Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8c9/376179.ae0d02.pdf
PDF · 117.49 KB
No categories available
5Cdo/109/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny
Haukvitzovej, v právnej veci žalobcu Ž. S. R., B., IČO: X., proti žalovaným 1/ J. K.,
bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. M. K., advokátom v B., 2/ H., s.r.o., H., IČO: X., 3/
M. – S. spol. s r.o., B., IČO: X., zastúpeného JUDr. E. C., advokátkou v B., o ochranu
vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19 C 40/1999, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. júna 2007, sp. zn. 6 Co
405/2005, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu z a m i e t a.
Žalovaným 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 7. septembra 2005 č. k. 19 C 40/1999–160
v spojení s uznesením z 5. februára 2007 č. k. 19 C 40/1999–178 zamietol návrh, ktorým sa
žalobca domáhal určenia, že osvedčenie o vyhlásení žalovaného 1/ o nadobudnutí vlastníctva
2
k nehnuteľnosti v kat. úz. S. parc. č. X. o výmere X. m, vedenej ako ostatná plocha na
základe vydržania nemá účinky notárskej zápisnice v zmysle § 63 zák. č. 323/92 Zb.
Zamietnutie návrhu odôvodnil tým, že žalobca týmto žalobným petitom nenaplnil dikciu
ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. a vo veci neuplatnil žalobou určenie existencie či
neexistencie právneho vzťahu alebo práva, ale určenie neexistencie právnej skutočnosti, že
určitá právna skutočnosť nie je daná. Výrok súdu, ktorým by bolo určené, že osvedčenie
o vyhlásení žalovaného 1/ nemá účinky notárskej zápisnice by nič nestanovilo o právnom
vzťahu, či právu k tejto veci, išlo by len o určenie neexistencie určitej právnej skutočnosti,
ktorá by sama osebe nedeklarovala žiaden právny vzťah či právo. Vydržanie vlastníckeho
práva žalovaného 1/ by mohlo mať pre posúdenie vlastníctva iba povahu predbežnej otázky v
prípade uplatnenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Zamietnutie návrhu v časti žalobného
petitu, ktorým sa žalobca domáhal neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným
1/ ako predávajúcim a žalovaným 2/, ako kupujúcim o prevode vlastníctva predmetnej
nehnuteľnosti a následne kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným 2/ ako predávajúcim a
žalovaným 3/ ako kupujúcim o prevode nehnuteľností, odôvodnil nedostatkom naliehavého
právneho záujmu na danom určení, ktorý bránil meritórne vec v časti podaného návrhu
prejedať. Konštatoval, že na strane žalobcu nie je daný objektívny stav právnej neistoty, ktorý
by bolo možné odstrániť žalobou na učenie v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Žalobca žiadal, aby
vyhlásením neplatnosti týchto kúpnych zmlúv bolo eliminované vlastnícke právo tretej osoby
a tento postup podľa názoru súdu prvého stupňa predstavuje výrazný zásah do vlastníckeho
práva. Posúdením základnej otázky či sa právne postavenie žalobcu určovacím rozhodnutím
zmení odôvodňoval naliehavý právny záujem, ktorý musí byť daný a nepochybne preukázaný,
ktorý zákonný predpoklad žalobca nesplnil. Zamietnutie návrhu, ktorým sa žalobca domáha
určenia, že výlučným vlastníkom v návrhu označenej nehnuteľnosti je S. a žalovaný 3/ je
povinný predmetnú nehnuteľnosť vydať žalobcovi, odôvodnil súd prvého stupňa nedostatkom
vecnej aktívnej legitimácie žalobcu na podaní žaloby. Uviedol, že vecnou legitimáciou je stav
vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník objektívne je subjektom práv či
povinností, ktoré sú predmetom konania, alebo sa len subjektívne cíti byť účastníkom
určitého hmotnoprávneho vzťahu. Jej nedostatok je dôvodom na zamietnutie návrhu.
Výkladom zákona č. 278/93 Z.z., ktorým sa upravuje postavenie Slovenskej republiky ako
právnickej osoby so samostatnou spôsobilosťou vlastniť majetok a nakladať s ním
prostredníctvom správcov jej majetku, konštatoval, že správca majetku štátu vykonáva
správu majetku štátu vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť, ale to len výlučne za
predpokladu, že vlastníctvo štátu nie je sporné, čomu tak v danom prípade nebolo. Štát má
postavenie právnickej osoby ako ostatné subjekty súkromného práva (§ 21 Občianskeho
zákonníka), preto žalobcovi nemožno priznať v tomto konaní také postavenie, ktorým by sa
mohol účinne domáhať určenia vlastníckeho práva pre tretí subjekt – Slovenskú republiku a z
rovnakého dôvodu ani účinne domáhať vydania predmetnej nehnuteľnosti. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. júna 2007 sp. zn. 6 Co 405/2005 potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému 1/ trovy odvolacieho
konania 54 594,-- Sk do troch dní k rukám jeho právneho zástupcu, a žalovanému 3/ trovy
odvolacieho konania 4 594,-- do troch dní k rukám jeho právnej zástupkyne, žalovanému 2/
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Samostatným výrokom pripustí proti rozsudku
dovolanie. Stotožnil sa s právnym záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepodal určovaciu
žalobu, zodpovedajúcu § 80 písm. c/ O.s.p., pokiaľ žiadal o určenie neúčinnosti notárskej
zápisnice, ktorá osvedčovala vyhlásenie žalovaného 1/ o nadobudnutí vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Považoval za správny i právny názor súdu prvého
stupňa o nedostatku preukázania naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti
kúpnopredajných zmlúv medzi žalovanými 1/ až 3/. Pokiaľ žalobca namietal nesprávne
posúdenie jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu na určenie vlastníckeho práva
pre Slovenskú republiku a následne vydania nehnuteľnosti žalobcovi, ako správcovi,
odvolací súd bol toho názoru, že zamietnutie návrhu odôvodňovali výsledky vykonaného
dokazovania, ktoré preukázali, že vlastníctvo štátu sa stalo sporným, pretože došlo k prevodu
a tým aj k zmene vlastníkov v príslušnom katastri evidovanej nehnuteľnosti. V tomto smere
bol aj odvolací súd toho názoru, že štát pri zistení porušenia práv vlastníka má možnosť
domáhať sa ochrany porušeného práva a v prejednávanej veci tak ako správne konštatoval súd
prvého stupňa, sa mohol domáhať svojich práv ako samostatná právnická osoba. Námietky
žalobcu s poukazom na to, že takéto právo nasvedčuje i správcovi majetku štátu odvolací súd
s prihliadnutím aj na zák. č. 278/93 Z.z. neposúdil ako dôvodné, keď bol toho názoru, že sa
pri zistenom skutkovom stave porušenia práv vlastníka nemohol domáhať vydania predmetnej
nehnuteľnosti do jeho správy samostatným návrhom. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd proti svojmu rozsudku podľa § 238 ods. 3 O.s.p. pripustil dovolanie, keď
za otázku zásadného právneho významu považoval riešenie postavenia navrhovateľa ako
správcu majetku štátu, určené právnym predpisom zák. č. 278/1993 Z.z., v možnosti podania
návrhu na ochranu vlastníckeho práva štátu v prípade, ak je preukázané už porušenie práva
vlastníka prevodom vlastníctva, ktorému v tejto veci konkrétne predchádzalo vydanie
osvedčenia notárskou zápisnicou § 63 zák. č. 323/1992 Zb.
Proti rozsudku podal dovolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok odvolacieho súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa žalobcu
najdôležitejším nárokom uplatňovaným v žalobe je petit, ktorým sa domáhal, aby súd určil, že
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti – časti pozemku parc. č. X. v k.ú. B. – S., označeného
geometrický plánom č. X. vyhotoveným dňa 28.01.1998 firmou G., ako diel 1 o výmere X.
2
m, je Slovenská republika a jeho správcom je žalobca. Uviedol, že kritérium existencie
naliehavého právneho záujmu, ktoré na podanie určovacej žaloby požaduje zákon, spĺňa.
Svoje tvrdenie opieral o to, že v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z.z. je správca
oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo
v súvislosti s ním, nakladať s ním, udržiavať ho v riadnom stave, využívať všetky právne
prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu
alebo zmenšeniu. Nakoľko v katastri nehnuteľností v súčasnosti nefiguruje Slovenská
republika ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti a žalobca ako správca, nie je schopný svoje
úlohy v zmysle uvedenej citácie vykonávať. Z uvedeného je zrejmé, že má naliehavý právny
záujem na určení svojho správcovstva k danej nehnuteľnosti. Poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 6.3.1996 sp. zn. II Odon 4/96, v ktorom súd
konštatoval, že štátny podnik sa môže domáhať toho, aby súd určil, že štátny podnik má k
majetku vo vlastníctve štátu právo hospodárenia. Žalobca síce nie je štátnym podnikom,
avšak v zmysle zákona č. 258/1993 Z.z. a v nadväznosti na zákon č. 278/1993 Z.z. má
postavenie správcu majetku štátu. Správnosť žalobcovho tvrdenia, že správca majetku štátu
má právo domáhať sa určenia svojej správy, potvrdzuje aj novela zákona č. 278/1993 Z.z. zo
dňa 18.5.2007 č. 277/2007 Z.z., ktorá spresnila znenie § 2 ods. 2 vetou: „Správca koná
v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý
spravuje, alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo
podľa osobitných predpisov“. V zmysle dôvodovej správy k predmetnej novele je cieľom
návrhu v zákone explicitne zakotviť kompetenciu správcu v súdnych konaniach
prejednávajúcich majetok štátu v jeho správe alebo majetok, ktorého správcom by mal byť.
Z uvedeného je jasne badateľné, že zákonodarca mal vždy záujem na tom, aby v zmysle
právnej úpravy bola správcom priznaná aktívna legitimácia a predmetná novela
č. 227/2007 Z.z. je len snahou o spresnenie významu zákona. Žalobca sa nestotožnil
s názorom odvolacieho súdu, v ktorom tvrdil, že keďže je vlastníctvo predmetnej
nehnuteľnosti sporné, nemôže vyhovieť návrhu na vydanie nehnuteľnosti. Domnieva sa, že
pokiaľ by súd rozhodol v jeho prospech, že je správcom spornej nehnuteľnosti, mohol by na
základe § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka súčasne rozhodnúť o vydaní veci žalobcovi –
správcovi.
Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal zamietnuť.
Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu poukázal na správny záver súdov
nižšieho stupňa o tom, že žalobca nie je v spore aktívne legitimovaný. Mal za to, že konanie
v mene štátu nemôže byť chápané ako konanie namiesto štátu, tak ako to prezentoval žalobca.
Navrhol dovolaciemu súdu dovolanie v celom rozsahu zamietnuť.
Žalovaný 2/ sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, v ktorom
odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci.
Napokon v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t.j. len preto, že jeho
prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň
vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku podľa neho po právnej stránke zásadného významu.
Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnej otázky, bol dovolateľ oprávnený
jeho rozhodnutie napadnúť len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú odvolací súd dovolanie pripustil.
Na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený; na ich riešenie nie je ani
vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.).
Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nemohol zaoberať
skutkovými otázkami, ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola
odvolacím súdom vyslovená prípustnosť dovolania.
Odvolací súd pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie za účelom posúdenia
otázky zásadného právneho významu, za ktorú považoval riešenie postavenia navrhovateľa
ako správcu majetku štátu, určené právnym predpisom zák. č. 278/1993 Z.z., v možnosti
podania návrhu na ochranu vlastníckeho práva štátu v prípade, ak je preukázané už porušenie
práva vlastníka prevodom vlastníctva, ktorému v tejto veci konkrétne predchádzalo vydanie
osvedčenia notárskou zápisnicou § 63 zák. č. 323/1992 Zb. Sám si, ako vyplýva z obsahu
odôvodnenia rozsudku, ustálil záver, že štát pri zistení porušenia práv vlastníka má možnosť
domáhať sa ochrany porušeného práva a to ako samostatná právnická osoba, a žalobca ako
správca majetku štátu sa nemohol domáhať vydania nehnuteľnosti do jeho správy
samostatným návrhom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom publikovanom rozhodnutí v Zbierke
súdnych rozhodnutí pod č. 62/2004 uviedol, že štátny podnik nemôže mať naliehavý právny
záujem na určení, že štát je vlastníkom sporných vecí (§ 80 písm. c/ O.s.p.); môže sa len
domáhať, že má k týmto veciam právo hospodárenia (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27. marca 2003, sp.zn. M Cdo 36/2000). Nie je preto ani možné rozhodnúť
o určení vlastníctva štátu k nehnuteľnosti, ak štát nebol ani účastníkom takéhoto konania.
I keď v predmetnej veci žalobca nemá postavenie štátneho podniku, ako sám uvádza,
v zmysle zákona č. 258/1993 Z.z. a v nadväznosti na zákon č. 278/1993 Z.z. má postavenie
správcu majetku štátu, a plní úlohy, ktoré mu vyplývajú z jeho oprávnení uvedených v zákone
č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu. Žalovaný je právnickou osobou zriadenou zákonom
č. 2581993 Z.z. Jeho právne, majetkové aj finančné postavenie upravuje preto tento zákon,
ako osobitný predpis. Podľa § 10 ods. 1 má právo hospodárenia s majetkom, majetkovými
právami a záväzkami, ku ktorým mali už do svojho zániku právo hospodárenia ŽSR, š.p., ako
aj s majetkom nadobudnutým v priebehu ich podnikania. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia,
je priamym subjektom vzťahov k štátnemu rozpočtu, štátnym fondom a rozpočtom obcí.
Podľa tohto zákona ide teda nepochybne o subjekt, ktorý hospodári s majetkom štátu a je
priamym subjektom vzťahov k štátnemu rozpočtu. Jednou z jeho kompetencií je i oprávnenie
konať v mene štátu v súdnych konaniach prejednávajúcich majetok štátu.
V predmetnom konaní však nekonal žalobca v mene štátu, ale vo vlastnom mene,
domáhajúc sa určenia vlastníctva pre štát, a následne z tohto určenia vyvodzoval svoj nárok
na určenie, že je správcom predmetnej nehnuteľnosti ako aj jej vydania, ku ktorej však
vlastníctvo svedčilo inému subjektu, podľa zápisu v katastri nehnuteľností, nie štátu.
Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť, okrem ďalších subjektov uvedených
v zákone, aj štát (§ 21 Občianskeho zákonníka.). V tomto prípade je štát, ako vyplýva
z citovaného ustanovenia, právnickou osobou. Nesporne sa preto môže domáhať vo svojom
mene na súde svojich práv, v prípade, ak má záujem na ochrane vlastníckeho práva, napr.
žalobou na určenie vlastníctva.
Z obsahu ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z.z. v znení jeho novely
nemožno vyvodiť záver, že žalobca má zákonné oprávnenie (vecnú legitimáciu) konať
namiesto štátu v žalobách, ktoré sa týkajú samotnej existencie vlastníckeho práva štátu (napr.
v žalobách na určenie vlastníckeho práva, ak je toto vlastnícke právo spochybňované). Z tohto
ustanovenia možno dovodiť len oprávnenie žalobcu konať v mene štátu pred súdmi
vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, čo však nebol prípad v danej veci,
kedy bolo vlastníctvo štátu v žalobe označeným nehnuteľnostiam sporné.
Vzhľadom na uvedené, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie podané žalobcom
nebolo dôvodné, a právny záver vyslovený odvolacím súdom v dovolaním pripustenej otázke
bol správny, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1
O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ až 3/ vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská