Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/87/2009

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Daniely Švecovej a JUDr. Milana Deáka v právnej

veci ţalobcov: 1. V., bytom N., 2. M., bytom N., 3. Z., bytom N., 4. K., bytom B., 5. B.,

bytom B., 6. Ing. M., bytom L., 7. RNDr. R., bytom H., 8. PhDr. R., bytom K., 9. J., bytom

P., 10. J., bytom P., 11. L., bytom P., 12. G., bytom H., 13. J., bytom T., 14. A., bytom L.,

v dovolacom konaní zast. JUDr. P., advokátom, so sídlom L., proti ţalovanému

L., v dovolacom konaní zastúpenému advokátom JUDr. J., so sídlom v B., o vydanie

nehnuteľnosti vedenej na Okresnom súde L. sp. zn. , o dovolaní ţalobcov

proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 5. novembra 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Ţalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovanému náhradu trov

dovolacieho konania 677,81 € do rúk právneho zástupcu ţalovaného JUDr. J., advokáta

so sídlom v B., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e:

Návrhom zo dňa 26. júna 1994 sa ţalobcovia domáhali voči ţalovanému vydania

nehnuteľností zapísaných v pozemnokniţnej vloţke číslo X., katastrálne územie a obec L. v

neskorších podaniach identifikované tak, ako sú v súčasnosti tieto nehnuteľnosti zapísané v

katastri nehnuteľností s odôvodnením, ţe Vyhláškou Ministerstva zdravotníctva č. X.,

uverejnenej v úradnom liste, Vyhlášky ministra zdravotníctva o znárodnení prírodných

liečivých zdrojov a kúpeľného majetku v O. okres R., zo dňa 17. decembra 1948, ktorou

podľa zákona o znárodnení prírodných liečivých zdrojov a kúpeľov a začlenení a správe

konfiškovaného kúpeľného majetku číslo , boli znárodnené nehnuteľnosti

zapísané v pozemnokniţnej vloţke číslo X. Obce L. a to so všetkými budovami na

nehnuteľnostiach postavenými a príslušenstvom kúpeľného majetku.

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh ţalobcov, ktorým sa domáhali

vydania nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území L. zapísaných v pozemnokniţnej

vloţke č. X.. Ţalobcom 1./-14./ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť trovy

konania ţalovanému vo výške 36.652,- Sk na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J.

Krajský súd na základe odvolania ţalobcov rozsudkom z 5. novembra 2008 sp. zn.

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobcom 1/ aţ 14/ uloţil povinnosť

nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 21.793,30 Sk a tieto spoločne a

nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. J., so sídlom B, do troch dní.

Súd prvého stupňa zaloţil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, ţe obchodná

spoločnosť J. nezanikla úmrtím člena spoločnosti M. jednak preto, ţe zánik (vymazanie) tejto

firmy nebol vykonaný v registri Obchodných firiem, nebola vykonaná likvidácia spoločnosti a

z konania zostávajúcich dvoch členov spoločnosti nevyplynula vôľa zániku spoločnosti,

pretoţe nevykonali príslušné zápisy tak, ako je vyššie citované podľa ustanovení Obchodného

zákonníka z roku 1875 (ďalej len ) v a 19. V Obchodného

zákonníka v ods. 3 je uvedené, ţe o právnom účinku zrušenia spoločnosti, vystúpenia alebo

vylúčenia jednotlivých členov, platia ustanovenia obsiahnuté v § 9 a 12 Obchodného

zákonníka.

Právne pomery spoločníkov navzájom upravuje ust. a to

predovšetkým spoločenskou zmluvou, a pokiaľ táto neobsahuje ustanovenia o právnych

pomeroch členov spoločnosti, platia ustanovenia hlavy druhej citovaného zákona.

V hlave štvrtej je upravený zánik spoločnosti a

vystúpenie jednotlivých členov. Uvedené je, ţe verejná obchodná spoločnosť zaniká: 1. keď

spoločnosť upadla v konkurz, 2. keď zomrel niektorý jej člen, jestliţe nebolo zmluvne

vymenené, aby spoločnosť s dedičmi zomrelého člena ďalej trvala a ďalšie spôsoby zániku.

Súd prvého stupňa ďalej nepovaţoval ţalobcov 1./-14../, právnych nástupcov po

spoločníkoch obchodnej spoločnosti J., ktorej spoločnosti boli nehnuteľnosti znárodnené, za

oprávnené osoby v zmysle , lebo nehnuteľností, ktorých vydania sa

domáhali, nikdy nepatrili vlastnícky ich právnym predchodcom, ale patrili obchodnej

spoločnosti J., ktoré boli aj znárodnené, a preto návrh navrhovateľov zamietol, keďţe nebol

splnený jeden zo základných predpokladov na uplatnenie ich reštitučného nároku podľa

Odvolací súd po preskúmaní postupu okresného súdu dospel k záveru, ţe tento pri

hodnotení dôkazov dôsledne vychádzal z ustanovenia , a jeho závery sú správne.

Podľa § 64 Obchodného zákona k platnosti spoločenskej zmluvy nebolo treba vystavenie

listiny ani inej formality. Preto je moţné povaţovať za správny záver okresného súdu, ţe ak

nedošlo k zmene v registri firiem týkajúcich sa tejto verejnej obchodnej spoločnosti, nebola tu

vôľa, aby došlo k jej zániku, ale naopak svedčí to záveru okresného súdu o tom, ţe dedičia po

M. L. pokračovali v činnosti tejto firmy a firma naďalej existovala. Ďalej krajský súd

povaţoval za správny aj záver okresného súdu o tom, ţe nebol zánik firmy uvedený, resp.

zapísaný v zozname obchodných firiem, a preto ak sa v ňom ďalej uvádzala táto spoločnosť,

voči tretím osobám platili tieto zápisy v zmysle § 9 Obchodného zákona. Krajský súd preto

rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

Krajský súd proti svojmu rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, v

zmysle pripustil dovolanie, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu. Zásadný právny význam svojho rozhodnutia krajský súd videl v

posúdení otázky zániku verejnej obchodnej spoločnosti v zmysle základného článku XXXVII.

z roku 1875, a to či úmrtím niektorého člena verejnej obchodnej spoločnosti dochádza k jej

zániku bez ďalšieho, t.j. bez toho, aby došlo k jej výmazu zo zoznamu firiem.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1./ - 14./. Navrhli

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Namietali, ţe povaţovanie firmy J. za právnickú osobu je nesprávnym názorom, ktorý nemá opodstatnenie v tom čase platnom práve a je skutkovo a právne mylný. Pôvodná firma J. bola totiţ vo firemnom registri zapísaná ako otvorená obchodná spoločnosť, pričom jej správanie sa riadilo ustanoveniami býv. Obchodného zákona, zák. čl. XXXVI1./18X. V zmysle citovaného zákona, sú pre právne pomery spoločnosti smerodajné predovšetkým ustanovenia spoločenskej zmluvy. Pokiaľ túto spoločnosť tvorili traja bratia M., B. a J. bola uvedená zákonná podmienka splnená. Problém nastal v danom prípade v roku 1942, kedy člen spoločnosti a to M., zomrel. Tu povaţovali za potrebné poukázať na skutočnosť, ţe smrťou M. sa verejná obchodná spoločnosť zrušila, nakoľko zostávajúci bratia zomrelého M. a to B. a J. uţ netvorili obchodnú spoločnosť v zmysle obchodného zákona. Nesprávny je teda právny názor odvolacieho súdu, ktorý poukazoval a odvolával sa na ustanovenia publikácie „Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi", nakoľko v danom prípade tieto vzťahy upravoval uţ spomínaný Obchodný zákon z roku 18X. Zdôraznili, ţe v hlave VI., konkrétne v citovaného obchodného zákona, je výslovne, taxatívnym spôsobom uvedené, kedy sa verejná spoločnosť zrušuje. Medzi týmito dôvodmi v bode 2) tohto paragrafu sa výslovne uvádza, ţe verejná spoločnosť sa zrušuje, ak zomrie niektorý jej člen a ak nebolo vymienené zmluvou, aby spoločnosť s dedičmi zomrelého ďalej trvala. Tento paragraf zvýraznili z toho dôvodu, ţe v ich prípade takáto situácia nastala, na základe ktorej sa verejná spoločnosť zrušila. Poukázali aj na , ktorý fakultatívne upravoval spôsoby zrušenia verejnej spoločnosti.

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe ţalobcovia 1./-14./

nie sú oprávnenými osobami v zmysle reštitučného zákona, a preto navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), vychádzal z toho, ţe podaný opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) ţe dovolanie nie je dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

V prejednávanej veci sa dovolací súd zaoberal len právnou otázkou zásadného

významu, za ktorú odvolací súd označil „posúdenie otázky zániku verejnej obchodnej

spoločnosti v zmysle základného článku XXXVII. z roku 1875, a to či úmrtím niektorého

člena verejnej obchodnej spoločnosti dochádza k jej zániku bez ďalšieho, t.j. bez toho, aby

došlo k jej výmazu zo zoznamu firiem.“

Právnu úpravu verejných (obchodných) spoločností na Slovensku v tom čase

obsahoval Obchodný zákon - zákonný článok XXXVII. z roku 1875 (ktorý platil aţ do konca

roku 1950, kedy bol zrušený ust. )

Podľa verejná obchodná spoločnosť, vzniká, keď dve

alebo viac osôb obchodný závod pod spoločnou firmou s neobmedzenou a solidárnou

zodpovednosťou provozujú. K platnosti spoločenskej zmluvy nie je treba ani vystavenie

listiny, ani inej formality ( pozri č. 1606/1903 ).

Verejná (obchodná) spoločnosť, vytvorená podľa § 64 a nasl. mohla nadobúdať práva,

záväzky, vlastníctvo k nehnuteľnostiam a mohla viesť spory ako účastník konania (viď § 63

Obchodného zákona). Z toho nepochybne vyplýva, ţe bola subjektom práva a nositeľom

hmotnoprávnej i procesnoprávnej subjektivity. Okrem verejnej (obchodnej) spoločnosti,

zriadenej podľa § 64 a nasl. Obch. zák., v ust. § 62 bola obsiahnutá úprava aj príleţitostných

(obchodných) zdruţení na realizáciu "jedného alebo viac obchodov na spoločný zisk alebo

stratu", ktorým zákon explicitne neposkytoval status verejných (obchodných) spoločností

podľa § 64 Obch. zák., keď v ust. § 63 vylučoval vo vzťahu k nim pouţitie ustanovení,

vzťahujúcich sa na verejné (obchodné) spoločnosti. Rozdiel medzi nimi spočíval nielen v ich

posudzovaní ako subjektov práva (príleţitostné "obchodné" zdruţenie nemalo postavenie

subjektu práva, či uţ z hmotnoprávneho alebo procesného hľadiska), ale aj v tom, ţe pokiaľ

"majetok člena príleţitostného zdruţenia daný k účelom spolčenia" zostal vţdy vlastníctvom

člena (porovnaj rozhodnutie K. č. G. 17/1914), potom vnesený majetok členom spoločnosti

pri vytvorení spoločnosti podľa § 64 a nasl. Obch. zák. prešiel vţdy do vlastníctva spoločnosti

ako takej (porovnaj ust. § 69 Obch. zák.). To isté platilo aj vo vzťahu k majetku

nadobudnutého spoločnosťou v priebehu jej trvania. Členovi spoločnosti patril vţdy iba

majetkový podiel v peniazoch "na obchodoch" spoločnosti alebo na veciach v jej vlastníctve

(porovnaj ust. § 84, § 85, § 95, § 98 a nasl.) vo forme zisku. Majetok verejnej (obchodnej)

spoločnosti nebol totoţný so súkromným majetkom jednotlivých spoločníkov Spoločník

takejto spoločnosti, resp. jeho právny nástupca nie je oprávnenou osobou podľa § 3 zákona č.

, nakoľko nespĺňa základnú podmienku tam uvedenú, t.j. aby jeho (vlastnícky

jemu patriaca) vec prešla do vlastníctva štátu ( R 64/1994).

V § 98 je upravený zánik spoločnosti a vystúpenie jednotlivých členov. Uvedené je, ţe

verejná obchodná spoločnosť zaniká: 1. keď spoločnosť upadla v konkurz, 2. keď zomrel

niektorý jej člen, jestliţe nebolo zmluvne vymenené, aby spoločnosť s dedičmi zomrelého

člena ďalej trvala a ďalšie spôsoby zániku.

Zákon upravoval zánik spoločnosti v prípade jej upadnutia v konkurz a smrti jej člena.

Smrť spoločníka spôsobovala jej zánik iba v prípade ak spoločníci nedohodli niečo iné.

Mohli tak urobiť v čase zaloţenia spoločnosti, ale aj v priebehu jej existencie. Právna úprava

to nevylučovala. nemal osobitné ustanovenia pre formu zmluvy, preto

platila všeobecná súkromnoprávna zásada, ţe zmluvu moţno uzavrieť akoukoľvek formou,

teda písomne, ústne i konkludentne. To platilo i pre zmenu spoločenskej zmluvy ohľadom jej

existencie po úmrtí člena spoločnosti.

V danom prípade 15.9. 1908. J., M., B. a mladší J. uzavreli zmluvu o zriadení verejnej

obchodnej spoločnosti pod názvom „J.“. O tejto obchodnej spoločnosti je záznam v zozname

obchodných firiem, ktoré viedli sedrie, v danom prípade išlo o register spoločenských

obchodných firiem na Krajskom súde v Ţiline. Dňa 17.10.1922 bol urobený záznam o tom, ţe

uvedená spoločnosť bola vytvorená z osobnej obchodnej spoločnosti a „vzala počiatok“

17.9.1908. Z uvedeného registra ďalej vyplýva, ţe po úmrtí spoločníka J. sa 18.mája 1923

vymazuje jeho spoločlenstvo,. Spoločnosť existovala aj následne, o čom svedčia zápisy z roku

1934 (výmaz dodatku mladší pri členovi J.), 1948 (uvalenie národnej správy na spoločnosť).

Pokiaľ v tejto súvislosti navrhovatelia tvrdia, ţe úmrtím člena spoločnosti, M. v roku

1942 zanikla obchodná spoločnosť J., pretoţe zostali uţ len dvaja spoločníci, J. a B., je

pravda, ţe v Zmluve z roku 1908 sa nič nedojednalo v prípade úmrtia jedného z členov

spoločnosti, stále však zostali dvaja členovia spoločnosti a tak, ako je vyššie citované v § 64

verejná obchodná spoločnosť vzniká, keď aj dve alebo viac osôb vykonávajú spoločnú

činnosť. Táto skutočnosť vyplýva aj z vyššie citovaných listinných dôkazov, ďalej dedičských

konaní po neb. J. a M. L.. Pokiaľ by úmrtím M. v roku 1942 firma zanikla, predmetom

dedičského konania by bol konkrétny spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnostiach patriacich

firme, zapísaným v pozemnokniţnej vloţke číslo X.. Navyše tak, ako tvrdí aj odporca, v

registri obchodných firiem v roku 1942 nebol vykonaný zápis o úmrtí ďalšieho člena

spoločnosti, M., prípadne zápis o zániku firmy ako takej, čo by malo účinky voči tretím

osobám, napr. štátu v prípade pristúpenia k znárodneniu v roku 1948. Pokiaľ navrhovateľ v

pôvodnom návrhu tvrdil, ţe podľa Zmluvy z roku 1908 verejná obchodná spoločnosť J. bola

utvorená ako podielovým občianskoprávnym spoluvlastníctvom fyzických osôb -

jednotlivých členov spoločnosti a v dedičskom konaní po neb. M. L. z roku 1944 bolo

uvedené, ţe mu patril z nehnuteľností v L. zlomok vyjadrený vlastníckym podielom na

majetku spoločnosti, nie je pravda, pretoţe ako uţ vyššie súd uvádza v pozostalostnom konaní

po neb. M. L. boli prejednané nehnuteľnosti v katastrálnom území L. len v pozemnokniţnej

vloţke číslo 8, nie aj v pozemnokniţnej vloţke X.. Naopak bol prejednaný podiel patriaci

nebohému hnuteľných a nehnuteľných vecí firiem: J. Jednoznačne nešlo o občianskoprávne

podielové spoluvlastníctvo fyzických osôb, jednotlivých členov spoločnosti, ale o majetok

spoločnosti, obchodnej firmy ako takej, pretoţe táto aj uvedené nehnuteľnosti v

pozemnokniţnej vloţke číslo X. kupovala.

Spoločnosť nadobudla nehnuteľnosti vedené v pozemnokniţnej vloţke číslo X. obec

L. v roku 1915. Členovi spoločnosti patril vţdy iba majetkový podiel v peniazoch „na

obchodoch" spoločnosti, alebo na veciach v jej vlastníctve vo forme zisku. Napr. v § 85

citovaného je uvedené, ţe zisk alebo strata rozdelí sa medzi

spoločníkov dľa hláv, zisk sa pripíše k podielu jednotlivých spoločníkov na majetku

spoločnosti, strata sa však od neho odpíše.

Ako vyplýva zo Zmluvy z roku 1908 o vzniku obchodnej spoločnosti je v nej uvedené,

„ţe v dôchodku nášho finančného podniku a v jeho tak privátnych jako i vo všetkých

verejných ťarchách od dnešného dňa účastnení budeme v nasledovnom pomere, a to síce J.

starší 40 %-nou, M. 15 %-nou, B. 30 %-nou a J. mladší 15 %-nou zo sta". V dedičskom

konaní po neb. M. L. prešiel na jeho dedičov, synov, jeho podiel patriaci z hnuteľných a

nehnuteľných vecí firmy: J..

V danom prípade preto smrťou M. v roku 1942 spoločnosť nezanikla, existovala aţ do

jej prevzatia štátom.

Z uvedených dôvodov povaţoval najvyšší súd republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu za vecne správny, a preto podľa dovolanie ţalobcov

zamietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorý úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224

ods. 1 a ). Ţalovaný náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich výšku

vyčíslil. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 20. februára 2008 sp. zn. , z 13. októbra 2008 sp. zn.

) vzal zreteľ k tomu, ţe právny zástupca ţalovaného zastupoval tohto

účastníka uţ v konaní pred obomi súdmi niţšieho stupňa. Dovolací súd preto pri rozhodovaní

o výške trov právneho zastúpenia nepriznal ţalovanému náhradu trov právneho zastúpenia aj

za úkon právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom

( ods. vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych sluţieb, ďalej len „vyhláška“).

Ţalovanému tak miesto poţadovanej náhrady trov dovolacieho konania za tri úkony

priznal iba náhradu trov dovolacieho konania za dva úkony právnej sluţby advokáta, ktorú

poskytol vypracovaním vyjadrenia z a účasť na pojednávaní dňa 31. marca

2009, pričom odmenu advokáta určil pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za 1

úkon právnej sluţby z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého výška tejto odmeny je

1/13-ina výpočtového základu. Za právny úkon vykonaný v roku 2009 základná sadzba

tarifnej odmeny predstavovala sumu 53,49-€ v roku 2009, sumu 55,49-€ v roku 2009.túto

súd v zmysle § 16 ods. 1 písm. d/. krátil o ½. tj. 27,X.-€. Ku kaţdému úkonu právnej sluţby v

zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky prináleţí reţijný paušál vo výške 1/100-iny výpočtového

základu, ktorého výška v roku 2009 bola 6,95-€ a v roku 2010 7,21- €. Podľa § 15 písm. a/ v

spojení s vyhlášky a o cestovných náhradách priznal

dovolací súd ţalovanému náhradu cestovného jeho právneho zástupcu za cestu na

pojednávania pred Krajským súdom v Bratislave zo sídla jeho advokátskej kancelárie z B. do

Bratislavy a späť dňa 31.3. 2010. Právny zástupca odporcu pouţil osobné motorové vozidlo

zn. S. ečv. X., ktorého priemerná spotreba motorovej nafty predstavuje 6,4 1/100 km pri

ubehnutých 2 x 460 km pri priemernej spotrebe 6,4 1/100 km motorovej nafty a cene 1 litra

pohonnej hmoty 1,080- € predstavuje náhrada za pouţité pohonné hmoty 63,59-€ (2 x 460

km x 6,4 1/100 km x 1,080- €/l) a náhrada za pouţitie motorového vozidla pri sluţobnej ceste

v zmysle , zák č. je 0,183 €/km.x 2 x 460 km = 168,36-€ spolu

231,95-€ . K tejto odmene priznal dovolací súd podľa §17 ods. 1 vyhlášky náhradu za stratu

času dňa 31.03.2010 vo výške 264,44-€ (22 polhodín x 12,02-€ ) a § 18 ods. 3 vyhlášky DPH

18,13-€, spolu teda priznal navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške

609,92- €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný .

V Bratislave 31. marca 2010

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Hrčková