Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f83/367983.b5fc59.pdf
PDF · 134.04 KB
No categories available
5Obo/105/2009
Najvyšší súd 5Obo/105/2009 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: V., a. s., M., X. B., IČO:
X., proti žalovanému: 1/ K. A., spol. s r. o., P., X. B., IČO: X., 2/ Ing. arch. P. C., nar. X.,
bytom P., X. Bratislava, zastúpený Mgr. P. K., advokátom, V., X. Bratislava, o zaplatenie
3 992 900 Sk s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 30 Cb 120/94-96 zo dňa 20. mája 2002, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
30 Cb 120/94-96 zo dňa 20. mája 2002 voči žalovanému v I. a II. rade z r u š u j e a vec
v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil
žalovaným 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 992 900 Sk s úrokom
z omeškania vo výške 18,7% ročne od 01. 03. 1996 do zaplatenia a sumu 2 045 166,41 Sk
a titulom náhrady trov konania 241 522 Sk, všetko do troch dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného. Žalobcovi uložil povinnosť doplatiť na účet konajúceho súdu
sumu 81 806 Sk titulom náhrady súdneho poplatku do troch dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že na základe úverovej zmluvy č. 1 zo dňa
26. augusta 1992 (ďalej len „úverová zmluva“), poskytol žalobca žalovanému v 1. rade úver
vo výške 4 500 000 Sk. Žalovaný v 1. rade sa zaviazal poskytnutý úver splatiť v termíne
do 28. júna 1996, vrátane poplatkov a úrokov, avšak tieto zmluvné podmienky nedodržal,
čím sa dostal do omeškania. Žalobcom uplatnená istina pozostáva zo sumy 3 992 900 Sk,
z nezaplatených zmluvných úrokov z tejto sumy podľa čl. I. bod 1 úverovej za obdobie
od 28. februára 1996 v celkovej výške 2 000 644,68 Sk, z poplatku vo výške 1 028,90 Sk
a zo zvýšeného úroku z nezaplatených splátok istiny podľa čl. III. bod 2 písm. a/ úverovej
zmluvy za obdobie od 28. apríla 1993 do 28. februára 1996 vo výške 43 490,83 Sk.
Od 1. marca 1996 do zaplatenia si žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 18,7% ročne
až do zaplatenia. Podľa čl. IV. úverovej zmluvy ručiteľom je žalovaný v 2. rade, kde dňa
21. augusta 1992 podpísal ručiteľskú listinu č. 1, ktorou sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu
poskytnutého úveru. Žalovaný v 1. rade sa zmluvne zaviazal, že počnúc mesiacom január
1993 do 28. júla 1996 bude úver pravidelne splácať po 102 000 Sk mesačne a od 28. augusta
1996 po 114 000 Sk mesačne. Bol si vedomý, že pri pôžičkách nesplácaných v lehote je ročný
úrok 30%. Žalovaný v 1. rade svoj záväzok v dohodnutých mesačných splátkach nesplácal
a ani na výzvu navrhovateľa zo dňa 8. decembra 1993 ju neuhradil. Žalobca preto písomne
vyzval žalovaného v 2. rade na zaplatenie predmetnej pohľadávky, avšak bezvýsledne. Preto
súd s poukazom na ustanovenie § 497, § 303 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka rozhodol
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142
ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v 2. rade odvolanie, dôvodiac, že v zmysle
ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. došlo v konaní pred súdom k vade uvedenej v § 221 ods. 1
písm. f/ O. s. p. Žalovaný v 2. rade prevzal predmetný rozsudok až 7. septembra 2007.
Nahliadnutím do spisu týmto dňom sa tiež žalovaný 2/ dozvedel, že mu bol ustanovený
opatrovník. Uvádza, že v čase doručovania relevantných písomností na adresu B., B., sa na
tomto mieste nezdržiaval, a teda, ani nemohol zásielky preberať. Od 1. decembra 2000 má
žalovaný v 2. rade trvalý pobyt na adrese P., B. – S., ktorú preukazuje aj občianskym
preukazom. Domnieva sa, že súd za účelom doručenia písomností žiadnym spôsobom
nezisťoval adresu žalovaného v 2. rade, a preto nebolo na mieste ustanoviť mu opatrovníka.
Na základe týchto skutočností tvrdí, že mu bola nesprávnym postupom súdu odňatá možnosť
konať pred súdom. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie
už nadobudlo právoplatnosť a proti takému nie je možné podať odvolanie. Ďalej nie je možné
podanie žalovaného v 2. rade prijať ani za mimoriadny opravný prostriedok, nakoľko všetky
procesné lehoty svojou nečinnosťou žalovaný v 2. rade zmeškal. Zastáva názor, že mu bol
riadne ustanovený opatrovník, zároveň poukázal na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade mal
vedomosť o predmetnom súdnom spore a boli mu písomnosti doručované a prevzaté
na predošlej adrese žalovaným v 2. rade. Až zásielka z 13. októbra 2000 sa vrátila ako
neprevzatá v odbernej lehote. Nepodarilo sa doručiť písomnosť ani za pomoci príslušného
policajného zboru, a preto mu bol 10. januára 2002 ustanovený opatrovník. Ďalej žalobca
tvrdí, že žalovaný v 2. rade nahliadal do súdneho spisu 23. mája 2006 a následne aj
24. mája 2006 prostredníctvom právnej zástupkyne, čiže mal možnosť sa oboznámiť
s predmetným rozhodnutím. Podľa názoru žalobcu je neobhájiteľné poldruharočné čakanie
žalovaného v 2. rade, a ak sa cítil byť dotknutý na svojich právach, mal si ich uplatniť hneď,
ako sa o tom dozvedel. Tvrdí, že takýmto postupom žalovaného v 2. rade prispel
k zbytočnému prieťahu v konaní, ako aj zvýšeniu nákladov konania. Na dôvažok uvádza, že
žalovaný v 2. rade, hoci už bol riadne oboznámený s rozhodnutím súdu, zatiaľ ničím
nepodložil odvolanie, resp. vyjadrenie sa k veci, a tak úspešného bránenia svojho práva. Preto
navrhol, aby odvolací súd podané odvolanie odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako súd odvolací (§ 10 ods. 2
O. s. p.), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že podané
odvolanie je dôvodné.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca poskytol úver na základe úverovej zmluvy zo dňa
26. augusta 1992 vo výške 4 500 000 Sk žalovanému v 1 rade. Účastníci zmluvy si dohodli
výšku úrokov, a to 15% ročne. V bode VI ods. 1 si určili zabezpečenie úveru, a to záložnou
zmluvou č. 1 na nehnuteľný majetok ručiteľa C. P. s manželkou – rekreačná chata
v k. ú. M., č. s. X. na X., vedenou na LV X. v cene 2 346 465 Sk a záložnou zmluvou č. 2 na
hnuteľný majetok osobných motorových vozidiel. Dňa 21. augusta 1992 žalovaný v 2. rade
podpísal ručiteľskú listinu za poskytnutý úver žalovanému v 1. rade.
Podľa ust. § 153 ods. 1 O. s. p., súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že skutkový stav súd zisťuje v konaní, ktoré
predchádza rozhodnutiu o veci samej. Podklad rozhodnutia tvoria výsledky dokazovacieho
konania, ktoré súd vedie tak, aby boli bezpečne, a teda i pravdivo zistené skutočnosti,
ktoré sú nevyhnutné pre konečné rozhodnutie.
Podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci.
Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci konania majú procesnú dôkaznú
povinnosť. Zásada materiálnej pravdy je do značnej miery oslabená tým, že súd nemá
povinnosť zisťovať dôkazy, ktoré by v záujme zistenia skutočnosti významných
pre rozhodnutie ešte mohol vykonať. Na druhej strane, sa však súdu umožňuje vykonať aj iné,
ako účastníkmi navrhnuté dôkazy, za predpokladu, ak je ich vykonanie nevyhnuté
pre rozhodnutie vo veci. A teda nevykonanie takéhoto nevyhnutného dôkazu bude mať vždy
za následok, že konanie vykazuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. V sporovom konaní si súd môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom
tvrdení účastníkov. Avšak v prípade pochybností o pravdivosti zhodných tvrdení, by mal súd
využiť možnosť vykonať aj iné dôkazy.
V zmysle ust. § 123 O. s. p., účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Dané ustanovenie dáva účastníkom právo vyjadriť
sa už k návrhu na vykonanie dôkazu, ako aj ku každému vykonanému dôkazu. Toto právo
nadväzuje ale aj na povinnosť súdu oboznámiť účastníkov z výsledkami dokazovania, ktorého
sa účastníci prípadne nezúčastnili.
Podľa ust. § 115 O. s. p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd
nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná.
Súd vo veci niekoľkokrát vytyčoval pojednávanie, avšak súdne predvolania
na pojednávania sa vždy vrátili z dôvodu, že adresát (žalovaný v 1. rade, ako aj žalovaný v 2.
rade) nebol zastihnutý, a ani si zásielku nevyzdvihol v odbernej lehote. Opätovne preto bolo
nariadené pojednávanie na 10. januára 2001. Predmetné predvolanie súd doručoval
žalovanému v 2. rade prostredníctvom príslušného oddelenia policajného zboru (č. l. 85). Dňa
12. decembra 2001 príslušné Obvodné oddelenie oznámilo, že šetrením v mieste trvalého
pobytu C. P. (žalovaný v 2. rade), N. v B. bolo zistené, že na uvedenej adrese po viacerých
pokusoch o doručenie nikto neotváral.
Súd prvého stupňa uznesením č. k. 30 Cb 120/94-89 zo dňa 10. januára 2002 ustanovil
žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade opatrovníčku p. M.J., tajomníčku tamojšieho
súdu, na celé konanie. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že „súd žalovaným
ustanovil opatrovníka podľa ust. § 29 ods. 2 O. s. p., nakoľko títo sa v mieste podnikania
zapísanom v Obchodnom registri nezdržiavajú. Iné sídlo podnikania sa súdu nepodarilo zistiť
ani po spolupráci s políciou.“
Podľa ust. § 29 ods. 2 O. s. p., pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť
opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť
na známu adresu v cudzine, alebo, ak je doručenie písomnosti v cudzine spojené s ťažko
prekonateľnými prekážkami, ktorý je postihnutý duševnou poruchou, alebo, ktorý nie je
schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.
K ustanoveniu opatrovníka musí však predchádzať dôsledné šetrenie pobytu
k naplneniu zákonom vyžadovaných predpokladov pre uvedený postup.
Podľa ust. § 29 ods. 4 O. s. p., sudca alebo poverený zamestnanec súdu zruší
uznesenie o ustanovení opatrovníka, ak pominú dôvody, pre ktoré bol opatrovník ustanovený.
Nesplnenie povinnosti zrušiť uznesenie o ustanovení opatrovníka po tom, čo pominuli
pre to dôvody a pokračovanie v konaní s opatrovníkom, môže byť kvalifikované ako postup,
ktorým bolo účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. V tomto smere je tiež dôležité
vykonať opätovné šetrenie o dôvodnosti ustanovenia opatrovníka.
Z procesného hľadiska je súd povinný svojou činnosťou zabezpečiť výkon
spravodlivosti tak, aby nedošlo k jej odopretiu – denegatio iustitiae. Je teda povinný
zabezpečiť výkon spravodlivosti aspoň v rozsahu zabezpečenia ústavných práv. Preto aj
vtedy, ak by postup podľa Občianskeho súdneho poriadku bol inak v súlade s formálno-
procesnými ustanoveniami, súd, ktorý v záujme naplnenia povinnosti zabezpečiť spravodlivú
súdnu ochranu v duchu s čl. 46 Ústavy a nasl. a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, je povinný poskytnúť súčinnosť a dbať, aby formálne súladný postup
reálne aj zabezpečoval právo na efektívnu súdnu ochranu.
Odvolací súd z podaného odvolania a doložených dôkazov mal za preukázané,
že neboli splnené podmienky pre ustanovenie opatrovníka žalovanému v 2. rade v zmysle
ust. § 29 ods. 2 O. s. p. Je nesporné, že všetky písomnosti a predvolania na súdne
pojednávania boli doručované na nesprávnu adresu. Žalovaný v 2. rade je fyzickou osobou,
preto súd mal povinnosť zistiť aktuálnu adresu formou dožiadania na Evidenciu obyvateľstva
SR. V tomto smere nestačí len požiadať oddelenie policajného zboru o doručenie zásielky.
V rozhodnom období od 1. septembra 2000 došlo k zmene trvalého pobytu žalovaného
v 2. rade. Ako dôkaz žalovaný v 2. rade predložil notárom overenú fotokópiu Občianskeho
preukazu č. SH X. (č. l. 116), z čoho vyplýva, že od 1. decembra 2000 má trvalý pobyt na P.,
B. – S.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, v spornom prípade rozhodnutie (rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 30 Cb 120/94-96 zo dňa 20. mája 2002) nebol doručený
v súlade s § 47 O. s. p., a preto nenadobudol právoplatnosť.
Odvolací súd dospel k záveru, že je daný odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f/
O. s. p. Odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Súd v zásade koná v prítomnosti účastníkov konania.
Podľa ust. § 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p., súd nie je viazaný rozsahom odvolania
v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním
nebol dotknutý.
Odvolanie podané len jedným z dvoch žalovaných, ktorým bola uložená povinnosť
plniť spoločne a nerozdielne, má odkladný účinok aj vo vzťahu k tomu žalovanému, ktorý
odvolanie nepodal. Povinnosťou odvolacieho súdu v takom prípade je preskúmať celý
rozsudok súdu prvého stupňa.
So zreteľom na uvedené je zrejmé, že v predmetnom konaní došlo k procesnej vade,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho je daná
existencia žalovaným namietajúceho odvolacieho dôvodu (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil voči žalovanému v I. a II. rade a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa znova o trovách pôvodného, ako aj
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.)
V zmysle ust. § 226 O. s. p., súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 26. februára 2010
JUDr. Alena P r i e c e l o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M. B.