Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
31a/376801.48d4ca.pdf
PDF · 96.52 KB
No categories available
4Nc/8/2010
Najvyšší súd 4 Nc 8/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. H., bývajúceho v M.,
proti žalovaným 1/ J. P., bývajúcemu v J. č. X., 2/ Z. – S. so sídlom v J., obaja zastúpení
JUDr. Z. K., advokátkou v K., o zaplatenie 2 996,97 Eur (90 286,65 Sk), vedenej na
Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 16 C 288/2004 a na Krajskom súde
v Košiciach pod sp. zn. 5 Co 402/2009, o vylúčení sudcu Krajského súdu v Košiciach, takto
rozhodol:
Predseda senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. Ján Slebodník n i e j e
v y l ú č e n ý z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na uvedenom súde pod sp. zn.
O d ô v o d n e n i e
Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. októbra 2008 sp. zn.
5 Co 136/2008 Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 113/2009
z 29. septembra 2009 a jeho vrátení mu na ďalšie konanie, žalobca vzniesol námietku
zaujatosti voči osobe predsedu senátu. Námietku odôvodnil tým, že predseda senátu pred
rokom „rozhodol sám bez vykonaného súdu“, ktorým rozhodnutím mu totalitným spôsobom
zobral jeho základné občianske práva, ktoré mu zabezpečuje Ústava Slovenskej republiky a to
možnosť vyjadriť sa a brániť sa na súde. Považuje za trúfalé, že tento sudca má napriek
uvedenému rozhodovať v tejto veci, s čím nesúhlasí. Na pojednávaní dňa 25. januára 2010
do zápisnice uviedol, že z celého senátu namieta len tohto sudcu.
Vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti JUDr. Ján Slebodník uviedol, že je bez
pomeru k veci, k účastníkom konania a ich zástupcom a vo veci sa necíti byť zaujatý.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach
(§ 16 ods. 1 O.s.p.), posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky zaujatosti (§ 14 O.s.p.)
z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je
prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich
zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu
je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej veci (o ktorý ide v prípade
konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),
alebo k účastníkom konania (ide oň napríklad v prípade priateľského vzťahu sudcu
k účastníkovi konania) alebo k zástupcovi účastníka konania.
Ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež
javiť, že je poskytovaná („justice must not only be done, it must also be seen to be done“)].
Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu – napriek
jeho vnútornému úsiliu – zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato
a spravodlivo.
Integrálnou súčasťou na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca.
Súdna prax už viackrát judikovala, že nestrannosť sudcov v konaní sa prejavuje
v dvoch aspektoch. Ide o subjektívne kritérium, založené na osobnom presvedčení
jednotlivého sudcu v danej veci a o kritérium objektívne, spočívajúce v uistení sa, či sudca
poskytuje dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti v tomto smere.
Z hľadiska subjektívneho musí byť osobná nestrannosť sudcu predpokladaná, až kým sa
nepreukáže opak. Naproti tomu, z hľadiska objektívneho musí byť úplne oddelene
od osobného správania sa sudcu zistené, že tu existujú skutočnosti, ktoré môžu vyvolať
pochybnosti o jeho nestrannosti. V tejto súvislosti sú dôležité dokonca čo i len náznaky
takých skutočností a v prípade, že sa tieto u sudcu vyskytnú, existuje oprávnený dôvod
na obavu o nestrannosť, pre ktorý by mal byť sudca z konania vylúčený. Vzhľadom
k uvedenému nie je možné uspokojiť sa iba so subjektívnym hodnotením sudcu o jeho
nestrannosti (t.j. s jeho vyjadrením v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý) ale
rozhodujúce je aj hľadisko objektívne, v rámci ktorého sa skúma existencia objektívnych
skutočností spochybňujúcich nestrannosť sudcu v očiach strán a verejnosti.
V preskúmavanej veci, pokiaľ ide o subjektívne, ale aj objektívne kritérium
nestrannosti, nič nenasvedčuje existencii akejkoľvek pochybnosti o zaujatosti predsedu senátu
JUDr. Jána Slebodníka. Pri skúmaní subjektívneho aspektu zaujatosti tohto sudcu odvolacieho
súdu vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z jeho vyjadrenia, keď uviedol, že vo veci
nie je zaujatý a nemá žiaden vzťah (pozitívny alebo negatívny) k žalobcovi, či žalovaným
alebo k zástupcom. Aj rozhodovanie o subjektívnej otázke zaujatosti sa však musí diať
výlučne na základe objektívneho hľadiska. U sudcu sa nezaujatosť predpokladá, pokiaľ nie je
predložený opak. Takýto záver vyplýva aj z Ústavy Slovenskej republiky a príslušných
zákonov upravujúcich status sudcu. Osobnosť a postavenie sudcu musia byť zárukou, že
nepripustia, aby vonkajšie vplyvy pôsobili na ich nestrannosť pri rozhodovaní. Opačný záver
by bolo možné prijať len vtedy, keby sudca v rámci svojho subjektívneho vyjadrenia tvrdil
také skutkové okolnosti, ktoré by objektívne nasvedčovali tomu, že má k veci, či účastníkom
alebo k ich zástupcom taký vzťah, ktorý by vzbudzoval dôvodné pochybnosti o jeho
nezaujatosti. V prejednávanej veci takéto skutočnosti neboli tvrdené a z ničoho ani
nevyplývali.
Podľa § 14 ods. 3 O.s.p., dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní o iných
veciach.
Žalobca vo svojej námietke zaujatosti namietal postup predsedu senátu JUDr. Jána
Slebodníka, ktorý pri prejednaní veci na základe odvolania podaného proti rozsudku súdu
prvého stupňa žalobcom rozhodol vec bez nariadenia pojednávania. Z uvedeného vyplýva, že
žalobca namietal procesný postup sudcu v konaní, ktorý však v zmysle citovaného
ustanovenia nie je dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.
Vzhľadom na vyššie uvedené nadriadený súd dospel k záveru, že nebol preukázaný
žiaden relevantný dôvod, na základe ktorého by mohla byť spochybnená nestrannosť vec
prejednávajúceho predsedu senátu Krajského súdu v Košiciach, JUDr. Ján Slebodníka,
ktorému vec pripadla na rozhodovanie podľa rozvrhu práce. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto rozhodol tak, že JUDr. Ján Slebodník, nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania tejto veci.
So zreteľom na to, že vec prejednajú zákonní sudcovia určení rozvrhom práce, nebol
dôvod rozhodovať o vylúčení ostaných sudcov Krajského súdu v Košiciach z prejednávania
a rozhodovania tejto veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. marca 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová