Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5f4/362239.b5994b.pdf
PDF · 128.32 KB
No categories available
1Cdo/87/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Daniely Švecovej a JUDr. Milana Deáka v právnej
veci ţalobcov: 1. V., bytom N., 2. M., bytom N., 3. Z., bytom N., 4. K., bytom B., 5. B.,
bytom B., 6. Ing. M., bytom L., 7. RNDr. R., bytom H., 8. PhDr. R., bytom K., 9. J., bytom
P., 10. J., bytom P., 11. L., bytom P., 12. G., bytom H., 13. J., bytom T., 14. A., bytom L.,
v dovolacom konaní zast. JUDr. P., advokátom, so sídlom L., proti ţalovanému
L., v dovolacom konaní zastúpenému advokátom JUDr. J., so sídlom v B., o vydanie
nehnuteľnosti vedenej na Okresnom súde L. sp. zn. 10C 208/1994, o dovolaní ţalobcov
proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 5. novembra 2008 sp. zn. 6Co 286/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Ţalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovanému náhradu trov
dovolacieho konania 677,81 € do rúk právneho zástupcu ţalovaného JUDr. J., advokáta
so sídlom v B., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e:
Návrhom zo dňa 26. júna 1994 sa ţalobcovia domáhali voči ţalovanému vydania
nehnuteľností zapísaných v pozemnokniţnej vloţke číslo X., katastrálne územie a obec L. v
neskorších podaniach identifikované tak, ako sú v súčasnosti tieto nehnuteľnosti zapísané v
katastri nehnuteľností s odôvodnením, ţe Vyhláškou Ministerstva zdravotníctva č. X.,
uverejnenej v úradnom liste, Vyhlášky ministra zdravotníctva o znárodnení prírodných
liečivých zdrojov a kúpeľného majetku v O. okres R., zo dňa 17. decembra 1948, ktorou
podľa zákona o znárodnení prírodných liečivých zdrojov a kúpeľov a začlenení a správe
konfiškovaného kúpeľného majetku číslo 125/1948 Zb., boli znárodnené nehnuteľnosti
zapísané v pozemnokniţnej vloţke číslo X. Obce L. a to so všetkými budovami na
nehnuteľnostiach postavenými a príslušenstvom kúpeľného majetku.
Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh ţalobcov, ktorým sa domáhali
vydania nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území L. zapísaných v pozemnokniţnej
vloţke č. X.. Ţalobcom 1./-14./ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť trovy
konania ţalovanému vo výške 36.652,- Sk na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J.
Krajský súd na základe odvolania ţalobcov rozsudkom z 5. novembra 2008 sp. zn.
6Co 286/2007 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobcom 1/ aţ 14/ uloţil povinnosť
nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 21.793,30 Sk a tieto spoločne a
nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. J., so sídlom B, do troch dní.
Súd prvého stupňa zaloţil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, ţe obchodná
spoločnosť J. nezanikla úmrtím člena spoločnosti M. jednak preto, ţe zánik (vymazanie) tejto
firmy nebol vykonaný v registri Obchodných firiem, nebola vykonaná likvidácia spoločnosti a
z konania zostávajúcich dvoch členov spoločnosti nevyplynula vôľa zániku spoločnosti,
pretoţe nevykonali príslušné zápisy tak, ako je vyššie citované podľa ustanovení Obchodného
zákonníka z roku 1875 (ďalej len Obchodného zákonníka) v § 9 a 19. V § 104 Obchodného
zákonníka v ods. 3 je uvedené, ţe o právnom účinku zrušenia spoločnosti, vystúpenia alebo
vylúčenia jednotlivých členov, platia ustanovenia obsiahnuté v § 9 a 12 Obchodného
zákonníka.
Právne pomery spoločníkov navzájom upravuje ust. § 68 Obchodného zákonníka a to
predovšetkým spoločenskou zmluvou, a pokiaľ táto neobsahuje ustanovenia o právnych
pomeroch členov spoločnosti, platia ustanovenia hlavy druhej citovaného zákona.
V hlave štvrtej § 98 Obchodného zákonníka je upravený zánik spoločnosti a
vystúpenie jednotlivých členov. Uvedené je, ţe verejná obchodná spoločnosť zaniká: 1. keď
spoločnosť upadla v konkurz, 2. keď zomrel niektorý jej člen, jestliţe nebolo zmluvne
vymenené, aby spoločnosť s dedičmi zomrelého člena ďalej trvala a ďalšie spôsoby zániku.
Súd prvého stupňa ďalej nepovaţoval ţalobcov 1./-14../, právnych nástupcov po
spoločníkoch obchodnej spoločnosti J., ktorej spoločnosti boli nehnuteľnosti znárodnené, za
oprávnené osoby v zmysle zákona č. 87/1991 Zb., lebo nehnuteľností, ktorých vydania sa
domáhali, nikdy nepatrili vlastnícky ich právnym predchodcom, ale patrili obchodnej
spoločnosti J., ktoré boli aj znárodnené, a preto návrh navrhovateľov zamietol, keďţe nebol
splnený jeden zo základných predpokladov na uplatnenie ich reštitučného nároku podľa
Odvolací súd po preskúmaní postupu okresného súdu dospel k záveru, ţe tento pri
hodnotení dôkazov dôsledne vychádzal z ustanovenia § 132 O.s.p., a jeho závery sú správne.
Podľa § 64 Obchodného zákona k platnosti spoločenskej zmluvy nebolo treba vystavenie
listiny ani inej formality. Preto je moţné povaţovať za správny záver okresného súdu, ţe ak
nedošlo k zmene v registri firiem týkajúcich sa tejto verejnej obchodnej spoločnosti, nebola tu
vôľa, aby došlo k jej zániku, ale naopak svedčí to záveru okresného súdu o tom, ţe dedičia po
M. L. pokračovali v činnosti tejto firmy a firma naďalej existovala. Ďalej krajský súd
povaţoval za správny aj záver okresného súdu o tom, ţe nebol zánik firmy uvedený, resp.
zapísaný v zozname obchodných firiem, a preto ak sa v ňom ďalej uvádzala táto spoločnosť,
voči tretím osobám platili tieto zápisy v zmysle § 9 Obchodného zákona. Krajský súd preto
rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.
Krajský súd proti svojmu rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, v
zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. pripustil dovolanie, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Zásadný právny význam svojho rozhodnutia krajský súd videl v
posúdení otázky zániku verejnej obchodnej spoločnosti v zmysle základného článku XXXVII.
z roku 1875, a to či úmrtím niektorého člena verejnej obchodnej spoločnosti dochádza k jej
zániku bez ďalšieho, t.j. bez toho, aby došlo k jej výmazu zo zoznamu firiem.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1./ - 14./. Navrhli
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Namietali, ţe povaţovanie firmy J. za právnickú osobu je nesprávnym názorom, ktorý nemá opodstatnenie v tom čase platnom práve a je skutkovo a právne mylný. Pôvodná firma J. bola totiţ vo firemnom registri zapísaná ako otvorená obchodná spoločnosť, pričom jej správanie sa riadilo ustanoveniami býv. Obchodného zákona, zák. čl. XXXVI1./18X. V zmysle § 68 citovaného zákona, sú pre právne pomery spoločnosti smerodajné predovšetkým ustanovenia spoločenskej zmluvy. Pokiaľ túto spoločnosť tvorili traja bratia M., B. a J. bola uvedená zákonná podmienka splnená. Problém nastal v danom prípade v roku 1942, kedy člen spoločnosti a to M., zomrel. Tu povaţovali za potrebné poukázať na skutočnosť, ţe smrťou M. sa verejná obchodná spoločnosť zrušila, nakoľko zostávajúci bratia zomrelého M. a to B. a J. uţ netvorili obchodnú spoločnosť v zmysle obchodného zákona. Nesprávny je teda právny názor odvolacieho súdu, ktorý poukazoval a odvolával sa na ustanovenia publikácie „Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi", nakoľko v danom prípade tieto vzťahy upravoval uţ spomínaný Obchodný zákon z roku 18X. Zdôraznili, ţe v hlave VI., konkrétne v § 98 citovaného obchodného zákona, je výslovne, taxatívnym spôsobom uvedené, kedy sa verejná spoločnosť zrušuje. Medzi týmito dôvodmi v bode 2) tohto paragrafu sa výslovne uvádza, ţe verejná spoločnosť sa zrušuje, ak zomrie niektorý jej člen a ak nebolo vymienené zmluvou, aby spoločnosť s dedičmi zomrelého ďalej trvala. Tento paragraf zvýraznili z toho dôvodu, ţe v ich prípade takáto situácia nastala, na základe ktorej sa verejná spoločnosť zrušila. Poukázali aj na § 100 Obchodného zákonníka, ktorý fakultatívne upravoval spôsoby zrušenia verejnej spoločnosti.
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe ţalobcovia 1./-14./
nie sú oprávnenými osobami v zmysle reštitučného zákona, a preto navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), vychádzal z toho, ţe podaný opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) ţe dovolanie nie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V prejednávanej veci sa dovolací súd zaoberal len právnou otázkou zásadného
významu, za ktorú odvolací súd označil „posúdenie otázky zániku verejnej obchodnej
spoločnosti v zmysle základného článku XXXVII. z roku 1875, a to či úmrtím niektorého
člena verejnej obchodnej spoločnosti dochádza k jej zániku bez ďalšieho, t.j. bez toho, aby
došlo k jej výmazu zo zoznamu firiem.“
Právnu úpravu verejných (obchodných) spoločností na Slovensku v tom čase
obsahoval Obchodný zákon - zákonný článok XXXVII. z roku 1875 (ktorý platil aţ do konca
roku 1950, kedy bol zrušený ust. § 568 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb.)
Podľa § 64 Obchodného zákonníka verejná obchodná spoločnosť, vzniká, keď dve
alebo viac osôb obchodný závod pod spoločnou firmou s neobmedzenou a solidárnou
zodpovednosťou provozujú. K platnosti spoločenskej zmluvy nie je treba ani vystavenie
listiny, ani inej formality ( pozri č. 1606/1903 ).
Verejná (obchodná) spoločnosť, vytvorená podľa § 64 a nasl. mohla nadobúdať práva,
záväzky, vlastníctvo k nehnuteľnostiam a mohla viesť spory ako účastník konania (viď § 63
Obchodného zákona). Z toho nepochybne vyplýva, ţe bola subjektom práva a nositeľom
hmotnoprávnej i procesnoprávnej subjektivity. Okrem verejnej (obchodnej) spoločnosti,
zriadenej podľa § 64 a nasl. Obch. zák., v ust. § 62 bola obsiahnutá úprava aj príleţitostných
(obchodných) zdruţení na realizáciu "jedného alebo viac obchodov na spoločný zisk alebo
stratu", ktorým zákon explicitne neposkytoval status verejných (obchodných) spoločností
podľa § 64 Obch. zák., keď v ust. § 63 vylučoval vo vzťahu k nim pouţitie ustanovení,
vzťahujúcich sa na verejné (obchodné) spoločnosti. Rozdiel medzi nimi spočíval nielen v ich
posudzovaní ako subjektov práva (príleţitostné "obchodné" zdruţenie nemalo postavenie
subjektu práva, či uţ z hmotnoprávneho alebo procesného hľadiska), ale aj v tom, ţe pokiaľ
"majetok člena príleţitostného zdruţenia daný k účelom spolčenia" zostal vţdy vlastníctvom
člena (porovnaj rozhodnutie K. č. G. 17/1914), potom vnesený majetok členom spoločnosti
pri vytvorení spoločnosti podľa § 64 a nasl. Obch. zák. prešiel vţdy do vlastníctva spoločnosti
ako takej (porovnaj ust. § 69 Obch. zák.). To isté platilo aj vo vzťahu k majetku
nadobudnutého spoločnosťou v priebehu jej trvania. Členovi spoločnosti patril vţdy iba
majetkový podiel v peniazoch "na obchodoch" spoločnosti alebo na veciach v jej vlastníctve
(porovnaj ust. § 84, § 85, § 95, § 98 a nasl.) vo forme zisku. Majetok verejnej (obchodnej)
spoločnosti nebol totoţný so súkromným majetkom jednotlivých spoločníkov Spoločník
takejto spoločnosti, resp. jeho právny nástupca nie je oprávnenou osobou podľa § 3 zákona č.
87/1991 Zb., nakoľko nespĺňa základnú podmienku tam uvedenú, t.j. aby jeho (vlastnícky
jemu patriaca) vec prešla do vlastníctva štátu ( R 64/1994).
V § 98 je upravený zánik spoločnosti a vystúpenie jednotlivých členov. Uvedené je, ţe
verejná obchodná spoločnosť zaniká: 1. keď spoločnosť upadla v konkurz, 2. keď zomrel
niektorý jej člen, jestliţe nebolo zmluvne vymenené, aby spoločnosť s dedičmi zomrelého
člena ďalej trvala a ďalšie spôsoby zániku.
Zákon upravoval zánik spoločnosti v prípade jej upadnutia v konkurz a smrti jej člena.
Smrť spoločníka spôsobovala jej zánik iba v prípade ak spoločníci nedohodli niečo iné.
Mohli tak urobiť v čase zaloţenia spoločnosti, ale aj v priebehu jej existencie. Právna úprava
to nevylučovala. Obchodný zákonník nemal osobitné ustanovenia pre formu zmluvy, preto
platila všeobecná súkromnoprávna zásada, ţe zmluvu moţno uzavrieť akoukoľvek formou,
teda písomne, ústne i konkludentne. To platilo i pre zmenu spoločenskej zmluvy ohľadom jej
existencie po úmrtí člena spoločnosti.
V danom prípade 15.9. 1908. J., M., B. a mladší J. uzavreli zmluvu o zriadení verejnej
obchodnej spoločnosti pod názvom „J.“. O tejto obchodnej spoločnosti je záznam v zozname
obchodných firiem, ktoré viedli sedrie, v danom prípade išlo o register spoločenských
obchodných firiem na Krajskom súde v Ţiline. Dňa 17.10.1922 bol urobený záznam o tom, ţe
uvedená spoločnosť bola vytvorená z osobnej obchodnej spoločnosti a „vzala počiatok“
17.9.1908. Z uvedeného registra ďalej vyplýva, ţe po úmrtí spoločníka J. sa 18.mája 1923
vymazuje jeho spoločlenstvo,. Spoločnosť existovala aj následne, o čom svedčia zápisy z roku
1934 (výmaz dodatku mladší pri členovi J.), 1948 (uvalenie národnej správy na spoločnosť).
Pokiaľ v tejto súvislosti navrhovatelia tvrdia, ţe úmrtím člena spoločnosti, M. v roku
1942 zanikla obchodná spoločnosť J., pretoţe zostali uţ len dvaja spoločníci, J. a B., je
pravda, ţe v Zmluve z roku 1908 sa nič nedojednalo v prípade úmrtia jedného z členov
spoločnosti, stále však zostali dvaja členovia spoločnosti a tak, ako je vyššie citované v § 64
verejná obchodná spoločnosť vzniká, keď aj dve alebo viac osôb vykonávajú spoločnú
činnosť. Táto skutočnosť vyplýva aj z vyššie citovaných listinných dôkazov, ďalej dedičských
konaní po neb. J. a M. L.. Pokiaľ by úmrtím M. v roku 1942 firma zanikla, predmetom
dedičského konania by bol konkrétny spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach patriacich
firme, zapísaným v pozemnokniţnej vloţke číslo X.. Navyše tak, ako tvrdí aj odporca, v
registri obchodných firiem v roku 1942 nebol vykonaný zápis o úmrtí ďalšieho člena
spoločnosti, M., prípadne zápis o zániku firmy ako takej, čo by malo účinky voči tretím
osobám, napr. štátu v prípade pristúpenia k znárodneniu v roku 1948. Pokiaľ navrhovateľ v
pôvodnom návrhu tvrdil, ţe podľa Zmluvy z roku 1908 verejná obchodná spoločnosť J. bola
utvorená ako podielovým občianskoprávnym spoluvlastníctvom fyzických osôb -
jednotlivých členov spoločnosti a v dedičskom konaní po neb. M. L. z roku 1944 bolo
uvedené, ţe mu patril z nehnuteľností v L. zlomok vyjadrený vlastníckym podielom na
majetku spoločnosti, nie je pravda, pretoţe ako uţ vyššie súd uvádza v pozostalostnom konaní
po neb. M. L. boli prejednané nehnuteľnosti v katastrálnom území L. len v pozemnokniţnej
vloţke číslo 8, nie aj v pozemnokniţnej vloţke X.. Naopak bol prejednaný podiel patriaci
nebohému hnuteľných a nehnuteľných vecí firiem: J. Jednoznačne nešlo o občianskoprávne
podielové spoluvlastníctvo fyzických osôb, jednotlivých členov spoločnosti, ale o majetok
spoločnosti, obchodnej firmy ako takej, pretoţe táto aj uvedené nehnuteľnosti v
pozemnokniţnej vloţke číslo X. kupovala.
Spoločnosť nadobudla nehnuteľnosti vedené v pozemnokniţnej vloţke číslo X. obec
L. v roku 1915. Členovi spoločnosti patril vţdy iba majetkový podiel v peniazoch „na
obchodoch" spoločnosti, alebo na veciach v jej vlastníctve vo forme zisku. Napr. v § 85
citovaného Obchodného zákonníka je uvedené, ţe zisk alebo strata rozdelí sa medzi
spoločníkov dľa hláv, zisk sa pripíše k podielu jednotlivých spoločníkov na majetku
spoločnosti, strata sa však od neho odpíše.
Ako vyplýva zo Zmluvy z roku 1908 o vzniku obchodnej spoločnosti je v nej uvedené,
„ţe v dôchodku nášho finančného podniku a v jeho tak privátnych jako i vo všetkých
verejných ťarchách od dnešného dňa účastnení budeme v nasledovnom pomere, a to síce J.
starší 40 %-nou, M. 15 %-nou, B. 30 %-nou a J. mladší 15 %-nou zo sta". V dedičskom
konaní po neb. M. L. prešiel na jeho dedičov, synov, jeho podiel patriaci z hnuteľných a
nehnuteľných vecí firmy: J..
V danom prípade preto smrťou M. v roku 1942 spoločnosť nezanikla, existovala aţ do
jej prevzatia štátom.
Z uvedených dôvodov povaţoval najvyšší súd republiky napadnutý rozsudok
krajského súdu za vecne správny, a preto podľa § 243b ods. 1 O. s. p. dovolanie ţalobcov
zamietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorý úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich výšku
vyčíslil. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 20. februára 2008 sp. zn. 2 Cdo 236/2007, z 13. októbra 2008 sp. zn.
3 Cdo 196/2008) vzal zreteľ k tomu, ţe právny zástupca ţalovaného zastupoval tohto
účastníka uţ v konaní pred obomi súdmi niţšieho stupňa. Dovolací súd preto pri rozhodovaní
o výške trov právneho zastúpenia nepriznal ţalovanému náhradu trov právneho zastúpenia aj
za úkon právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom
(§ 14 ods. vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb, ďalej len „vyhláška“).
Ţalovanému tak miesto poţadovanej náhrady trov dovolacieho konania za tri úkony
priznal iba náhradu trov dovolacieho konania za dva úkony právnej sluţby advokáta, ktorú
poskytol vypracovaním vyjadrenia z 28.apríla.2009 a účasť na pojednávaní dňa 31. marca
2009, pričom odmenu advokáta určil pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za 1
úkon právnej sluţby z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého výška tejto odmeny je
1/13-ina výpočtového základu. Za právny úkon vykonaný v roku 2009 základná sadzba
tarifnej odmeny predstavovala sumu 53,49-€ v roku 2009, sumu 55,49-€ v roku 2009.túto
súd v zmysle § 16 ods. 1 písm. d/. krátil o ½. tj. 27,X.-€. Ku kaţdému úkonu právnej sluţby v
zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky prináleţí reţijný paušál vo výške 1/100-iny výpočtového
základu, ktorého výška v roku 2009 bola 6,95-€ a v roku 2010 7,21- €. Podľa § 15 písm. a/ v
spojení s § 16 ods. 4 vyhlášky a zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách priznal
dovolací súd ţalovanému náhradu cestovného jeho právneho zástupcu za cestu na
pojednávania pred Krajským súdom v Bratislave zo sídla jeho advokátskej kancelárie z B. do
Bratislavy a späť dňa 31.3. 2010. Právny zástupca odporcu pouţil osobné motorové vozidlo
zn. S. ečv. X., ktorého priemerná spotreba motorovej nafty predstavuje 6,4 1/100 km pri
ubehnutých 2 x 460 km pri priemernej spotrebe 6,4 1/100 km motorovej nafty a cene 1 litra
pohonnej hmoty 1,080- € predstavuje náhrada za pouţité pohonné hmoty 63,59-€ (2 x 460
km x 6,4 1/100 km x 1,080- €/l) a náhrada za pouţitie motorového vozidla pri sluţobnej ceste
v zmysle §7 ods. 1,2 zák č. 283/2002 Z.z. je 0,183 €/km.x 2 x 460 km = 168,36-€ spolu
231,95-€ . K tejto odmene priznal dovolací súd podľa §17 ods. 1 vyhlášky náhradu za stratu
času dňa 31.03.2010 vo výške 264,44-€ (22 polhodín x 12,02-€ ) a § 18 ods. 3 vyhlášky DPH
18,13-€, spolu teda priznal navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške
609,92- €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný .
V Bratislave 31. marca 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Hrčková