Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/300/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., a.s., so sídlom v K.,

IČO: X., zastúpeného JUDr. Z. K., advokátom v K., proti žalovanej Ing. K. U., bývajúcej

v K., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Košice II pod

sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 15.

apríla 2009, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 15. apríla 2009 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 5. septembra 2007, č.k. -99 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že dohoda o vyporiadaní BSM zo dňa

27. mája 2005 medzi manželmi o vyporiadaní nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva

č. X., katastrálne územie J. je voči žalobcovi právne neúčinná. Zároveň vyslovil, že o trovách

konania bude rozhodnuté osobitným uznesením. Na základe vykonaného dokazovania mal za

preukázané, že žalobca bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby o neúčinnosť právneho

úkonu, pretože napadnutým právnym úkonom (dohodou o vyporiadaní BSM) bol ukrátený v

uspokojení svojej vymáhateľnej pohľadávky. Mal tiež za preukázané aj splnenie podmienky,

že došlo k takému skráteniu (zmenšeniu) majetku dlžníka, ktoré bráni uspokojeniu

pohľadávky žalobcu v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. K účinnosti odporovateľného

právneho úkonu došlo v posledných troch rokoch pred začatím konania, a teda nedošlo k

preklúzii (zániku) práva na odporovanie právneho úkonu. Súd však nemal v konaní za

preukázané splnenie poslednej z podmienok pre úspešnú odporovateľnosť, a to vedomosť

žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť uzavretím dohody o vyporiadaní BSM svojho veriteľa (z

poskytnutej a nevrátenej pôžičky). V konaní nebola preukázaná ani len vedomosť žalovanej

o predmetnej poskytnutej pôžičke dlžníkovi (v čase poskytnutia pôžičky manželovi

žalovanej). Na základe vykonaného dokazovania, z preukázaného spôsobu spolužitia, resp.

nespolužitia žalovanej a dlžníka, z ich preukázateľne narušených vzájomných vzťahov

a komunikácie dospel k záveru, že žalovaná nemala vedomosť o poskytnutej pôžičke

dlžníkovi a že jej ani pri uzatváraní dohody o vyporiadaní BSM nebol a nemohol byť známy

úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Keďže súd nepovažoval za preukázanú vedomosť

žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť uzavretím dohody o vyporiadaní BSM uspokojenie

pohľadávky žalobcu z nevrátenej pôžičky, na základe nesplnenia jedného zo zákonných

predpokladov úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu žalobu zamietol.

Okresný súd Košice II, po tom ako mu bola uznesením Krajského súdu v Košiciach

z 30. januára 2008, sp. zn. vec vrátená na rozhodnutie o trovách konania,

vrátane trov štátu, dopĺňacím rozsudkom z 10. marca 2008, č.k. -142 doplnil

rozsudok Okresného súdu Košice II z 5. septembra 2007, č.k. -99 tak,

že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovanej trovy konania

vo výške 12 142,-- Sk, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi zároveň uložil

povinnosť zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Košice II trovy konania vo výške 1 600,--

Sk, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Krajský súd v Košiciach, konajúci o odvolaniach žalobcu, rozsudkom z 15. apríla

2009, sp. zn. rozsudok a dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správne v zmysle potvrdil. Zároveň vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu

trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu a ustálil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie

skutočnosti, že žalovanej bol známy úmysel jeho dlžníka ukrátiť ho ako veriteľa.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením , tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil skutočnosť, že odvolací súd potvrdil

prvostupňový rozsudok bez nariadenia pojednávania, hoci mal vo veci samej pojednávanie

nariadiť. Poukazoval aj na to, že oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku nebolo

zverejnené na úradnej tabuli súdu, navyše podľa oznámenia mal byť rozsudok vyhlásený dňa

15. apríla 2008, hoci v písomnom vyhotovení rozhodnutia je uvedený deň 15. apríla 2009.

Považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený a nespĺňajúci

požiadavky ustanovenia Taktiež namietal, že oba súdy porušili

ustanovenie keď nevykonali dokazovanie úplne, bez vypočutia dôležitých

svedkov a tým odňali žalobcovi možnosť vyjadriť sa k navrhnutým dôkazom, klásť otázky

navrhnutým svedkom a tým úspešne obhájiť dôvodnosť žaloby. Nevykonaním navrhovaných

dôkazov súdy hrubo porušili právo žalobcu na spravodlivý proces. Mal za to, že rozhodnutia

oboch súdov sú nesprávne, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a súdy sa nevysporiadali

s dôkazmi svedčiacimi v prospech žalobcu ani s predloženými listinnými dôkazmi. Taktiež

namietal postup odvolacieho súdu, ktorý svojim uznesením vrátil vec súdu prvého stupňa,

i keď procesne mal rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie

a rozhodnutie. Podľa názoru žalobcu aj prvostupňový súd procesne pochybil, keď rozhodoval

dopĺňacím rozsudkom, hoci mal rozhodnúť riadnym rozsudkom, resp. uznesením. K ďalšiemu

procesnému pochybeniu odvolacieho súdu došlo podľa názoru žalobcu aj tým, že právoplatne

nerozhodol o námietke zaujatosti, ktorú žalobca podal na súd podaním zo dňa 27. apríla 2009.

Žalobca v dovolaní namietal porušenie práva na spravodlivý proces, práva na súdnu ochranu

a ústavnej zásady rovnosti strán pred súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal

skutkový a právny stav veci.

Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ).

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.

Podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

( ).

Z obsahu spisu nie je sporným, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania

( ) dňa 15. apríla 2009, ako to vyplýva zo zápisnice o verejnom vyhlásení

rozsudku, ktorá je na č.l. 155 spisu. Z oznámenia odvolacieho súdu nachádzajúceho sa

na č.l. 154 vyplýva, že rozsudok bude verejne vyhlásený dňa 15. apríla 2008 o 11,10 hod.

v pojednávacej miestnosti č. dverí 215/ II poschodí Krajského súdu v Košiciach. Na úradnej

tabuli Krajského súdu v Košiciach bolo oznámenie vyvesené 9. apríla 2009 a zvesené

15. apríla 2009. Z uvedeného vyplýva, že v oznámení o verejnom vyhlásení rozsudku bol

nesprávne uvedený deň 15. apríla 2008, namiesto správneho dátumu 15. apríla 2009 a preto

nebol dodržaný postup stanovený v cit. ustanovení § 156 ods. 3 O.s.p o oznámení miesta

a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, ktoré ustanovenie sa v plnom

rozsahu vzťahuje aj na odvolací súd ( ). Keď napriek skutočnosti, že nebol

zachovaný postup podľa , odvolací súd vyhlásil predmetný rozsudok,

zaťažil ho vadou podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že požiadavka na verejné

vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3 vychádza

z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, preto jej podstata

a účel sa nemôže zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte týchto zmlúv, napr.

Európskym súdom pre ľudské práva.

zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto

požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má

verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri

takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu

k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť

v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj druhá veta Slovenskej

republiky); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie),

nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná.

Vyplýva to z doslovného znenia (ďalej len

„ústava“), ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s upravujú podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí

s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade

dodržaním postupu podľa ). Účastník konania má právo byť prítomný

na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní

alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania

v intenciách článku 142 ods. 3 . Iný postup všeobecného súdu znamená porušenie

ústavnosti v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného práva účastníka konania

zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „Dohovor“) v spojení s článkom 142 ods. 3 .

Dovolací súd v tejto spojitosti poukazuje, že už spomenuté ustanovenie čl. 142 ods. 3

, ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia rozsudku, má povahu ústavného príkazu

pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, že rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné

tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne. Ide tu o ústavnú záruku, že všeobecné súdy ako

štátne orgány nemôžu obmedziť právne postavenie účastníkov v konaní pred nimi, ktoré

postavenie im má poskytnúť možnosť verejne sa oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho

odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave

a jej princípoch). Zabezpečuje sa tým aj transparentný výkon spravodlivosti a tým sa

prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Predpokladom prítomnosti žalobcu na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu

v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v zmysle (v spojení s ).

Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preto zachovať zákonom stanovený postup oznámenia

miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že nesprávnu informáciu,

hoci aj zavinenú pisárskou chybou, o dátume verejného vyhlásenia rozsudku, je potrebné

považovať za znemožnenie práva účasti účastníka konania zúčastniť sa ho a tým aj za odňatie

možnosti konať pred súdom v zmysle (viď obdobne R 64/2002).

To malo za následok predovšetkým znemožnenie samotnej účasti žalobcu na verejnom

vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako rozhodol (aké konkrétne

výroky vyslovil) a z akých dôvodov. Tento nesprávny procesný postup odvolacieho súdu mal

pre žalobcu ďalší negatívny procesný dôsledok v tom zmysle, že odvolací súd mu nevytvoril

procesnú možnosť kontroly, či jednotlivé výroky rozsudku, ktorý mu bol doručený

v písomnom vyhotovení, sú v plnom rozsahu totožné s verejne vyhlásenými výrokmi

rozsudku, a či snáď neboli prípadne dodatočne zmenené (podľa je totiž súd

viazaný vyhláseným rozsudkom a vyhlásený rozsudok nemôže zmeniť, i keby si neskôr

uvedomil, že rozhodol nesprávne). Odvolací súd teda uvedeným chybným procesným

postupom (nedošlo k oznámeniu miesta a času vyhlásenia rozsudku v zmysle cit. § 156 ods. 3

) nevytvoril žalobcovi zákonom predpokladanú procesnú možnosť účasti na verejnom

vyhlásení napadnutého rozsudku.

Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata

má zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením

rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania procesné

práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho

a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Z hľadiska vecného

ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku má účastník, ak boli dodržané podmienky

oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť procesné práva a tiež práva

zabezpečujúce účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia

účastníka pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie

preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej

vedomosti, či je súd rozsudkom viazaný, a ak áno, akým rozsudkom – akými konkrétnymi

výrokmi – je viazaný). Nezanedbateľným je tiež procesné oprávnenie účastníka preveriť,

či súd vyhlásil rozsudok na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne

a časové). Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť),

v akom zložení (hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä

) a s akým odôvodnením (hľadisko vecné). Procesný nedostatok

odvolacieho súdu vo vzťahu k tomuto úkonu (nenaplnenie ustanovenia ),

v dôsledku ktorého sa poprie samotná podstata verejného vyhlásenia rozsudku (keďže sa

neoznámi čas a miesto jeho vyhlásenia), je z procesného hľadiska nenapraviteľný (nedá sa

nijako konvalidovať). Nedodržanie postupu oznámenia času a miesta vyhlásenia rozsudku

odvolacieho súdu znamená z pohľadu spomenutých kontrolných a ochranných oprávnení

účastníka toľko, že korekciu porušených procesných práv účastníka možno v dovolacom

konaní docieliť len zrušením takéhoto rozsudku ako rozsudku zaťaženého vadou podľa § 237

písm. f/

Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odvolací súd konal v danej

právnej veci inak, ako mu to stanovil v v spojení

s § 211 ods. 2, a tým znemožnil žalobcovi realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu

pri vyhlasovaní rozsudku patria. Takéto konanie odvolacieho súdu je porušením práva

na súdnu ochranu a predstavuje vadu konania v zmysle Dovolací súd

preto uznesením zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b

ods. 1, 4 ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( tretia veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. marca 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská