Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b8f/377051.3d1410.pdf
PDF · 104.31 KB
No categories available
4Cdo/21/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 21/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. K., bývajúcej
v K., zastúpenej JUDr. K. H., advokátkou so sídlom v K., proti žalovanému U. K., s.r.o.,
so sídlom V., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a neplatnosť dohody
o vykonaní práce, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 44 C 20/2005, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 11. mája 2009 sp.zn. 5 Co 42/2009
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 1. októbra 2008 č.k. 44 C 20/2005-349 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného
pomeru a neplatnosti dohody o vykonaní práce. Z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola urobená v súlade s vôľou
účastníkov konania a pracovný pomer tým skončil žalobkyni 31. januára 2005. Z rovnakých
dôvodov zamietol žalobu aj v časti neplatnosti dohody o vykonaní práce. Okrem toho dospel
k záveru, že na danom určení nemôže mať žalobkyňa naliehavý právny záujem, lebo dohoda
o vykonaní práce bola uzavretá na dobu určitú a táto uplynula. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému úspešnému v konaní nepriznal náhradu trov konania,
lebo si ich neuplatnil.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. mája 2009 sp.zn.
5 Co 42/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalobkyni nepriznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania. K odvolaniu žalobkyne ohľadne nedostatočne zisteného
skutkového stavu, nesprávneho hodnotenia dôkazov a následne nesprávneho právneho
posúdenia uviedol, že prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie, správne vyhodnotil
výsledky vykonaného dokazovania, pretože nebol zistený logický rozpor v hodnotení
dôkazov, alebo poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesu účastníkov, resp. ktoré vyšli za konania
najavo. Preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil a stotožnil sa s odôvodnením rozsudku, na ktoré poukázal a ktoré považoval
za presvedčivé (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Dovolaním
namietala nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
Ďalej namietala, že odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
napriek tomu, že už v odvolaní žiadala prejednanie veci za jej prítomnosti a rovnako
reagovala na výzvu súdu prvého stupňa zo dňa 17. decembra 2008, na ktorú odpovedala, že
trvá na tom, aby odvolací súd nariadil pojednávania. Žalobkyňa v dôvodoch dovolania veľmi
podrobne rozpísala celú genézu skončenia pracovného pomeru a dohody o vykonaní práce.
Namietala, že dohoda o skončení pracovného pomeru nebola urobená v súlade s jej vôľou
a skončenie pracovného pomeru inicioval jej zamestnávateľ z dôvodu organizačných zmien
u žalovaného. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského a okresného súdu a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že
dohoda o skončení pracovného pomeru datovaná dňom 24. januára. 2005 a dohoda
o vykonaní práce datovaná dňom 27. januára 2005 sú neplatné a jej pracovný pomer tým
nebol skončený.
Žalovaný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti právoplatnému
rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 236 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že
dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou procesnou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými
v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
V prejednávanej veci bol dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je
dovolanie tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci a proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Žalobkyňa napadla dovolaním
rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozhodnutí.
Z toho dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je prípustné v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené
niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa
preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal
tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné
len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady i keby k nim v konaní došlo a v prípade, ak
by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania nie je pritom významný subjektívny
názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných
vád. Dovolací súd pri skúmaní vád konania v zmysle § 237 O.s.p. a iných vád konania,
majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, vady konania nezistil. Preto sa zaoberal
vadou konania vytýkanou dovolateľkou v dovolaní, že odvolací súd vec prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, hoci ona trvala na prejednaní veci na pojednávaní. Aj
keď dovolateľka neuviedla, že namieta vadu konania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., z obsahu
dovolania vyplýva, že namieta možnosť odňatia konania pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové
znaky : 1. odňatie možnosti konať pred súdom, 2. to, že k odňatiu došlo v dôsledku postupu
súdu, 3. možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tejto
skutočnosti, že zákon bližšie nedefinuje v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
možnosti konať pred súdom, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné
vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Žalobkyňa v dovolaní
odvolaciemu súdu vytýkala, že rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania napriek
tomu, že súdu prvého stupňa oznámila, že nesúhlasí s rozhodnutím bez nariadenia
pojednávania.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku súdu prvého
stupňa 8. decembra 2008. Prvostupňový súd vyzval žalobkyňu prípisom zo dňa 17. decembra
2008, či súhlasí s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania (§ 209a ods. 1 O.s.p.), ktorú
žalobkyňa prevzala 2. januára 2009. Žalobkyňa oznámila súdu prípisom doručeným súdu
9. januára 2009, že trvá na tom, aby odvolací súd nariadil pojednávanie. Odvolací súd
oznámil na verejnej tabuli vyhlásenie rozsudku (č.l. 398) na deň 11. mája 2009 a vo veci
rozhodol uvedeného dňa bez nariadenia pojednávania.
V čase, keď dovolateľka podala odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa už bol
platný zákon č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 15. októbra 2008.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení od 15. októbra 2008 na prejednanie odvolania proti
rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa
§ 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214
ods. 2 O.s.p. v tomto znení, v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Krajský súd v Košiciach postupoval správne, keď v danom prípade aplikoval
ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom po 15. októbri 2008. Zo spisu vyplýva, že
odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie
súdom prvého stupňa za správne. V dôsledku toho dospel k záveru, že sú dané zákonné
dôvody pre potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku (§ 219 O.s.p.). Vzhľadom na to
dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom pokiaľ
prejednal odvolanie proti rozsudku vo veci samej bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p. v znení od 15. októbra 2008). Postup odvolacieho súdu nemal za následok
procesnú vadu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
Z obsahu dovolania žalobkyne ďalej vyplýva, že namietala nevykonanie navrhnutých
dôkazov, nesprávne hodnotenie dôkazov a následne nesprávne právne posúdenie veci.
Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne
v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Právomoc konať o veci, ktorej sa
návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané je
vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Prípadné nevykonanie
určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú
vadu v zmysle § 237 O.s.p. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že neúplnosť a nesprávnosť
skutkových zistení nezakladá procesnú vadu podľa § 237 písm.f/ O.s.p. Námietke, že nižšie
súdy dôkazy nesprávne vyhodnotili dovolací súd poznamenáva, že ku skutkovým záverom,
na ktorých založili svoje hodnotiace závery dospeli súdy nižších stupňov na základe
vyhodnotenia dôkazov. Spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. ale nie
je nesúhlas dovolateľky s vyhodnotením dôkazov súdom (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 27/1992, uverejnenom v Zbierke súdnych rozhodnutí
Slovenskej republiky pod R 42/1993). Neprípustnosť takéhoto dôvodu je daná charakterom
dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú a dovolaciemu súdu tak
neprislúcha, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov. Nesprávne
vyhodnotenie dôkazov preto v žiadnom prípade nezakladá vadu konania v zmysle § 237
písm.f/ O.s.p. Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
(dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne ani sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predpokladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dovolateľka na základe toho namietala nesprávne právne posúdenie veci. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným
dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade
konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.) a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia. I keby teda
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, ňou vytýkaná vada konania by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, by prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné. Nesprávne právne posúdenie veci považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), ktorý možno uplatniť len vtedy, ak je dovolanie
procesne prípustné.
Nakoľko dovolanie v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 až
3 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie nižších súdov bolo postihnuté
vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako dovolanie, smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm.c/ O.s.p. (s použitím
analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2
tohto ustanovenia, pretože žalovanému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy
nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová