Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
174/363394.567b36.pdf
PDF · 111.11 KB
No categories available
1Cdo/108/2010
Najvyšší súd 1 Cdo 108/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B.
pobočka B., IČO: X, proti povinnému V., so sídlom v B., IČO: X, pre vymoženie 17 632,51 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. Er 335/1997, o dovolaní
súdneho exekútora JUDr. L. B., so sídlom Exekútorského úradu v B., (ďalej len „súdny
exekútor“) proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 14. mája 2009, sp. zn. 14 CoE 4/2009,
takto
rozhodol:
Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a .
Oprávnenej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov (súd prvého stupňa) uznesením z 21. mája 2007 č.k.
Er 335/1997-15 exekúciu vedenú súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 106/1997 vyhlásil za
neprípustnú a zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. O vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavení rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), vychádzajúc z toho, že povinný výmazom
z obchodného registra stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a keďže nemá
právneho nástupcu, exekúcia je neprípustná. Výrok o nepriznaní trov exekúcie oprel o § 203
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002, keď mal za to, že oprávnená v čase
podania návrhu na vykonanie exekúcie ani pri náležitej starostlivosti nemohla predvídať dôvod
zastavenia exekúcie a preto jej nebolo možné uložiť povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie.
Krajský súd v Prešove (odvolací súd) na odvolanie súdneho exekútora uznesením zo
14. mája 2009 sp. zn. 14 CoE 4/2009 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách
exekúcie v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Náhradu trov odvolacieho konania
účastníkom nepriznal. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, nakoľko
z obsahu spisu nebolo možné vyvodiť, že by oprávnená v čase podania návrhu na vykonanie
exekúcie mohla pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie a súdny exekútor
v podanom odvolaní procesné zavinenie oprávnenej na zastavení exekúcie ani netvrdil. Výrok
o trovách odvolacieho konania odôvodnil aplikáciou § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor. Navrhol napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 237 písm. f/
O. s. p. Uviedol, že súd mu svojim rozhodnutím spôsobil škodu na majetku. Nesúhlasil s tým, že
trovy exekúcie mu neboli priznané, a keďže napriek tejto skutočnosti sa uskutočnilo na
odvolacom súde pojednávanie, mal za to, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom. Podľa názoru dovolateľa z ustanovenia § 196 Exekučného poriadku vplýva, že súdny
exekútor má vždy nárok na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času;
rozdiel je len v osobe, ktorá je povinná ich uhradiť (oprávnený alebo povinný). Niet žiadneho
zákonného dôvodu, pre ktorý by mal súdny exekútor znášať trovy exekúcie vykonávanej na
návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu, keď exekúciu vykonáva ako honorovanú
právnu službu. Keďže v danom prípade si z dôvodu zániku povinného poverený súdny exekútor
vzniknuté trovy nemôže od neho vymôcť, pričom oprávnený má svoj procesný podiel zavinenia
na zastavení exekúcie, keď návrh na vykonanie exekúcie podal proti nemajetnému povinnému, je
namieste, aby trovy exekútorovi uhradil oprávnený.
Oprávnená sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr, či dovolanie súdneho
exekútora ako subjektu oprávneného podať tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 37 ods. 1
Exekučný poriadok) smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V danej exekučnej veci smeruje dovolanie súdneho exekútora proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania proti
uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy, lebo
nejde o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1 O. s. p., ale ani o potvrdzujúce uznesenie, ktoré by
patrilo do niektorej z kategórii potvrdzujúcich uznesení vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/
až c/ O. s. p. Navyše v zmysle § 239 ods. 3 O. s. p. predchádzajúce odseky neplatia, ak ide -
okrem iných vymenovaných uznesení - o uznesenie o trovách konania. To znamená, že procesná
prípustnosť dovolania je v posudzovanom prípade vylúčená priamo zo zákona (§ 239 ods. 3
O.s.p.).
Dovolací súd v súlade s § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. preskúmal prípustnosť dovolania
aj z hľadísk uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., ktoré pripúšťa dovolanie proti
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo
vydané, je postihnuté niektorou zo závažných v ňom vymenovaných procesných vád (ide
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,
nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
osadeným súdom). Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej
v tomto zákonnom ustanovení.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či konanie
nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. Táto vada konania znamená porušenie základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného
v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.).
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je taký
vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred
ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide
najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal
účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o
právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo
vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom. Postupom súdu v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O. s. p. však treba rozumieť len taký procesný postup súdu, ktorým je účastníkovi
znemožnené buď zúčastniť sa na konaní alebo realizovať ďalšie procesné práva, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva pre príslušný úsek konania. Z uvedeného vymedzenia
vyplýva, že k naplneniu predpokladov prípustnosti dovolania (takéhoto dovolacieho dôvodu)
dôjde vtedy, ak súd porušil konkrétne procesné ustanovenie, ktorého bezprostredným následkom
bolo odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Toto ustanovenie sa teda vzťahuje len na
taký nezákonný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní uplatniť konkrétne procesné práva.
V danom prípade dovolateľ predovšetkým namietal, že sa uskutočnilo na odvolacom
súde pojednávanie. Odvolací súd napadnuté uznesenie však vydal (nie vyhlásil) bez nariadenia
pojednávania a neodňal svojim postupom súdnemu exekútorovi žiadne procesné právo. Námietka
dovolateľa o vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p. opodstatnená nie je.
Zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, nadobudol
účinnosť 15. októbra 2008. Uvedená zákonná novela okrem iného zmenila obsah predošlého
znenia ustanovenia § 214 O. s. p. tým, že inak vymedzila prípady, kedy odvolací súd má
povinnosť nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie a kedy môže o odvolaní rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008).
Podľa § 251 ods.4 O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu (Exekučného poriadku) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento
osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Z obsahu spisu nie je sporným, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p.) a že nedošlo k verejnému vyhláseniu napadnutého uznesenia.
Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku (v zmysle článku 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorý vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách)
nevzťahuje sa na uznesenie, ktoré je formou (druhom) rozhodnutiu súdu, ktorým sa o veci samej
- až na zákonom stanovené výnimky (porovnaj § 152 druhá veta O. s. p.) - nerozhoduje.
V exekučnom konaní sa rozhoduje len uznesením (§ 251 ods. 4 druhá veta O. s. p.).
Je vhodné zároveň pripomenúť všeobecný záver platný nad rámec exekučného konania, že
totiž rozhodnutie o trovách konania má z hľadiska formy rozhodnutia povahu uznesenia a túto
svoju povahu nestráca ani v tých prípadoch, keď je pričlenené k rozhodnutiu o veci samej, kde je
stanovená forma rozsudku; je teda bez právneho významu, či uznesenie o trovách konania je
samostatným rozhodnutím alebo či je začlenené do rozsudku, ktorým súd rozhoduje o veci samej
(porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 283/2005).
Ohľadom napadnutého uznesenia nemožno uplatniť vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. tak, že bolo treba vykonať odvolacie pojednávanie, resp. dodržať postup platný pre
vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania. Zákonodarca takéto požiadavky (porovnaj
napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. júna 2009 sp. zn. 1 Cdo 12 /2009 a
z 31. júla 2009 sp. zn. 1 Cdo 120/2009 ) vo vzťahu k predmetnému rozhodovaniu odvolacieho
súdu nestanovil (nepožaduje). Na skúmané rozhodnutie (uznesenie) sa teda nevzťahuje povinnosť
súdu oznámiť čas a miesto jeho vyhlásenia, ktorá sa vzťahuje výlučne na vyhlásenie rozsudku
ako rozhodnutia o veci samej. Už iba pre úplnosť dovolací sud pripomína, že ani podľa úpravy
platnej pred účinnosťou zákona č. 384/2008 Z. z. Občiansky súdny poriadok nevyžadoval
nariadiť pojednávania na prejednanie odvolania, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu (porovnaj
§ 214 ods.2 písm. c/ v znení účinnom do 14. októbra 2008).
Ďalšie uvádzané námietky dovolateľa je treba považovať za napadnutie právneho
posúdenia prejednávanej veci (nepriznanie trov exekúcie) odvolacím súdom, ktorý sa stotožnil so
záverom súdu prvého stupňa v jeho uznesení. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie
prípustné), samotný tento dôvod ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené
procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239
O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie súdneho exekútora
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
Dovolací súd oprávnenej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodala návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania a v dovolacom konaní jej ani žiadne
trovy nevznikli (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. marca 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta