Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/35/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu : G., spol. s r.o., IČO : X., so sídlom W., zast. :

advokátskou spoločnosťou L., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky

so sídlom Nová ulica č. 12, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove zo dňa 31. októbra 2008 č. -56, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

zo dňa 31. októbra 2008 č. k. –56 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného

č. I/225/1018-25567/2008/990813-r z 10. marca 2008 ako aj rozhodnutie Daňového úradu

Prešov 2 č.: /Kro z 23.11.2007 r u š í a vec v r a c i a žalovanému

na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho

právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 132,39 €.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Rozhodnutím č.: I/225/1018-25567/2008/990813-r z 10. marca 2008 žalovaný ako

odvolací orgán v daňovom konaní postupom podľa

o správe daní a poplatkov (ďalej na účely tohto rozsudku len „“)

odvolanie proti platobnému výmeru Daňového úradu Prešov II č. /Kro

zo dňa 23.11.2007, ktorým bol vyrubený rozdiel žalobcovi na dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006 vo výške 8.812.623,-- Sk, zamietol podľa § 29

ods. 6 pre jeho neodôvodnenosť.

Svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že pred začatím daňovej kontroly podal

žalobca dňa 27.02.2007 návrh na vylúčenie zamestnancov správcu dane z ďalšieho konania.

Preto správca dane ďalej v procese kontroly konal až po rozhodnutí o tomto konaní tým,

že viackrát vyzval žalobcu na predloženie dokladov. Kontrolou na mieste, ktorej účelom bolo

získanie dokladov k predmetnej daňovej kontrole, správca dane zistil, že na adrese sídla

spoločnosti žalobcu správca dane kanceláriu (priestory) kontrolovanej spoločnosti nenašiel.

Takéto konanie daňového subjektu vyhodnotil správca dane ako neumožnenie vykonal

daňovú kontrolu, čo oprávňuje správcu dane zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6

Podľa v znení platnom k spísaniu zápisníc

(17.09.2007)platí, že ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností

niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť

správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony,

ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali

a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2,

je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má

k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito

pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných

daňových subjektov, znalecké posudky a výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy

a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné

poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných

daňových subjektov.

Po preskúmaní spisového materiálu a napadnutého rozhodnutia dospel žalovaný

k záveru, že správca dane postupoval správne, keď sa v dôsledku neumožnenia vykonať

daňovú kontrolu zo strany daňového subjektu rozhodol postupovať v konaní v zmysle

ust. , nakoľko zákonné podmienky na tento postup boli

zo strany správcu dane dodržané.

II.

Proti týmto rozhodnutiam prvostupňového daňového orgánu podal žalobca žalobu

na Krajský súd v Prešove. V jednom svojom argumente žalobca upozornil na tú skutočnosť,

že správca dane ho nikdy na určenie výšky dane nevyzval a ani inými prostriedkami sa túto

výšku dane s ním nepokúsil dohodnúť.

Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal postup a rozhodnutie žalovaného

v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že rozhodnutie a postup

žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, preto žalobu ako nedôvodnú

zamietol.

Krajský súd zistil, že správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly u žalobcu žiadal

predloženie daňových a účtovných dokladov od žalobcu, ktorý však na tieto výzvy vôbec

nereagoval.

Preto správca dane stanovil daň na základe pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zák. č.

Podľa krajského súdu postup správcu dane, keď určil žalobcovi daň z pridanej

hodnoty za III. štvrťrok 2006, je podľa § 15 ods. 2, ods. 6 písm. c) a e), § 29 ods. 2, ods. 6 a 8

správny. Takisto žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil

rozhodnutie správcu dane, ktorým bola vyrubená daň z pridanej hodnoty.

Záverom krajský súd odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 13. decembra 2007, sp. zn. , ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského

súdu v Prešove zo dňa 30. januára 2007 č. -41, ktorého predmetom preskúmania

bolo rozhodnutie žalovaného, kde prvostupňový správny orgán rozhodol a určil daň podľa

pomôcok v zmysle ustanovenia

III.

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 12.01.2009 (č. l. 65) proti rozsudku prvostupňového

súdu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na jeho nesprávnosť

z viacerých dôvodov.

Predovšetkým sa žalobca pridržiaval svojho predchádzajúceho tvrdenia, že správca dane

si nesplnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z , v zmysle

ktorého určeniu dane podľa pomôcok musí predchádzať pokus výšku dane s lanovým

subjektom dohodnúť. Až potom môže správca dane daň určiť podľa pomôcok. V tejto

súvislosti žalobca uviedol, že správca dane žalobcu nikdy na určenie výšky dane nevyzval

a ani inými prostriedkami sa túto výšku dane so žalobcom nepokúsil dohodnúť. Preto je

určenie dane pomôckami v rozpore so zákonom a došlo k hrubému porušeniu práv daňového

subjektu.

Takisto poukázal na to, že odôvodnenie rozhodnutia o daňovej kontrole ako aj

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného neobsahuje úvahy, ktoré ovplyvnili

hodnotenie dôkazov, a tým došlo k porušeniu , čo spôsobuje

nepreskúmateľnosť uvedených rozhodnutí.

Ďalej podľa mienky žalobcu mal žalovaný porušiť základnú zásadu daňového konania

tým, že do dnešného dňa nebolo rozhodnuté o návrhu na vylúčenie zamestnancov správcu

dane a rozhodnutie vo veci samej nemožno v žiadnom prípade považovať za tzv. nevyhnutný

úkon.

Záverom žiadal žalobca napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že napadnuté

rozhodnutie zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie spolu s priznaním náhrady trov

konania.

Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 09.02.2009 (č. l. 74) vyplýva, že nesúhlasí

s argumentáciou žalobcu vyjadrenej v jeho odvolaní. Jeho námietky označil

za neopodstatnené. Navyše v bode 3 svojho odvolania žalobca vzniesol procesnú námietku,

ktorú neuplatnil ani v odvolacom konaní pred daňovými orgánmi ani v prvostupňovom

súdnom konaní. Tento postup žalovaný označil za neprípustný – rozšíriť dôvody žaloby

je možné iba v lehote určenej v ust.

Záverom požiadal o potvrdenie napadnutého rozsudku krajského súdu.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa (ďalej v texte rozsudku

len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote

( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia

v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených

v nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,

že odvolanie je dôvodné, pretože v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ),

je vydané v súlade so zákonom, a preto postupom podľa § 220 ods. 1 v spoj. s § 246c ods. 1

rozsudok zmenil tak, že podľa napadnuté rozhodnutie

žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250ja ods. 3 zrušil a vrátil mu späť

na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.

Najvyšší súd sa sčasti stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu,

ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom. Na druhej strane

podstatou odvolania ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia

žalovaného, je právna otázka, či správca dane je oprávnený určiť daň z pridanej hodnoty

na základe pomôcok, hoci žalobcovi neponúkol dohodu o určení výšky dane.

Predovšetkým Najvyšší súd v svojej ustálenej judikatúre (napríklad rozsudok

sp. zn. , na ktorý sa odvolal aj krajský súd) zdôrazňuje, že na určenie dane

z príjmov podľa pomôcok v zmysle je nutné nazerať ako

na osobitný sankčný prostriedok postihujúci daňové subjekty, ku ktorému sa môže správca

dane uchýliť iba vtedy, ak daňový subjekt v rámci procesu dokazovania si nesplnil niektorú

zo svojich povinností (v danom prípade neochota žalobcu predložiť požadované doklady

povinnej účtovnej evidencie na ich kontrolu).

Podľa a v znení platnom k spísaniu zápisníc

(17.09.2007) má kontrolovaný daňový subjekt vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane okrem

iného aj povinnosť

d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske a účtovné operácie,

vrátane evidencie a záznamov v písomnej forme alebo v technickej forme, 6ed) ktorých

vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dostupné dôkazné prostriedky

preukazujúce jeho tvrdenia.

Tomuto postupu však musí obligatórne predchádzať pokus uzavrieť dohodu o určení

výšky dane.

Podľa v hore platnom znení platí, že ak daňový subjekt

nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane, môže správca dane výšku dane s ním

dohodnúť. Na túto dohodu sa vzťahuje primerane § 11.

Podľa úvod prvej vety v hore platnom znení platí,

že ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich

zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň

sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré .......

Ustanovenie nie je možné vykladať ako oprávnenie

správcu dane sa niekedy rozhodnúť v prospech využitia inštitútu dohody a naopak v iných

prípadoch priamo pristúpiť k aplikácii určenia dane podľa pomôcok. Takýto výklad by bol

nado všetku pochybnosť v rozpore nielen s ústavnou zásadou „secundum et intra legem“ (čl. 2

ods. 2 ) ale aj s nasledujúcim odsekom 6, ktorý až po neurčení dane podľa odseku 5,

tzn. alebo po zistení nemožnosti alebo po neúspešnom pokuse o uzavretie daňovej dohody,

oprávňuje správcu dane na určenie dane podľa pomôcok. Práve prvým testom na preverenie

vhodnosti pomôcok je dohodovanie výšky dane, ktorá má odrážať existenciu týchto pomôcok,

hoc tento postup je samozrejme nepresným ekvivalentom verifikovania daňovej povinnosti

daňového subjektu prostredníctvom riadneho dokazovania.

Preto ustanovenie odseku 5 je nutné vykladať v tom duchu, že prelamuje zásadu

oficiality riadneho a presného výberu daní ( ), a naopak

ponecháva správcovi dane na zváženie, či má dostatok daňových pomôcok na určenie dane

podľa odseku 6 a tiež, že musí nielen zisťovať okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody

pre daňovníka, i keď ním neboli v konaní uplatnené, ale aj tieto okolnosti následne v prospech

daňovníka zohľadniť (§ 44 ods. 3 cit. zákona), inak povedené o túto hodnotu základ dane

znížiť. Preto aj rozhodnutie správcu dane, že bude postupovať podľa odsekov 5 a 6 kladie

na neho oveľa vyššie nároky na obhájenie nepresne zisteného základu dane.

Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje to, že aj počas daňovej kontroly má daňový

subjekt v zmysle a zaručené právo vyjadriť

sa ku skutočnostiam zisteným správcom dane ako aj navrhovať dôkazné prostriedky a žiadať

ich vykonanie. Ak si však toto právo neuplatní a zavinene, čo i len z nedbanlivosti, marí úlohu

správcu dane pri výkone jeho pôsobnosti, potom inštitút určenia dane na základe pomôcok,

ako už bolo raz hore spomenuté, je nutné chápať nielen ako oprávnenie správcu dane

ale aj ako preventívnu sankciu voči daňovému subjektu na zabezpečenie aktívnej súčinnosti

pri správe daní.

Ustanovenie završuje sankčný charakter určenia dane

podľa pomôcok, lebo žalobcovi neumožňuje donútiť odvolací orgán k tomu, aby skúmal

meritum daňovej veci, ale naopak, predmetom redukovaného skúmania je iba zákonnosť

postupu správcu dane.

Preto úlohou žalovaného v danej veci bolo v zmysle

preskúmať dodržanie zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok a dodržanie

postupu podľa § 44 ods. 3. Iba ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky a postup

podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný, potom odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.

Samotný pojem „dodržanie zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok“ je nutné

vykladať s prihliadnutím na hore uvedené závery tak, že odvolací daňový orgán sa musí jasne

a nezameniteľným spôsobom vysporiadať s postupom správcu dane vzhľadom k uplatneniu

možnosti uzavrieť daňovú dohodu. Ak sa správca dane o uzavretie daňovej dohody

ani nepokúsil a napriek tomu vyrubil daň z pridanej hodnoty podľa pomôcok, potom porušil

zásadu zákonnosti ( ), a na takúto vadu musí správny súd

prihliadnuť “ex offo“ postupom, hoci by to aj žalobca nenamietal.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu

súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Na základe uvedených právnych záverov potom správca dane a následne žalovaný

pochybil, ak vyhodnotil postup správcu dane, keď po zistení objektívnej nemožnosti určiť daň

z príjmov (nepredloženie dokladov za kontrolované obdobie), okamžite, bez naplnenia

inštitútu daňovej dohody, pristúpil k určeniu dane z pridanej hodnoty na základe pomôcok

v zmysle Naopak mal aj z tohto pohľadu vyhodnotiť

zákonnosť postupu správcu dane ako prvostupňového orgánu, tzn. či sa pokúsil navrhnúť

žalobcovi dohodu, s akým obsahom a aká bola reakcia žalobcu ako daňového subjektu.

Takéto vyhodnotenie v odôvodnení žalovaného absentuje a iba na str. 4 svojho vyjadrenia

z 18.06.2008 k žalobe žalovaný námietku žalobcu o nutnosti pokúsiť sa o daňovú dohodu

označil bez bližších a podrobnejších argumentov za nedôvodnú.

Preto krajský súd nesprávne konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, že boli

splnené zákonom predpokladané podmienky pre stanovenie dane z pridanej hodnoty podľa

pomôcok.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť

sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (povinnosť zaplatiť daň z pridanej

hodnoty vyplýva z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i

ods. 1 vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie

nariadiť. Najvyšší súd si je súčasne vedomý tej skutočnosti, že žalobca bol dňa 21.01.2009

vyzvaný krajským súdom prostredníctvom svojho právneho zástupcu na vyjadrenie

stanoviska k vykonaniu pojednávania. V zmysle hore uvedených ustanovení však iba odvolací

súd rozhoduje o tom, či je vytýčenie pojednávania v konkrétnej veci nutné.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok žalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. ,

a hoci v tejto veci súd zistil, že k návrhu na daňovú dohodu došlo, tak Najvyšší súd nezistil

žiaden relevantný dôvod, aby sa od jeho všeobecných právnych záverov odchýlil (napríklad

zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie

protichodného zjednocovacieho stanoviska), a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku

rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné

ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá

veta ), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle veta

druhá poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti

rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom

súdnictve sú nielen generálne ( c ods. 1 ) ale aj špeciálne ( )

prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust. na výroky

rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú

náhradu trov tohto konania. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia

je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení

rozsudku.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,

súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia

iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd

nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Na základe hore uvedeného sa výška priznaných náhrad trov konania skladá:

1. z náhrady súdneho poplatku za žalobu 66,39 €

2. z náhrady súdneho poplatku za odvolanie 66,– €

tzn. v celkovej sume 132,39 €

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave, dňa 09. marca 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová