Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/99/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J., bývajúceho v K.,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. P., s.r.o., so sídlom v K., IČO: X., proti

žalovanej M., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. R., advokátom so sídlom v K., o určenie

zániku súdnej vymáhateľnosti práva na vypratanie bytu a určenie trvania práva užívať

byt, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. októbra 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky

I. o d m i e t a dovolanie žalobcu v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského

súdu v Košiciach z 30. októbra 2007 sp. zn. , ktorým potvrdil rozsudok

Okresného súdu Košice I z 8. decembra 2005 č.k. -94 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Košice I z 5. januára 2006 č.k.

-99 vo výroku zamietajúcom žalobu o určenie trvania práva užívať byt,

II. z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30. októbra 2007 sp. zn.

a) vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I z 8. decembra 2005

č.k. -94 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Košice I

z 5. januára 2006 č.k. -99 vo výroku zamietajúcom žalobu o určenie

zániku súdnej vymáhateľnosti práva na vypratanie bytu,

b) vo výroku o trovách konania.

III. Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 8. decembra 2005 č.k. -94 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom z 5. januára 2006 č.k. -99 zamietol žalobu, ktorou sa

žalobca domáhal určenia, že právo: 1/ žalovanej domáhať sa voči nemu vypratania

3-izbového družstevného bytu č. 25 v K. č. X. (ďalej len „sporný byt“) v exekúcii na základe

rozsudku Mestského súdu v Košiciach z 1. júla 1992 č.k. -39 nie je

vymáhateľné, a 2/ žalobcu užívať sporný byt trvá. Súd prvého stupňa rozhodol aj o trovách

konania. Vychádzal zo zistenia, že účastníci konania sa po rozvode manželstva nedohodli

o ďalšom nájme sporného bytu. Mestský súd v Košiciach rozsudkom z 1. júla 1992 č.k. 28 C

39/1992-39, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. októbra 1992, zrušil právo spoločného nájmu

sporného bytu účastníkov s tým, že za výlučnú nájomníčku a členku družstva určil žalovanú;

žalobca bol zaviazaný vypratať sporný byt do 15 dní odo dňa, ku ktorému mu bude

zabezpečený primeraný náhradný byt. Žalovaná listom z 1. októbra 2003 vyzvala žalobcu,

aby sa dostavil do kancelárie jej právneho zástupcu za účelom uzavretia nájomnej zmluvy

s manželmi Č., ktorí sú ako vlastníci bytu na D. ulici Č. pripravení uzavrieť so žalobcom

zmluvu o nájme tohto bytu na dobu neurčitú. Žalobca na to reagoval oznámením, že

ponúknutý byt nepovažuje za primeranú bytovú náhradu z dôvodu požadovanej výšky

nájomného. Za tohto stavu žalovaná podala návrh na vykonanie exekúcie vyprataním

sporného bytu. Exekúcia bola vedená súdnym exekútorom JUDr. M. pod sp. zn.

Ex 1512/2003 a žalobca (povinný) v jej priebehu podal námietky proti exekúcii, proti trovám

exekúcie, proti bytovej náhrade a zároveň vzniesol námietku premlčania práva žalovanej

(oprávnenej) domáhať sa exekúcie v dôsledku uplynutia 10 ročnej premlčacej doby. Na

základe takto zisteného skutkového stavu Okresný súd Košice I s poukazom na § 110 ods. 1

a dospel k záveru, že právo žalovanej domôcť sa

v exekučnom konaní vypratania bytu premlčané nie je, lebo 10 ročná premlčacia doba začala

plynúť márnym uplynutím lehoty 15 dní od prevzatia upovedomenia o zabezpečení

náhradného bytu (t.j. 19. októbra 2003). Žalobca bol vzhľadom na to povinný sporný byt

vypratať do 18. októbra 2003. Žalobca ale ponuku náhradného bytu neprijal. Vzhľadom na to

žalovaná mohla požiadať o výkon exekúcie a žalobca od 19. októbra 2003 nemá právo užívať

sporný byt. Z uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol. Úspešnej žalovanej

priznal náhradu trov konania ( ).

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 30. októbra 2007 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v celom

rozsahu potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Odvolací súd zároveň pripustil

proti svojmu rozsudku dovolanie, lebo ho považoval za rozsudok zásadného právneho

významu v otázke, „či právo účastníka domáhať sa vypratania družstevného bytu, ku ktorému

bolo súdnym rozhodnutím zrušené právo spoločného nájmu s tým, že byt bude naďalej ako

člen družstva a výlučný nájomca užívať tento účastník, sa premlčuje a pokiaľ áno, ktorým

dňom začína plynúť 10 ročná premlčacia doba podľa § 110 ods. 1 prvej vety Občianskeho

zákonníka“. Odvolací súd vychádzal z toho, že na základe právoplatného rozsudku súdu bolo

zrušené právo spoločného nájmu sporného bytu, žalovaná bola určená za jeho výlučnú

nájomníčku a tiež členku družstva a žalobca bol povinný vypratať sporný byt do 15 dní odo

dňa, ku ktorému mu bude zabezpečený primeraný náhradný byt. Právoplatnosťou tohto

rozsudku žalobcovi v spornom byte vzniklo právo bývania. Žalovaná sa mohla domáhať

vypratania sporného bytu, pokiaľ bola žalobcovi zabezpečená bytová náhrada. Kým trvala

vzájomná podmienenosť práv a povinností účastníkov založených rozsudkom Mestského

súdu Košice z 1. júla 1992 č.k. -39, nemohla začať plynúť premlčacia doba na

uplatnenie práva žalovanej domáhať sa vypratania sporného bytu, ktoré je rovnako ako

povinnosť žalobcu vypratať byt, viazané na splnenie podmienky zabezpečenia priznanej

bytovej náhrady. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd za správny záver súdu prvého

stupňa o nepremlčaní práva žalovanej. Za nedôvodnú označil preto odvolaciu námietku

žalobcu o plynutí premlčacej doby na uplatnenie práva na vypratanie bytu odo dňa

nasledujúceho po dni právoplatnosti uvedeného rozsudku (t.j. 27. októbra 1992) a o premlčaní

tohto práva dňom 27. októbra 2002. V uvedených súvislostiach neobstojí ani odvolacia

námietka žalobcu týkajúca sa plynutia premlčacej doby ohľadne práva domáhať sa vypratania

bytu bez ohľadu na to, či a kedy bola zabezpečená bytová náhrada ( v znení

do 31. augusta 2005). Odvolací súd považoval za nedôvodné aj odvolanie žalobcu proti

výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žaloba v časti o určenie, že

právo žalobcu užívať sporný byt trvá. Právoplatnosťou rozsudku o zrušení práva spoločného

nájmu sporného bytu totiž zaniklo aj dovtedy spoločné členstvo účastníkov v družstve

a žalobcovi vzniklo právo bývať v spornom byte až do splnenia podmienky zabezpečenia

bytovej náhrady. Toto právo bývania nemožno stotožniť s právom užívať byt, ktoré tvorí

obsah vlastníckeho alebo nájomného vzťahu. Žalobca nie je vlastníkom sporného bytu ani

jeho nájomcom. Neopodstatnené sú aj námietky žalobcu, že žalovaná v konaní nepreukázala

doručenie písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady a že mu nebola ponúknutá

adekvátna bytová náhrada. Vzhľadom na úspech žalovanej v odvolacom konaní rozhodol

odvolací súd o trovách odvolacieho konania s poukazom na a

ods. 1

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v ktorom uviedol, že

konanie je postihnuté vadou konania podľa ( ),

konanie je postihnuté inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Žiadal zrušiť tak napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Na bližšie vysvetlenie uviedol, že odvolací súd mu odňal

možnosť konať pred súdom tým, že prvostupňové rozhodnutie v časti o určenie, že právo

žalobcu užívať sporný byt trvá, potvrdil v rozpore so zásadou dvojinštančnosti. Pokiaľ súd

prvého stupňa uviedol, že žalovaná preukázala zabezpečenie bytovej náhrady pre žalobcu

predložením písomného vyhlásenia manželov Č. o ich pripravenosti prenajať žalobcovi byt

v ich vlastníctve, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov – súd sa

nevyporiadal s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa nielen neurčitosti právneho úkonu

zabezpečujúceho bytovú náhradu, ale tiež nedostatkov a neprimeranosti ponúknutej bytovej

náhrady ( ). Na nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu nič nemení, že v odôvodnení rozsudku sa odvolací súd okrajovo zaoberal splnením

niektorých formálnych podmienok poskytnutia bytovej náhrady a niektorých kritérií bytovej

náhrady. Odvolací súd potvrdil v tejto časti vecne nepreskúmateľný prvostupňový rozsudok,

hoci takýto postup je v rozpore so zásadou dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.

Porušením tejto zásady je i prekvapujúci právny záver odvolacieho súdu, že žalobca nemá

právo užívania bytu, ale len právo bývania. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa v tejto časti z iného právneho dôvodu, než z akého zamietol žalobu súd prvého stupňa.

Právny názor odvolacieho súdu je navyše nesprávny z dôvodu, že právo bývania v sebe

pojmovo zahŕňa i právo užívať sporný byt. Žalobca sa preto správne domáhal určenia, že jeho

právo užívať sporný byt trvá. Dovolateľ dodal, že odvolací súd mu svojim postupom

znemožnil primerane reagovať na názory súdu, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie.

V ďalšom uviedol, že konanie je postihnuté tiež inou vadou majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ). Vadu tejto povahy vyvodzoval z toho, že

odvolací súd sa dostatočne nevyporiadal s jeho podstatnými námietkami uvedenými

v priebehu odvolacieho konania, najmä s argumentom, že prvú bytovú náhradu mu žalovaná

ponúkla už v decembri 1992, v dôsledku čoho (i keby bol správny názor odvolacieho súdu, že

premlčacia doba podľa ods. l začala plynúť dňom nasledujúcim

po ponúknutí bytovej náhrady) došlo v každom prípade k premlčaniu práva žalovanej

domáhať sa jeho vypratania zo sporného bytu. Ani s týmto zásadným argumentom

spôsobilým privodiť iné rozhodnutie vo veci sa ale odvolací súd nevyporiadal, čím zaťažil

konanie uvedenou procesnou vadou. Podľa dovolateľa spočíva rozhodnutie odvolacieho súdu

na nesprávnych právnych záveroch ( ). Žalobca za správny označil

názor, v zmysle ktorého právoplatným rozsudkom priznané právo žalovanej domáhať sa

exekúciou vypratania sporného bytu podlieha premlčaniu podľa § 110 ods. l Občianskeho

zákonníka a premlčacia doba vo vzťahu k tomuto právu žalovanej začala plynúť dňom

nasledujúcim po dni právoplatnosti rozsudku, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť byt

vypratať po zabezpečení bytovej náhrady (resp. dňom vykonateľnosti výroku tohto rozsudku

zakladajúceho žalovanej právo domáhať sa vypratania sporného bytu). Nesprávny je právny

názor odvolacieho súdu, že premlčacia doba začína plynúť ponúknutím bytovej náhrady;

pokiaľ by bol správny, začiatok a plynutie premlčacej doby by záviselo iba od správania sa

oprávneného subjektu, v dôsledku čoho by právo tvoriace predmet tohto konania – v rozpore

s účelom inštitútu premlčania – fakticky premlčaniu nepodliehalo. Zo všetkých týchto

dôvodov dovolateľ žiadal zrušiť rozsudky súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnila so správnymi právnymi závermi

odvolacieho súdu, navrhla nedôvodné dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov

dovolacieho konania. Uviedla, že právne úvahy žalobcu o začatí plynutia 10 ročnej

premlčacej doby sú založené na účelovej kombinácii interpretácie všeobecnej úpravy

premlčania v a osobitnej úpravy premlčacích dôb a momentu

ich plynutia v a sú vedené zámerom negovať logické

a právne podložené závery odvolacieho súdu. Rozsudkom, ktorým bolo zrušené právo

spoločného nájmu sporného bytu, bolo jej právo domáhať sa vypratania bytu podmienené

zabezpečením bytovej náhrady. Žalobca jej ponuku bytovej náhrady neprijal, pričom

poukazoval iba na (údajne neprimeranú) výšku nájomného a úhrady za užívanie bytovej

náhrady. Nedôvodné je tvrdenie žalobcu o porušení zásady dvojinštančnosti konania.

Rozhodnutie založené na právnom názore súdu, že žalobcovi svedčí iba právo bývania

v predmetnom byte, a nie právo užívania, je správne a nie je v ničom prekvapujúce (podľa

obsahu vyjadrenia žalovanej preto, lebo je v súlade s už judikovaným rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaným pod R 84/2002).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či je dovolanie v celom rozsahu procesne prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom.

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, pokiaľ je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238

ods. 1 ) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( od. 2 ). Dovolanie je prípustné aj proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vo výroku rozsudku vyslovil, že

je dovolanie je prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu

( ).

V danom prípade je dovolaním napadnutý jednak výrok rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa zamietajúci žalobu o určenie

súdnej nevymáhateľnosti práva žalovanej domáhať vypratania žalobcu zo sporného bytu,

jednak výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa

zamietajúci žalobu o určenie, že právo žalobcu užívať sporný byt trvá. Procesnú prípustnosť

oboch častí dovolania je potrebné skúmať samostatne.

I. Odvolací súd vo výrokovej časti rozsudku pripustil dovolanie ( ),

lebo svoje rozhodnutie považoval za zásadného právneho významu z hľadiska riešenia

(tzv. dovolacej) otázky, „či právo účastníka domáhať sa vypratania družstevného bytu, ku

ktorému bolo súdnym rozhodnutím zrušené právo spoločného nájmu s tým, že byt bude

naďalej ako člen družstva a výlučný nájomca užívať tento účastník, sa premlčuje a pokiaľ

áno, ktorým dňom začína plynúť 10 ročná premlčacia doba podľa § 110 ods. 1 prvej vety

“.

Z hľadiska formálneho i obsahového s odvolacím súdom vymedzenej dovolacej

otázky vyplýva, že odvolací súd pripustil dovolanie (iba) vo vzťahu k výroku rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa zamietajúci

žalobu o určenie súdnej nevymáhateľnosti práva žalovanej domáhať sa vypratania žalobcu zo

sporného bytu; dovolanie žalobcu v časti smerujúcej proti tomuto výroku rozsudku

odvolacieho súdu je procesne prípustné podľa

Z rozsudku odvolacieho súdu (jeho výrokovej časti, odôvodnenia a vymedzenia

dovolacej otázky) však nevyplýva, že by prípustnosť dovolania vyslovil aj vo vzťahu

k výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa

zamietajúci žalobu o určenie, že právo žalobcu užívať sporný byt trvá; prípustnosť dovolania

žalobcu v časti, ktorou napadol uvedený výrok rozsudku odvolacieho súdu, preto z § 238

ods. 3 nevyplýva. Prípustnosť podaného dovolania v tejto časti by mohla založiť len

vada konania v zmysle

Dovolací súd, rešpektujúc povinnosť vyplývajúcu z a zohľadňujúc

obsah dovolania, skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade konania v zmysle

O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľ existenciu vád konania v zmysle až e/ a nenamietal;

žiadna z nich ani v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Žalobca namietal, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Dôvodom,

ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa , je procesne nesprávny postup

súdu v občianskom súdnom konaní znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu jeho

procesných práv. O procesnú vadu tejto povahy, ktorá má za následok porušenie zásady

dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, ide v prípade takého postupu, pri ktorom

odvolací súd svoje rozhodnutie založil na (z pohľadu súdu prvého stupňa) „nových“ alebo

dosiaľ nevýznamných, avšak (z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom)

rozhodujúcich skutkových zisteniach, a tým účastníkovi konania odňal možnosť domáhať sa

prieskumu správnosti týchto „nových“ zistení v opravnom konaní na súde vyššej inštancie.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nedošlo v preskúmavanej veci k uvedenej

procesnej vade. Súdy oboch nižších stupňov vychádzali zo zhodných skutkových okolností

a dospeli k rovnakému právnemu záveru o neexistencii práva žalobcu užívať predmetný byt.

V tom nie je medzi ich rozhodnutiami žiadny rozdiel. Na uvedenom závere nič nemení, že

odvolací súd nad rámec toho, čo uviedol v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa, vysvetlil

obsahu pojmu právo bývania, ktoré žalobcovi vzniklo právoplatnosťou rozsudku o zrušení

práva spoločného nájmu sporného bytu a určení žalovanej za výlučnú nájomníčku a členku

družstva. Na tejto zhode skutkových zistení súdov nič nemení ani konštatovanie odvolacieho

súdu, že žalobca (ktorý nie je vlastníkom ani nájomníkom sporného bytu) nemá právo byt

užívať, pričom obsah tohto práva (užívania) nie je totožný s obsahom práva bývania.

Odvolací súd v danej veci nezohľadnil a právne neposudzoval žiadne také skutočnosti,

z ktorých by pred ním nevychádzal už súd prvého stupňa. Odvolací súd iba v porovnaní so

súdom prvého stupňa podrobnejšie odôvodnil skutkové a právne závery, totožné so závermi

súdu prvého stupňa. Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v tomto zmysle „prekvapujúco“

založené na okolnostiach, ktoré neboli zohľadnené už v prvostupňovom konaní alebo na

okolnostiach, ktorým dovtedy nebol pripisovaný právny význam. Dovolací súd aj z hľadiska

tejto argumentácie žalobcu opätovne poukazuje na názorovú zhodu súdov nižších stupňov

v tom, čo bolo pre rozhodnutie o žalobe určujúce – že žalobca nemá právo užívania sporného

bytu (bližšie vysvetlenie, ktoré podal odvolací súd o práve žalobcu obývať byt, na tejto zhode

nič nemení).

Žalobcom tvrdenú vadu konania v zmysle nemožno vyvodiť ani

z právneho posúdenia tejto veci súdom. Uvedené ustanovenia totiž odňatie možnosti konať

pred súdom dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, nie však s právnym posúdením

veci. Pri právnom posudzovaní veci súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny

alebo procesný predpis, v žiadnom prípade ale účastníkovi konania neodníma možnosť

uplatnenia jeho procesných práv.

Predmetnú procesnú vadu nezakladá ani žalobcom tvrdená nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá je judikatúrou považovaná (iba) za tzv. inú vadu konania

majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď R 111/1998), nie však za procesnú

nesprávnosť zakladajúcu zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť proti nemu smerujúceho

dovolania ( ).

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na

súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade konania v zmysle , ktorá

zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu.

V nadväznosti na konštatovanie uvedené v predchádzajúcom odseku dovolací súd

uzatvára, že dovolanie žalobcu je procesne neprípustné v časti smerujúcej proti výroku

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

zamietajúcom žalobu o určenie, že právo žalobcu užívať sporný byt trvá – odvolací súd vo

vzťahu k tomuto potvrdzujúcemu výroku nevyslovil prípustnosť dovolania a v dovolacom

konaní nevyšlo najavo, že by sa v konaní na súdoch nižších stupňov vyskytla procesná vada

konania v zmysle Vzhľadom na to dovolací súd dovolanie žalobcu v procesne

neprípustnej časti odmietol podľa v spojení s

bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou tejto časti napadnutého rozhodnutia.

II. Dovolanie žalobcu je procesne prípustné (podľa ) v časti

smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie súdnej nevymáhateľnosti práva

žalovanej domáhať sa vypratania žalobcu zo sporného bytu. Len v tejto časti mohol dovolací

súd pristúpiť k vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd na základe

výsledkov dovolacieho prieskumu uvádza nasledovné:

umožňuje účastníkovi podať dovolanie iba z dôvodov,

ktoré sú taxatívne uvedené v , a to že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací

súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Treba

zdôrazniť, že dovolací súd sa obligatórne ( ) zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalobca v predmetnom konaní podal žalobu, ktorou žiadal určiť, že právo žalovanej

domáhať sa v exekúcii jeho vypratania z bytu nie je súdne vymáhateľné, lebo došlo k jeho

premlčaniu.

v označuje za procesne prípustnú

žalobu na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na takom určení

naliehavý právny záujem. V súlade s týmto ustanovením skúma súd existenciu naliehavého

právneho záujmu (ex offo) v každom štádiu konania – vyžaduje sa, aby tento naliehavý

záujem bol daný nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania

odvolacieho súdu (porovnaj a ). Bez doloženej existencie

takéhoto záujmu musí súd žalobu podľa zamietnuť ako neprípustnú.

Ide o samostatný a prvoradý dôvod pre jej zamietnutie, v dôsledku čoho súd po zaujatí záveru,

že určovacia žaloba podľa nie je z dôvodu nedostatku naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva,

zamietne takúto žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (viď rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Nie je vylúčené ani podanie určovacej žaloby neuvedenej v O takú

žalobu ide tiež vtedy, keď ňou žalobca nepožaduje určiť existenciu alebo neexistenciu

právneho vzťahu alebo práva, ale sa domáha určenia existencie alebo neexistencie právnej

skutočnosti. Žaloba, ktorou sa účastník domáha určenia (ne)existencie právnej skutočnosti,

môže byť opodstatnená, pokiaľ má oporu v platnom právnom poriadku (viď napríklad

ustanovenie alebo ); ak však právny poriadok

takúto žalobu nepripúšťa, treba ju bez ďalšieho zamietnuť (viď rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ).

V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neobjasnil, na

základe čoho dospel k záveru, že je vôbec prípustné o žalobcom podanej určovacej žalobe

konať. Nepodal vysvetlenie, o aký druh žaloby ide [či ide o žalobu na určenie (ne)existencie

právneho vzťahu alebo práva v zmysle (a v čom v tomto prípade spočíva

naliehavý právny záujem na žalobcom požadovanom určení), alebo či ide o určovaciu žalobu

inú, v neuvedenú (a z ktorého zákonného ustanovenia vyplýva v tomto

prípade jej prípustnosť)]. So zreteľom na to je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný

a dovolací súd nemohol pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím

súdom a v rámci toho ani k preskúmaniu správnosti vyriešenia dovolacej otázky.

Keďže dovolanie (v jeho procesne prípustnej časti) smeruje proti rozsudku vydanému

v konaní postihnutom vadou v zmysle Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie

konanie ( a ).

Právny názor dovolacieho súdu bude v ďalšom konaní záväzný. V novom rozhodnutí

rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. apríla 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková