Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e65/368243.bab70e.pdf
PDF · 129.71 KB
No categories available
3Cdo/99/2008
Najvyšší súd 3 Cdo 99/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J., bývajúceho v K.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. P., s.r.o., so sídlom v K., IČO: X., proti
žalovanej M., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. R., advokátom so sídlom v K., o určenie
zániku súdnej vymáhateľnosti práva na vypratanie bytu a určenie trvania práva užívať
byt, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 14 C 23/2004, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. októbra 2007 sp. zn. 4 Co 37/2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky
I. o d m i e t a dovolanie žalobcu v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského
súdu v Košiciach z 30. októbra 2007 sp. zn. 4 Co 37/2006, ktorým potvrdil rozsudok
Okresného súdu Košice I z 8. decembra 2005 č.k. 14 C 23/2004-94 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Košice I z 5. januára 2006 č.k.
14 C 23/2004-99 vo výroku zamietajúcom žalobu o určenie trvania práva užívať byt,
II. z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30. októbra 2007 sp. zn.
a) vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I z 8. decembra 2005
č.k. 14 C 23/2004-94 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Košice I
z 5. januára 2006 č.k. 14 C 23/2004-99 vo výroku zamietajúcom žalobu o určenie
zániku súdnej vymáhateľnosti práva na vypratanie bytu,
b) vo výroku o trovách konania.
III. Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 8. decembra 2005 č.k. 14 C 23/2004-94 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom z 5. januára 2006 č.k. 14 C 23/2004-99 zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal určenia, že právo: 1/ žalovanej domáhať sa voči nemu vypratania
3-izbového družstevného bytu č. 25 v K. č. X. (ďalej len „sporný byt“) v exekúcii na základe
rozsudku Mestského súdu v Košiciach z 1. júla 1992 č.k. 28 C 39/1992-39 nie je
vymáhateľné, a 2/ žalobcu užívať sporný byt trvá. Súd prvého stupňa rozhodol aj o trovách
konania. Vychádzal zo zistenia, že účastníci konania sa po rozvode manželstva nedohodli
o ďalšom nájme sporného bytu. Mestský súd v Košiciach rozsudkom z 1. júla 1992 č.k. 28 C
39/1992-39, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. októbra 1992, zrušil právo spoločného nájmu
sporného bytu účastníkov s tým, že za výlučnú nájomníčku a členku družstva určil žalovanú;
žalobca bol zaviazaný vypratať sporný byt do 15 dní odo dňa, ku ktorému mu bude
zabezpečený primeraný náhradný byt. Žalovaná listom z 1. októbra 2003 vyzvala žalobcu,
aby sa dostavil do kancelárie jej právneho zástupcu za účelom uzavretia nájomnej zmluvy
s manželmi Č., ktorí sú ako vlastníci bytu na D. ulici Č. pripravení uzavrieť so žalobcom
zmluvu o nájme tohto bytu na dobu neurčitú. Žalobca na to reagoval oznámením, že
ponúknutý byt nepovažuje za primeranú bytovú náhradu z dôvodu požadovanej výšky
nájomného. Za tohto stavu žalovaná podala návrh na vykonanie exekúcie vyprataním
sporného bytu. Exekúcia bola vedená súdnym exekútorom JUDr. M. pod sp. zn.
Ex 1512/2003 a žalobca (povinný) v jej priebehu podal námietky proti exekúcii, proti trovám
exekúcie, proti bytovej náhrade a zároveň vzniesol námietku premlčania práva žalovanej
(oprávnenej) domáhať sa exekúcie v dôsledku uplynutia 10 ročnej premlčacej doby. Na
základe takto zisteného skutkového stavu Okresný súd Košice I s poukazom na § 110 ods. 1
Občianskeho zákonníka a § 160 ods. 3 O.s.p. dospel k záveru, že právo žalovanej domôcť sa
v exekučnom konaní vypratania bytu premlčané nie je, lebo 10 ročná premlčacia doba začala
plynúť márnym uplynutím lehoty 15 dní od prevzatia upovedomenia o zabezpečení
náhradného bytu (t.j. 19. októbra 2003). Žalobca bol vzhľadom na to povinný sporný byt
vypratať do 18. októbra 2003. Žalobca ale ponuku náhradného bytu neprijal. Vzhľadom na to
žalovaná mohla požiadať o výkon exekúcie a žalobca od 19. októbra 2003 nemá právo užívať
sporný byt. Z uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol. Úspešnej žalovanej
priznal náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.).
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 30. októbra 2007 sp. zn.
4 Co 37/2006 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v celom
rozsahu potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Odvolací súd zároveň pripustil
proti svojmu rozsudku dovolanie, lebo ho považoval za rozsudok zásadného právneho
významu v otázke, „či právo účastníka domáhať sa vypratania družstevného bytu, ku ktorému
bolo súdnym rozhodnutím zrušené právo spoločného nájmu s tým, že byt bude naďalej ako
člen družstva a výlučný nájomca užívať tento účastník, sa premlčuje a pokiaľ áno, ktorým
dňom začína plynúť 10 ročná premlčacia doba podľa § 110 ods. 1 prvej vety Občianskeho
zákonníka“. Odvolací súd vychádzal z toho, že na základe právoplatného rozsudku súdu bolo
zrušené právo spoločného nájmu sporného bytu, žalovaná bola určená za jeho výlučnú
nájomníčku a tiež členku družstva a žalobca bol povinný vypratať sporný byt do 15 dní odo
dňa, ku ktorému mu bude zabezpečený primeraný náhradný byt. Právoplatnosťou tohto
rozsudku žalobcovi v spornom byte vzniklo právo bývania. Žalovaná sa mohla domáhať
vypratania sporného bytu, pokiaľ bola žalobcovi zabezpečená bytová náhrada. Kým trvala
vzájomná podmienenosť práv a povinností účastníkov založených rozsudkom Mestského
súdu Košice z 1. júla 1992 č.k. 28 C 39/1992-39, nemohla začať plynúť premlčacia doba na
uplatnenie práva žalovanej domáhať sa vypratania sporného bytu, ktoré je rovnako ako
povinnosť žalobcu vypratať byt, viazané na splnenie podmienky zabezpečenia priznanej
bytovej náhrady. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd za správny záver súdu prvého
stupňa o nepremlčaní práva žalovanej. Za nedôvodnú označil preto odvolaciu námietku
žalobcu o plynutí premlčacej doby na uplatnenie práva na vypratanie bytu odo dňa
nasledujúceho po dni právoplatnosti uvedeného rozsudku (t.j. 27. októbra 1992) a o premlčaní
tohto práva dňom 27. októbra 2002. V uvedených súvislostiach neobstojí ani odvolacia
námietka žalobcu týkajúca sa plynutia premlčacej doby ohľadne práva domáhať sa vypratania
bytu bez ohľadu na to, či a kedy bola zabezpečená bytová náhrada (§ 340 ods. 2 O.s.p. v znení
do 31. augusta 2005). Odvolací súd považoval za nedôvodné aj odvolanie žalobcu proti
výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žaloba v časti o určenie, že
právo žalobcu užívať sporný byt trvá. Právoplatnosťou rozsudku o zrušení práva spoločného
nájmu sporného bytu totiž zaniklo aj dovtedy spoločné členstvo účastníkov v družstve
a žalobcovi vzniklo právo bývať v spornom byte až do splnenia podmienky zabezpečenia
bytovej náhrady. Toto právo bývania nemožno stotožniť s právom užívať byt, ktoré tvorí
obsah vlastníckeho alebo nájomného vzťahu. Žalobca nie je vlastníkom sporného bytu ani
jeho nájomcom. Neopodstatnené sú aj námietky žalobcu, že žalovaná v konaní nepreukázala
doručenie písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady a že mu nebola ponúknutá
adekvátna bytová náhrada. Vzhľadom na úspech žalovanej v odvolacom konaní rozhodol
odvolací súd o trovách odvolacieho konania s poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v ktorom uviedol, že
konanie je postihnuté vadou konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.),
konanie je postihnuté inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žiadal zrušiť tak napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Na bližšie vysvetlenie uviedol, že odvolací súd mu odňal
možnosť konať pred súdom tým, že prvostupňové rozhodnutie v časti o určenie, že právo
žalobcu užívať sporný byt trvá, potvrdil v rozpore so zásadou dvojinštančnosti. Pokiaľ súd
prvého stupňa uviedol, že žalovaná preukázala zabezpečenie bytovej náhrady pre žalobcu
predložením písomného vyhlásenia manželov Č. o ich pripravenosti prenajať žalobcovi byt
v ich vlastníctve, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov – súd sa
nevyporiadal s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa nielen neurčitosti právneho úkonu
zabezpečujúceho bytovú náhradu, ale tiež nedostatkov a neprimeranosti ponúknutej bytovej
náhrady (§ 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Na nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu nič nemení, že v odôvodnení rozsudku sa odvolací súd okrajovo zaoberal splnením
niektorých formálnych podmienok poskytnutia bytovej náhrady a niektorých kritérií bytovej
náhrady. Odvolací súd potvrdil v tejto časti vecne nepreskúmateľný prvostupňový rozsudok,
hoci takýto postup je v rozpore so zásadou dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.
Porušením tejto zásady je i prekvapujúci právny záver odvolacieho súdu, že žalobca nemá
právo užívania bytu, ale len právo bývania. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa v tejto časti z iného právneho dôvodu, než z akého zamietol žalobu súd prvého stupňa.
Právny názor odvolacieho súdu je navyše nesprávny z dôvodu, že právo bývania v sebe
pojmovo zahŕňa i právo užívať sporný byt. Žalobca sa preto správne domáhal určenia, že jeho
právo užívať sporný byt trvá. Dovolateľ dodal, že odvolací súd mu svojim postupom
znemožnil primerane reagovať na názory súdu, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie.
V ďalšom uviedol, že konanie je postihnuté tiež inou vadou majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vadu tejto povahy vyvodzoval z toho, že
odvolací súd sa dostatočne nevyporiadal s jeho podstatnými námietkami uvedenými
v priebehu odvolacieho konania, najmä s argumentom, že prvú bytovú náhradu mu žalovaná
ponúkla už v decembri 1992, v dôsledku čoho (i keby bol správny názor odvolacieho súdu, že
premlčacia doba podľa § 110 ods. l Občianskeho zákonníka začala plynúť dňom nasledujúcim
po ponúknutí bytovej náhrady) došlo v každom prípade k premlčaniu práva žalovanej
domáhať sa jeho vypratania zo sporného bytu. Ani s týmto zásadným argumentom
spôsobilým privodiť iné rozhodnutie vo veci sa ale odvolací súd nevyporiadal, čím zaťažil
konanie uvedenou procesnou vadou. Podľa dovolateľa spočíva rozhodnutie odvolacieho súdu
na nesprávnych právnych záveroch (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žalobca za správny označil
názor, v zmysle ktorého právoplatným rozsudkom priznané právo žalovanej domáhať sa
exekúciou vypratania sporného bytu podlieha premlčaniu podľa § 110 ods. l Občianskeho
zákonníka a premlčacia doba vo vzťahu k tomuto právu žalovanej začala plynúť dňom
nasledujúcim po dni právoplatnosti rozsudku, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť byt
vypratať po zabezpečení bytovej náhrady (resp. dňom vykonateľnosti výroku tohto rozsudku
zakladajúceho žalovanej právo domáhať sa vypratania sporného bytu). Nesprávny je právny
názor odvolacieho súdu, že premlčacia doba začína plynúť ponúknutím bytovej náhrady;
pokiaľ by bol správny, začiatok a plynutie premlčacej doby by záviselo iba od správania sa
oprávneného subjektu, v dôsledku čoho by právo tvoriace predmet tohto konania – v rozpore
s účelom inštitútu premlčania – fakticky premlčaniu nepodliehalo. Zo všetkých týchto
dôvodov dovolateľ žiadal zrušiť rozsudky súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnila so správnymi právnymi závermi
odvolacieho súdu, navrhla nedôvodné dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov
dovolacieho konania. Uviedla, že právne úvahy žalobcu o začatí plynutia 10 ročnej
premlčacej doby sú založené na účelovej kombinácii interpretácie všeobecnej úpravy
premlčania v § 101 Občianskeho zákonníka a osobitnej úpravy premlčacích dôb a momentu
ich plynutia v § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a sú vedené zámerom negovať logické
a právne podložené závery odvolacieho súdu. Rozsudkom, ktorým bolo zrušené právo
spoločného nájmu sporného bytu, bolo jej právo domáhať sa vypratania bytu podmienené
zabezpečením bytovej náhrady. Žalobca jej ponuku bytovej náhrady neprijal, pričom
poukazoval iba na (údajne neprimeranú) výšku nájomného a úhrady za užívanie bytovej
náhrady. Nedôvodné je tvrdenie žalobcu o porušení zásady dvojinštančnosti konania.
Rozhodnutie založené na právnom názore súdu, že žalobcovi svedčí iba právo bývania
v predmetnom byte, a nie právo užívania, je správne a nie je v ničom prekvapujúce (podľa
obsahu vyjadrenia žalovanej preto, lebo je v súlade s už judikovaným rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaným pod R 84/2002).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či je dovolanie v celom rozsahu procesne prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom.
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, pokiaľ je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238
ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 od. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vo výroku rozsudku vyslovil, že
je dovolanie je prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu
V danom prípade je dovolaním napadnutý jednak výrok rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa zamietajúci žalobu o určenie
súdnej nevymáhateľnosti práva žalovanej domáhať vypratania žalobcu zo sporného bytu,
jednak výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa
zamietajúci žalobu o určenie, že právo žalobcu užívať sporný byt trvá. Procesnú prípustnosť
oboch častí dovolania je potrebné skúmať samostatne.
I. Odvolací súd vo výrokovej časti rozsudku pripustil dovolanie (§ 238 ods. 3 O.s.p.),
lebo svoje rozhodnutie považoval za zásadného právneho významu z hľadiska riešenia
(tzv. dovolacej) otázky, „či právo účastníka domáhať sa vypratania družstevného bytu, ku
ktorému bolo súdnym rozhodnutím zrušené právo spoločného nájmu s tým, že byt bude
naďalej ako člen družstva a výlučný nájomca užívať tento účastník, sa premlčuje a pokiaľ
áno, ktorým dňom začína plynúť 10 ročná premlčacia doba podľa § 110 ods. 1 prvej vety
Z hľadiska formálneho i obsahového s odvolacím súdom vymedzenej dovolacej
otázky vyplýva, že odvolací súd pripustil dovolanie (iba) vo vzťahu k výroku rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa zamietajúci
žalobu o určenie súdnej nevymáhateľnosti práva žalovanej domáhať sa vypratania žalobcu zo
sporného bytu; dovolanie žalobcu v časti smerujúcej proti tomuto výroku rozsudku
odvolacieho súdu je procesne prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
Z rozsudku odvolacieho súdu (jeho výrokovej časti, odôvodnenia a vymedzenia
dovolacej otázky) však nevyplýva, že by prípustnosť dovolania vyslovil aj vo vzťahu
k výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa
zamietajúci žalobu o určenie, že právo žalobcu užívať sporný byt trvá; prípustnosť dovolania
žalobcu v časti, ktorou napadol uvedený výrok rozsudku odvolacieho súdu, preto z § 238
ods. 3 O.s.p. nevyplýva. Prípustnosť podaného dovolania v tejto časti by mohla založiť len
vada konania v zmysle § 237 O.s.p.
Dovolací súd, rešpektujúc povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O.s.p. a zohľadňujúc
obsah dovolania, skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľ existenciu vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal;
žiadna z nich ani v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Žalobca namietal, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Dôvodom,
ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je procesne nesprávny postup
súdu v občianskom súdnom konaní znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu jeho
procesných práv. O procesnú vadu tejto povahy, ktorá má za následok porušenie zásady
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, ide v prípade takého postupu, pri ktorom
odvolací súd svoje rozhodnutie založil na (z pohľadu súdu prvého stupňa) „nových“ alebo
dosiaľ nevýznamných, avšak (z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom)
rozhodujúcich skutkových zisteniach, a tým účastníkovi konania odňal možnosť domáhať sa
prieskumu správnosti týchto „nových“ zistení v opravnom konaní na súde vyššej inštancie.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nedošlo v preskúmavanej veci k uvedenej
procesnej vade. Súdy oboch nižších stupňov vychádzali zo zhodných skutkových okolností
a dospeli k rovnakému právnemu záveru o neexistencii práva žalobcu užívať predmetný byt.
V tom nie je medzi ich rozhodnutiami žiadny rozdiel. Na uvedenom závere nič nemení, že
odvolací súd nad rámec toho, čo uviedol v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa, vysvetlil
obsahu pojmu právo bývania, ktoré žalobcovi vzniklo právoplatnosťou rozsudku o zrušení
práva spoločného nájmu sporného bytu a určení žalovanej za výlučnú nájomníčku a členku
družstva. Na tejto zhode skutkových zistení súdov nič nemení ani konštatovanie odvolacieho
súdu, že žalobca (ktorý nie je vlastníkom ani nájomníkom sporného bytu) nemá právo byt
užívať, pričom obsah tohto práva (užívania) nie je totožný s obsahom práva bývania.
Odvolací súd v danej veci nezohľadnil a právne neposudzoval žiadne také skutočnosti,
z ktorých by pred ním nevychádzal už súd prvého stupňa. Odvolací súd iba v porovnaní so
súdom prvého stupňa podrobnejšie odôvodnil skutkové a právne závery, totožné so závermi
súdu prvého stupňa. Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v tomto zmysle „prekvapujúco“
založené na okolnostiach, ktoré neboli zohľadnené už v prvostupňovom konaní alebo na
okolnostiach, ktorým dovtedy nebol pripisovaný právny význam. Dovolací súd aj z hľadiska
tejto argumentácie žalobcu opätovne poukazuje na názorovú zhodu súdov nižších stupňov
v tom, čo bolo pre rozhodnutie o žalobe určujúce – že žalobca nemá právo užívania sporného
bytu (bližšie vysvetlenie, ktoré podal odvolací súd o práve žalobcu obývať byt, na tejto zhode
nič nemení).
Žalobcom tvrdenú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno vyvodiť ani
z právneho posúdenia tejto veci súdom. Uvedené ustanovenia totiž odňatie možnosti konať
pred súdom dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, nie však s právnym posúdením
veci. Pri právnom posudzovaní veci súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny
alebo procesný predpis, v žiadnom prípade ale účastníkovi konania neodníma možnosť
uplatnenia jeho procesných práv.
Predmetnú procesnú vadu nezakladá ani žalobcom tvrdená nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá je judikatúrou považovaná (iba) za tzv. inú vadu konania
majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď R 111/1998), nie však za procesnú
nesprávnosť zakladajúcu zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť proti nemu smerujúceho
dovolania (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na
súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 O.s.p., ktorá
zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu.
V nadväznosti na konštatovanie uvedené v predchádzajúcom odseku dovolací súd
uzatvára, že dovolanie žalobcu je procesne neprípustné v časti smerujúcej proti výroku
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
zamietajúcom žalobu o určenie, že právo žalobcu užívať sporný byt trvá – odvolací súd vo
vzťahu k tomuto potvrdzujúcemu výroku nevyslovil prípustnosť dovolania a v dovolacom
konaní nevyšlo najavo, že by sa v konaní na súdoch nižších stupňov vyskytla procesná vada
konania v zmysle § 237 O.s.p. Vzhľadom na to dovolací súd dovolanie žalobcu v procesne
neprípustnej časti odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou tejto časti napadnutého rozhodnutia.
II. Dovolanie žalobcu je procesne prípustné (podľa § 238 ods. 3 O.s.p.) v časti
smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie súdnej nevymáhateľnosti práva
žalovanej domáhať sa vypratania žalobcu zo sporného bytu. Len v tejto časti mohol dovolací
súd pristúpiť k vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd na základe
výsledkov dovolacieho prieskumu uvádza nasledovné:
Občiansky súdny poriadok umožňuje účastníkovi podať dovolanie iba z dôvodov,
ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., a to že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací
súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Treba
zdôrazniť, že dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Žalobca v predmetnom konaní podal žalobu, ktorou žiadal určiť, že právo žalovanej
domáhať sa v exekúcii jeho vypratania z bytu nie je súdne vymáhateľné, lebo došlo k jeho
premlčaniu.
Občiansky súdny poriadok v § 80 písm. c/ O.s.p. označuje za procesne prípustnú
žalobu na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na takom určení
naliehavý právny záujem. V súlade s týmto ustanovením skúma súd existenciu naliehavého
právneho záujmu (ex offo) v každom štádiu konania – vyžaduje sa, aby tento naliehavý
záujem bol daný nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania
odvolacieho súdu (porovnaj § 154 ods. 1 a § 211 ods. 2 O.s.p.). Bez doloženej existencie
takéhoto záujmu musí súd žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. zamietnuť ako neprípustnú.
Ide o samostatný a prvoradý dôvod pre jej zamietnutie, v dôsledku čoho súd po zaujatí záveru,
že určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O.s.p. nie je z dôvodu nedostatku naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva,
zamietne takúto žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (viď rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 44/2008).
Nie je vylúčené ani podanie určovacej žaloby neuvedenej v § 80 písm. c/ O.s.p. O takú
žalobu ide tiež vtedy, keď ňou žalobca nepožaduje určiť existenciu alebo neexistenciu
právneho vzťahu alebo práva, ale sa domáha určenia existencie alebo neexistencie právnej
skutočnosti. Žaloba, ktorou sa účastník domáha určenia (ne)existencie právnej skutočnosti,
môže byť opodstatnená, pokiaľ má oporu v platnom právnom poriadku (viď napríklad
ustanovenie § 77 Zákonníka práce alebo § 175k ods. 2 O.s.p.); ak však právny poriadok
takúto žalobu nepripúšťa, treba ju bez ďalšieho zamietnuť (viď rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 231/2006).
V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neobjasnil, na
základe čoho dospel k záveru, že je vôbec prípustné o žalobcom podanej určovacej žalobe
konať. Nepodal vysvetlenie, o aký druh žaloby ide [či ide o žalobu na určenie (ne)existencie
právneho vzťahu alebo práva v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. (a v čom v tomto prípade spočíva
naliehavý právny záujem na žalobcom požadovanom určení), alebo či ide o určovaciu žalobu
inú, v § 80 písm. c/ O.s.p. neuvedenú (a z ktorého zákonného ustanovenia vyplýva v tomto
prípade jej prípustnosť)]. So zreteľom na to je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný
a dovolací súd nemohol pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím
súdom a v rámci toho ani k preskúmaniu správnosti vyriešenia dovolacej otázky.
Keďže dovolanie (v jeho procesne prípustnej časti) smeruje proti rozsudku vydanému
v konaní postihnutom vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.).
Právny názor dovolacieho súdu bude v ďalšom konaní záväzný. V novom rozhodnutí
rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. apríla 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková