Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/145/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. E. V., bývajúcej

v P., zastúpenej JUDr. A. Ţ., advokátom so sídlom v P., proti ţalovanej Z., so sídlom v P.,

v mene ktorej koná PaedDr. I. Š., riaditeľka, zastúpenej Mgr. M. P., advokátom so sídlom

v P., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde

Povaţská Bystrica pod sp. zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne z 26. marca 2009, sp. zn. , rozhodol

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom z 29. novembra 2006, č.k. 3 C 155/2006-

33, zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala určenia, ţe výpoveď daná jej

zamestnávateľom, Z. so sídlom v P., zo dňa 25. augusta 2006 je neplatná. Rozhodnutie

odôvodnil tým, ţe ţalovaná nie je nositeľkou hmotnoprávneho vzťahu a v spore nie je

vecne pasívne legitimovaná. O trovách konania rozhodol tak, ţe v spore úspešnej ţalovanej

priznal právo na ich náhradu podľa

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 15. marca 2007, sp. zn.

, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť

ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania v sume 148,50 Eur do troch dní do rúk zástupcu

ţalovanej. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou, pričom

poukázal na to, ţe odvolanie ţalobkyne nie je dôvodné ani pokiaľ ide o námietku, ţe

prvostupňový súd svojím rozporným postupom zamietol ţalobu bez toho, aby bola ţalobkyňa

vyzvaná na opravu a doplnenie ţalobného návrhu podľa , nakoľko označenie

ţalovanej nepredstavovalo vadu ţaloby, pre ktorú by súd musel postupovať podľa ,

ale bolo v nesúlade s hmotným právom. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobkyne rozsudkom

z 26. septembra 2007, sp. zn. , rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

z 15. marca 2007, sp. zn. , a rozsudok Okresného súdu Povaţská Bystrica

z 29. novembra 2006, č.k. -33, zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Povaţská

Bystrica na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe postup súdov nezodpovedal

ustanoveniu , podľa ktorého účelom občianskeho súdneho konania je zabezpečenie

spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, čím v konečnom dôsledku

ţalobkyni odňali moţnosť konať pred súdom podľa

V konaní pred Okresným súdom Povaţská Bystrica sa vo veci rozhodlo rozsudkom

z 18. septembra 2008, č.k. -149, ktorým súd ţalobu opätovne zamietol

a ţalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania vo výške 252,59 Eur do troch dní

od právoplatnosti rozhodnutia k rukám právneho zástupcu ţalovanej. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, ţe po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k záveru, ţe ţaloba

o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je neopodstatnená, nakoľko v danom

prípade boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky stanovené pre

platnosť výpovede z dôvodu nadbytočnosti. O náhrade trov konania súd rozhodol s pouţitím

tak, ţe ich priznal v konaní úspešnej ţalovanej strane.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote prostredníctvom

svojho zástupcu odvolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla zmenu rozsudku súdu prvého stupňa tak,

ţe ţalobnému návrhu bude v celom rozsahu vyhovené, resp. ţiadala rozsudok zrušiť a vec

súdu vrátiť na ďalšie konanie.

O odvolaní Krajský súd v Trenčíne rozhodol rozsudkom z 26. marca 2009, sp. zn.

, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením

Okresného súdu Povaţská Bystrica z 21. januára 2009, č.k. -163, potvrdil

a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd skonštatoval, ţe okresný súd

postupoval správne, keď z vykonaného dokazovania a zo správneho vyhodnotenia dôkazov

dospel k záveru, ţe existencia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce spočívajúceho v nadbytočnosti ţalobkyne bola daná, pričom bola splnená i ponuková

povinnosť podľa . Náhradu trov odvolacieho konania súd

ţalovanej nepriznal, nakoľko tieto neboli vyčíslené v zákonom stanovenej lehote.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 26. marca 2009, sp. zn. ,

napadla dovolaním podaným dňa 11. júna 2009 ţalobkyňa, ktorá ho ţiadala zrušiť a vrátiť

Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie z dôvodu, ţe v postupe odvolacieho súdu sa

vyskytli zásadné nedostatky, ktoré zakladajú dôvody dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. a/,

b/, c/

Podľa tvrdenia ţalobkyne k procesnej vade podľa (zakladajúcej

dovolací dôvod podľa ), z ktorej vyvodzuje i prípustnosť

dovolania, došlo tým, ţe súdy niţšieho stupňa v konaní nepostupovali v súlade s ustanovením

, v dôsledku čoho jej nebola zabezpečená spravodlivá ochrana jej práv

a oprávnených záujmov, najmä jej ústavného práva podľa a

Slovenskej republiky. Dovolateľka ďalej namieta porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

predovšetkým porušenie zásady kontradiktórnosti konania, pričom poukazuje na Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2002, sp. zn. ,

a Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2003, sp. zn. .

Ţalobkyňa zároveň poukazuje na to, ţe odvolací súd nevykonal potrebnú nápravu

a rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil i napriek konštatovaniu, ţe

súdom prvého stupňa boli ţalujúcou stranou navrhnuté dôkazy nesprávne vyhodnotené,

pričom súdy by mali rozhodovať na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu

vyplývajúceho z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi

účastníkmi sporné, a dokazovanie musí zodpovedať zásadám spravodlivého súdneho konania.

Opak vedie k existencii dovolacieho dôvodu podľa , t.j.

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, eventuálne k iným vadám s následkom

nesprávneho rozhodnutia vo veci podľa

Ţalovaná zastúpená advokátom sa k podanému dovolaniu vyjadrila tak, ţe dovolanie

vzhľadom na jeho neprípustnosť a tieţ vzhľadom k tomu, ţe ţalobkyňa neuviedla ţiaden

relevantný dôvod na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu, navrhuje zamietnuť a ţalobkyňu

zaviazať na náhradu trov dovolacieho konania ţalovanej pozostávajúcich z trov právneho

zastúpenia vo výške 70,6 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

predovšetkým jeho prípustnosť a dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania sú podrobne upravené

v , a , pričom v sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania

proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu, v § 238 sú

podmienky prípustnosti stanovené pre rozhodnutia odvolacieho súdu vo forme rozsudku

a v § 239 pre rozhodnutia vo forme uznesení.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením, preto bolo potrebné podmienky

prípustnosti v tomto prípade skúmať podľa § 237 a § 238.

Podľa dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ), ďalej proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ) a tieţ proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Vzhľadom k tomu, ţe v prejednávanej veci sa nejedná o ţiaden z uvedených prípadov,

t.j. dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej,

nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu (predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený z procesných

dôvodov), dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením

prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci

neplatnosti zmluvnej podmienky; dovolanie ţalobkyne nie je podľa prípustné.

S prihliadnutím na námietku ţalobkyne a tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť

dovolacieho súdu ( ) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v aţ g/ , dovolací súd

sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde niţšieho stupňa nevyskytla niektorá z týchto

vád, t.j. či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo prekáţku uţ prv začatého konania, nepodania

návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti

účastníka konať pred súdom alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania pred

nesprávne obsadeným súdom. Pokiaľ ide o procesné vady podľa § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/,

g/ , ktoré ţalobkyňa v dovolaní ani nenamietala, tieto v dovolacom konaní nevyšli

najavo, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Pokiaľ ide

o procesnú vadu podľa , namietanú i v dovolaní, dovolací súd osobitne

skúmal, či v konaní pred odvolacím súdom skutočne došlo k odňatiu moţnosti účastníka

konať pred súdom a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je prípustné ani podľa tohto

ustanovenia, nakoľko procesnú vadu podľa v konaní nezistil.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký neţiaduci postup súdu

v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemoţní realizáciu tých práv, ktoré

mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi konania

jeho procesné práva.

K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo podľa dovolateľky dôjsť tým, ţe súdy

niţšieho stupňa v konaní nepostupovali v súlade s ustanovením , podľa ktorého

upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako

aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných

osôb; keď jej nezabezpečili spravodlivú ochranu jej ústavného práva na ochranu proti

svojvoľnému prepúšťaniu zo strany zamestnávateľa, ktorého sa na súde ţalobou domáhala.

Nezabezpečenie spravodlivej ochrany dovolateľka zjavne vidí v tom, ţe súdy rozhodli v jej

neprospech, keď jej ţalobu súd prvého stupňa zamietol a odvolací súd toto rozhodnutie

potvrdil. Z obsahu namietaných skutočností jednoznačne vyplýva, ţe dovolateľka nie je

spokojná s tým, ako súdy niţšieho stupňa v jej veci rozhodli a tieto rozhodnutia preto

povaţuje za nespravodlivé. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, ţe subjektívne očakávania

účastníka konania a jeho nespokojnosť so súdnym rozhodnutím, resp. jeho presvedčenie

o tom, ţe súd nerozhodol spravodlivo, nezakladajú vadu konania podľa

Uplatnenie subjektívneho práva na súde totiţ ešte neznamená, ţe ţalobca ako jeho uplatniteľ

musí byť v spore zákonite úspešný. Podľa sú sudcovia

pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky (čl. 7 ods. 2

a 5 ) a zákonom. Pri rozhodovaní súd postupuje v súlade

so svojím najlepším vedomím a svedomím a tieţ podľa svojej odbornej úvahy, na ktorú mu

zákon dáva priestor predovšetkým pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov a ich hodnotenie. Súdne

rozhodnutie je autoritatívnym prejavom jeho vôle, ktorá sa formuje počas celého súdneho

konania na základe jeho priebehu, a vyjadruje právny názor súdu na prejednávanú vec, pričom

tento právny názor je nezávislý od právneho názoru účastníkov konania a nemusí sa s ním

stotoţňovať. Námietku dovolateľky o neposkytnutí spravodlivej ochrany práv a oprávnených

záujmov zo strany tak okresného, ako i krajského súdu, preto dovolací súd povaţuje

za neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietané porušenie Slovenskej

republiky, podľa ktorého má kaţdý moţnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj

na inom orgáne Slovenskej republiky, dovolací súd poznamenáva, ţe táto námietka

dovolateľky nie je vôbec opodstatnená. Odňatie moţnosti účastníka konania domáhať sa

svojho práva na súde, ku ktorému podľa dovolateľky v tomto prípade došlo, môţeme v širšom

poňatí chápať i ako tzv. denegatio iustitiae (t.j. odopretie spravodlivosti), od ktorého sa odvíja

i základný princíp občianskeho súdneho konania označovaný i ako iustitia nemini neganda,

teda zákaz odopretia spravodlivosti, podľa ktorého je súd povinný poskytnúť ochranu

kaţdému, kto tvrdí, ţe jeho právo je ohrozené alebo porušené, a vec patrí do právomoci súdu

a sú splnené všetky zákonom stanovené procesné podmienky. Odopretie spravodlivosti, ktoré

je porušením tohto princípu, moţno charakterizovať ako stav, kedy príslušný súd výslovne či

fakticky odmieta vo veci konať. Ide napríklad o situáciu, keď vo veci súd nerozhodne vôbec

alebo konanie zastaví bez toho, aby boli na takýto postup splnené zákonné podmienky.

V predmetnej veci k ţiadnemu z uvedených prejavov porušenia princípu iustitia nemini

neganda nedošlo. Zo súdneho spisu totiţ vyplýva, ţe súdy sa vecou po podaní ţaloby riadne

zaoberali, po zrušení prvotných rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa Najvyšším súdom

Slovenskej republiky dokonca opätovne, pričom účastníkom konania bola poskytnutá

moţnosť podať opravné prostriedky, ktorú i vyuţili, a vo veci bolo riadne a s konečnou

platnosťou rozhodnuté na Krajskom súde v Trenčíne dňa 26. marca 2009. Ak má dovolateľka

za to, ţe k porušeniu jej ústavného práva podľa

došlo tým, ţe nebolo rozhodnuté v súlade s jej predstavami, dovolací súd uvádza, ţe obsahom

tohto ústavného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. novembra 2002, sp. zn.

) a ţe neúspech v súdnom konaní nie je moţné povaţovať za porušenie

základného práva (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. marca 2004, sp. zn.

).

Za neopodstatnenú dovolací súd povaţuje i námietku dovolateľky o odňatí moţnosti

konať pred súdom, ktoré malo spočívať v porušení práva na spravodlivý súdny proces a s ním

súvisiacu zásadu kontradiktórnosti konania, ktoré namieta s poukazom na odôvodnenie

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2003, sp. zn. .

Zásada kontradiktórnosti konania, ktorá síce v našom právnom poriadku výslovne

upravená nie je, no patrí medzi všeobecné zásady občianskeho súdneho konania a je jedným

z prvkov spravodlivého súdneho procesu, spočíva v existencii procesnej rovnosti účastníkov

konania, v tzv. rovnosti zbraní účastníkov, v rámci ktorej „kaţdá strana musí mať zásadne

moţnosť nielen predloţiť dôkazy a argumenty, ktoré povaţuje za nutné pre úspech jej

poţiadaviek, ale musí mať i moţnosť zoznámiť sa s kaţdým dokladom a pripomienkou

predloţenými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie, a vyjadriť sa k nim“ (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku z 18. marca 1997).

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. decembra 2001, sp. zn.

, je zásada kontradiktórnosti porušená tam, kde súd odníme účastníkovi konania

moţnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre

jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie

podmienky na preukázanie svojich tvrdení, neţ akými disponuje druhý účastník konania,

prípadne tam, kde účastník konania nemá moţnosť zúčastniť sa na pojednávaní. Dovolací súd

po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe k ţiadnemu porušeniu zásady kontradiktórnosti

konania, ktoré by mohlo mať za následok odňatie moţnosti dovolateľky konať pred súdom,

v konaní pred súdmi niţších stupňov nedošlo. Dovolateľka bola tak v konaní pred súdom

prvého, ako i druhého stupňa, riadne oboznamovaná so všetkými zistenými skutočnosťami

a dôkazmi, ktoré boli v konaní predloţené, a mala moţnosť sa k nim vyjadriť. Rovnako

na súdne pojednávania bola riadne predvolávaná, a to i prostredníctvom svojho právneho

zástupcu.

Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd

postupoval v zmysle príslušných zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesne

nepochybil a svojím postupom ţalobkyni neodňal moţnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f/

Pokiaľ ide o dôvod dovolania ţalobkyne spočívajúci v existencii inej vady konania,

ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa , alebo

dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci podľa ,

tieto je moţné preskúmať len v prípade, ţe dovolanie je prípustné, nakoľko tieto, ak by aj boli

dané, sami osebe nezakladajú prípustnosť dovolania, preto sa nimi dovolací súd viac

nezaoberal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania nie je

daná ani podľa , ani podľa a dovolanie smeruje proti takému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej

republiky ho preto podľa v spojení s veta prvá

odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu.

O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/

(s pouţitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre

pouţitie , pretoţe trovy ţalovanej vzniknuté s jej vyjadrením k dovolaniu

nepovaţoval vzhľadom na jeho neprípustnosť, za potrebné na účelné bránenie práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. apríla 2010

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová