však postup krajského súdu v predmetnej veci nezodpovedá.
V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi opravného prostriedku,
a pri dodržaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dôvodmi zaoberať a zaujať k nim
stanovisko, najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé vyvolať pochybnosti
o správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú nezákonnosť rozhodnutia
odporcu.
V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti Uznesenie Ústavného súdu SR
č. IV. ÚS 378/08-55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej
judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je
úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva odpoveď na otázky nastolené
navrhovateľom, a to na namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu pre nedostatok
dôvodov a rozpor medzi výrokom a odôvodnením rozhodnutia, pričom odvolací súd nie je
oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto postupom
súdu by sa odňala možnosť konať pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe
zrušenia rozsudku krajského súdu .
Podľa § 212 ods. 3 OSP na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací
súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 212 ods. 4 OSP odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť,
aj keď sa navrhuje zmena, a naopak.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa uvedenými námietkami navrhovateľa
uplatnenými v opravnom prostriedku nezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať
o uplatnených námietkach pred súdom.
Na základe uvedeného odvolací súd podľa citovaných ustanovení § 221 ods. 1
písm. f/ OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
s tým, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude sa týmito námietkami podrobne
zaoberať.
O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol,
pretože o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 OSP rozhodne súd prvého stupňa
v novom rozhodnutí o veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 23. februára 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová