Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b22/368500.678e6c.pdf
PDF · 157.84 KB
No categories available
5Sžf/61/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Sžf/61/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: J. – S., s miestom podnikania X., IČO: X., zast.:
JUDr. J., advokátom so sídlom R., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Nová ulica č. 13, 975 04 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline zo dňa 13. januára 2009 č. k. 21S 19/2008-55, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
zo dňa 13. januára 2009 č. k. 21S 19/2008-55 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Osobitnými žalobami sa žalobca na Krajskom súde v Žiline domáhal preskúmania:
1. rozhodnutia č. I/228/14925-90154/2007/993168-r zo dňa 11.12.2007, ktorým
druhostupňový daňový orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Ružomberok
č. 661/230/31503/07/God/X-253 zo dňa 04.09.2007, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004 v sume 188.100,– Sk
(v konaní vedenom pod sp. zn. 21S 19/2008),
2. rozhodnutia č. I/228/14928-90157/2007/993168-r zo dňa 11.12.2007, ktorým
druhostupňový daňový orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Ružomberok
č. 661/230/31541/07/God/X-259 zo dňa 04.09.2007, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel
na dani z pridanej hodnote za zdaňovacie obdobie september 2004 v sume 77.619,– Sk
(v konaní vedenom pod sp. zn. 21S 20/2008),
3. rozhodnutia č. I/228/14926-90155/2007/993168-r zo dňa 11.12.2007, ktorým
druhostupňový daňový orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Ružomberok
č. 661/230/31536/07/God/X-256 zo dňa 04.09.2007, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel
na dani z pridanej hodnote za zdaňovacie obdobie jún 2004 v sume 34.209,– Sk (v konaní
vedenom pod sp. zn. 21S 22/2008) a
4. rozhodnutia č. I/228/14924-90152/2007/993168-r zo dňa 11.12.2007, ktorým
druhostupňový daňový orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Ružomberok
č. 661/230/31496/07/God/X-251 zo dňa 03.09.2007, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel
na dani z pridanej hodnote za zdaňovacie obdobie január 2004 v sume 370.500,– Sk
(v konaní vedenom pod sp. zn. 21S 23/2008).
Krajský súd v Žiline v zmysle ustanovenia § 112 O.s.p. spojil uvedené konania
na spoločné konanie na pojednávaní dňa 13. januára 2009 tak, že v ďalšom uvedené konania
boli vedené pod sp. zn. 21S 19/2008.
Podľa krajského súdu sa žalobca v podaných žalobách domáhal, na základe rovnakých
skutkových a právnych záverov, zrušenia rozhodnutí žalovaného, ako aj prvostupňového
správneho orgánu. Vo vzťahu k faktúram, ktoré sú predmetom rozhodovania podľa
jednotlivých napadnutých rozhodnutí žalovaného, konštatoval, že v prípade neuznania
odpočítania dane z pridanej hodnoty pochybil správca dane, keď nesprávne upravil odpočet
DPH na vstupe od dodávateľa T., s.r.o. Á. z titulu, že dodávateľ z týchto plnení neodviedol
daň.
Žalobca mal tvrdiť, že právo na odpočítanie dane vzniklo podľa § 49 ods. 1 zákona
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č.
222/2004 Z.z.“) z dôvodu, že stavebné práce sa uskutočnili a boli fakturované v prípade
pôvodného konania 21S 19/2008 faktúrou č. 040006, a táto bola dodávateľovi aj uhradená.
Ďalej tvrdil, že následné stavebné práce ako súčasť subdodávky boli vyfakturované
investorovi, a teda bola odvedená aj daň na výstupe u týchto plnení, čo daňový úrad
pri kontrole nezohľadnil.
Tiež mal žalobca podľa krajského súdu tvrdiť, že žalobca počas roku 2004 vykonával
stavebné práce a dodávky pre firmy S., N. a.s., P. s.r.o., S. a.s., S. s.s., K. a.s., nielen so
svojimi zamestnancami ale aj so subdodávateľmi, ako napríklad T. s.r.o.
Vo vzťahu k pôvodnému konaniu 21S 20/2008 žalobca tvrdil, že správca dane
nesprávne odpočítal DPH na doklade – faktúre 040018 od dodávateľa T., s.r.o. Á., nakoľko
tieto práce sa uskutočnili, boli fakturované dodávateľom a uhradené, pričom následné práce,
ako súčasť subdodávky, boli vyfakturované investorovi, a teda bola odvedená aj daň na
výstupe z týchto plnení, čo taktiež kontrolór daňového úradu pri kontrole nezohľadnil.
V prípade pôvodného konania 21S 22/2008 žalobca podľa krajského súdu tvrdil,
že správca dane nesprávne odpočítal dane na doklade – faktúre č. 040009 od dodávateľa T.,
s.r.o. Á., keď nesprávne upravil odpočítanie DPH na vstupe, pričom tieto práce uskutočnili,
boli fakturované dodávateľom a boli aj uhradené, pričom následné práce, ako súčasť
subdodávky, boli vyfakturované investorovi, a teda bola odvedená aj daň na výstupe, pričom
tieto skutočnosti kontrola z daňového úradu nezohľadnila.
Čo sa týka pôvodného konania 21S 23/2008 žalobca podľa krajského súdu tvrdil,
že správca dane nesprávne odpočítal dane na doklade – faktúre č. 040001 od dodávateľa T.,
s.r.o. Á., keď nesprávne upravil odpočítanie DPH na vstupe, pričom tieto práce sa uskutočnili,
boli fakturované dodávateľom a boli aj uhradené, pričom následné práce, ako súčasť
subdodávky, boli vyfakturované investorovi, a teda bola odvedená aj daň na výstupe, pričom
tieto skutočnosti kontrola z daňového úradu nezohľadnila.
Vo všetkých konaniach žalobca poukázal na § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. a tvrdil,
že spoločnosti T., s.r.o. Á. za rok 2004 podala daňové priznanie k dani z príjmov dňa
31.03.2005, pričom z tohto písomného vyjadrenia nie je možné dokázať opak.
Ďalej žalovaný na základe daňovej kontroly zistil, že na adrese spoločnosti T., s.r.o.,
tzn. Á. č. X. sa nikto nezdržiaval (opustená chalupa na lazoch cca 5 km od obce Á., ktorú
vlastní J., T.), táto spoločnosť od 04/2004 nepodávala daňové priznania k dani z pridanej
hodnoty a jej posledné zdaňovacie obdobie bolo správcom dane určené „ex offo“ na júl 2005.
Ďalej v daňovom konaní bol vypočutý svedok J. ako jediný konateľ a súčasne spoločník
v spoločnosti T., s.r.o., t. č. Domov dôchodcov - N., L.. Tento bol v súlade so zák. č.
511/1992 Zb. pred započatím výsluchu riadne poučený, počas výsluchu bola prítomná Ing. Z.,
zástupkyňa žalobcu pre daňové konanie. Preto neobstojí námietka žalobcu, že nemohol byť
pri jeho výsluchu. Svedok M. nepotvrdil tvrdenia navrhovateľa, že práce v subdodávke
vykonával pre navrhovateľa a poprel skutočnosť, že faktúry boli vystavené spoločnosťou T.,
s.r.o. a podpisované ním ako konateľom tejto obchodnej spoločnosti.
Takisto žalovaný označil na základe námietky žalobcu v daňovom konaní za irelevantný
obsah zápisníc o miestnom zisťovaní zo dňa 21.9.2006 spísaných pred Daňovým úradom
Ružomberok, nakoľko z ich obsahu vyplývajú len skutočností, kde sa J. nachádza, aké sú jeho
osobné a majetkové pomery.
II.
Proti hore uvedeným viacerým rozhodnutiam žalovaného podal žalobca na Krajský súd
v Žiline žaloby, všetky zo dňa 15.02.2008.
Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj im predchádzajúcich
rozhodnutí prvostupňových daňových orgánov, a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
Krajský súd s odkazom na ust. § 244 ods. 1, § 247 ods. 1 a § 250i ods. 1 O.s.p.
v odôvodnení skonštatoval, že správny orgán nepochybil, keď vychádzal z výsluchu svedka
M. vykonaného zápisnicou z 02.10.2006, ktorého vyjadrenia vo veci boli jednoznačné. Na
druhej strane uviedol, že žalobca nepreukázal, ktoré konkrétne práce na základe predložených
faktúr pre neho realizovala spoločnosť T., s.r.o.
Navyše s prihliadnutím na výsluch svedka M. krajský súd konštatoval, že výsluch
svedka bol vykonaný v súlade so zákonom, nebolo porušené právo žalobcu klásť otázky
svedkovi. Toto právo využil aj zástupca žalobcu kladením konkrétnych otázok svedkovi
počas výsluchu svedka dňa 02.10.2006 vykonaného pred Daňovým Úradom Ružomberok.
Ani položením otázok splnomocneným zástupcom žalobcu a odpoveďami svedka neboli
preukázané skutočnosti, že by T., s.r.o. predmetné práce žalobcovi realizovala.
Vo vzťahu k žalobnému dôvodu, v ktorom spochybňoval žalobca obsah procesného
úkonu zápisníc o miestnom zisťovaní a tvrdil, že existujú tu rozpory medzi obsahom týchto
právnych úkonov, ako aj písomným prehlásením J. M., ktoré predložil žalobca ako listinný
dôkaz v konaní, krajský súd v tejto súvislosti poukazuje, že pre riadne zistenie skutkového
stavu veci môžu byť vykonané rôzne druhy dôkazov, medzi nimi je aj výsluch svedka.
Takisto žalobca podľa krajského súdu nepreukázal, ktorých konkrétnych zmluvných
plnení sa tieto činnosti týkali. Navyše v konaní neboli predložené zmluvy o dielo, ktoré
uzavrel navrhovateľ s T., s.r.o., doklady o vykonaní práce, odovzdaní prác, resp. iné doklady,
ktoré by preukazovali, že práce fakturované pri jednotlivých preverovaných faktúrach boli
fyzicky v uvedenom období, v rozsahu a na konkrétnom mieste plnenia realizované, tzn.
žalobca mal produkovať dôkazy, ktoré by preukazovali vykonanie a odovzdanie prác.
Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
keď nepredkladal a neoznačoval dôkazy preukazujúce fyzickú realizáciu prác, ktoré sú
predmetom preskúmavaných rozhodnutí a pri výsluchu svedka M. správca dane nepochybil.
Ani výsluch svedka J. zo dňa 22.1.2007, ktorého sa zúčastnila zástupkyňa žalobcu Ing. Z.,
nepreukázal, že predmetné účtované práce fyzicky pre žalobcu v konkrétnom mieste plnenia
realizovala spoločnosť T., s.r.o.
III.
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 24. marca 2009 (č. l. 64) proti rozsudku
prvostupňového súdu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na to,
že v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a je daný odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.
Predovšetkým žalobca spochybnil názor žalovaného, že dodávateľ T., s.r.o. z týchto
plnení neodviedol daň, nakoľko nemôže niesť bremeno neuznania daňových nákladov len
preto, že iný daňový subjekt si nesplnil svoje povinnosti kladené mu zákonom. Pritom
poukázal na zlý zdravotný stav konateľa T., s.r.o. Zároveň žalobca uviedol, že dňa 12.07.2007
bol konateľ spoločnosti T., s.r.o. vypočutý ako svedok u správcu dane na odstránenie
rozporov v jeho tvrdeniach, pričom ozrejmil svoje rozpory zo svojej výpovede tým, že pri
návšteve pracovníkov správcu dane v domove dôchodcov nevedel, o čo sa jedná a bol vtedy
chorý. Uviedol, že za spoločnosť T., s.r.o. vykonával stavebné práce a podpisoval faktúry za
výkon týchto pomocných prác. Taktiež zo zápisnice o výsluchu svedka pre žalobcu vyplýva,
že začiatkom roka 2005 konateľ spoločnosti T., s.r.o. ochorel, jeho stav bol vážny, začal vo
zvýšenej miere požívať alkoholické nápoje, a to mu často krát spôsobovalo výpadok pamäte.
Takisto žalobca pri aplikácii ust. § 29 ods. 8, § 7 ods. 1 až 4 a § 15 ods. 5 písm. c) až f)
zák. č. 511/1992 Zb. vytýka správcovi dane, že vypočul dňa 21.09.2006 ako svedka J. M. bez
poučenia o jeho právach a zároveň neupovedomil daňový subjekt ani jeho zástupcu o tom, že
ide uskutočňovať výsluch. Odovzdanie kópií zápisníc riaditeľke domovu dôchodcov za
účelom založenia do spisu p. M. označil žalobca za postup v rozpore so zákonom uloženou
povinnosťou mlčanlivosti.
Žalobca toto miestne zisťovanie označil za rozporné s § 14 zák. č. 511/1992 Zb.,
a to tým, že J. M. mali pracovníci správcu dane vyzvať na svedeckú výpoveď v rámci ústneho
pojednávania, o tejto svedeckej výpovedi mali upovedomiť žalovaného, aby sa mohol
zúčastniť výsluchu a klásť J. ako svedkovi otázky.
Záverom svojho odvolania žalobca žiadal zrušenie rozsudku krajského súdu a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.
Vo svojom vyjadrení (č. l. 73) zo dňa 20.04.2009 žalobca vyslovil záver, že toto
odvolanie vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu neobsahuje skutočnosti, pre ktoré by mal byť
rozsudok krajského súdu zrušený. Ďalej viedol, že žalobca si uplatnil novú námietku, a to,
že platobný výmer správcu dane za december 2004 obsahoval len jednostranný úkon. Túto
námietku označil žalovaný za bezpredmetnú.
K ostatným námietkam uvádzaným v odvolaní, ktoré sú rovnaké ako boli uvedené
v žalobe, žalovaný odkázal na svoje písomné stanovisko k žalobe zo dňa 10.04.2006.
Záverom žalovaný žiadal potvrdiť odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
bez priznania náhrady trov konania žalobcovi.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku
len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201
v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených
v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto
ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne
neopakoval fakty pre účastníkov známe z prejednávanej veci spolu s právnymi závermi
krajského súdu, sa Najvyšší súd v svojom odôvodnení iba obmedzil na doplnenie niektorých
detailov k právnym záverom krajského súdu týkajúcich sa oprávnenosti miestneho zisťovania
správcu dane.
V tomto prípade správca dane vykonal dňa 21.09.2006 (príloha č. 8 a 9 daňového spisu)
miestne zisťovanie na adrese Domov Dôchodcov – N., L.. Cieľom tohto miestneho zisťovania
bola preverenie u riaditeľky domova, či je u nich umiestnený J.. V ten istý deň na základe
získaných informácií pracovníci správcu dane vykonali návštevu J. M., ktorému boli pri tejto
príležitosti položené viaceré otázky týkajúce sa zistenia informácií o jeho podnikateľských
aktivitách v roku 2004 ako aj toho, či pozná žalobcu.
Následne správca dane vykonal výsluch svedka J. M., na ktorý zabezpečil účasť Ing. Z.,
splnomocnenca žalobcu (príloha č. 11). Priebeh výsluchu svedka ako aj zoznam osôb
zúčastnených na tomto výsluchu je zachytený v zápisnici zo dňa 02.10.2006 (príloha č. 12).
Ing. Z., ako splnomocnenec žalobcu pri výsluchu svedka, mu položila viacero otázok
súvisiacich s predmetom daňovej kontroly.
Podľa § 14 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. správca dane je oprávnený na účely správy daní
a pri poskytnutí súčinnosti orgánom podľa osobitného predpisu vykonávať miestne zisťovanie
podľa § 3 ods. 13. Pri výkone miestneho zisťovania je zamestnanec správcu dane povinný
preukázať sa služobným preukazom.
Podľa § 29 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. platí, že ako dôkaz možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede
na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Zo znenia citovaného ust. § 29 ods. 3 vyplýva, že zápisnice z miestneho zisťovania sú
popri svedeckej výpovede jednou z možných foriem dôkazných prostriedkov prípustných
v daňovom konaní. Daňové predpisy jednoznačne preferujú vykonanie svedeckých výpovedí
pred samotným miestnym zisťovaním. Žalovaný však nepochybil, ak najskôr uprednostnil
miestne zisťovanie na získanie, resp. preverenie údajov o možnom pobyte svedka a potom
vykonal výsluch svedka s tým, že umožnil aj účasť žalobcu (formou splnomocnenca). Takýto
postup je v súlade so zákonnými požiadavkami daňových predpisov.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností ako aj
s prihliadnutím na námietky žalobcu a na závery obsiahnuté v predchádzajúcej judikatúre
(rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžf 27/2009), Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené
vo výroku rozsudku.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho
zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (povinnosť zaplatiť daň z pridanej
hodnoty vyplýva z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i
ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie
nariadiť.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého neúspešný žalobca nemá právo na náhradu
trov tohto konania.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 4. mája 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová